Ekonomické teórie bludov na Slovensku od 1989 časť 2

Od určitej doby si vždy kladiem otázku. Aký závoj mám pred očami, čo chcú iní, aby som videl? Čo je za závojom?

Máme trhovú ekonomiku, celé hospodárstva riadi „neviditeľná ruka trhu“. Tento závoj máme pred očami a toto je nám vštepované vždy a všade, že tento model je ten najlepší a jediný. Na druhej strane vidíme, že svet je v cykloch ekonomického vývoja raz v expanzii a raz v kríze. Vidíme, že nožnice bohatstva medzi chudobnými a bohatými sa roztvárajú, pôrodnosť v našich krajinách klesá a sme nútení priberať imigrantov, aby „mal kto robiť na nemeckých penzistov“. Je tu množstvo ďalších negatívnych trendov, ktoré si „nevšímame“. Nebudem sa venovať teraz imigrantom, ale zájdem inde, čo je príčinou toho? Čo je za tým? Tých vecí je viac a v tejto časti skúsim rozobrať jednu z nich. Je to extrémne jednoduchý pocit, ktorý máme často všetci a to je strach o svoj majetok, ak nejaký máme. Čím majetku máme viac, tým ten strach je významnejší. V počítačovej terminológii je tento strach a jeho odstránenie „prerequisite” dnešnej trhovej ekonomiky

Ekonomický blud č. 2.: dnešná trhová ekonomika je „slobodným trhom“ a celé hospodárstva riadi „neviditeľná ruka trhu“

Tento blud je z časti pravdivý avšak je príliš veľa faktorov, ktoré to celé „stavajú na hlavu“. Jeden zo základných „krivičov“ tohto pohľadu je to, aby bohatí nemali strach o svoje bohatstvo, že im ho niekto vezme

Aby sme pochopili veľkosť a význam takéhoto strachu v ekonomike je potrebné zájsť do histórie. Skúsim príbeh, ktorý nie je tak jednoducho vyskladať a v tomto podaní nie je nikde v slovenských učebniciach

V 1867 napísal Karol Marx svoje dielo Kapitál. 7. novembra 1917 prebehla v Rusku Veľká októbrová socialistická revolúcia. V 1914-1918 prebehla 1. svetová vojna. V Nemecku sa rozmáha boľševizmus cez Sociálnu demokraciu a cez Komunistickú stranu. V 1930 Hitler sa prvý krát dostáva do nemeckého parlamentu po páde burzy v USA v 1929. Voľby boli ešte v roku 1932 dvakrát, kde získal 37% a 33%. V 1933 vyhral Hitler regulárne demokratické voľby a obsadil 43,9% v parlamente. Jeho NSDAP spolu s pravicovou German National People’s Party (angl) Deutschnationale Volkspartei – DNVP sformovali vládu v Nemecku majúc väčšinu. Ako sa v parlamentnej demokracii niekto s ani nie polovičkou v parlamente stane diktátorom, kde je potrebná dvoj tretinová väčšina na zmenu ústavy? Jednoducho. Spolu s ním niekto za to zahlasuje. 23. marca 1933 schválili v nemeckom Reichstagu Enabling Act of 1933 (angl), ktorý umožnil spolu už s predtým schváleným Reichstag Fire Decree (angl) transformáciu hitlerovej vlády do de facto legálneho diktátorstva.

Tu vzniká veľká otázka kto pomohol takto Hitlerovi a prečo? Z hlasovania o tomto zákone vyplýva, že za tento zákon zahlasoval jeho koaličný partner DNVP ale aj Centre Party (angl) Deutsche Zentrumspartei alebo skratkou iba Zentrum. Zentrum bola katolíckou politickou stranou, predchodkyňou dnešnej po 2. Svetovej vojne znovu obnovenej CDU. Zákon podpísal prezident  Paul von Hindenburg zároveň najvyhviezdičkovaný generál a reálne jediný populárnejší človek v Nemecku ako Hitler, ktorého porazil vo voľbách na prezidenta v roku 1932 (presidential elections).

Prečo zákon podpísal prezident bolo zrejmé. Dostal ústne prísľub práva veta v tomto zákone, čiže ak sa niečo pokazí, tak to bude vetovať. Sám mal rád vojenský poriadok a ukončilo by s obdobie politického chaosu, hrozba občianskej vojny, kde za 4 roky boli 4 krát voľby. Bohužiaľ, v roku 1934 umrel a nikto už nevetoval nič.

Prečo však Hitlera podporila DNVP a Zentrum? Tu je potrebné vidieť, že bežní ľudia videli za svojou bezútešnou ekonomickou situáciou bohatstvo bohatých. Na tomto rástli nemeckí komunisti ako aj z časti sám Hitler – svojou Sociale už zo svojho názvu strany nSdap. Vo vzduchu visela hrozba revolúcie po ruskom vzore a znárodnenie majetkov bohatých. Napriek tomu nikto s Hitlerom nechcel, pretože vedeli čo so sebou prináša. Nie je preukázané kto zapálil Reichstag (Reichstag building was set on fire) 27. februára 1933 tesne pred samotnými voľbami 6. marca 1933. Vinu zlízali komunisti a sociálni demokrati na základe obvinenia Hitlerom. 21. marca 1933 pozatýkali 81 komunistických poslancov (German Communist Party) a celkovo až do 4000 ich členov. 23. marca 1933 schválili zákon diktátora. Sociálna politika zmizla z nemeckej politiky a zostal iba „sociálny“ Hitler podporovaný bohatými magnátmi a bankármi. Hrozba boľševickej revolúcie zmizla.

Do čela Nemecka sa dostali priemyselníci, bankári a všetci takto spoločne začali podporovať Hitlerov fašizmus. Ekonomika sa naštartovala a začalo Hitlerovo vojenské ťaženie. Zvyšok príbehu Hitlera na hrubo už poznáte.

Z wikipédie marxistická definícia fašizmu z roku 1935 je: najviac otvorene teroristická diktatúra najreakčnejších, najšovinistickejších a najimperialistickejších elementov finančného kapitálu. Môžeme  posúdiť v tomto kontexte, ako veľa je táto definícia vhodná.

Tu by som nadviazal na svoju prvú časť Ekonomických bludov, kde u nás po studenej vojne a po roku 1989 došlo k čomu došlo. Preskočím obrovský časový úsek 1933-1989 … Výsledkom je, že momentálne aj teraz u nás hrozba boľševickej revolúcie zmizla. Strach o majetky je preč. V každej krajine je obrovské množstvo inštitúcií, ktoré tomu bránia.

Dejiny píšu víťazi a naša ekonomika je písaná takisto oficiálne „slobodným trhom“. Otázka je, ako je slobodný a čo z toho vyplýva. Na čom je založená globálna ekonomika ako aj tá naša? Čo je za závojom, ktorý máme pred očami?

Na pokračovanie …