NATO zverejnilo nové požiadavky na civilnú odolnosť. Ruský predstaviteľ pri OBSE zároveň varuje pred nebezpečenstvom nekontrolovanej eskalácie. Ani jedno samo osebe nedokazuje, že veľká vojna je nevyhnutná. Spolu však otvárajú otázku, ktorú by Európa nemala obchádzať: venujeme rovnakú pozornosť prevencii konfliktu ako príprave na jeho následky?
Dňa 15. septembra 2026 NATO zverejnilo aktualizované Baseline Requirements for Resilience – základné požiadavky na odolnosť členských štátov.
Dokument nie je plánom vojny s konkrétnou krajinou. Nehovorí o mobilizácii obyvateľstva ani o uzatváraní hraníc ľuďom, ktorí by sa jej chceli vyhnúť.
Je však dokumentom, ktorý treba čítať pozorne.
NATO v ňom počíta s tým, že členské štáty musia vedieť fungovať nielen v čase mieru, ale aj počas krízy a konfliktu. Civilné a vojenské plánovanie sa majú vzájomne podporovať a civilná infraštruktúra má byť schopná zabezpečiť fungovanie spoločnosti aj podporu vojenských operácií.
To je podstatný fakt.
Keď sa bezpečnosť prestáva týkať iba armády
Dokument pracuje so siedmimi základnými oblasťami odolnosti štátu.
Patria medzi ne kontinuita vlády, energetika, pohyb obyvateľstva, potraviny a voda, zdravotníctvo, komunikácie a doprava.
Pri pohybe obyvateľstva NATO žiada, aby štáty mali pripravené mechanizmy pre veľký prílev ľudí, vrátane situácie presahujúcej dve percentá populácie krajiny.
Počíta sa s evakuáciami civilného obyvateľstva z oblastí krízy a konfliktu.
Dokument zároveň predpokladá situáciu, keď sa po rovnakých obmedzených dopravných trasách musia súčasne presúvať civilisti a nasadzované vojenské jednotky. Štáty preto majú pripraviť mechanizmy určovania priorít tak, aby bolo možné koordinovať potreby oboch skupín.
Podobne konkrétne sú požiadavky týkajúce sa vody a potravín.
Členské štáty majú zabezpečiť ochranu vodných a potravinových zdrojov, pripravovať a precvičovať krízové zásobovanie obyvateľstva a zároveň schopnosť poskytovať tieto zdroje na podporu vojenských operácií.
Zdravotníctvo má byť pripravené na situácie s veľkým počtom obetí, na zabezpečenie zásob liekov, zdravotníckeho materiálu a krvi a na koordináciu civilných a vojenských zdravotníckych kapacít.
Nejde teda o abstraktné strategické formulácie.
Ide o elektrinu, vodu, nemocnice, železnice, cesty, zásoby a pohyb miliónov ľudí.
Nie je to úplne nový koncept
Aj tu je potrebné rozlišovať.
NATO v septembri 2026 oznámilo, že detailné znenie svojich požiadaviek na odolnosť zverejnilo verejne po prvý raz.
Samotný koncept však nový nie je.
Už na summite NATO vo Varšave v roku 2016 boli verejne pomenované rovnaké základné oblasti civilnej pripravenosti: fungovanie vlády, energia, pohyb ľudí, voda a potraviny, zdravotníctvo, komunikácie a doprava.
Novinkou roku 2026 teda nie je existencia civilnej odolnosti.
Dôležitá je skôr miera detailu, prepojenie civilného sektora s vojenským plánovaním a strategické prostredie, v ktorom bol aktualizovaný dokument zverejnený.
Druhá správa prichádza z Moskvy
V rovnakom období zaznieva z ruskej strany odlišná, ale nemenej vážna správa.
Dmitrij Poljanskij, od januára 2026 stály predstaviteľ Ruskej federácie pri Organizácii pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, verejne varuje pred nebezpečenstvom ďalšej eskalácie medzi Ruskom a európskymi štátmi.
Jeho hodnotenie je ruským politickým a diplomatickým pohľadom a treba ho ako také aj čítať.
Nemožno z neho robiť nezávislý dôkaz o úmysloch NATO alebo európskych vlád.
Zároveň však nemožno prehliadať skutočnosť, že podobné varovania zaznievajú od predstaviteľa jednej z jadrových veľmocí v čase, keď sa európske bezpečnostné prostredie viditeľne militarizuje a jednotlivé štáty rozširujú svoju pripravenosť na veľké krízové scenáre.
Najvážnejšou otázkou pritom nemusí byť úmysel jednej alebo druhej strany.
Môže ňou byť samotný mechanizmus eskalácie.
Veľké konflikty nemusia začínať veľkým rozhodnutím
História pozná situácie, keď pôvodným zámerom aktérov nebola rozsiahla vojna, ale postupná séria rozhodnutí vytvorila dynamiku, ktorú bolo čoraz ťažšie zastaviť.
Vojenský incident.
Nesprávne vyhodnotený radarový údaj.
Útok, ktorého pôvod nie je okamžite jasný.
Kybernetická operácia.
Chybná interpretácia pohybu vojenských síl.
Politický tlak, ktorý skracuje čas na rozhodovanie.
Čím viac vojenských systémov a jednotiek sa nachádza v blízkosti seba, tým dôležitejšia je schopnosť rozlíšiť úmyselný útok od nehody, lokálneho incidentu alebo operácie tretej strany.
Preto existuje vedľa vojenskej bezpečnosti ešte jeden druh bezpečnosti, o ktorom sa hovorí menej:
bezpečnosť proti nedorozumeniu.
Civilná odolnosť a diplomatická odolnosť
Je správne, že štát vie zabezpečiť vodu, elektrinu, nemocnice či fungovanie vlády v čase krízy.
Takáto pripravenosť sama osebe neznamená, že si štát želá vojnu.
Je to podobné ako protipožiarne opatrenia v budove. Hasiaci prístroj nie je dôkazom úmyslu založiť požiar.
Existuje však legitímna ďalšia otázka.
Ak dokážeme veľmi podrobne plánovať, čo sa stane po vzniku veľkej krízy, aké mechanizmy máme pripravené pre okamih pred jej vznikom?
Medzinárodná prax pozná celý rad nástrojov: vojenské komunikačné linky, mechanizmy predchádzania incidentom, transparentnosť vojenských cvičení, diplomatické kontaktné skupiny, sprostredkovateľské kanály, opatrenia na budovanie dôvery či procedúry umožňujúce stranám rýchlo vysvetliť neštandardnú vojenskú udalosť.
Ich existencia sama osebe konflikty nevyrieši.
Môže však zmenšiť priestor, v ktorom sa nedorozumenie zmení na rozhodnutie prijaté pod tlakom a následne na sled krokov, ktoré už nikto nedokáže kontrolovať.
Európa potrebuje hovoriť aj o tejto časti bezpečnosti
Debata o európskej bezpečnosti sa v posledných rokoch sústreďuje najmä na obranné kapacity, zbrojenie, výrobu munície, vojenskú mobilitu a odolnosť kritickej infraštruktúry.
Sú to legitímne bezpečnostné témy.
Vedľa nich však existuje ešte iná vrstva bezpečnostnej architektúry: schopnosť udržiavať komunikáciu medzi protivníkmi práve vtedy, keď sú ich vzťahy najhoršie.
Diplomacia nie je odmenou za dobré vzťahy.
Najväčší význam môže mať práve vtedy, keď dobré vzťahy prestali existovať.
COPEA Slovakia preto otvára otázku, ktorú nepovažuje za prozápadnú ani proruskú.
Je európska:
Ak dokážeme plánovať odolnosť spoločnosti pre prípad rozsiahleho konfliktu, ako vyzerá naša odolnosť proti samotnej eskalácii?
Máme mechanizmy, ktoré dokážu fungovať aj po prerušení bežného politického dialógu?
Vieme rýchlo komunikovať pri nejasnom vojenskom incidente?
Existuje dostatočný priestor pre štáty a inštitúcie, ktoré dokážu hovoriť s oboma stranami bez toho, aby sa samotný kontakt považoval za prejav slabosti alebo súhlasu?
A dokáže ešte európska bezpečnostná architektúra vytvoriť miesto, kde sa bude možné v kritickej chvíli zastaviť?
Pripraviť sa na najhoršie. Nezabudnúť mu predchádzať.
Dokument NATO z 15. septembra je možné čítať rôznymi spôsobmi.
Ako dôkaz zodpovedného krízového plánovania.
Ako odraz zhoršujúceho sa bezpečnostného prostredia.
Alebo ako pripomienku toho, aké dôsledky by mal rozsiahly konflikt pre bežného človeka.
V jednom by však mohla existovať širšia zhoda.
Keď už Európa plánuje, ako zabezpečí vodu, nemocnice, dopravu a fungovanie štátu v čase veľkej krízy, stojí za to rovnako pozorne skúmať mechanizmy, ktoré majú zabrániť tomu, aby sme ich niekedy museli použiť vo vojne.
Možno najväčšou skúškou bezpečnostnej politiky totiž nie je schopnosť prežiť katastrofu.
Je ňou schopnosť nerozbehnúť udalosti, ktoré k nej povedú.
COPEA Slovakia – iniciatíva pre rovnováhu, spoluprácu a mier
.JPG)
