Nezávislosť sudcu má chrániť jeho rozhodovanie pred politikom, vládou aj ekonomickou mocou. Nemala by však znamenať, že etickú a spoločenskú spôsobilosť sudcov môže posudzovať iba samotný sudcovský stav.
Slovensko má problém s dôverou v justíciu.
Nie je korektné tvrdiť, že súdy sú dnes úplne najmenej dôveryhodnou inštitúciou štátu. Dáta však hovoria o dlhodobo nízkej dôvere a nízko vnímanej nezávislosti súdnictva. Podľa Správy Európskej komisie o právnom štáte za rok 2026 hodnotilo nezávislosť slovenských súdov a sudcov ako „dobrú“ iba 35 percent verejnosti. Je to síce zlepšenie oproti 32 percentám v roku 2025 a 25 percentám v roku 2022, stále však Európska komisia úroveň vnímanej nezávislosti označuje za nízku.
To by malo zaujímať nielen politikov.
Malo by to zaujímať samotnú justíciu.
A možno ešte viac právnické fakulty, ktoré vychovávajú ľudí, z ktorých budú sudcovia, prokurátori, advokáti, notári, exekútori a tvorcovia zákonov.
Lebo súdne rozhodnutie nie je akademické cvičenie.
Za rozsudkom môže byť rodina.
Majetok.
Podnik.
Dieťa.
Pracovné miesto.
Povesť človeka.
Sloboda.
A niekedy celý ďalší život.
Problém nie je, že sudcov nikto nehodnotí
Treba začať presne.
Slovenskí sudcovia už dnes hodnotení sú.
Zákon č. 385/2000 Z. z. stanovuje prvé hodnotenie po prvých piatich rokoch výkonu funkcie. Ďalšie hodnotenia môžu nasledovať podľa výsledku predchádzajúceho hodnotenia, pri výberovom konaní na súd vyššieho stupňa, na návrh oprávnenej osoby alebo na žiadosť samotného sudcu.
Zákon zároveň stanovuje, že hodnotenie sudcov v obvode krajských a správnych súdov vykonáva trojčlenná hodnotiaca komisia.
A tu sa dostávame k podstate problému.
Táto komisia je zložená zo sudcov.
Hodnotenie vychádza z rozhodovacej činnosti, stanovísk odvolacích alebo dovolacích senátov, vyjadrenia predsedu súdu, prieťahov, štatistických výkazov a tiež zo stanoviska sudcovskej rady k dodržiavaniu sudcovskej etiky.
Systém teda kontrolu pozná.
Ale veľká časť tejto kontroly zostáva vnútri jedného profesijného prostredia.
Sudcov hodnotia sudcovia.
Etiku sudcu posudzuje sudcovská rada.
Odvolacie rozhodovanie opäť pochádza z justičného systému.
To nemusí automaticky znamenať nekvalitu alebo krytie kolegov.
Ale vytvára to legitímnu systémovú otázku:
Je zdravé, ak profesia, ktorá vykonáva jednu z najmocnejších verejných funkcií v štáte, posudzuje prakticky všetky rozmery vlastnej spôsobilosti prevažne sama?
Justícia potrebuje nezávislosť. Ale potrebuje aj spätnú väzbu
Sudcovská nezávislosť je jedna zo základných poistiek právneho štátu.
Sudca nemôže rozhodovať podľa toho, čo chce minister.
Nemôže sa báť poslanca.
Nemôže rozmýšľať, či sa jeho rozsudok zapáči vláde.
Nemôže rozhodovať podľa verejnej ankety ani podľa momentálnej nálady spoločnosti.
Ak by sme toto zničili, nezískali by sme spravodlivejšie súdy.
Získali by sme politické súdy.
Lenže medzi politickou kontrolou sudcu a úplnou vnútrocechovou uzavretosťou existuje obrovský priestor.
A práve tam sa nachádza myšlienka otvorenia cechov.
Otvoriť cech neznamená odovzdať justíciu politikom.
Znamená pripustiť, že právnické vzdelanie neposkytuje človeku automaticky monopol na etiku, sociológiu, psychológiu moci, rozpoznávanie stereotypov či porozumenie spoločenským dôsledkom rozhodovania.
Sudca je expert na právo.
Nemusí byť automaticky expertom na všetko, čo sa odohráva okolo práva.
Keď dva podobné prípady skončia úplne odlišne
Jedným z najväčších zdrojov nedôvery v súdy je pocit dvojitého metra.
Dvaja ľudia prídu pred súd s veľmi podobným problémom a odchádzajú s výrazne odlišným výsledkom.
Niekedy na to existuje dobrý právny dôvod.
Prípady, ktoré vyzerajú rovnako, môžu mať odlišné skutkové okolnosti.
Zákon môže umožňovať určitú mieru sudcovskej úvahy.
A právny názor sa môže vyvíjať.
Preto nemožno od sudcu požadovať mechanické kopírovanie každého staršieho rozsudku.
Lenže slovenský právny poriadok sám považuje predvídateľnosť rozhodovania za podstatnú súčasť právnej istoty.
Civilný sporový poriadok priamo stanovuje, že človek môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. Ak sa súd od tejto praxe vzhľadom na osobitosti prípadu odchýli, účastník má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie takého odklonu. Rovnakú povinnosť zákon výslovne kladie aj na odôvodnenie rozsudku.
A to je zásadný rozdiel.
Sudca nemusí byť otrokom precedentu.
Ale nemôže sa tváriť, že ustálená judikatúra neexistuje.
Ak sa od nej odchýli, má vysvetliť prečo.
Práve na takýchto miestach vzniká alebo zaniká dôvera v právny štát.
Nie preto, že každý musí spor vyhrať.
Ale preto, že aj človek, ktorý prehrá, musí byť schopný pochopiť, prečo právo v jeho prípade fungovalo inak.
Etika nie je ozdoba talára
Etika sa niekedy chápe ako súbor pravidiel slušného správania.
Sudca nemá prijímať dary.
Nemá mať konflikt záujmov.
Má sa správať dôstojne.
To všetko je správne, ale príliš úzke.
Etická otázka môže vzniknúť aj tam, kde sudca postupuje formálne podľa zákona.
Ako pracuje so slabšou stranou?
Rozpozná mocenskú nerovnováhu medzi veľkou spoločnosťou a jednotlivcom?
Dokáže oddeliť vlastný spoločenský predsudok od právneho hodnotenia?
Ako komunikuje s človekom, ktorý sa nevie vyjadrovať právnickým jazykom?
Rozpozná situáciu, keď jeho vlastná profesionálna skúsenosť vytvára stereotyp?
Vie si položiť otázku, či rovnaké pravidlo aplikuje rovnako na človeka s mocou aj bez nej?
Rada Európy sama venuje sudcovskej etike a integrite samostatné vzdelávanie. V roku 2026 opäť zdôrazňovala význam vzdelávania právnických profesionálov v oblasti právneho štátu, zodpovednosti, etiky a transparentnosti. Jej ďalšie materiály výslovne upozorňujú aj na potrebu brániť tomu, aby stereotypy ovplyvňovali sudcovské rozhodovanie.
Preto otázka etickej spôsobilosti sudcu nie je útokom na justíciu.
Je súčasťou modernej justície.
A čo sociológia?
Sociológ nemá sudcovi hovoriť, ako má rozhodnúť spor.
Nemá rozhodovať, či bol právny názor „spoločensky správny“.
Nemá trestať sudcu za nepopulárny rozsudok.
Taký model by bol nebezpečný.
Ale sociológ môže priniesť poznanie, ktoré právnická fakulta sama osebe neposkytuje.
Ako vznikajú stereotypy?
Ako funguje mocenská asymetria?
Ako inštitúcie vytvárajú vlastný uzavretý jazyk?
Ako sa rodí skupinová slepota?
Ako vplýva sociálne postavenie človeka na jeho schopnosť brániť svoje práva?
Prečo dva formálne rovnaké postupy nemusia mať rovnaký reálny dopad na silného a slabého účastníka?
Práve toto je sociálny kontext práva.
Sudca nemusí byť sociológ.
Ale človek, ktorému spoločnosť zverila moc rozhodovať o životoch druhých, by mal byť schopný rozpoznať, že pred ním nesedia iba „procesné strany“.
Sedia pred ním ľudia.
Ako otvoriť cech a pritom nezničiť nezávislosť
Tu vzniká najťažšia otázka.
Ak do hodnotenia sudcov pustíme externých odborníkov, nehrozí, že sa tým otvorí cesta k politickému alebo ideologickému tlaku?
Hrozí.
A práve preto musí byť návrh veľmi presný.
Poradný zbor európskych sudcov CCJE vo svojom stanovisku k hodnoteniu sudcov uvádza, že kvôli ochrane sudcovskej nezávislosti má samotné hodnotenie výkonu sudcovskej funkcie uskutočňovať predovšetkým justícia. Pripúšťa účasť iných odborníkov, ale podľa jeho súčasného štandardu má byť ich úloha poradná, nie rozhodujúca.
Ak teda chceme justičný cech otvoriť a zároveň rešpektovať túto poistku, riešením nemusí byť jednoduché nahradenie sudcov externistami.
Možno treba vytvoriť dva navzájom previazané, ale odlišné mechanizmy.
Prvý by zostal odborným hodnotením výkonu sudcovskej funkcie podľa zákona. Tu by bola zachovaná silná úloha sudcov a ochrana pred politickým vplyvom.
Druhý by bol novou päťročnou profesijnou certifikáciou etickej a sociálno-kontextovej spôsobilosti.
A práve tu by sa cech otvoril.
Komisia, v ktorej už sudcovia nemajú monopol
Justično-bezpečnostná reforma pripravovaná v rámci COPEA Slovakia pracuje s princípom, že významné profesijné cechy nemožno reformovať iba zvnútra.
Pri novej eticko-sociálnej certifikácii by preto nemuseli mať sudcovia väčšinu.
Predstaviteľný je napríklad model sedemčlennej rady pozostávajúcej z troch skúsených sudcov, dvoch certifikovaných odborníkov na etiku a dvoch certifikovaných sociológov.
Nehlasovali by však všetci o všetkom.
Sudcovia by neposudzovali sociologickú odbornosť sociológa a sociológ by neposudzoval správnosť interpretácie konkrétneho paragrafu.
Právna časť by zostala v právnej kompetencii.
Etická časť v kompetencii odborníkov na etiku.
Sociálno-kontextová časť v kompetencii odborníkov, ktorí rozumejú spoločenským mechanizmom, stereotypom a mocenským vzťahom.
Predmetom takejto certifikácie by nemal byť výsledok konkrétneho rozsudku.
Predmetom by mala byť schopnosť sudcu premýšľať.
Pracovať s etickou dilemou.
Rozpoznať stereotyp.
Identifikovať konflikt záujmov.
Vyrovnať sa s mocenskou asymetriou.
Presvedčivo vysvetliť odklon od ustálenej rozhodovacej praxe.
A ukázať, že rozumie hranici medzi nezávislou sudcovskou úvahou a svojvôľou.
Takýto model by si vyžadoval podrobnú ústavnú a európskoprávnu oponentúru práve preto, že súčasné európske odporúčania zdôrazňujú rozhodujúcu úlohu sudcov pri hodnotení sudcovského výkonu. Externú certifikáciu by preto bolo potrebné konštruovať tak, aby sa nestala nepriamym nástrojom na odstránenie sudcu za jeho právny názor.
Žiadne stále komisie
Otvorenie cechu však nestačí, ak sa z nového systému časom stane nový cech.
Preto by sa zloženie certifikačnej komisie malo pravidelne meniť.
Sudca by po piatich rokoch nemal prísť pred tú istú zostavu.
Členovia by sa vyberali z transparentného registra kvalifikovaných odborníkov podľa vopred stanovených pravidiel a pri ďalšej certifikácii by sa zostava obmenila.
Konflikt záujmov by musel znamenať automatické vylúčenie člena.
Politický funkcionár by nemal mať v takejto komisii miesto.
Rovnako človek, ktorého ekonomické, pracovné alebo osobné väzby vytvárajú pochybnosť o nestrannosti.
Sudca by musel poznať identitu hodnotiteľov a mať možnosť namietať ich zaujatosť.
Aj európske odporúčania pri hodnotení sudcov zdôrazňujú právo sudcu vedieť, kto ho hodnotí, namietať zaujatého hodnotiteľa a brániť sa proti nepriaznivému hodnoteniu.
Otvoriť cech teda neznamená zrušiť procesné záruky.
Práve naopak.
Znamená vytvoriť ich pre všetkých.
Čo ak sudca certifikáciou neprejde?
Ani tu by nemal nastúpiť automatický trest.
Neúspešná etická alebo sociálna certifikácia nemá znamenať:
„Nepáčiš sa komisii, končíš ako sudca.“
To by bolo presne to, čomu sa treba vyhnúť.
Prvým následkom by malo byť povinné vzdelávanie.
Práca s konkrétnymi nedostatkami.
Opakovaná certifikácia po stanovenom období.
Až opakované a závažné zlyhávanie by mohlo viesť k postúpeniu informácie príslušnému zákonnému orgánu, ktorý by postupoval podľa existujúcich procesných pravidiel.
Aj CCJE upozorňuje, že nepriaznivé hodnotenie samo osebe nemá byť bežným dôvodom na odvolanie sudcu z funkcie a že čím vážnejšie následky hodnotenie prináša, tým silnejšie musia byť procesné záruky.
To je zásadná poistka.
Cieľom nemá byť strach.
Cieľom má byť profesionálny rast.
Otváranie cechov nie je útok na profesiu
Práve tu sa slovenské reformy často lámu.
Ak niekto kritizuje uzavretosť profesie, profesia počuje útok.
Ak profesia bráni svoju nezávislosť, verejnosť počuje aroganciu.
A dialóg sa skončí ešte skôr, než sa začal.
Otváranie cechov však nemá znamenať zrušenie odbornosti.
Má znamenať presný opak.
Každý má rozhodovať tam, kde má kompetenciu. Nikto nemá mať monopol tam, kde jeho kompetencia končí.
Sudca má mať posledné slovo pri súdnom rozhodnutí.
Etik však môže kvalifikovane skúmať etické uvažovanie.
Sociológ môže kvalifikovane skúmať schopnosť rozpoznávať spoločenské mechanizmy.
Psychológ môže v iných častiach systému prinášať poznanie o kognitívnych skresleniach.
A občan má právo vedieť, že človek v talári nezostal po vymenovaní na desaťročia profesionálne uzavretý vo svete, ktorý hodnotí iba sám seba.
Nezávislosť sudcu má chrániť jeho rozhodovanie pred mocou. Nemá zaručovať justičnému cechu monopol na všetku spätnú väzbu.
COPEA Slovakia a Justično-bezpečnostná reforma
Téma otvorenia právnických a justičných cechov nie je v práci COPEA Slovakia nová.
Je súčasťou širšieho občianskeho materiálu Justično-bezpečnostná reforma – JBR, ktorý sa zaoberá nielen organizáciou súdnictva, ale aj systémom spätnej väzby, etiky, právnej istoty, zodpovednosti a otvorenia uzavretých profesijných štruktúr.
Podľa evidencie COPEA Slovakia bol materiál JBR zaslaný na pripomienkovanie všetkým právnickým fakultám na Slovensku.
Do dnešného dňa združenie neeviduje vecné stanovisko ani jednej z nich.
To samo osebe nič nedokazuje.
Mlčanie môže mať množstvo dôvodov. Akademické pracoviská majú vlastné priority, personálne možnosti a nemusia považovať občiansky reformný materiál za dokument, ku ktorému sú povinné zaujať stanovisko.
Napriek tomu zostáva otázka:
Ak sa právnické fakulty pripravujú podieľať na formovaní budúcich sudcov a právneho štátu, nemala by byť diskusia o dlhodobo nízkej dôvere v slovenskú justíciu jednou z tém, pri ktorých sa oplatí vstúpiť do odbornej polemiky?
Nemusia s JBR súhlasiť.
Môžu ju odmietnuť.
Môžu povedať, že jej návrhy sú ústavne problematické, odborne nedostatočné alebo nesprávne koncipované.
Ale práve toto by bola odborná diskusia.
Mlčanie nám nepovie nič.
Ani to, že návrh je dobrý.
Ani to, že je zlý.
Len to, že dialóg zatiaľ nevznikol.
Univerzity by nemali byť iba výrobcami diplomov
Právnická fakulta nemá iba naučiť študenta zákony.
Má formovať právnickú kultúru.
Práve univerzita je miesto, kde by sa mala klásť nepríjemná otázka bez obavy o kariéru.
Kde sa má skúmať, či dnešný systém funguje.
Kde sa majú porovnávať zahraničné modely.
Kde sa má diskutovať o nezávislosti aj zodpovednosti.
O právnej istote.
O etike moci.
O rozdiele medzi právom a formalizmom.
A tiež o otázke, ktorú justícia sama nemusí rada počuť:
Kto kontroluje kultúru tých, ktorí kontrolujú zákonnosť nás ostatných?
Nie preto, aby sme sudcu ponížili.
Ale preto, že moc bez spätnej väzby má v každej inštitúcii prirodzenú tendenciu uzatvárať sa sama do seba.
Dôvera sa nedá prikázať rozsudkom
Justícia potrebuje dôveru.
Ale dôvera nevzniká tým, že občanovi povieme, aby rešpektoval súd.
Rozhodnutie súdu musí rešpektovať.
Dôverovať mu však začne až vtedy, keď bude cítiť, že systém dokáže rozpoznať vlastné chyby.
Keď podobné prípady budú mať predvídateľné výsledky alebo presvedčivo vysvetlené rozdiely.
Keď sudca nebude iba právne vzdelaný, ale bude celoživotne pracovať aj so svojou etickou a spoločenskou zodpovednosťou.
Keď justícia nebude pôsobiť ako uzavretý svet, do ktorého spoločnosť nesmie nahliadnuť.
A keď spätná väzba nebude chápaná ako útok na nezávislosť.
Slovensko nepotrebuje slabších sudcov.
Potrebuje sudcov schopných niesť veľkú nezávislosť spolu s veľkou zodpovednosťou.
Záver
Otázka teda neznie:
Máme dostať sudcov pod kontrolu?
To by bola zlá otázka.
Správnejšia znie:
Ako zabezpečiť, aby sudcovská nezávislosť zostala nedotknutá a zároveň sa justícia neuzavrela pred odbornou spätnou väzbou spoločnosti?
Jednou z možností je otvoriť hodnotenie etickej a sociálnej spôsobilosti sudcov aj odborníkom mimo sudcovského stavu.
Nie politikom.
Nie aktivistom vybraným podľa ideológie.
Nie ľuďom, ktorí budú rozhodovať o tom, aký rozsudok sa im páči.
Ale certifikovaným odborníkom, ktorí majú jasnú kompetenciu, transparentné pravidlá, rotujúce členstvo a nulovú možnosť zasahovať do samotnej nezávislosti rozhodovania.
Možno je tento model nesprávny.
Možno potrebuje výrazné úpravy.
Možno európske štandardy ukážu, že niektoré jeho prvky musia byť postavené inak.
Práve preto patrí do odbornej diskusie.
Ale jedna otázka zostáva bez ohľadu na výsledný model:
Ak bude justičný cech všetky svoje vlastnosti posudzovať iba vlastnými očami, ako sa dozvie o tom, čo už zvnútra nevidí?
Nezávislé súdnictvo je základ právneho štátu.
Ale dôveryhodné súdnictvo potrebuje ešte niečo navyše.
Schopnosť otvoriť dvere spätnej väzbe bez toho, aby sa vzdalo svojej nezávislosti.
.jpg)
