Z koncesionárskych poplatkov by sme sa mali spovedať, nie ich dovoliť zvyšovať

Zvýšia nám koncesionárske poplatky. Napokon, niet sa čo čudovať: vysielanie klamstiev je drahé – budeme si za ne musieť priplatiť.

Bez mučenia sa priznávam, že televíznu zložku RTVS už nesledujem. Najneskôr od vypuknutia vojny na Ukrajine pozeranie tamojšieho spravodajstva človeku výrazne narúša duševnú integritu. Keďže si však treba udržiavať všeobecný rozhľad, rozhlas počúvam. A mám výrazný problém zmierlivo akceptovať, že sa poplatok za RTVS zvýši.

Som z generácie, ktorá vyrástla pri Slovenskom rozhlase. Víkendy mi dopĺňala zvuková kulisa po sebe nasledujúcich relácií prinášajúcich zábavu, poučenie, potešenie. Nechýbal v nich inteligentný humor, kvalitné rozhlasové hry, literárne kvízy, zaujímavé rozhovory, pekná hudba (vrátane vážnej a ľudovej), kvalitné čítanie na pokračovanie, poézia i obsažné spravodajstvo. Relácie tvorili ľudia zo srdca, rozhlasovému tímu záležalo na kvalite a vysielanie zabezpečovalo poslucháčom dôstojnú, príjemnú a priateľskú spoločnosť. Po novembri 89 na krátky čas vstúpil do rozhlasu a televízie i výnimočný prvok vzájomnej komunikácie verejnosti a spoločenských osobností.

A potom zrazu, keď ktosi roztúroval demokraciu „na plné pecky“, si kdesi zmysleli, že bude všetko naopak. Demolátori verejnoprávnosti svoju prácu zvládli na úrovni, za akú by sa nemuseli hanbiť ani v Tavistocku. Slovenský rozhlas naozaj prevrátili naopak. Nebolo to však, ako sľubovali „z hlavy na nohy“ – to iba ak pre protinožcov. Rozhlasu sa pri neprirodzenej stojke vysypali z vreciek všetky hodnoty, ktorými disponoval. Hlas ľudu vypli, lebo vo všetkých priamych vstupoch poslucháči nahnevane protestovali proti výrazným zmenám k horšiemu.

Skovanie rozhlasu do jedného celku s televíziou dovŕšilo systémové metamorfózy. Posledným klincom do rakvy verejnoprávnych médií bolo dosadenie súčasného riaditeľa na trón zjednoteného RTVS. Kleplo sa tým po prstoch televíznym tvorcom, ktorí v skromných pomeroch, často so zastaranou technikou nakrúcali v relatívnej názorovej slobode, pričom dlhoročných pracovníkov začali vytláčať bývalí pracovníci Markízy nielen z riadiacich a tvorivých pozícií, ale v televízii až po pozície strihačov či šoférov.

Dnes počúvame v rozhlase, ktorý ťažko nazvať slovenským, namiesto zaujímavých relácií primitívne prúdové vysielanie s minimálnou informačnou hodnotou, s podúrovňovou nezaujímavou hudbou, s kontaktnými reláciami prispôsobenými IQ hojdacieho koníka, s jednostranne ideologicky zafarbeným spravodajstvom a s hrabkovsky manipulovanými politickými debatami. Dokonca 18. 6. v Sobotných dialógoch sám premiér povedal, že RTVS stráca črty verejnoprávnosti.

Za čo máme platiť sedemeurové koncesionárske poplatky? To RTVS by nám mali platiť a právne sa zodpovedať za ujmu na kultúrnej úrovni obyvateľstva, veď ľuďom ukradli zdroj hodnotnej kultúry a informácií.

Ale je tu ešte ďalší vážny aspekt – RTVS nás vťahuje do kolektívneho páchania hriechu. Veď je to čosi nevídané: Nie aby strojcovia súčasného verejno-právneho Kocúrkova v akomsi zašitom kúte hlboko mlčali, keď nezvratne obrali už celú jednu generáciu o možnosť zoznámiť sa s kultúrnym dedičstvom, s najkvalitnejšími dielami a osobnosťami literatúry, hudby, s ľudovým umením…, keď za fasádou službe verejnosti slúžia úplne iným cieľom… Nie, oni nemlčia, trúfajú si pýtať viac.

Prečo máme platiť za KLAMSTVÁ? To je nemorálne. Nemorálne je klamať, nemorálne je lož akceptovať, nemorálne je lož podporovať finančne, ba dokonca súhlasiť s navýšením finančnej podpory, ako sa to zvykne robiť z vďačnosti za pozitívny prínos, za kvalitne vykonanú prácu. Z platenia koncesionárskych poplatkov by sme sa mali spovedať, lebo RTVS klame. Treba dôkaz? Nech sa páči! Nebudem to dokazovať početnými príkladmi spravodajského zahmlievania, jednostrannosti, prekrúcania či manipulácií politických debát. Uvediem iný argument: donekonečna, ixkrát za deň, emotívne sfarbeným hlasom rozhlasový redaktor opakovane klame, že, citujem: „To sa dobre počúva!“ prípadne „To najlepšie v éteri!“ Toto nie je lož na kvadrát – toto je šesťstošesťdesiatšiesta mocnina lži. Čo sa dobre počúva?! Napríklad: Pustili sme si rozhlas po nedeľnom obede vo chvíli, keď redaktor opäť raz takto nehorázne zaklamal. Po jeho slovách sa ozvala nemelodická bezduchá anglickým textom doplnená zmes škrekov. To sa tak „dobre počúvalo“, ako pílenie dreva cirkulárkou. Keď hrôza doznela, ozvali sa harmonickejšie tóny, no spievané opäť v cudzom jazyku, tentoraz raritne po francúzsky. Až napokon, do tretice sme sa dočkali slovenskej piesne. Započúvali sme sa do konečne zrozumiteľných slov. Citujem: „La-la-la, spievam si každý deň, aký je dnes krásny deň“ (zopakované asi 20x), 3 minúty gitarové sólo, „La-la-la. aký je dnes krásny deň“ (zopakované 3x). Potom sa ozvala opäť „ľubozvučná“ angličtina.

Vážení zvyšovatelia koncesionárskych poplatkov, toto sa podľa vás „dobre počúva“? Toto sa podľa mňa nedá počúvať a RTVS nehorázne klame. Až raz bude soľ vzácnejšia ako zlato… teda, až raz bude verejnoprávny rozhlas opäť všestranne vychovávať a vzdelávať mládež a dospelým bude inteligentným a vnímavým spoločníkom – AŽ POTOM sa ohláste!