Keď sa sused stane nepriateľom, niekto iný už vyhral

Internetom koluje temné podobenstvo o potkanoch uväznených v studni, ktoré sa napokon obrátili jeden proti druhému. Možno sa to nikdy nestalo. Jeho otázka je však veľmi skutočná: čo sa stane so spoločnosťou, keď ľudia prestanú hľadať cestu zo spoločnej pasce a začnú za svojho hlavného nepriateľa považovať človeka vedľa seba?

Na sociálnych sieťach sa už roky šíri príbeh o farmárovi, ktorému potkany ničili úrodu.

Podľa rozprávania hodil do hlbokej studne mŕtve prasa. Pach prilákal desiatky potkanov. Zliezli dnu, nasýtili sa a spočiatku mali potravy dostatok.

Až keď sa minula.

Vtedy zistili, že zo studne nedokážu uniknúť.

Hlad sa zmenil na strach, strach na agresivitu a potkany začali bojovať medzi sebou. Nakoniec mal zostať jediný, ktorý prežil tým, že požieral ostatné.

Farmár ho údajne vytiahol a vypustil späť na pole.

Nie zo súcitu.

Ale preto, že sa naučil zabíjať vlastný druh.

Je to pôsobivý príbeh.

Lenže neexistuje dobrý dôvod vydávať ho za doložený experiment alebo historickú udalosť.

Oveľa zaujímavejší je ako podobenstvo.

Pretože jeho skutočným predmetom nie sú potkany.

Sme ním my.

Studňa dnešnej spoločnosti nemá kamenné steny

Moderná spoločnosť nepotrebuje fyzickú studňu, aby sa ľudia cítili uväznení.

Stačí kombinácia neistoty, rastúcich životných nákladov, strachu zo straty postavenia, nedôvery k inštitúciám, informačného chaosu a pocitu, že človek už nemá kontrolu nad smerovaním vlastného života.

Do toho vstupuje politika.

Médiá.

Sociálne siete.

Influenceri.

Ekonomika pozornosti.

Každý z týchto svetov funguje podľa vlastných pravidiel a nie je fér tvrdiť, že za polarizáciou stojí jeden skrytý režisér.

Taký človek nemusí existovať.

Dokonca ani jeden spoločný plán nemusí existovať.

Stačí, ak systém začne odmeňovať konflikt viac než porozumenie.

Výskum publikovaný v Nature Human Behaviour ukázal, že ľudia na sociálnych sieťach môžu nadhodnocovať mieru morálneho rozhorčenia ostatných. To následne zvyšuje ich predstavu o nepriateľstve medzi spoločenskými skupinami a o ideologickej vyhrotenosti celej spoločnosti. Nature

Inými slovami:

môžeme nadobudnúť pocit, že sa navzájom nenávidíme viac, než sa v skutočnosti nenávidíme.

„Niekedy spoločnosť nerozdelí samotný rozdiel názorov. Rozdelí ju presvedčenie, že človek s iným názorom už nie je človekom, s ktorým možno hovoriť.“

Algoritmus nepotrebuje nenávidieť

Pri debatách o sociálnych sieťach sa často používa príliš jednoduchá veta:

Algoritmy nás rozdeľujú.

Ani tá nie je úplná.

Algoritmus nemá politické presvedčenie.

Nemá rád pravicu ani ľavicu.

Nie je liberál, konzervatívec, socialista ani nacionalista.

Je vytvorený na určitý účel.

A jedným z kľúčových cieľov veľkej časti online prostredia bolo a je udržať našu pozornosť.

Výskumníci v Nature Human Behaviour už skôr upozorňovali, že digitálny informačný ekosystém bol do veľkej miery formovaný tak, aby získaval a udržiaval pozornosť používateľa, pričom personalizácia a informačné preťaženie môžu komplikovať premyslené rozhodovanie. Nature

Európska komisia pritom v rámci uplatňovania Digital Services Act osobitne skúma odporúčacie systémy veľkých platforiem a riziká spojené s ich dizajnom, vrátane možných dopadov na občiansku diskusiu či volebné procesy. Digitálna stratégia EÚ

To ešte neznamená, že platforma zámerne chce občiansku vojnu.

Znamená to však, že obchodný model založený na pozornosti môže mať spoločenské dôsledky.

Ak konflikt udrží človeka pri obrazovke dlhšie než pokojná argumentácia, vzniká veľmi nepríjemná otázka:

Čo bude systém zvýrazňovať?

„Algoritmus nemusí človeka nenávidieť, aby pomáhal šíriť nenávisť. Stačí, ak zistí, že nenávisť udrží človeka pri obrazovke dlhšie.“

Pozor však na jednoduchého „farmára“

Tu treba urobiť jednu zásadnú opravu pôvodného podobenstva.

Vo svete ľudí nemusí byť za studňou jeden farmár.

Niekedy politici používajú konflikt, pretože mobilizuje vlastných priaznivcov.

Niekedy médiá zdôraznia konflikt, pretože priťahuje pozornosť.

Niekedy ho zosilní algoritmus.

Niekedy ho vytvoríme sami tým, že zdieľame najpoburujúcejší príspevok svojho protivníka, pretože chceme ukázať, aká je „druhá strana“ strašná.

A niekedy za tým nie je nič z toho.

Spor je jednoducho skutočný.

Spoločnosti majú reálne konflikty záujmov.

Zamestnanec a zamestnávateľ nemusia chcieť to isté.

Mesto a dedina môžu mať odlišné priority.

Mladý človek môže svet vidieť inak ako senior.

Konzervatívec a liberál sa môžu zásadne rozchádzať v hodnotových otázkach.

Demokracia nevznikla preto, aby tieto rozdiely odstránila.

Vznikla preto, aby sme ich dokázali riešiť bez toho, aby sme sa začali navzájom likvidovať.

„Demokracia nezačína tam, kde sa všetci zhodnú. Začína tam, kde sa nezhodnú a napriek tomu si navzájom ponechajú ľudskú dôstojnosť.“

Najnebezpečnejší okamih prichádza, keď zmizne človek

Polarizácia má svoje stupne.

Prvý je prirodzený.

Ja si myslím niečo.

Ty si myslíš niečo iné.

Druhý je emocionálny.

Tvoj názor ma hnevá.

Tretí je spoločenský.

Ľudia ako ty sú problém.

A potom prichádza štvrtý.

Ty už nie si človek, ktorý sa mýli.

Si nepriateľ.

A nepriateľa netreba presvedčiť.

Treba ho poraziť.

Vylúčiť.

Ponížiť.

Umlčať.

Vtedy už nejde o diskusiu o zákone, daniach, vojne, migrácii, Európskej únii alebo kultúrnych otázkach.

Mení sa samotné vnímanie druhého človeka.

Výskum online politickej komunikácie pritom upozorňuje, že nepriateľstvo na sociálnych sieťach nemožno vysvetliť iba technológiou. Štúdia z roku 2026 ukázala súvislosti aj so širšími sociálnymi, ekonomickými a politickými podmienkami jednotlivých spoločností. Nature

A to je dôležité.

Studňou nemusí byť Facebook.

Studňou môže byť spoločnosť, ktorá stratila pocit spravodlivosti, bezpečia a spoločnej budúcnosti.

Človeka možno rozdeliť oveľa lacnejšie, než ho možno presvedčiť

Presvedčiť človeka je náročné.

Musíte mu vysvetľovať.

Počúvať jeho argument.

Pripustiť, že v niečom môže mať pravdu.

Niekedy dokonca zmeniť vlastný názor.

Rozhnevať ho je jednoduchšie.

Stačí mu ukázať človeka, ktorého sa má báť.

Alebo skupinu, ktorú môže viniť.

Vytvoriť dojem, že ak prehrá „naša strana“, skončí svet.

A potom každý kompromis začne vyzerať ako zrada.

Tak vzniká prostredie, v ktorom sa čoraz viac ľudí živí konfliktom.

Politicky.

Ekonomicky.

Mediálne.

Sociálne.

Nie preto, že by sa všetci stretli v jednej miestnosti a dohodli sa.

Ale preto, že konfliktný systém dokáže vytvárať vlastné odmeny.

„Kde sa hnev stane menou, vždy sa nájde niekto, kto ho začne ťažiť.“

Rozdeľ a panuj bez panovníka

Historická zásada „rozdeľ a panuj“ predpokladala niekoho, kto rozdelenie vedome používal na udržanie moci.

Dnešný svet môže byť komplikovanejší.

Niekedy totiž môže vzniknúť rozdelenie bez jediného centrálneho rozdeľovača.

Jedna skupina útočí.

Druhá odpovedá.

Odpoveď sa stane dôkazom agresivity druhej strany.

Prvá pritvrdí.

Algoritmus konflikt rozšíri.

Médiá ho zachytia.

Politici sa k nemu vyjadria.

Publikum požaduje tvrdšiu reakciu.

A po niekoľkých kolách už nikto presne nevie, kde sa konflikt začal.

Každý však vie, koho nenávidí.

To je možno moderná verzia studne.

Nemusí existovať človek, ktorý ju postavil.

Stačí, že nikto nehľadá cestu von.

A práve sem patrí tá najtvrdšia veta celého podobenstva:

„Rozdeľ a panuj funguje iba dovtedy, kým ľudia na dne studne veria, že ich najväčším problémom je ten druhý človek na dne.“

Neznamená to, že všetci majú pravdu

Hovoriť o spoločenskom zmierení môže znieť ako výzva na relativizovanie pravdy.

Nie je.

Nie každý názor je rovnako dobre podložený.

Nie každé tvrdenie je pravdivé.

Nie každé konanie je morálne prijateľné.

Nie každý politický návrh má rovnaké dôsledky.

A niekedy musí spoločnosť povedať jasné nie.

Násiliu.

Korupcii.

Diskriminácii.

Zneužívaniu moci.

Klamstvu.

Zmiernenie nenávisti teda neznamená vzdať sa pravdy.

Znamená odmietnuť predstavu, že pravdu možno obhájiť iba ponižovaním človeka.

„Pravda, ktorá potrebuje človeka ponížiť, aby bola vypočutá, už prehráva zápas o jeho dôveru.“

COPEA Slovakia: mier sa nezačína až medzi štátmi

V COPEA Slovakia hovoríme často o mieri medzi krajinami, o dialógu medzi rozdielnymi pólmi sveta a o potrebe budovať dôveru tam, kde už takmer zmizla.

Lenže rovnaký princíp platí aj doma.

Mier nie je iba neprítomnosť vojny.

Je to schopnosť spoločnosti niesť rozdielnosť bez toho, aby sa rozpadla na nepriateľské kmene.

COPEA nemá ambíciu odstrániť politický spor.

Ani by to nebolo správne.

Spoločnosť bez konfliktu názorov by nebola slobodnou spoločnosťou.

Potrebujeme však obnoviť niečo, čo sa z verejného priestoru postupne vytráca:

schopnosť nesúhlasiť bez odľudštenia druhého.

Schopnosť pripustiť, že človek môže voliť inak, chápať dejiny inak alebo mať iné hodnotové priority — a napriek tomu nemusí byť nepriateľom.

„Spoločenský mier nevzniká tým, že odstránime rozdielne názory. Vzniká tým, že človek s odlišným názorom prestane byť nepriateľom, ktorého treba zničiť.“

Kto teda postavil studňu?

Možno je to nesprávna otázka.

Pretože ak budeme celé dni hľadať tajomného farmára, môžeme si nevšimnúť to najdôležitejšie.

Že sme v studni.

Že sa navzájom obviňujeme.

A že stále existuje cesta von.

Tá cesta nezačína tým, že sa všetci zhodneme.

Začína oveľa skromnejšie.

Keď odmietneme zdieľať lož iba preto, že poškodzuje „tých druhých“.

Keď si prečítame celý argument človeka, s ktorým nesúhlasíme.

Keď prestaneme posudzovať milióny ľudí podľa najhlúpejšieho statusu jedného z nich.

Keď politikovi, médiu alebo influencerovi nedáme našu pozornosť iba preto, že nám priniesol nového človeka na nenávidenie.

A keď sa občas opýtame:

Kto získava z toho, že som práve teraz nahnevaný?

Nie vždy za tým niekto bude.

Ale samotná otázka môže byť užitočná.

Záver: Možno potrebujeme lano

OECD upozorňuje, že polarizácia, dezinformácie a oslabovanie dôvery predstavujú výzvu pre fungovanie demokratických spoločností. V najnovšom prieskume dôvery z roku 2026 zdôrazňuje aj význam pocitu politického hlasu a možnosti občana reálne sa podieľať na verejnom rozhodovaní. OECD

Možno teda nestačí ľuďom hovoriť, aby boli k sebe slušnejší.

Ak chceme menej hnevu, potrebujeme aj spravodlivejšie a dôveryhodnejšie inštitúcie.

Ak chceme menej extrémov, ľudia musia cítiť, že normálnou cestou dokážu niečo ovplyvniť.

Ak chceme dialóg, nestačí odsudzovať krik.

Musíme vytvárať priestor, v ktorom má zmysel hovoriť normálnym hlasom.

Pretože občan, ktorý nadobudne presvedčenie, že ho nikto nepočuje, bude skôr či neskôr hľadať niekoho, kto kričí hlasnejšie.

A potom sa kruh uzavrie.

Príbeh o potkanoch v studni teda nemusí byť pravdivý, aby nám položil pravdivú otázku.

Keď sa ocitneme v probléme, budeme hľadať jeho riešenie?

Alebo človeka vedľa nás, ktorého zaň môžeme viniť?

„Keď sa sused stane nepriateľom, niekto iný už vyhral.“

A možno dnes nepotrebujeme ďalšieho človeka, ktorý nám vysvetlí, koho máme nenávidieť.

„Možno potrebujeme niekoho, kto nám ukáže, kde je lano.“

COPEA Slovakia – iniciatíva pre rovnováhu, spoluprácu a mier