Na Medzinárodný deň mieru si svet pripomína potrebu investovať do spolupráce, dôvery a dialógu. Slovensko však nemusí zostať iba pri sviatočných prejavoch. Môže začať budovať vlastnú odbornú kapacitu na predchádzanie konfliktom a podporu mierovej diplomacie. Mier totiž nevzniká samotným želaním. Potrebuje ľudí, inštitúcie, spravodlivosť a každodennú prácu.
Medzinárodný deň mieru nám pripomína, že mier nevzniká iba pri rokovacích stoloch veľmocí. Vzniká všade tam, kde sa človek rozhodne nahradiť nepriateľstvo porozumením, strach dôverou a moc zodpovednosťou.
Dnes, 21. septembra, si svet pripomína Medzinárodný deň mieru.
Organizácia Spojených národov mu tento rok dala výstižnú tému: Investujme do mieru – pre každého, všade a každý deň.
V čase, keď sa vojna stala pravidelnou súčasťou spravodajstva, znie toto posolstvo takmer nezvyčajne.
Investovať do mieru?
Veď sme si zvykli investovať do obrany, bezpečnosti, odstrašenia, zbrojenia, spravodajstva a pripravenosti na ďalší konflikt.
Všetky tieto oblasti majú v bezpečnostnej politike svoje miesto.
Ale koľko pozornosti, ľudí, odbornosti a trpezlivosti venujeme tomu, aby sa konflikt vôbec nemusel premeniť na vojnu?
Koľko investujeme do schopnosti rozumieť protivníkovi bez toho, aby sme museli súhlasiť s jeho konaním?
Koľko do diplomacie, ktorá dokáže otvoriť dvere aj tam, kde sa už verejne hovorí iba o víťazstve a porážke?
A koľko do spoločnosti, v ktorej sa človek nemusí báť vlastného štátu, suseda či budúcnosti?
Možno je čas priznať si, že mier sme príliš dlho považovali za výsledok, nie za každodennú prácu.
Keď sa mier stane iba slovom
O mieri dnes hovorí takmer každý.
Politici ho spomínajú v prejavoch.
Diplomati ho vkladajú do spoločných vyhlásení.
Armády hovoria o odstrašení, ktoré má mier zabezpečiť.
Medzinárodné organizácie organizujú konferencie.
Občania podpisujú výzvy.
A predsa svet zostáva plný konfliktov.
Nie preto, že by slovo mier stratilo význam.
Ale preto, že medzi vyslovením slova a vytvorením podmienok pre mier leží obrovský priestor.
Mier totiž nevzniká tým, že ho vyhlásime za svoj cieľ.
Vzniká vtedy, keď začneme odstraňovať príčiny, ktoré ľudí a štáty opakovane vedú ku konfliktu.
Keď budujeme dôveru.
Keď chránime právnu istotu.
Keď vytvárame priestor na rokovanie.
Keď rešpektujeme dôstojnosť človeka.
A keď sme ochotní vypočuť aj nepríjemnú pravdu.
Mier nie je neprítomnosť nepriateľa. Mier je stav, v ktorom už nepriateľstvo nemusí rozhodovať o našej budúcnosti.
Bezpečnosť a mier nie sú protiklady
V dnešnej verejnej diskusii sa často vytvára dojem, že človek si musí vybrať.
Buď bezpečnosť, alebo mier.
Buď obrana, alebo diplomacia.
Buď pevnosť, alebo porozumenie.
Takto však zodpovedné uvažovanie nefunguje.
Štát má právo chrániť svojich občanov. Má povinnosť zabezpečovať obranu, chrániť svoje územie a rešpektovať medzinárodné záväzky.
Ale obranná pripravenosť sama osebe nevytvára mierové usporiadanie.
Môže odstrašovať pred útokom. Môže chrániť životy. Môže vytvoriť priestor pre diplomatické rokovania.
Nenahrádza ich však.
Rovnako ani diplomatické rokovanie nemôže znamenať, že sa prestaneme zaujímať o bezpečnosť ľudí, ktorých sa konflikt týka.
Mierová dohoda, pri ktorej sa jedna strana musí vzdať vlastnej dôstojnosti alebo žiť v neustálom strachu z ďalšieho útoku, nemusí vytvoriť trvalý mier.
Práve preto musia bezpečnosť, spravodlivosť a diplomacia fungovať spoločne.
Charta OSN v článku 2 ukladá štátom povinnosť riešiť medzinárodné spory mierovými prostriedkami a zdržať sa hrozby silou alebo jej použitia v rozpore s Chartou.
Nie je to naivná básnická predstava.
Je to základný právny rámec medzinárodného poriadku.
Mier preto nemôže byť iba krásnym želaním.
Musí mať právnu, bezpečnostnú a ľudskú architektúru.
Najväčším nebezpečenstvom je strata schopnosti hovoriť
Každý konflikt má okamih, keď sa ešte dá hovoriť.
A potom prichádzajú okamihy, keď sa slová začnú meniť na zbrane.
Protivník prestáva byť človekom.
Stáva sa nepriateľom.
Jeho obavy sa menia na propagandu.
Jeho argumenty na výhovorky.
Jeho utrpenie na vedľajšiu škodu.
A jeho porážka na podmienku nášho bezpečia.
Nie každé tvrdenie má rovnakú pravdivosť. Nie každá požiadavka je oprávnená. Nie každý čin možno ospravedlniť.
To však neznamená, že musíme stratiť schopnosť počúvať.
Diplomacia nie je umenie súhlasiť.
Je to umenie hovoriť aj vtedy, keď súhlas neexistuje.
Je to schopnosť pomenovať neprijateľné konanie bez toho, aby sme navždy uzavreli cestu k jeho ukončeniu.
Je to schopnosť ponúknuť východisko, ktoré nevyžaduje ďalšie tisíce mŕtvych ako dôkaz politickej dôslednosti.
A je to aj schopnosť priznať, že žiadna vojenská mapa nedokáže úplne zachytiť ľudskú cenu vojny.
Mier sa nerodí zo slov, ktoré porazia protivníka, ale zo slov, ktoré mu umožnia prestať byť protivníkom.
Slovensko môže byť viac než len pozorovateľ
Prezident Slovenskej republiky Peter Pellegrini odcestoval na 81. zasadnutie Valného zhromaždenia OSN. Jeho vystúpenie vo všeobecnej rozprave je naplánované na 23. septembra.
Je to príležitosť pripomenúť si otázku, ktorá presahuje jeden prejav a jedno funkčné obdobie.
Čím môže Slovensko prispieť k medzinárodnému mieru?
Nie sme veľmoc.
Nemáme rozhodujúcu vojenskú ani hospodársku silu.
Nemôžeme diktovať podmienky Washingtonu, Moskve, Pekingu či Bruselu.
Ale veľkosť štátu nemusí určovať hodnotu jeho diplomatického príspevku.
Slovensko môže rozvíjať odbornosť v oblasti mediácie, medzinárodného práva, humanitárnej spolupráce, obnovy dôvery a povojnovej rekonštrukcie.
Môže ponúkať priestor na odborný dialóg tam, kde oň zainteresované strany prejavia záujem.
Môže podporovať spoluprácu akademikov, diplomatov, humanitárnych organizácií, samospráv a občianskych iniciatív.
A môže začať systematicky vytvárať vlastnú kapacitu na predchádzanie konfliktom.
Nie ako náhradu oficiálnej diplomacie.
Nie ako konkurenčné zahraničnopolitické centrum.
Ale ako jej odborné a spoločenské zázemie.
Lebo štát, ktorý chce ponúkať mier, musí mať ľudí, ktorí rozumejú nielen vojne, ale aj podmienkam jej ukončenia.
Investovať do mieru znamená vytvoriť mu inštitúcie
Ak má byť dnešný medzinárodný deň viac než pripomienkou v kalendári, Slovensko by mohlo začať jednoduchou otázkou:
Aké konkrétne kapacity máme pripravené na mierovú prácu?
Kto sa u nás systematicky venuje mediácii konfliktov?
Kde sa stretávajú bezpečnostní analytici s odborníkmi na medzinárodné právo a humanitárnu pomoc?
Kto pripravuje scenáre obnovy dôvery po skončení vojny?
Kto skúma, ako sa vracajú utečenci, obnovujú školy, vodovody, nemocnice a pracovné miesta?
A kto sa venuje tomu, aby mierová dohoda nebola iba prestávkou pred ďalším konfliktom?
Takáto práca sa nezačína veľkolepým summitom.
Začína sa odborným tímom.
Dôveryhodnými pravidlami.
Schopnosťou pracovať s protichodnými informáciami.
Rešpektom k medzinárodnému právu.
Transparentným financovaním.
A ochotou priznať si hranice vlastných možností.
Práve toto by mohol byť začiatok slovenskej mierovej kapacity, ktorá by mala hodnotu aj po odchode dnešných politických predstaviteľov.
Nie ďalšia inštitúcia vytvorená pre funkcie.
Ale služba, ktorá pretrvá.
Mier sa začína aj doma
Je však zvláštne hovoriť o medzinárodnom mieri a zároveň prehliadať, čo sa deje v našich vlastných komunitách.
Človek, ktorý nemá dôveru v spravodlivosť, žije v neustálom vnútornom konflikte so štátom.
Rodina, ktorá nevie zabezpečiť bývanie, stráca pocit bezpečia.
Obec, ktorej miznú základné služby, stráca dôveru v republiku.
Pracujúci človek, ktorý sa bojí ozvať proti neprávosti, nežije v prostredí skutočnej spoločenskej rovnováhy.
Dieťa, ktoré nenachádza prijatie v škole ani doma, hľadá vlastné miesto niekedy v digitálnom svete, ktorý jeho osamelosť dokáže premeniť na obchodnú príležitosť.
To neznamená, že každá sociálna nespravodlivosť spôsobí vojnu.
Znamená to však, že mier má aj každodenný rozmer.
OSN vo svojom tohtoročnom posolstve pripomína význam vzdelávania, zdravia, sociálnej ochrany, dôveryhodných inštitúcií a ľudských práv.
Práve v tom spočíva hlbší zmysel investovania do mieru.
Nie je to iba otázka ministerstiev zahraničných vecí.
Je to aj otázka toho, ako sa štát správa k človeku, ktorý potrebuje pomoc.
COPEA Slovakia: mier potrebuje vlastný jazyk aj vlastnú prácu
Aj preto vznikla COPEA Slovakia – iniciatíva pre rovnováhu, spoluprácu a mier.
Nie ako politická strana.
Nie ako náhrada štátnej diplomacie.
Nie ako hlas jedného geopolitického tábora.
Ale ako občiansky pokus prispieť k jazyku, v ktorom sa bezpečnosť neoddeľuje od dôstojnosti, pravda od zodpovednosti a mier od spravodlivosti.
COPEA nevychádza z predstavy, že všetky strany konfliktu majú rovnakú pravdu.
Ani z predstavy, že každý spor možno vyriešiť peknými slovami.
Vychádza z presvedčenia, že bez schopnosti porozumieť príčinám konfliktu, bezpečnostným obavám a podmienkam dôvery nebude trvalý mier možný.
A že štáty potrebujú popri obranných stratégiách aj odbornú architektúru predchádzania konfliktom.
Preto by malo zmysel postupne vytvárať priestor, v ktorom sa stretnú skúsení diplomati, odborníci na medzinárodné právo, bezpečnosť, hospodárstvo, regionálny rozvoj a občianske iniciatívy.
Nie preto, aby sa sami vyhlásili za mierotvorcov.
Ale preto, aby sa naučili spoločne pracovať na otázkach, ktoré sa dnes príliš často riešia až vtedy, keď už hovoria zbrane.
Mierová práca potrebuje pokoru.
A pokora znamená aj vedieť, že dobrý úmysel ešte nie je dostatočná odbornosť.
Záver: Čo zostane po dnešnom dni?
Medzinárodný deň mieru sa skončí.
Príhovory doznejú.
Diplomati sa vrátia k rokovaniam.
Médiá prejdú na ďalšie správy.
A svet bude pokračovať.
Otázka však zostane.
Čo sme dnes urobili pre to, aby zajtrajšok nemusel byť pokračovaním včerajšieho nepriateľstva?
Vytvorili sme nový priestor na rozhovor?
Pomohli sme niekomu, kto sa ocitol v núdzi?
Prispeli sme k spravodlivosti?
Dokázali sme pomenovať neprávosť bez toho, aby sme z nej vyrobili ďalšiu nenávisť?
Alebo sme si iba pripomenuli mier ako sviatok a potom sa vrátili k svetu, v ktorom sa všetko meria silou?
Slovensko nemusí byť veľmocou, aby dokázalo vykonať zmysluplnú mierovú prácu.
Musí však prestať považovať mier iba za tému prejavov.
Musí začať budovať ľudí, dôveru, odbornosť a inštitúcie, ktoré dokážu pomáhať tam, kde sa ešte dá predísť ďalšiemu utrpeniu.
Mier nie je sviatok. Je to každodenná práca na tom, aby človek nemusel dokazovať svoju pravdu ďalšou vojnou.
A možno práve v tom spočíva najväčšia úloha malého štátu.
Nie presvedčiť svet, že je najmocnejší.
Ale ukázať, že aj v čase veľkej moci sa ešte dá hovoriť jazykom ľudskosti.
.jpg)
