Náčrt politických súvislosti ukrajinskej krízy v Európe a propaganda. Časť II.

Poznámka: uverejňujem článok, ktorý som napísal v roku 2015 a kedy už bolo pomerne jasné, k čomu má slúžiť zorganizovaná ukrajinská kríza.

Nevedomosť a potreba osvietenia človeka.

Niekedy dávno sme prijali Ježiša Krista ako spasiteľa, ktorý nám, ľuďom, ukázal, ako je možná cesta k osvieteniu. Jednoduchá predstava o osvietení sa týka toho, akú úroveň dosiahne naše vedomie v našom ľudskom vnútri a ako nám môže sila tohto vedomia pomáhať v pozemskom živote.

Ježiša Krista sa podarilo zlikvidovať ešte v jeho mladom veku, ale otázka hľadania spasiteľa ako toho, kto ukáže cestu k osvieteniu, ostala otvorená. V modernej dobe nádej na spasiteľa bola pretransformovaná do postavy politika ako vyvoleného, ktorý má mať v sebe iskru morálnej sily, dokáže verejnosti odovzdať časť svojej duchovnej skúsenosti a napomáha spoločnému zážitku z riešenia aktuálnych životných problémov. Predpokladalo sa, že politici môžu hrať úlohu spasiteľov, ktorí pomáhajú verejnosti hľadať cestu k osvieteniu.

K životu patrí slobodná vôľa a tak nebolo ťažké dopracovať sa k poznaniu, čomu dajú politici prednosť: slobodnej vôli alebo úlohe hrať spasiteľov. Rovnica sa ukázala jednoduchá. Ak duše ľudí nebudú dostatočne osvietené, majú šancu konať podľa slobodnej vôle, ktorá sa nemusí podriadiť ani štátu a jeho zákonom, o verejnosti už ani nehovoriac. Predpokladaná spasiteľská pozícia sa zmenila na vládcovskú pozíciu reprezentovanú korporáciami, médiami, rozhodnutiami národných vlád či nadnárodných mocenských štruktúr. Ľudia a ich duše sa dostali do otrockého postavenia vo vzťahu k politike a médiám.

Verejnosť žije teda ďalej v nevedomosti, pretože úloha spasiteľa v politike sa nenaplnila. A v priestore Európskej únie sa v tomto roku rozhodlo, že je potrebné a žiaduce v záujme záchrany postavenia „vyvolených“ nevedomosť verejnosti ešte posilniť a zakonzervovať a k tomu sa má vo veľkom rozsahu realizovať propaganda. Ak hovoríme o nevedomosti, máme na myslí nevedomosť, ktorá je produktom spravovania spoločnosti, spolunažívania ľudí, produktom vládnej moci.

Propaganda nemá politikom pomáhať zasväcovať verejnosť do riešenia rôznych záujmov a konfliktov, skôr aby verejnosť verila nejakej doktríne či inštitucionalizovanému vyznaniu. Osvietenie človeka je možné za predpokladu, že jeho myseľ, srdce a život sa dostanú do harmónie a súladu s Duchom pravdy. Propaganda takúto harmóniu nepredpokladá, pretože by to znamenalo otvorene hovoriť o tom, kto sa o čo usiluje na úkor druhého, aké má plány, aké prostriedky chce použiť a podobne.

Vo svete a aj v priestore Európskej únie narástol vplyv obludných temných a nepriateľských síl. V minulosti temnota a skaza bola organizovaná v mene pravej viery a Boha, v súčasnosti je temnota a skaza organizovaná v mene demokracie a slobody s právom viesť vojny. Na súčasnej temnote a skaze má veľký podiel Západ na čele s USA. Propaganda nemá za úlohu zrušiť organizovanie temnoty a skazy v mene ideálov západnej civilizácie, ale skôr o to, aby verejnosť sa s potrebou temnoty a skazy stotožnila, prijala ju za svoju. Propaganda, ktorá sa robí a ktorá sa má ďalej dotvárať do sofistikovanej podoby, nie je a nemá byť v prospech verejnosti. Verejnosť sa má iba „uvariť“ na spôsob žaby, aby stratila zvyšky slobodnej vôle, tej vôle, ktorá dominuje v elitnej skupine.

Ak sme sa výrazne neposunuli na ceste k osvieteniu, máme sklon naďalej žiť iba v povrchovom vedomí (napríklad sme členmi EÚ, NATO a to stačí), lipneme na predsudkoch (napríklad o Rusku) a očakávaniach od nás, ktoré sa nám vnucujú (napríklad G. Busch: Buď ste s nami, alebo s teroristami proti nám!). Propaganda nám túto našu životnú pozíciu nebude búrať, iba ju lepším spôsobom zakonzervuje. Propaganda nám nepomôže ani lepšie pochopiť desať Božích prikázaní a ich poučenie pre naše osvietenie a náš život. Politici na tieto prikázania už dávno zabudli, respektíve ani o nich nič nevedia.

Na jar roku 2015 sme sa mohli dočítať, že Európska rada, v ktorej sedel aj pán Róbert Fico, zdôraznila potrebu čeliť dezinformačným kampaniam Ruska a žiada do júna 2015 plán strategickej komunikácie, ktorý má pripraviť šéf diplomatka EÚ Federica Magheriniová. Toto rozhodnutie Európskej rady nie je vôbec náhodné, aj keď z určitého pohľadu je veľmi úsmevné, čím všetkým sa takýto vrcholný politický orgán chce (či musí) zaoberať.

Príprava plánu strategickej komunikácie, ktorý má úspešne čeliť dezinformáciám Ruska, nadväzuje na politické udalosti v Európe v roku 2014. Tou najdôležitejšou bolo, že pod vedením USA a za aktívnej pomoci NATO, EÚ a s podporou predstaviteľov národných štátov v rámci EÚ boli pripravené a na Ukrajine zrealizované udalosti, ktoré viedli k štátnemu prevratu, nastoleniu novej štátnej moci s požehnaním USA, pričom táto štátna moc dostala aktívnu podporu fašistických skupín, fašistických praktík a začala občiansku (vnútroštátnu) vojnu na juhovýchode Ukrajiny.

Náš „demokratický“ Západ na čele s USA zvolil takú politiku, aby jej výsledky (ukrajinská kríza) priniesli jasné fakty o tom, že Európe a jej obyvateľom hrozí veľké nebezpečenstvo, pretože z Ruska sa stáva mocnosť, ktorá má imperiálne ambície, chce expandovať do celej Európy a preto Európa má po ruke jediné riešenie: aktivizovať svoje sily cez vojska NATO. Svoju úlohu majú dôsledne plniť politici a média Západu. Majú doslova predpísaný interpretačný rámec, v ktorom sa pohybujú s vysvetľovaním udalosti na Ukrajine. Rusko na čele s Vladimírom Putinom svojvoľne anektovalo časť Ukrajiny – Krym a ruské vojska vstúpili na územie Ukrajiny a vedú vojnu proti Ukrajine, ktorej ľud a jeho novodobí predstavitelia chcú iba to jediné a potrebné: aby sa Ukrajina začlenila so všetkým, čo k tomu patrí, k „demokratickému“ Západu. A „demokratický“ Západ nemôže takéto úsilie Ukrajiny nepodporovať, nechať Ukrajinu trpieť. Politici a média sa vo vzťahu k verejnosti Európy správajú tak, aby sa verejnosť nasiakla hrozbou Ruska.

V skutočnosti Západ si hrozbu Ruska vymyslel a zrežíroval udalosti na Ukrajine tak, aby bolo možné obviňovať Rusko a jeho prezidenta V. Putina z imperiálnych ambícií. V roku 2014 sa preto zásluhou politikov a médií akosi udomácnilo slovné spojenie „ruská agresia“.

Akú funkciu plní hrozba Ruskom?

Má ospravedlniť konfrontačnú politiku „demokratického“ Západu s Ruskou federáciou a pomôcť USA dosiahnuť strategický cieľ: rozdeliť Európu na „demokratický“ Západ a imperiálne Rusko a potom toto Rusko zničiť podľa svojich plánov.

Strategický cieľ USA a politické súvislosti s cieľom spojené

Kvôli Rusku sa posilňuje v Európe politická a vojenská prítomnosť USA a samozrejme tým aj NATO. A na takúto politiku posilňovania prítomnosti v „spriatelenej časti sveta“ už „naskočili“ aj predstavitelia národných štátov strednej a východnej Európy, pretože iniciatívne sa uchádzajú o pozornosť USA a NATO a žiadajú o ochranu pred Ruskom. Na Slovensku takouto túžbou ochrany zahorela strana MOST – HÍD a niektorí intelektuáli. Je ťažko predpokladať, že „demokratický“ Západ bude otvorene debatovať o tom, že ukrajinskú krízu pripravil a zorganizoval vo svojej réžií vrátane všetkých dôležitých personálnych zmien. Je ťažko predpokladať, že sa zároveň tento Západ prizná k tomu, že v skutočnosti o Ukrajinu ani nejde, pretože tá bola použitá ako „médium“, ktoré sa má namiesto Západu postarať o štvanie proti Rusku. Ukrajina trpí a bude trpieť aj naďalej nie zásluhou Ruska, ale práve zásluhou politiky Západu na čele s USA !!!

Plán strategickej komunikácie zameraný proti propagande Ruska uvedené súvislosti neodhalí pred verejnosťou. Ako ukážem na rôznych príkladoch, uvedené súvislosti sú skryté aj pred mnohými intelektuálmi a politici im nevenujú žiadnu pozornosť, pretože nepotrebujú s verejnosťou diskutovať a tým aj argumentovať. Plán nebude riešiť úlohu, aby sa udalosti odohrávajúce v Európe a na Ukrajine napríklad už od roku 2013 pravdivo vysvetlili, otvorene boli interpretované verejnosti. Napriek tomu existuje jeden základný dokument, ktorý nebol vyrobený v Bruselu a v ktorom je uvedený veľmi dôležitý rozhovor. Kto tento dokument preštuduje, má nádej, že si môže vysvetliť politické súvislosti týkajúce sa Ukrajiny, Ruska a „demokratického“ Západu.

V redakcií týždenníka „Európsky ekonomický vestník“ (Dolné Sasko, Nemecko) sa konal rozhovor s výkonným riaditeľom „Inštitútu globálnych perspektív“ pri Columbijskej univerzite v USA profesorom, doktorom filozofie Paulom Christie, ktorý úplne otvorene, natvrdo a bez okolkov popísal to, o čo v politike USA ide a čo politici EÚ a jej členských krajín, média a mnohí naši intelektuáli ani nevyslovia, resp. úmyselne zakrývajú pred verejnosťou. Článok vyšiel v júni 2014. V tomto momente si dovolím pripomenúť, že by bolo ťažko tohto pána nazvať putinovcom, nakoľko obsah ruskej propagandy je v súlade s obsahom rozhovoru s profesorom. Profesor okrem iného povedal: „Hlavná úloha udalosti na Ukrajine je rozdeliť Európu a Rusko natoľko, aby sa Európania naplno zriekli spolupráce s Ruskom a preorientovali svoju ekonomiku na kompletnú spoluprácu s USA“. A ďalej: „Je potrebné stále zdôrazňovať agresivitu a nepredvídateľnosti Ruska, provokujúceho eskaláciu konfliktu na Ukrajine.“

Je zaujímavé, že nie iba Ukrajina dostala svoju úlohu v pretrhaní ekonomických väzieb Európy s Ruskom. Podľa profesora veľkej a historickej úlohy sa majú zhostiť masmédia, pretože „…je potrebné od základu zmeniť európsku verejnú mienku o spolupráci s Ruskom“. Obyvatelia Európy sa musia triasť pri predstave o novej možnej ruskej invázií. Ukrajinská armáda a rôzne polovojenské jednotky na strane novej ukrajinskej moci plnia zástupnú úlohu za NATO. Všimnime si slová Jaceňuka, predsedu vlády Ukrajiny: „Ruská agresia na východe Ukrajiny je nebezpečenstvo pre EÚ, pre členské štáty NATO a pre celý svet“. Pod dáždnikom tejto „ruskej agresie“ sa akosi zabúda na to, čo robí ukrajinská vláda svojmu obyvateľstvu : rozvinula segregačnú a konfrontačnú politiku, ktorá sa organizuje ako občianska vojna, podľa Kyjeva na spôsob antiteroristickej operácie.

Nepredpokladám, že plán strategickej komunikácie bude otvorene hovoriť o tom, že „demokratický“ Západ sa spojil s kyjevskou chuntou, nacionalistami, fašistami, len aby sa našiel čo najvhodnejší spôsob, ako útočiť na Rusko, oslabiť a položiť na kolena, teda, aby sa naplnil strategický cieľ hlavne USA: podmaniť si Rusko. Bez tohto podmanenia nie je možné nastoliť Nový svetový poriadok. O tento poriadok sa neusiluje Rusko s Putinom, ale USA so svojou elitou a dnes už aj s Bruselom. Nenávidieť Rusko a ubližovať mu, napríklad sankciami, sa stalo oficiálnou požiadavkou „demokratického“ Západu vo vzťahu k verejnosti. Je to nemorálna politika Západu založená na nenávisti, na pohŕdaní, na výsmechu, na lživých tvrdeniach o „ruskej agresií“, na plánoch pokoriť Rusko, čo v inej reči znamená, aby Rusko bolo otvorené, demokratické, slobodné a schopné poddať sa záujmom USA a jeho cieľom.

Verejnosť si postupne osvojuje túto novodobú politiku nenávisti vo vzťahu k Rusku. Po politikoch a médiách „demokratického“ Západu prichádzajú k slovu ľudia, ktorých úlohou je zisťovať, akú efektivitu má táto politika medzi obyvateľstvom Európy. Z tohto dôvodu sa organizujú prieskumy verejnej mienky. Od verejnosti sa ani zďaleka nežiada, aby sa usilovala bojovať za mier a proti vojne, ale aby sa učila chápať potrebu konfrontačnej politiky. Preto otázky prieskumu verejnej mienky sa týkajú napríklad: a) rozmiestnenia vojsk NATO ( v Poľsku 57% sa vyjadruje pozitívne ), b) kto je hlavným vinníkom vojny na Ukrajine ( v Poľsku je 60% presvedčených, že hlavným vinníkom je Rusko ) a podobne.

Je ťažko predpokladať, že propaganda EÚ bude mať za úlohu hovoriť o politike USA pravdu, alebo vôbec niečo o USA hovoriť v negatívnom slova zmysle vzhľadom na udalosti na Ukrajine a na sankcie EÚ. Politici „demokratického“ Západu nemajú ani tieň podozrenia z toho, že USA vedú takú politiku, ktorou má Európa pomôcť „…uhasiť dlhy USA bez radikálneho pádu životnej úrovne…“ a je teda realizovateľná iba na cudzí účet – na účet Európy. Zo slov profesora vyplýva, že je potrebné „…organizovať udalosti tak, aby celý svet, každá strana…sa zúčastnila riešenia finančných problémov Ameriky“. Profesor vysvetľoval, že je potrebné kompletne otvoriť európsky trh pre USA, preorientovať ekonomiku Európy tak, aby „…sa dve ekonomiky doslova zliali v jednu, vzájomne sa doplňujúc“.

 

My, Európania, sa potom máme úplne zriecť spolupráce s Ruskom a preorientovať svoju ekonomiku na kompletnú spoluprácu s USA. Nie je preto vôbec žiadnou náhodou, že v tomto období USA a zástupcovia EÚ v tajnosti rokujú o prijatí Zmluvy o transatlantickom obchodnom a investičnom partnerstve. Zároveň v postojoch profesora k riešeniu finančnej krízy môžeme hľadať aj odpovede na otázky, prečo lídri EÚ prijímajú a potvrdzujú ekonomické sankcie proti Rusku. Ťažko predpokladať, že vymyslený dôvod o „ruskej invázií“, o anexií Krymu bude nahradený otvorenou diskusiou o politicko-ekonomických ambíciách USA a o záchrane amerického spôsobu života.

Profesor si veľmi praje, aby sa Európa zriekla ruských dodávok, tým by si „…zachovala tvar ochrankyne európskych hodnôt práv človeka a zároveň by pomohla Spojeným štátom riešiť problém finančného zadlženia“. V konkrétnych číslach profesorovi ide o to, aby obchodný obrat Európy s Ruskom v sume 500,- miliárd dolárov bol obchodným obratom Európy s USA. A teraz to podstatné ! Zrieknutie sa ruských dodávok na európsky trh nemohli USA ponechať náhode. Bolo potrebné preto prijať aj opatrenia, koho je možné vhodne využiť proti Rusku. Preto bolo potrebné pripraviť na túto úlohu Ukrajinu a to nebolo možné bez prípravy a zorganizovania štátneho prevratu v Kyjeve. Profesor preto tvrdil, že: „…Ukrajine je určená úloha závalu, ktorý pretrhne ekonomickú spoluprácu Európy a Ruska“. USA potrebovali na Ukrajine vytvoriť riadený chaos a potom už „…len obviniť Rusko z neústupnosti a agresívnosti a Európa bude nútená prerušiť s Ruskom ekonomické vzťahy….“.

Profesor P. Christie sa vôbec nerozpakoval tvrdiť, že USA sledujú výlučne svoj vlastný cieľ (nie európsky) zachovania svetového finančného systému založeného na dolároch a preto „…kvôli realizácií tohto cieľa bola načatá ukrajinská kampaň po zničení ekonomickej spolupráce Ruska a Európy“. Profesor doslova dáva inštrukcie, ako sa naučiť chápať udalosti prebiehajúce na Ukrajine a teda aj v Európe: „Všetky udalosti prebiehajúce na Ukrajine je treba skúmať výlučne z týchto pozícií“. Môžeme predpokladať, že propaganda EÚ si všimne túto radu profesora a bude udalosti na Ukrajine a vôbec v Európe podľa uvedeného cieľa posudzovať? Som v tomto smere skeptický.

To, čo v rozhovore tvrdil o cieľoch a záujmoch USA profesor, je v skutočnosti pravda, ktorá sa vo verejných vystúpeniach politikov neobjavuje. O tejto pravde propaganda EÚ nebude hovoriť, pretože potom automatický padne mýtus o imperiálnych ambíciách Ruska, o „ruskej agresií“, o anexií Krymu a podobne. Cez propagandu EÚ a vôbec cez oficiálne demokratické média nebude ani ďalej existovať záujem hovoriť pravdu. Odhaľovať v politike Západu skrytosť pravdy by v konečnom dôsledku scenár predložený profesorom padol ako neproduktívny. Podľa uvedeného scenára udalosti na Ukrajine nemôžu zmeniť svoj charakter v duchu demokratických hodnôt, o ktorých sa rada baví propaganda Západu, čo znamená, že eskalácia napätia bude pokračovať až do bodu varu.

Je veľmi zaujímavý strategický výhľad scenára predloženého a realizovaného USA. Z odpovedí profesora vyplýva, že:

1. Ak sa zásluhou Európy a za použitia Ukrajiny pretrhnú ekonomické vzťahy medzi Európou a Ruskom, potom je to mierové riešenie (mierová cesta) hlavného svetového problému – záchrany USA. Rozorvanie vzťahov sa nepokladá za konfrontačnú politiku s Ruskom.

2. Ak Európa nebude chcieť ukončiť (rozorvať) vzťahy s Ruskom, potom to nebude zo strany EÚ rozumné a bude to znamenať pád produkcie vo všetkých krajinách, pád životnej úrovne obyvateľstva, možnosť vzniku tretej svetovej vojny.

Otvorená spoločnosť, za akú sa „demokratický“ Západ pokladá, znamená, že má robiť otvorenú politiku, ktorej nechýba racionálna, vecná, kritická diskusia a myslenie. Ako je možné, že o požiadavkách USA na svojho partnera – EÚ sa v masmédiách a rôznych inštitúciách nevedú žiadne diskusie, nerobia sa štúdie, analýzy, nekomunikuje sa s verejnosťou. Môžu USA dosiahnuť svoje ciele, ak sa skutočná podstata politiky bude neustále zakrývať rôznymi spôsobmi, napríklad aj tak, že vo vhodnej dobe sa nastolí problém, v ktorom sa verejnosť poriadne zamotá a stratí orientáciu. Takýmto náhradným programom za strategickú požiadavku USA vo vzťahu k Európe je otvorenie problematiky utečencov.

Plán strategickej komunikácie prijatý Európskou radou určite nerieši ako verejnosti dovoliť baviť sa o plánoch USA, pretože vo vzťahu k USA nikto sa nesmie správať nerozumne, teda kritický a mať vlastný úsudok a návrhy. Západ nastolil takúto jednoduchú rovnicu politiky: Ak čo najviac budeme spoločnými silami škodiť Rusku, potom sa všetci v transatlantickom priestore budeme mať lepšie a zároveň zachránime pre Ameriku pozíciu svetového lídra. Uvedená rovnica patrí do roviny unipolárneho videnia sveta. Ale okrem tohto videnia existuje alternatíva vážne sa zaoberať myšlienkami multipolárneho videnia sveta.

Na základe výsledkov politiky „demokratického“ Západu môžeme konštatovať, že zatiaľ postupujeme podľa bodu 1), teda tak, že sme sa vydali cestou rozvratu vzťahov Európy a Ruska. Z nášho „demokratického“ pohľadu vyplýva, že občianska vojna na Ukrajine zatiaľ úspešne pokračuje a patrí medzi jednu z foriem mierového riešenia svetového problému – záchrany USA. Tu niekde je možné hľadať odpovede na otázky, prečo „demokratický“ Západ podporuje kyjevskú chuntu v jej vojnovom ťažení, prečo nikto neľutuje ľudské obete na Ukrajine, ale ani nikde inde vo svete: Juhoslávií, Líbyi, Iraku, Afganistane, Sýrií a podobne. V unipolárnom videní sveta je možné hľadať aj odpovede na otázku, prečo Amerika v každom jednom prípade odohrávajúcich sa udalosti v rôznych častiach sveta vždy tvrdí to isté, čo v prípade napríklad Ukrajiny: ukrajinská kríza sa bezprostredne dotýka bezpečnostných záujmov USA a preto USA musia urobiť opatrenia charakteru XYZ ! Pri unipolárnom videní sveta totiž všetci musia rešpektovať a prispievať k politike USA a tým k jeho blahu.

Čo je problémom Európskej únie?

Že nemá schopných politikov tak na národnej úrovni každej členskej krajiny ako aj na úrovni orgánov a inštitúcií EÚ. Zásluhu na tom majú nielen voliči a politické strany, ale hlavne „elitné pozadie“, ktoré si vyberá do funkcií takých kádrov, aby ich „odbornosť“ na sto percent vyhovovala požiadavkám na splnenie cieľov unipolárneho videnia sveta. Európska únia so svojimi 500,- miliónmi obyvateľov ostala zásluhou neschopných, ale oddaných politikov v pozícií poručníctva USA. Úspešne nastúpila cestu k podpore strategického cieľa USA: zničiť vzťahy s Ruskom použitím Ukrajiny ako vhodného nástroja . EÚ podporuje kyjevskú moc bez ohľadu na jej jasné fašistické a nacionalistické praktiky a absenciu právneho štátu. Európska únia je nadnárodnou štátnou mocou, ktorá má svoje vlastné poslanie, diametrálne odlišné od jednotlivých národných záujmov.

Európska únia má príležitosť začať budovať s Amerikou rovnocenné, rovnoprávne vzťahy založené na vzájomnej dôvere a pomoci, k čomu potrebuje mať rozpracovanú zahraničnú politiku, v oblasti ktorej nebude dominovať unipolárny pohľad na svet, ale skôr multipolárny pohľad. Ambícia byť vládcom sveta či priama podpora USA ako svetovej veľmoci vo všetkých jej krokoch nie je vhodná pre EÚ. Pri multipolárnom videní sveta je dobrá hospodárska a politická spolupráca s Ruskom veľmi potrebná a prospešná pre všetkých.

Bismarckov sen sa naplnil. Propaganda pracuje so „sorosovským motívom“

Práve v dnešnej dobe je potrebné si pripomenúť (vraj) slová Bismarcka: „Moc Ruska môže byť podlomená jedine oddelením Ukrajiny. Tu treba nielen odtrhnúť, ale aj postaviť proti Rusku, poštvať proti sebe dve časti jedného národa a pozorovať, ako brat bude zabíjať brata. Na to treba nájsť a vyškoliť zradcov v radoch národnej elity a s jej pomocou zmeniť uvedomelosť jednej časti veľkého národa do takej miery, že tento bude nenávidieť všetko ruské, nenávidieť svoj rod, neuvedomujúc si to. Všetko ostatné je otázkou času“. „Demokratický“ Západ si tento metodický návod perfektne osvojil a podľa neho aj dôsledne konal a koná. Je ťažko predpokladať, že EÚ svojou propagandou bude o skutočnom pozadí prípravy štátneho prevratu v Kyjeve niečo verejnosti vykladať. Podarilo sa nájsť a vyškoliť zradcov a podarilo sa ich dosadiť do rôznych významných funkcií v mocenských orgánoch Ukrajiny.

Bismarckov názor, ako eliminovať moc Ruska, predstavuje pozíciu totožnú s tým, čo o politike USA tvrdí profesor P. Christie a aká úloha bola pritom prisúdená Ukrajine. V masmédiách sa o tomto prístupe nedozvieme nič dôležité a podstatné. A to aj za situácie, že Ukrajina je jednoznačne postavená proti Rusku, pričom dôvod tohto faktu ( postavenia proti Rusku ) je zakrývaný expanziou ruských vojsk na Ukrajinu a anexiou Krymu.

Okrem pozície reprezentovanej Bismarckom je tu aj ďalšia pozícia, ktorej podstata súvisí vraj s veľkou a nekonečnou túžbou ľudu Ukrajiny stať sa súčasťou EÚ, ktorou sa zabezpečí šťastný a dôstojný život, umožní Ukrajine prejsť z neutrality do klubu členov NATO. Keďže Rusko je agresor, tak sa zdá, že mier a šťastie môže Ukrajine zabezpečiť iba NATO a EÚ. Za takýto ušľachtilý cieľ , za demokratické hodnoty západného sveta aj na Ukrajine sa oplatí bojovať, pričom ukrajinská štátna moc k dosiahnutiu tohto cieľa neváha viesť vojnu s obyvateľmi krajiny. Tento prístup môžem nazvať „sorosovským motívom“, nakoľko vychádzam z tvrdenia finančníka G. Sorosa. Citujem: „…nová Ukrajina bráni hodnoty a princípy, na ktorých stojí aj EÚ. Nová Ukrajina je cenným spojencom EÚ…“ Ďalej: „Nová Ukrajina sa zrodila na Majdane. Je to výsledok dobrovoľníctva ľudí, ktorí boli ochotní obetovať aj svoje životy pre lepšiu budúcnosť svojej krajiny. Je to tiež netypický experiment v priamej demokracií“.

Oficiálne média „pracujú“ podľa línie USA: od základov zmeniť európsku verejnú mienku o spolupráci s Ruskom. Obsah propagandy sa realizuje „sorosovským motívom“, pretože jeho peniaze a peniaze ďalších členov elity hrajú rozhodujúcu úlohu v podpore túžob obyčajných ľudí po šťastnom a krajšom živote. Je potrebné si postaviť dôležitú otázku. Robí EÚ v súčasnej dobe takú politiku, aby priamo či nepriamo nútila národ Európy za každú cenu uchádzať sa o členstvo v jej spoločenstve? Odpoveď: Nie je to každodenná záležitosť, ale v prípade Ukrajiny sa takáto politika ostrého nátlaku uplatnila ako jeden z rozhodujúcich prostriedkov slúžiacich záujmom USA.

Je potrebné si všimnúť určité súvislosti. Prezident Janukovyč odmietol v novembri 2013 podpísať Asociačnú dohodu Ukrajiny s EÚ a mal k tomu veľmi vážne dôvody. Jeho odmietnutie EÚ pri riadnej demokratickej procedúre mala plne rešpektovať. Lenže to sa nestalo. Západ na čele s USA spustil mechanizmus prípravy udalosti na Majdane, ktoré viedli k štátnemu prevratu, pretože bolo zároveň potrebné nielen nájsť a vyškoliť zradcov, ale ich aj do všetkých významných funkcií dosadiť. A treba tu doplniť aj názor Henryho Kissingera: Majdan na Ukrajine je iba púhou ukážkou toho, čo sa má stať v budúcnosti v Rusku.

Zmenami v mocenských orgánoch Ukrajiny sa veľmi rýchlo začala riešiť úloha oddeliť Ukrajinu od Ruska, postaviť ju proti Rusku, vznietila sa nenávisť proti spoluobčanom Ukrajiny ruskej národnosti. Z hodiny na hodinu sa občania ruskej národnosti stali nepriateľmi novej štátnej moci. Vojna proti vlastnému obyvateľstvu sa začala organizovať ako antiteroristická operácia. Túto vojnu nikto z predstaviteľov EÚ neodsúdil ako nespravodlivú. Táto vojna je organizovaná k tomu, aby zakrývala snahu USA podmaniť si Rusko. Táto vojna plní úlohu praktickej ukážky „ruskej invázie“ na Ukrajine, hoci nič také sa nepotvrdilo. Namiesto propagandy EÚ by bolo vhodnejšie uskutočniť všetkými zainteresovanými stranami v Doneckú a Luhansku akúsi praktickú rekognoskáciu terénu, aby sa všetci štváči proti Rusku mohli uistiť, že Kyjev bojuje proti svojmu obyvateľstvu, nie proti riadnej ruskej armáde. Ak by na Ukrajine pôsobili riadne ruské vojska, je ťažko predpokladať, že v tomto prípade Kyjev bude tvrdiť o vedení antiteroristickej operácie.

Antiteroristická operácia plní ešte jednu dôležitú úlohu. Ak je Rusko agresor, potom v tomto smere musí USA, EÚ a NATO niečo dôležité riešiť. Musí organizovať preskupenia vojenských síl, pomáhať Ukrajine inštruktormi, organizovať prezbrojenie ukrajinskej armády, podporovať činnosť polovojenských jednotiek, prijímať sankcie a podobne. Ukrajina nie za pomoci Ruska, ale za pomoci „demokratického“ Západu rieši svoje potreby v oblasti vojenskej politiky a teda rieši otázky jej silnej militarizácie. Nie náhodou Vadim Pristojko, ukrajinský podpredseda vlády povedal: „Nechceme nikoho vystrašiť, ale pripravujeme sa na plnohodnotnú vojnu“ !!!

Partnerstvo pre mier ako slepá ulička?

Ukrajina a Rusko nie sú členskými krajinami NATO. Z tohto dôvodu sú pre nich veľmi dôležité otázky vonkajších vzťahov NATO. Pre vonkajšie vzťahy existuje Partnerstvo pre mier, ktorého cieľom je zvýšiť stabilitu a bezpečnosť v celej Európe. Do programu Partnerstva pre mier sa zapojilo aj Rusko a Ukrajina a to v roku 1994. V prípade Ukrajiny vznikla Charta zreteľného partnerstva, v prípade Ruska Stála spoločná rada NATO – Rusko, obidve zhodne v roku 1997. Každé Partnerstvo pre mier bolo založené na spoločne schválených dokumentoch, v ktorých sa účastnícky štát Partnerstva pre mier zaviazal spolupracovať s NATO pri plnení cieľov programu. Tu vyvstáva dôležitá otázka. Môžeme predpokladať, že všetko to, čo sa odohrávalo a odohráva na Ukrajine a čo sa prisudzuje Rusku, bolo naplánované v dokumentoch Partnerstva pre mier ? Ťažko tvrdiť, že áno. Skôr sa môžeme orientovať v smere, že spoločné programy pre spoluprácu boli anulované. EÚ sa teda v svojej propagande môže orientovať aj týmto smerom. Bude vhodné, aby sa platné dokumenty týkajúce sa Ukrajiny a Ruska odtajnili a predstavili aj verejnosti.

NATO pozvalo mnohé európske krajiny, aby sa zapojili do programu Partnerstva pre mier. Od roku 1994 prijalo pozvanie celkom 30 krajín. A už bolo spomínané, že v roku 1994 Rusko a Ukrajina sa pripojili k uvedenému programu. A teraz ďalšia otázka. Bola výzva NATO k zapojeniu sa do programu Partnerstva pre mier úprimná, alebo mala zakrývať aj iné požiadavky a potreby „demokratického“ Západu ? Môžeme si uviesť citát z vystúpenia prezidenta Clintona dňa 25.10.1995 na zasadaní Spoločného výboru veliteľov štábov: „V najbližšom desaťročí nás čaká riešenie nasledujúcich problémov: „Za prvé, rozdelenie Ruska na malé štáty cestou regionálnych vojen podobných tým, ktoré sme zorganizovali v Juhoslávií. Za druhé, konečný rozvrat vojensko-priemyselného komplexu a armády Ruska. Za tretie, v republikách oddelených od Ruska ustanovenie režimov nám vyhovujúcich“.

Z citátu – názoru prezidenta Clintona jasne vyplýva, že Partnerstvo pre mier aj s jeho orgánmi ako Euroatlantická partnerská rada a Koordinačná bunka bolo nesúmerateľné s politikou USA. Všetko, čo sa odohráva na Ukrajine a čo sa prisudzuje Rusku (agresor) nemá súvislosť s programom Partnerstva pre mier, ale má súvislosť s politikou „demokratického“ Západu na čele s USA. Udalosti na Ukrajine ladia s tým, čo si želal a predurčoval prezident Clinton. Ukazuje to na dva smery v politike „demokratického“ Západu: na oficiálny smer, do ktorého môžeme zaradiť aj úsilie o realizáciu programu Partnerstva pre mier a na neoficiálny ( čisto americký ) smer, ktorý je orientovaný na dosiahnutie špecifických záujmov USA.

Je dostatok faktov, ktoré môžu podporiť dlhodobý cieľ USA: destabilizovať Rusko a snaha podmaniť si Rusko. Už sme spomínali, že bez tohto článku nie je možné docieliť Nový svetový poriadok. Preto je potrebné, aby stovky tankov a obrnených vozidiel bolo presunutých do Pobaltia, preto je potrebné, aby v Čiernom mori ako na futbalovom ihrisku sa predvádzali kanadské fregaty, americký krížnik, nemecký tanker, turecká fregata. Preto je potrebné, aby prezident Putin zmenil svoje chovanie a prejavil dobrú vôľu k „demokratickému“ Západu – čiže aby realizoval to, čo si Západ praje. Môžeme si všimnúť, že predstavitelia štátnej moci na Ukrajine žiadnu podmienku zo strany Západu nedostali, hoci majú na svedomí ťažký zločin – občiansku vojnu. Existuje video z týždenných správ s Dmitrijom Kiseljovým zo začiatku októbra 2014, v ktorom sa jedna obyvateľka východnej Ukrajiny pýta, prečo svet ukrajinskú armádu neodsudzuje, kde je spravodlivosť, tak to nie je ľudská zabúdlivosť, ale politická schválnosť, keďže na Ukrajine sa všetko deje tak, ako si to Západ praje.

Politika krvilačného nacionalizmu kyjevskej chunty.

Kvôli Ukrajine a obyvateľom najmä juhovýchodnej Ukrajiny nikto vo svete roniť slzy nebude a nemá záujem. Občiansku vojnu na Ukrajine a kyjevskú chuntu ako jej organizátora nikto neodsúdil a neurobila to ani naša vláda. Taký masaker v Odese či „Korsuňský pogrom“ alebo rozstrel demonštrantov v Mariupolu nikoho z „demokratického“ Západu nezaujímal a nezaujíma. Teror v Paríži bol v médiách a politikmi Západu prezentovaný priam ako planetárna katastrofa. Bolo potrebné zvolať masovú manifestáciu obyvateľstva, z ktorých mnohí sa prechádzali s nadpisom „Som Charlie“, zapaľovali sviečky a tým bojovali za slobodu prejavu. Na tejto manifestácií sa zúčastnil aj náš predseda vlády Róbert Fico a celá skupina europolitikov, aby demonštrovala svoju jednotu. Už vieme, že manifestáciu proti teroru v Paríži šikovne využili aj propagandisti EÚ a Ukrajiny, keď si pripravili spomienkovú slávnosť v Kyjeve – 1. výročie „demokratickej revolúcie“. Tejto slávnosti sa zúčastnil aj náš prezident Andrej Kiska, oddaný podporovateľ záujmov USA.

Manifestujúcim v Paríži, či vôbec obyvateľom Európy nikto z predstaviteľov EÚ sa nepochválil tým, že podľa určitých dokumentov bombardovanie Líbye si zorganizoval prezident Francúzska Sarkozy. Mal k tomu svoje dôvody, ale podobne aj s ďalšími partnermi nemal zľutovanie s obyvateľmi Líbye. Politikom EÚ sa nelenilo prísť do Kyjeva pripomenúť si výročie Majdanu, ale vôbec si nespomenuli na obyvateľov juhovýchodnej Ukrajiny, ktorí sú vystavení ostreľovaniu a zabíjaniu, ničeniu občianskej a hospodárskej infraštruktúry, a nespomenuli si ani na tých, čo musia bojovať na strane ukrajinskej armády a obetovať sa za cudzie záujmy. A nikto si nespomenul ani na okolo milióna tých obyvateľov Ukrajiny, ktorí zutekali pred vojnou do Ruska. Všetko to zabíjanie a ničenie sa deje v záujme „demokratickej“ veľmoci, tak je to v poriadku.

Generál Waldemar Skrzypczak, bývalý veliteľ pozemných síl Poľska, námestník ministra obrany a minister obrany v Poľsku, podľa určitých zdrojov povedal toto: „Ja už nebudem presadzovať podporu Ukrajiny“. Prečo? Na Ukrajine podľa neho ide o politiku krvilačného nacionalizmu. Naproti jeho názoru tu máme stanovisko republikánskeho senátora M. Caina: „Dovoľte mi, aby som povedal, že jednou z najhanebnejších kapitol v amerických dejinách je neschopnosť zabezpečiť Ukrajincov zbraňami, aby sa mohli brániť, keď V. Putin rozčleňuje ich zem“.

Tieto dva uvedené citáty na seba nadväzujú. Ukrajinská štátna moc realizuje politiku krvilačného nacionalizmu. Takáto politika si vyžaduje, aby ukrajinská armáda bola dostatočne pripravená a vyzbrojená, pretože potrebuje „dobyť“ územia Donecká a Luhanska. Kyjevská moc sa v skutočnosti nebráni proti „ruskej agresií“, ale útočí na sformovanú armádu Novorosijská, pričom vôbec neberie ohľad na obyvateľstvo prevažne ruskej národnosti. Ako zdôraznil profesor P. Christie, masmédia musia neustále hovoriť o rastúcom napätí na Ukrajine, o násiliu a brutalite, ktorú páchajú Rusi. Lenže žiadne ruské vojska neostreľujú obyvateľstvo Novoruska a neničia infraštruktúru. Takže to, čo pácha chunta, je z povinnosti médií vyňaté.

Kyjev je zajedno s „demokratickým“ Západom. Rusko je agresor! Ale ak je Rusko agresor, potom je tu ďalšia otázka. Prečo je potrebné v určitom zmysle slová zničiť obyvateľov Donecka a Luhanska a prečo treba zničiť celé územie vhodné pre život obyvateľstva? Títo obyvatelia predsa nemôžu za „ruskú agresiu“ nariadenú Putinom a teda týka sa Kremľa a jeho svetovládnych ambícií. Tu je veľká nezrovnalosť, pretože kyjevská chunta by nemala trestať svojich občanov len preto, že ruské vojska napadli Ukrajinu a „rozčleňujú“ jej zem a tiež preto, že občania sú ruskej národnosti.

Na Ukrajine podľa generála Skrzypczaka ide o politiku krvilačného nacionalizmu. S týmto jeho postrehom súhlasím, pretože bol naplánovaný a realizovaný práve so zámerom podľa „bismarckovej pozície“ a udalosťami na Majdane legalizovaný do určitej podoby štátnej ideológie. Ide o ideológiu ukrajinskej výnimočnosti, z ktorej vyplýva orientácia na odkaz banderovskej ideológie, podľa ktorej kult sily v službách idey hrá dôležitú úlohu. Od Majdanu sa po uskutočnených personálnych zmenách jednoznačne určila pre štát Ukrajina a jeho suverenitu priorita ukrajinského národa pred ostatnými národmi či národnosťami.

Obyvatelia Ukrajiny ruskej národnosti sa z hodiny na hodinu stali ľahkým terčom rôznych útokov nacionalistov a fašistov. Dôležité je pochopiť, že do systému štátnej moci na Ukrajine sa podarilo začleniť segregačnú a konfrontačnú politiku proti vlastnému obyvateľstvu. „Demokratický“ Západ to plne rešpektuje. A predovšetkým to veľmi oceňuje. EÚ vydelí pre Ukrajinu 70,- miliónov eur ako ocenenie pokroku, ktorého Ukrajina dosiahla v oblasti právnej zvrchovanosti ! Zo strany Bruselu je to neuveriteľný duchovný výkon. Takže je tu okamih, v ktorom musíme „demokratickému“ Západu pripomenúť jeho jasnú poučku.

Pluralitná spoločnosť sa buduje na všetkým spoločnej ľudskej dôstojnosti a na ľudských právach, nie na ideológiách majúcich svoj pôvod v nacionalizme, triednom boji a podobne.

Ak by štátna moc Ukrajiny , využívajúca schopnosti a odbornosť „nomenklatúrnych kádrov“ Západu rešpektovala uvedenú poučku, juhovýchod Ukrajiny určite by sa nezmietal vo vojnovom stave. Lenže ani „demokratický“ Západ nerešpektuje tuto poučku o pluralitnej spoločnosti a svojimi postojmi priznáva súčasnej štátnej moci Ukrajiny absolútne právo viesť vojnu proti svojmu obyvateľstvu, ktoré je označované pojmami „teroristi“ a „separatisti“.

Medzi „demokratickým“ Západom a Ukrajinou panuje v oblasti krvilačného nacionalizmu určitá jednota. Túto jednotu nachádzame aj v dokumentoch z rokovania OSN. Dňa 21.11.2014 sa v OSN uskutočnilo hlasovanie o rezolúcií odsudzujúcej nacizmus, neonacizmus, popieranie holokaustu a odsúdenie násilných foriem súčasného fašizmu, rasizmu a xenofóbie. Treba vedieť, že s rezolúciou nesúhlasili USA, Kanada, Ukrajina.

Podľa kyjevskej moci na východe Ukrajine je najviac teroristov na svete

Pre určité javy a procesy odohrávajúce sa v spoločnosti je dôležité používať primerané pojmy. V prípade Ukrajiny používať pre obyvateľstvo DĽR a LĽR pojmy teroristi a separatisti je veľmi zavádzajúce. Veď dokopy ide o približne 5,- miliónov obyvateľov. Je to však jasný propagandistický trik, pretože už sme pomerne v Európe dostatočne vystrašení teroristami a extrémistami, takže nie je problém vnímať obyvateľov uvedenej časti Ukrajiny ako tých najhorších ľudí. Najviac sa, samozrejme, používa pomenovanie separatista, separatisti. Bežný človek má v tom jasno: separatista je človek, v tomto prípade ruskej národnosti, ktorý sa chce oddeliť, separovať od ostatnej časti, napríklad od národa či krajiny a má k tomu svoje dostatočne dôležité dôvody. Lenže v skutočnosti, na rozdiel od politikov a médií, by sme pojem separatista, či separatisti nemali používať. Prečo?

Nenávisť proti Rusku a ruskému obyvateľstvu, proti obyvateľom Ukrajiny ruskej národnosti bola oficiálne po Majdane „pokrstená“ na dôležitú „dámu“ politiky. Na Ukrajine sa z občanov ruskej národnosti stal politický nepriateľ a vojna proti ním smerujúca k ich potrestaniu. Armáda, neofašistické gardy a vnútro majú v podstate jasno v tom, ako chcú v prípade víťazstva či vzdania sa robiť etnickú čistku. Plánuje sa robiť filtrácia juhovýchodného obyvateľstva Ukrajiny a oddeliť ho od „teroristov“. Zostatok obyvateľstva bude povinne vysťahovaný do iných regiónov. Juhovýchodná časť Ukrajiny bojuje s kyjevskou chuntou nie o oddelenie sa od Ukrajiny, ale o svoju záchranu a rovnoprávne postavenie, pretože kyjevská chunta svojim nástupom k moci jasne zmenila pravidlá spolunažívania vo výrazný neprospech obyvateľov ruskej národnosti.

Propaganda teda nehovorí o bojovníkoch za ľudské práva, za rovnoprávne postavenie v spoločnosti, propaganda nehovorí o politickej opozícií, s ktorou sa majú a musia viesť politické rokovania a nie občianska vojna, či skôr vojna štátu proti obyvateľom štátu. Organizovanie strachu, represií, násilia, vojny, to sú znaky režimu, ktorý na Západe oslavujeme ako „vzor“ západných hodnôt. Existujú zoznamy ľudí na zabitie, ktoré sa dopĺňajú (aktualizujú). Ide o zoznamy „nepriateľov štátu“. Tým sa len potvrdzuje, že ukrajinská štátna moc vedie vojnu proti svojmu obyvateľstvu na pomerne širokom fronte a to s jasným zámerom potvrdenia suverenity štátu , zachovania jeho celistvosti a územnej integrity za každú cenu.

Na Ukrajine začal hon na t. z. „miestnych separatistov“. Agitačné materiály charakterizujú miestneho separatistu ako človeka šíriaceho informácie, ktoré vedú k ohrozeniu integrity štátu. Uvádzajú sa také charakteristiky ako protest proti mobilizácií, vychvaľovanie LĽR, DĽR, vnucovanie ruskej symboliky, účasť na protestných akciách k zmene štátnej moci. Miestnymi separatistami sa teda narastá počet tých, čo nemajú záujem uznať štátnu moc nastolenú štátnym prevratom. Do tejto kategórie môžu byť začleňovaní nielen obyvatelia ruskej národnosti, ale aj ktokoľvek ďalší, kto má odvahu vyjadriť svoj postoj k súčasnej situácií na Ukrajine.

Nespravodlivá vláda nemôže budovať spravodlivý právny poriadok

V každom štáte sa žiada v prvom rade od spravodlivej vlády, aby sa starala o spravodlivý právny poriadok podľa idey ľudských práv a o zabezpečenie sociálnej spravodlivosti. A v každom štáte zároveň je potrebné, aby sa ľudia vyznačovali dostatočným záujmom a úsilím o politický poriadok spoločnosti a o zachovanie jeho kvalít. Ľudia na juhovýchode Ukrajiny si veľmi rýchlo uvedomili, čo ich čaká v súvislosti s Majdanom a zrealizovaným štátnym prevratom. Splnili si teda tú požiadavku, ktorá má byť v štáte kladená na ľud. Nová vláda Ukrajiny, ktorú ani teraz nemôžeme nazvať spravodlivou, ani nedovolila nejasnosti, rozpory a politické zmeny riešiť politickými prostriedkami, iba rovno nastolením vojenského konfliktu.

Nová vláda nebola pripravená a inštruovaná k tomu, aby riešila úspešné nastolenie hodnôt demokratického právneho štátu, ku ktorým patrí dôstojnosť ľudskej osobnosti, politický poriadok spoločnosti schopný zaisťovať hodnoty obecného ( spoločného ) dobra: slobodu, sociálnu spravodlivosť, mier. Vzťah medzi vládou a občianskym krídlom ( hoci ruskej národnosti bolo potrebné riešiť metódami politického boja, nie metódami vojenského boja. To mala byť úloha ukrajinskej vlády. Iba rozvinutím hodnôt demokratického právneho štátu je možné zabezpečiť skutočnú suverenitu štátu a spoločnosti, pretože politika má za úlohu riešiť vzájomné ľudské spolužitie s protikladnými záujmami.

Konflikt v podobe ozbrojeného boja – občianskej vojny musel byť pripravený a vyvolaný, pretože to jednoducho vyplýva z amerického scenára vytvoriť pre Európu z Ruska obraz hrôzy, vyvolať dostatočný strach a obavy z „ruskej expanzie“. Pričlenenie Krymu k Ruskej federácií bolo dostatočným dôkazom „rozpínavosti“ Ruska. Lenže problém Krymu sa v časovom horizonte veľmi rýchlo podarilo vyriešiť za účasti jeho obyvateľstva a v súčinnosti s vojenskými silami bez krviprelievania, čo bolo v určitom rozpore so scenárom USA vytvoriť riadený chaos. A riadený chaos si podľa profesora P. Christie vyžadoval , aby sa neuvažovalo o Ukrajine, ako v nej situáciu stabilizovať, konflikt na Ukrajine sa nemal utíšiť, dostať do pokojného riešenia problémov. Po Majdane bolo potrebné, aby na Ukrajine dochádzalo k rastu napätia, aby sa hovorilo o násilí a brutalite a takéto prostredie bolo potrebné vytvoriť na východe Ukrajiny. To bola úloha tých, ktorí boli k tomu pripravovaní a inštruovaní, nebola to úloha ľudu Ukrajiny, ktorý celkom normálne túži po pokojnom, mierovom a šťastnom živote.

Bez vojnového konfliktu na východe Ukrajiny nebolo možné dostatočne silno vykrikovať o „ruskej agresií“. A keďže je vojna, z môjho pohľadu občianska, tak kyjevská chunta má teraz „ v rukách“ k dispozícií niečo, čo v prípade Krymu nemala. Kyjevská chunta má teraz k dispozícií časový horizont (čas), a pokiaľ svoju stranu ako stranu štátnej moci vedie do vojenských operácií, americký scenár využitia Ukrajiny ako prostriedku a ako závalu (medzi Európou a Ruskom) sa nemusí otriasať strachom, že sa situácia na Ukrajine rýchlo zmení k pokojnému životu. O časovom horizonte vojnových operácií sa v skutočnosti rozhoduje v USA, ktoré riadia ukrajinskú vládu. Z tohto pohľadu výzvy adresované Rusku, aby svoju armádu stiahlo z územia Ukrajiny, sú jednoducho divadelným monológom, ktorý si verejnosť má povinne vypočuť.

„Separatisti“ a ich skutočný status

V súvislosti s tým, že USA a EÚ išlo o to znemožniť pred svetom Rusko a opätovne ho postaviť na piedestál hrôzy pre Európu a svet, môžeme pochopiť, že je potrebné obyvateľstvo juhovýchodnej Ukrajiny nazývať pojmom „separatisti“. V skutočnosti „separatisti“ predstavujú pomerne uvedomelú časť spoločnosti, ktorá nateraz vojenskými prostriedkami bojuje za nastolenie demokratických procesov na Ukrajine. Táto veľká časť skupina obyvateľstva bráni svoje životné pozície, svoje postavenie v spoločnosti, pre ktorú bola nastolená ideológia nacionalizmu a nepriateľstva k svojmu najbližšiemu susedovi a spojencovi. Pojem „separatista“ slúži propagande na znejasneniu záujmov, za ktoré bojuje juhovýchod Ukrajiny.

V otvorenom vojenskom odpore je skrytý potenciál boja za skutočne demokratický právny poriadok krajiny. Ak by kyjevská chunta definitívne dobyla územia DĽR a LĽR, následky tohto víťazstva by boli strašné. Uvrhlo by to Ukrajinu do ešte väčšieho temná. Ukrajinské média a ani západné média nám otvorene neodhalia, že na juhovýchode Ukrajiny nejde o separatistov, ale o ľudí, ktorí majú mať priznaný status boja za demokraciu. K tomuto boju za môžu pridať ďalší obyvatelia krajiny, ak by dostali odvahu a uvedomili si, že sa bojuje aj o ich ľudský dôstojnú budúcnosť a o šťastnú budúcnosť.

„Demokratický“ Západ a kyjevská moc do nekonečná vykrikujú, o potrebe zachovania integrity, suverenity Ukrajiny, ale s podmienkou definitívneho víťazstva nad obyvateľstvom Donbasu – nad separatistami, s podmienkou, že základom právneho systému Ukrajiny bude natrvalo nenávisť k Rusku. Nepredpokladám, že na „demokratickom“ Západe a v médiách, resp. v rámci propagandy sa dozvieme, že skutočné zachovanie územnej celistvosti, integrity krajiny je spojené s politickou a spoločenskou jednotou ľudí, ktorí žijú na danom území: tak Ukrajincov ako aj obyvateľov ruskej a ďalších národností, že je spojené s rešpektovaním ľudských práv a slobôd pre všetkých.

Potrebná oprava politiky Západu

Ohrozenie celistvosti a suverenity Ukrajiny bolo plánované nie Ruskom, ale bolo zakomponované do scenára štátneho prevratu, do politických rozhodnutí Kyjevskej chunty. Toto ohrozenie nie je potrebné riešiť sankciami proti Rusku, ale opravnými prostriedkami „demokratického“ Západu, opravou politiky Západu. Na programe dňa nie je budovanie demokratickej Ukrajiny, hoci propaganda Západu a masmédia sa veľmi snažia , aby to tak vyzeralo. Je to veľmi divná politika, ktorú bez výhrad podporuje aj Slovensko. V záujme toho, že je potrebné mať trvalého nepriateľa – Rusko, v záujme toho, že je potrebné Rusko zraziť na kolena, v záujme toho sa celý „demokratický“ Západ a EÚ spriahli k tomu, aby Ukrajinu využili proti Rusku.

Čo by mal „demokratický“ Západ a EÚ v svojej politike opraviť? Že sa vzdajú svojej prioritnej snahy robiť takú politiku, aby definitívne došlo k rozdeleniu Európy a Ruska. Profesor P. Christie tvrdí: „Ale čokoľvek by sa dialo vo sfére politiky na Ukrajine, hlavné musí zostať nezmeneným – ukončenie širokej spolupráce Ruska a Európy. Nech udalosti na Ukrajine mieria kdekoľvek, ale v každom prípade musia viesť k rozdeleniu Rusov a Európanov“.

„Demokratický“ Západ pracuje v oblasti propagandy so „sorosovským motívom“, ktorý som už spomínal. Verejnosť tomu má veriť, pretože iba s týmto motívom existuje akási možnosť ospravedlňovať represie a vojnu proti svojmu obyvateľstvu. Iba tak sa dá verejnosti vysvetľovať, že „separatisti“ – to sú ľudia, ktorí sú proti tomu, aby Ukrajina natrvalo zakotvila v štruktúrach EÚ. A takíto ľudia si nezaslúžia žiadne zľutovanie. Pri takto organizovanej propagande sa veľmi ľahko prehliada hlavný cieľ: rozdelenie Rusov a Európanov. Práve toto rozdelenie je určitým faktom, ktorí svedčí proti politikom Západu, pretože nemá nič spoločného s demokratickými pravidlami a demokratickými inštitúciami. Cielene vytvoriť nepriateľstvo medzi národmi a tým v plnom rozsahu rozvinúť konfrontačnú politiku v priestore Európy – to nie je vizitka skutočne demokratickej politiky a politikov.

Treba si uvedomiť, že k politickému cieľu zvyčajne sa hľadá zodpovedajúci politický prostriedok. K nedemokratickému cieľu (rozdeleniu ) sa nemohol priradiť demokratický politický prostriedok: budovanie demokratického právneho štátu na Ukrajine. Ukrajina plnila a plní úlohu „štváča“ na Rusov a túto pozíciu môžu plniť iba také kádre, ktoré sme spomínali v súvislosti s Bismarckom. Oprava politiky Západu je v nedohľadne. Nedajú sa predpokladať žiadne zásadné zmeny v prospech toho, že sa bude anulovať politický cieľ – rozdelenie Rusov a Európanov. Potom nie je možné ani očakávať, že na Ukrajine svoju moc v dohľadnej dobe ukončí kyjevská chunta. V tejto súvislosti sú zaujímavé tieto slová profesora P. Christie: „Iba národ Ukrajiny môže určiť, nakoľko tragický bude jeho osud pri zavádzaní nového poriadku do Európy.“

Ukážme si veľmi názorný príklad, ako politický cieľ súvisí s použitím politického prostriedku. Zoberme si dohodu z 21. februára 2014, keď vodcovia opozície Ukrajiny a predstavitelia Francúzska, Poľska a Nemecka podpísali s prezidentom Janukovyčom dohodu o predčasných voľbách prezidenta. Táto dohoda bola vopred odsúdená k nedodržaniu. Prečo? Najlepšie to vysvetľuje profesor Christie: „Pokiaľ by táto dohoda bola realizovaná, konflikt na Ukrajine by sa mohol ukľudniť a potom by o  žiadnom prerušení ekonomických väzieb Európy a Ruska nemohla byť reč. Bolo treba dohodu hrubo porušiť, čo bolo takto aj prevedené“.

Ak by bol politický cieľ Majdanu zameraný iba na samotné skutočné potreby Ukrajiny a nie na proces rozdelenia Ruska s Európou, udalosti na Ukrajine by sa vyvíjali iným smerom – k demokratickým potrebám. Lenže Majdan potrebovala v prvom rade zneužiť (založiť) Amerika a z toho dôvodu mala na vedomí nainštalovať taký politický poriadok, ktorý môže postupne naplniť politický cieľ. Bolo potrebné mať veľmi nepokojnú Ukrajinu a podarilo sa to. Tu je aj odpoveď na otázku, prečo predstavitelia „nainštalovaní“ Majdanom nemali v zámere riešiť politické otázky pokojným, mierovým a demokratickým spôsobom. Scenár USA a nakoniec aj EÚ s takýmto pokojný, mierovým a demokratickým spôsobom politiky nepočítal, pretože by sa nedosiahol želaný efekt.

Tí, čo sa pod patronátom USA ujali vedenia krajiny, nemali to dané, predpísané, zadeklarované, určené. Účasť EÚ v príprave udalosti na Ukrajine a v podpore politických cieľov USA je najnázornejším príkladom novodobého podriadenia sa USA. Je to najpodlejší, najhnusnejší, najdrzejší spôsob robenia politiky v Európe. Je to exemplárny príklad toho, ako u predstaviteľov EÚ absentujú morálne zábrany, svedomie a ešte pritom rozmýšľajú, aké opatrenia je potrebné prijať v oblasti propagandy, aby verejnosť bola čo najviac dezorientovaná. Skrátka, negativizmus u politikov je potrebné propagandou zabaliť do pekného darčekového balenia. EÚ si v tejto dobe vytvára tím odborníkov, ktorí budú vraj pravdivo vysvetľovať obyvateľom Európy a ďalších krajín vrátane Ruska, aké sú dôležité demokratické hodnoty pre ľudský život.

Západ potrebuje čeliť dezinformačným kampaniam Ruska

„Demokratický“ Západ podľa rozhodnutia Európskej rady potrebuje vraj čeliť dezinformačným kampaniam Ruska. Plán strategickej komunikácie, ktorý si Európska rada schválila, má túto kampaň zastaviť, resp. obmedziť. Plán sa v skutočnosti ničím užitočným nemôže naplniť, pretože len odvádza pozornosť politikov a verejnosť od problému, ktorý je potrebné riešiť: ako robiť v rámci národných štátov a v rámci EÚ múdru zahraničnú politiku usilujúca sa o rovnoprávne vzťahy medzi národmi a o zabezpečenie mieru. Plán by mal viac prispieť k tomu, aby verejnosť mala dostatok dôvodov nenávidieť Rusko. Pri takýchto aktivitách EÚ sa nepočíta s aktívnou úlohou obyvateľstva Európy bojovať za mier a spoluprácu medzi národmi založenú na vzájomnej dôvere, rovnoprávnosti, spolupráci a solidarite. Stačí pasívne osvojiť argumenty EÚ a jej vytvorených inštitútov a nenávisť k Rusku bude každodenným chlebíčkom.

Z našej strany ( Západu ) sa predpokladá, že informačné pole je formované v dvoch pozíciách. Pozitívnu pozíciu tvorí 100 %-na pravda Západu, negatívnu pozíciu tvorí 100 %-na lož ruskej propagandy. Akosi automatický sa berie na vedomie, že lož môže byť iba na ruskej strane. Náš prezident Andrej Kiska už v NATO hovoril o propagandistickej vojne Ruska na Slovensku. Z jeho pohľadu „…ak má niekto iný názor ako si želá NATO, takýto názor nemôže byť autentický…“ Sloboda myslenia a slová, tak veľmi vychvaľovaná na Západe, sa môže len ťažko znášať s úsilím demokratov označovať ľudí s neautentickým názorom za trollov, agentov, putinovcov, nepriateľov Európy.

Profesor Putna z ČR tiež hovorí o ľuďoch šíriacich kremeľskú propagandu. Takýchto ľudí on pokladá za zradcov a podľa neho patria pred sud. Na Ukrajine politológ Jurij Romanenko predložil návrh na zvýšenie obranyschopnosti krajiny – zabíjanie novinárov z Ruska. Paranoidný stredoškolský profesor Smatana si zase spracoval svoj zoznam serverov, ktoré podľa jeho názoru pomáhajú šíriť kremeľskú propagandu. Nikto z uvedených „expertov“ sa nezaoberá napríklad agentúrou UCMC, ktorá má na starosti hlavný podiel „správ“ z Ukrajiny a ktorá je financovaná známymi esami politiky: G. Sorosom, ukrajinskou vládou či MZV USA. Aj s prispením tejto agentúry si verejnosť musí zapamätať, že pôvodcom všetkých problémov na Ukrajine je Rusko a Putin a Amerike a EÚ ide iba o demokraciu a ľudské práva, nie o ich geostratégické a ekonomické záujmy.

Pre verejnosť je dôležité, aby si cez rôzne kanály osvojila pocit hlbokej nenávisti k Rusku a Putinovi, pretože iba cez nenávisť sa človek môže dobre pripraviť na vojnu. Pred prvou vojnou proti Iraku v roku 1991 bola použitá pre ovplyvňovanie verejnej mienky a jej príklonu na stranu Buschovej administratívy tzv. „inkubátorova lož“. Bola vytvorená historka o 312 nemluvniatkach , ktoré vytiahli Iračania z inkubátorov a nechali ich na chladnej zemi zomrieť. Ovplyvňovanie verejnej mienky nie je v propagande niečím novým. Politici si pokladajú za úlohu všetko zorganizovať tak, aby si verejnosť pre svoje rozhodnutia iba naklonila na svoju stranu. Použitie metódy na spôsob „inkubátorovej lži“ úplne postačuje. Z pohľadu politikov pre verejnosť nie je dôležité, aby chápali v širších súvislostiach aktivity či procesy odohrávajúce sa v oblasti zahraničnej politiky jednotlivých národných vlád či EÚ. Získať verejnosť iba k tomu, aby bola väčšinovo naklonená napríklad pre inváziu USA do Iraku, nie je žiadnym demokratickým pravidlom demokratického štátu.

Podobne aj národné vlády dbajú o to, aby verejnosť bola iba naklonená k tomu, čo sa deje na Ukrajine a tým aj podporovala politiku svojich zástupcov a mocenských štruktúr EÚ a NATO. Náklonnosť postačuje k tomu, aby bol človek charakterizovaný ako prozápadný. Ak sa človek kritický stavia k zahraničnej politike USA a EÚ, potom je podľa „zasvätených“ naklonený ruskej propagande a slúži Rusku a Putinovi. Takáto prax delenia ľudí nie je náhodná a ja s touto praxou nestotožňujem. Zastiera totiž niečo oveľa zásadnejšieho.

V „demokratickej“ krajine sa mnohé politické opatrenia robia aj takým spôsobom, aby zo strany verejnosti nemohla byť realizovaná priama účasť na rozhodovaní. Je možné dokázať na faktoch, že napríklad v USA rozhodovali voliči o tom, že krajina bude zapojená do vojnového konfliktu? Je možné predpokladať, že o sankciách proti Rusku rozhodovali voliči v referendách? Je možné predpokladať, že o príprave ukrajinskej krízy a o tom, k čomu má slúžiť Ukrajina, rozhodovali v niektorých krajinách EÚ voliči? V otázkach vojny a mieru nikdy nedostala verejnosť príležitosť rozhodnúť o svojom osude. Verejnosť dostala vždy iba príkaz ísť bojovať a položiť svoje životy na oltár elity.

Od verejnosti sa vyžaduje náklonnosť. Za túto náklonnosť dostáva aj darčeky: dávky strachu z ruskej expanzie a poučenia, ako nenávidieť Putina a všetko ruské. Kyjevská chunta je v spôsoboch živenia nenávisti k Rusku a Rusom jednoznačne najlepšia. A preto má uznanie „demokratického“ Západu. Jej politickí a vojenskí poradcovia k tomu dodávajú ďalšiu inštruktáž, aby odbornosť k zabíjaniu bola certifikovaná.

Mimochodom, ak hovoríme o ľudských právach, tak si myslím, že právo na politickú účasť smerom k určitej politickej rovnosti, teda k rovnakým právam na spoluúčasť všetkých občanov v ich štáte má byť samozrejmosťou. Ale nie je. Právo na politickú účasť významne súvisí s takým demokratickým výdobytkom ako je slobodný prístup k informáciám a slobodné poskytovanie informácií. Tu sa pohybujeme v rovine troch vzťahov:

1. čo môžu povedať a informovať politici, ako umožňujú verejnosti dostať sa od náklonnosti, resp. úplnej pasivity do úrovne chápania procesov a problémov politiky až po úroveň aktívneho pôsobenia,

2. ako sa z verejnosti vyvinie záujem dostať sa k zásadným informáciám,

3. postavenie a úloha masovokomunikačných prostriedkov za účelom slobodného poskytovania informácií.

Verejnosť nemá na svojej strane média, čo politikom vyhovuje. V súčasnej dobe média pomáhajú nie verejnosti, ale elitám a vládam, od ktorých dostávajú inštrukcie pre svoju prácu. Média pomáhajú šíriť konfrontačnú politiku a pracujú na tom, aby sa vôľa obyvateľstva podriadila záujmom tých najmocnejších. Média pomáhajú napĺňať politické ciele tak, že verejnosť nemá schopnosť protestovať a zabrániť napríklad vojnám. Média často pomáhajú vojnovým štváčom, Veľmi významný o práci médií je dokumentárny film od Johna Pilgera „Vojna, ktorú nevidíte“. V tomto dokumente je dostatok dôkazov o tom, ako pracujú média , komu pomáhajú, s kým spolupracujú a ako sa podieľali na zverstvách amerických vojsk. V tomto dokumente nie je nič o ruskej propagande. Je v ňom veľa informácií, ktoré média pred verejnosťou zamlčujú.

Vo videu nájdeme rôzne vyjadrenia zaujímavých osobnosti. Žiaľ, tie vyjadrenia zovšeobecňujú skúsenosť z toho, čo sa za určitú dobu odohralo. Nájdeme v ňom (videu) aj vyjadrenie jedného novinára asi v zmysle: To, čo sa stalo Iraku, je obludnosť. To, čo sa stalo, bol zločin vo veľkom rozsahu. Je potrebné k tomu doložiť, že média významne prispeli k zločinom, ktoré sa stali. Žiaľ, na „demokratickom“ Západe politici, ktorí sa dopúšťajú zločinov na iných národoch, nemajú a necítia žiadnu zodpovednosť a sú vyňatí z trestnej zodpovednosti. Na strane druhej tí istí politici robia všetko pre to, aby ich exekutívna moc narastala a mohli v zárodku „zmravniť“ každého, kto by mal záujem proti ich politike vystupovať.

Môžem parafrázovať novinára pre inú dôležitú udalosť. To, čo sa stalo a deje na Ukrajine, je zločinom proti mieru. Je to obludný spôsob vedenia politiky USA a EÚ v Európe. Napriek tomu na Slovensku má tento obludný spôsob vedenia politiky veľmi silnú podporu všetkých parlamentných strán, NR SR, vlády SR a prezidenta SR. Predseda vlády SR síce odsudzuje prijaté sankcie proti Rusku, ale nikdy sa neodvážil povedať svoj názor k tomu, prečo sa Európou šíri nenávisť proti Rusku, prečo USA, EÚ a NATO doslova organizujú konfrontačnú politiku proti Rusku, prečo bolo potrebné z Ruska urobiť agresora a hrozbu pre Európu a USA. Čiže pán Róbert Fico dlhuje svojmu obyvateľstvu vysvetliť podstatu konfrontačnej politiky vedenej „demokratickým“ Západom. Môžeme predpokladať, že plán strategickej komunikácie EÚ pomôže tento nedostatok napraviť ? A nielen na Slovensku, ale aj v každom ďalšom členskom štáte EÚ ?

Slovensko, jeho politici, média a bezvýhradná podpora šelmy

Existujú určité etické kritéria politiky. Ide o dôležité úvahy o morálnych základoch politiky zamerané na jej ciele (pozitívne), na prostriedky (ktoré môžu byť dovolené) a spôsoby ľudského konania (etika cnosti politikov). Keďže podľa R. Fica politika nie je o morálke a spravodlivosti, ale len o obchodných a ekonomických záujmoch, potom je jasné, že sa pred verejnosťou nemôže venovať práve etickým požiadavkám na politiku a politikov. A ak by sme mali prijať jeho „skrátenú verziu“ poňatia politiky, tak aj v tomto prípade môžeme tvrdiť, že spôsoby riešenia obchodných a ekonomických záujmov majú čo najviac podliehať určitým etickým kritériám. Veď vojny sa v podstate organizujú za účelom zisku, privlastnenia nerastného bohatstva, kontroly rôznych rozvodov (infraštruktúry), budovania vojenských základní.

Vojny nevedie každý štát z vlastnej iniciatívy. USA predstavujú šelmu, ktorú má každý počúvať, poslúchať a podriadiť sa jej. Ani Slovensko neorganizuje a nevedie vojny. Napriek tomu bez výhrad podporujeme šelmu (USA), NATO a EÚ. Kto nemá žiadne morálne zábrany a nemá záujem o spravodlivosť v medzinárodných vzťahoch, ten má dobre predpoklady buď sám pomáhať šíriť zlo alebo podporovať iných v šírení zla. Z môjho pohľadu pán R. Fico je príkladom toho, ako pred verejnosť predkladať informácie, ktoré sa nedotýkajú podstaty zahraničnej politiky SR, ale zároveň slúžia ako „fakty“ pre udržanie náklonnosti k „demokratickému“ Západu a jeho zahraničnej politiky. Róbertovi Ficovi sa v jednom jeho vystúpení podarilo bez problémov zdôrazniť tieto zásadné princípy jeho práce, resp. tieto odkazy:

1. Slovensko nikdy nepôjde proti jednote medzinárodných organizácií ako je EÚ a NATO.

2. Slovensko bude na rokovaniach EÚ vytrvalo obhajovať slovenské záujmy.

3. Osobné vyznanie, že nebaží po ďalších sankciách pre Rusko.

Ak nebažím po ďalších sankciách pre Rusko a sankcie nie sú ani v záujme SR, čo potom ? R. Fico mal by to riešiť na rokovaniach s EÚ, USA, NATO. Lenže ak nepôjde proti jednote týchto subjektov, potom nemôže nič riešiť a tak jeho záväzok, že bude vytrvalo obhajovať v EÚ slovenské záujmy, sa nedá vôbec naplniť. Vyzerá to, že ide iba o znášku slov politika, ktorý musí niekde niečo povedať. Ako tomu všetkému môže rozumieť verejnosť?

Deklarovanie jednoty Slovenska s EÚ a NATO mi z úst R. Fica pripadá ako potvrdenie vernosti a poslušnosti tým najmocnejším. Jednota napríklad v NATO založená na výlučnej dominancií USA, na bezvýhradnej podpore jeho záujmov a cieľov, taká jednota je založená len na poručníctve USA. Každý štát a jeho politickí predstavitelia musia počúvať USA. Iná alternatíva jednoty NATO nie je žiaduca a prípustná. Všetko, čo chcú USA, má záväzne platiť.

Aby americké vojska mohli postupne obsadiť čo najväčšiu časť Európy, k tomu teraz potrebujú „pomoc“ národných politikov, ktorí neustále majú spoločne s médiami šíriť informácie o hrozbe Ruska. Politickí predstavitelia krajín strednej a východnej Európy neustále zdôrazňujú, ako sa obávajú o bezpečnosť svojich krajín. Je pre nich priam „božskou úlohou“ volať o pomoc, aby ich obyvateľov chránili vojska USA. A tých má v ďalších rokoch iba pribúdať. Politici EÚ a jej členských krajín americký diktát pre Európu berú priam ako Božské požehnanie. Iná alternatíva bezpečnosti sa nepripúšťa a ani sa o nej neuvažuje.

Politická múdrosť, statočnosť, politická vôľa žiť v pravde a spravodlivosti sa ako predpoklady každého politika pre jeho činnosť zo života vytrácajú. Aj politici – prisluhovači žijú v povrchovom vedomí a preto sa skutočné spôsoby ľudský prijateľnej komunikácie vytratili a nastúpila požiadavka mať názor konformný s politikou NATO. Dokonca podľa Pavla Demeša mylné tvrdenia by sa mali dostať na agendu Ministerstva obrany SR a Ministerstva vnútra SR.

Strata osobnostných predpokladov, rovnako aj absencia morálnych prístupov k životu u politikov viedli k tomu, že bezpečnosť národov Európy sa nehľadá v potrebe aktívne sa brániť americkému diktátu, pretože ak sa tak nestane, tak na európskom území môže byť aj vojna.

Je potrebné prijať práve túto alternatívu bezpečnosti národov Európy. Aktívna obrana pred americkým diktátom musí viesť k tomu, že sa rozpadne doteraz deklarovaná jednota NATO a EÚ v starom poňatí.. O tom všetkom, čo tu zdôrazňujem, je potrebné viesť otvorené diskusie. Otvorené diskusie si však vyžadujú prijať zásadu širokej platformy pre tvorbu a realizáciu zahraničnej politiky Slovenska či v rámci EÚ. Dnes už evidentne existujú útoky na tých, ktorí odmietli nenávidieť Rusko. Existujú aj mýty o trolloch. Že vraj sú extrémisti, nepriatelia Európy, milujú Putina, mali by sa hanbiť za svoj názor. Oficiálne média na Slovensku organizujú iba uzavreté diskusie, v ktorých sa prezentuje moderátor a jeden či viacej zástupcov politických strán či významných intelektuálov. V tlačených médiách je to podobné. Ťažko je možné predpokladať, že slovo k určitým problémom či zámerom dostane aj skupina ľudí, ktorej názor nie je autentický s názorom NATO a EÚ. Žiaľ, rovnako uzavreté diskusie organizujú aj predstavitelia štátnej moci, hoci ich „zamestnávateľom“ nie je súkromný sektor, ale obyvateľstvo ( ľud ) – voliči.

Štát by mal byť povinný už zo svojej podstaty, že je demokratický, organizovať slobodné diskusné fóra k zahraničnej politike SR a k politike EÚ, NATO a podobne. Je veľmi nezodpovedné, ak prvým občanom Slovenska, ktorý túto zásadu neuznáva, je prezident SR. Spravodlivý vnútorný poriadok štátu si vyžaduje slobodnú diskusiu. Slobodná diskusia zase môže významne podporovať udržiavanie spravodlivého vnútorného poriadku. V tomto poriadku nemôže byť verejnosť vnímaná iba ako objekt manipulácie. Také podujatia štátu ako je organizovanie konferencie o zahraničnej politike SR v roku 2014 či konferencie GLOBSEC sú prísne uzatvorené podujatia určené nie pre slobodnú diskusiu, ale pre proklamovanie princípov vernosti, jednoty, spoločného postupu, nekritického velebenia úspechov demokratického sveta a kritiky sveta zla z ostatných končín sveta.

Prezident A. Kiska nedávno sa akoby posťažoval: „Vyjadrujem obavy z nepochopenia našej zahraničnej politiky občanmi“. Vychádzajúc aj z jeho iných vyjadrení si dovolím hádať v tom zmysle, že občania plne neakceptujú zahraničnú politiku Slovenska, ktorá je jednoznačne orientovaná v smere NATO, EÚ a oddanosti USA. Zároveň predpokladám, že nepochopenie politiky štátu prezident A. Kiska vníma aj ako nedostatok nenávisti k Rusku a Putinovi.

V skutočne demokratickej spoločnosti má byť priestor pre verejnosť, aby sa aj ona cez svojich aktivistov podieľala na robení mierovej zahraničnej politiky. Verejnosť má mať dostatočne silný vplyv, aby cez neho mohla kontrolovať svojich poslancov a vládu SR. Ak sa pozrieme na cestu Slovenska do NATO, tak vidíme iba to, čo vykonali naši najvyšší ústavní činitelia a poslanci NR SR. Nenájdeme žiadne aktivity verejnosti, ktoré významným spôsobom súvisia s vyžiadaním si súhlasu vstupu do NATO. Všelijaké inštitúcie a mimovládne organizácie založené pre oblasť zahraničnej politiky vôbec nemajú žiadny reálny vzťah k verejnosti a ich existencia ani na verejnosti nezávisí.

Zo strany verejnosti, v ktorej sa skrýva množstvo vynikajúcich, múdrych, schopných, morálne a duchovne zdatných jednotlivcov, je možné a potrebné pracovať na kvalitných projektoch zahraničnej politiky, na podpore mierovej politiky. Vyžaduje to však, aby pod vedením ústavných činiteľov bolo možné vytvoriť určité duchovné, morálne, politické predpoklady pre aktivity verejnosti. V dnešnej dobe demokracia odkázaná iba na schopnosti politických strán nemôže zvládnuť takú ťažkú problematiku ako je zahraničná politika. Demokracia si vyžaduje politickú spoluúčasť občanov, aby sa politikom nastavili zrkadlá ako apel na ich cnosti, spravodlivosť politického vládnutia aj pre oblasť zahraničnej politiky, rozvíjanie medzinárodných vzťahov.

Ak naši občania nechápu podľa Kisku zahraničnú politiku, tak to nie je preto, že sú hlúpi, leniví, bez záujmu. Podstata problému je v tom, že nikto zo zodpovedných ich nepotrebuje. Automechanikom je iba taký človek, ktorý nielenže chápe teoretický funkciu motora, ale ktorý si všetko musel aj vyskúšať v praxi ! A prax pre oblasť zahraničnej politiky je veľmi vzdialená od možnosti verejnosti – občana. Problémom však nie je iba odlúčenie od praxe. Problémom je aj to, že politici pre teoretickú výučbu „kreslia“ také schémy zahraničnej politiky, v ktorých polopravdy, výmysly, lož, zatajovanie faktov a súvislosti hrajú dôležitú úlohu.

Pripomeňme si teraz také významné médium na Slovensku ako je týždenník PLUS 7 dní, ktorý vydáva Spoločnosť 7 plus. Na príklade tohto týždenníka si môžeme všimnúť, ako sa v médiu pristupuje k slobode slová, k právu na informácie, k uprednostňovaniu prozápadnej propagandy a silnom zameraní vykresľovať Rusko a Putina ako hrozbu, ako zlo, ako hlavný faktor ukrajinskej krízy a všetkého, čo sa na území Ukrajiny odohráva. Tento týždenník akoby nechtiac a bez určitého zámeru pracuje presne tak, ako to spomenul profesor P. Christie, výkonný riaditeľ „Inštitútu globálnych perspektív“ pri Columbijskej univerzite.

Aby bolo možné nás, Európanov (nie Američanov), silno vystrašiť ruským nebezpečenstvom, potom podľa profesora „…je treba od základu zmeniť európsku verejnú mienku o spolupráci s Ruskom. Je potrebné stále zdôrazňovať agresivitu a nepredvídateľnosti Ruska, provokujúceho na eskalácií konfliktu na Ukrajine. Masovokomunikačné prostriedky musia stále hovoriť o raste napätia na Ukrajine, o násilí a brutalite, ktorú páchajú Rusi, aby Európa dozrela ( ! ) do pred výbušného stavu“. Podľa profesora je potrebné, aby sa Európania triasli možnou ruskou agresiou – inváziou a k tomu „…musí byť zasvätená všetka činnosť masmédií. Práve na činnosti masmédií teraz závisia nálady európskej spoločnosti a v konečnom dôsledku i úspech ukrajinskej kampane USA“.

Z politického hľadiska sú pre čitateľa týždenníka PLUS 7dní veľmi zaujímavá rubrika Rozhovor a Slovo vydavateľa. Za určité obdobie týždenník uverejnil niekoľko zaujímavých rozhovorov:

1. na tému „Smer Európa“ to bol rozhovor s Alexandrom Dulebom, riaditeľom Výskumného centra Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku, ktorý jasne hovoril o ruskej agresií na Ukrajine. Američania s tým nič nemajú, pretože problémom je vraj iba Asociačná dohoda s EÚ.

2. na tému „Rusko je agresor“ to bol rozhovor s Dušanom Kováčom z Historického ústavu SAV.

3. na tému „Ideály versus biznis“ to bol rozhovor s Miroslavom Kusým, filozofom a politológom, ktorý je presvedčený, že Putin rozbíja povojnové usporiadanie Európy a musí byť zastavený, že Rusi podnecujú nepokoje na Ukrajine, Rusko je agresorom.

4. na tému „Ficova avantgarda“ to bol rozhovor s Lukaszom Wenerskim, analytikom poľského Inštitútu verejných otázok, podľa ktorého hlavným vinníkom vojny na Ukrajine je Rusko a sankcie sú správna vec. Podľa analytika prieskum verejnej mienky ukázal, že takmer 80 % z opýtaných sa vyjadrilo, že Rusko predstavuje hlavnú hrozbu pre Poľsko.

5. na tému „Studený mier“ to bol rozhovor s Štefanom Fulem, bývalým českým eurokomisárom a dlhoročným diplomatom, podľa ktorého Rusko reálne použilo vojenskú silu na anexiu Krymu a bez reálnej vojenskej podpory Moskvy pre ruských separatistov by už dávno bol v týchto regiónoch pokoj.

6. ďalej si môžeme k týmto rozhovorom doložiť slovo šéfredaktora napríklad na tieto témy: Chartisti, Mierotvorca, Dva názory jedného premiéra.

Dovolím si zovšeobecniť skúsenosti z obsahov rozhovorov jednotlivých účastníkov rozhovorov ako aj z obsahov komentárov šéfredaktora týždenníka v nadväznosti na obsah rozhovoru s profesorom P. Chrisie, ktorý veľmi otvorene a tvrdo hovoril o politike USA v Európe a vo svete. Podľa profesora svetoví lídri majú mať jasnú predstavu o tom, čo vo svete prebieha. „Iba kompletná otvorenosť politiky môže viesť k predvídateľným výsledkom“.

Čo je zaujímavé?

1. Profesor P. Christie v svojom rozhovore otvorene priznal, aká je skutočná politika a záujmy USA. Tejto politike a záujmom sa musia ( ! ) podriadiť z určitého pohľadu Európania a z iného pohľadu Rusko. Je priam tragické, že ani jeden intelektuál, počnúc napríklad historikom či filozofom a končiac, napríklad analytikom či šéfredaktorom nedokázal v súvislostiach pomenovať politické a ekonomické ciele a záujmy USA. Inak povedané, obsah rozhovoru s profesorom P. Christie a obsah rozhovorov s menovanými intelektuálmi sa vôbec nezhodujú. A mali by, pretože všetci patria do prostredia „demokratického“ Západu a najmä, nemajú ani vážne výhrady proti politike USA.

Naši intelektuáli, ak berieme do úvahy, že profesor nemá nič spoločného s propagandou Kremľa, úplne popierajú potrebu „kompletnej otvorenosti politiky“. Čo je u nich problémom takéhoto popierania? Neinformovanosť? Nevedomosť? Osobná averzia k Rusku a Putinovi? Súčasť pracovných povinnosti? Spôsob myslenia či problémy s použitím metodológie? Naši intelektuáli dokazujú, že informačné pole „demokratického“ Západu sa nezakladá na 100%-nej pravde, ktorá sa predkladá verejnosti.

Kompletná otvorenosť politiky sa v skutočnosti nemôže realizovať, pretože toto by verejnosť nedokázala verejne a v pokoji prijať. Už samotné média nemôžu otvorenosť politiky podporovať, pretože ich úlohou je zmeniť verejnú mienku na Rusko v celej Európe. Týždenník PLUS 7 dní si preto doteraz vyberal len takých intelektuálov, ktorí spĺňajú kritéria pre mediálnu úlohu „uvariť“ obyvateľstvo tak, aby malo strach a aby sa u neho slobodná vôľa uspala a pochovala.

2. Európska rada zdôraznila potrebu čeliť dezinformačným kampaniam Ruska. Vraj krajiny EÚ nevedia, ako sa takýmto kampaniam majú brániť. Obsah rozhovorov našich intelektuálov svedčí o tom, že pravda v politike nemá byť hlavným nástrojom komunikácie s verejnosťou. Ak sa nemôže na „demokratickom“ Západe o politických cieľoch a záujmoch hovoriť otvorene a pravdivo, potom musí existovať skrytosť politických zámerov a je potrebné určité politické aktivity komentovať a predkladať ako určitým spôsobom pretransformované do rôznych prijateľných falošných argumentov, organizovania podvodných politických aktivít (napríklad farebné revolúcie), hľadania persón s vhodným politickým programom, radikálnymi spôsobmi správania sa a spravovania spoločnosti a podobne.

Čiže nie je to tak, že dezinformačná kampaň pre informačné pole „demokratického“ Západu neplatí. Práve naopak, má svoje prirodzené miesto a preto je úplne zbytočne ju pokladať za niečo, čím sa zaoberá iba Rusko. Európska rada zabudla na to, že celá EÚ aj s národnými štátmi má pomerne dobre rozvinutú dezinformačnú kampaň, aby určité ciele politiky či predstaviteľov elít ostali skryté a nebolo možné ich povrchovým vedomím dostatočne účinne odhaliť a pochopiť. Je tu preto otázka. Sú aj naši intelektuáli obeťou dezinformačnej kampane ? A ak áno, tak potom za túto kampaň môže Rusko a Putin? Dá sa veriť takejto konštrukcií? Čo keď sú naši intelektuáli obeťou dezinformačnej kampane „demokratického“ Západu?

Obsah rozhovorov s našimi intelektuálmi v redakcií týždenníka PLUS 7 dní len ďalej umocnil dezinformačnú kampaň Západu proti Rusku a Putinovi a naznačil, že „demokratický“ Západ či v našom prípade EÚ svoju úlohu čeliť dezinformačnej kampani Ruska môže plniť iba „posilňovaním“ svojej dezinformačnej kampane na spôsob metódy „opakovanie nezmyslov = matka múdrosti“.

3. Dezinformačná kampaň nie je žiadnou „osamelou vdovou“, ktorá žije len úplne náhodne a izolovane. Keďže vždy o niečom „bľabotá“, má predpísanú svoju úlohu a vie, prečo musí byť taká „uzavretá“ a „jedovatá“. Dezinformačná kampaň sa v tomto prípade týka úplne jasne stanovených politických cieľov, politických prostriedkov a správania sa samotných politikov. Môžeme si všimnúť, že naši intelektuáli z rozhovorov v týždenníku PLUS 7 dní a naši politici volení voličmi sú v tomto smere zajedno, vzájomne si pomáhajú. Keď politici zorganizovali konferenciu o zahraničnej politike SR či GLOBSEC, určite dbali, aby to neboli podujatia, na ktorých si príde na svoje sloboda myslenia a sloboda slová, ale kde sa iba prezentujú naučené a zaužívané mantry Západu, účastníci sa navzájom utvrdia v tom, že sú na správnej ceste a nikomu nedovolia, aby konal inak. Aj oficiálne podujatia nášho štátu pre oblasť zahraničnej politiky iba potvrdili, že čeliť dezinformačným kampaniam Ruska znamená iba posilňovať sa v dezinformačnej kampani Západu. Môžeme konštatovať, že zatiaľ nejde o zmenu mravného postoja, ktorý by ohlasoval, že v politike „demokratického“ Západu zavládne Duch Pravdy.

4. Je evidentné, že sa musí na „demokratickom“ Západe za každú cenu uchovať vlastná dezinformačná kampaň. Môžeme iba hádať, čo bude ďalej úlohou tejto kampane. Či sa bude meniť prístup médií a politiky k spravodajstvu alebo či bude potrebné meniť názory verejnosti tak, aby boli v súlade napríklad s názormi USA, NATO a EÚ. Ivo Šebestík, český novinár uverejnil na jednom zo serverov článok „Prečo si navzájom luháme?“ Je zaujímavé pripomenúť si niečo z obsahu tohto článku, pretože sa nás bezprostredne dotýka. Môžeme iba súhlasiť s tým, že po roku 1989 sme prešli zo sovietskej imperiálnej zóny do americkej imperiálnej zóny, v ktorej ľudské hľadisko ( sloboda, demokracia, ľudské práva, blahobyt ) malo propagačný charakter.

Tento prechod sa nám zdal ako prechod od zla k dobru. A takto všetko po roku 1989 ostalo vo vedomí politikov či vôbec mnohých intelektuálov aj zafixované. Tento prechod z jednej ríše do druhej ( ríše dobra ) akoby znamenal definitívu v historickom pohybe ľudskej spoločnosti. Mnohí intelektuáli či vôbec mnohí z verejnosti sa z tohto fixovania dopúšťajú chybného rozhodnutia či chybných postojov, pretože ak sú už raz v ríši dobra, tak potom nie je možné návratu späť – k ríši zla. Rusko v ľudskom vedomí ostalo ako ríša zla a USA, NATO a EÚ sa pokladajú aj za samozrejmé organizácie ríše dobra. Mechanizmus ľudského správania akoby bol usmerňovaný tak, že pri akejkoľvek kritike ríše dobra by táto kritika viedla k návratu späť, teda tam, kde sa nechceme vrátiť.

Lenže toto je iba konštrukt obáv, strachu, pocitu istoty či presvedčenia, že v ríši dobra sa nemôže odohrať nič zlého a nespravodlivého. Keďže neexistuje cesta späť, tak to prijímame ako skvelé naplnenie svojho osudu v americkej imperiálnej zóne, ktorú autor článku nazval mocenským priestorom a je definovaný ako euroatlantický nachádzajúci sa pod kontrolou nadnárodných korporácií vykonávajúcich svoju vládu nad svetom prostredníctvom USA, NATO a teraz aj EÚ. V tomto mocenskom priestore je ako vo veľkej rodine. Sú rodičia a sú deti. Zo strany deti musí existovať vysoká miera lojality k tomuto priestoru a musí byť jasný a nekritický súhlas so všetkým, čo sa v mocenskom priestore robí, respektíve, čo mocenský priestor robí iným ( napríklad Juhoslávia, Irak, Afganistan, Rusko ).

Naši intelektuáli zúčastnení v rozhovoroch, sa vyznačujú takouto lojalitou a nekritickým prístupom ku všetkému, čo sa v „demokratickom“ Západe deje, resp., čo tento Západ robí iným. Podobne si to môžeme všímať aj u našej politickej reprezentácií. Od nej sa očakáva, že ak sme súčasťou uvedeného mocenského priestoru, tak sa musíme stotožňovať aj s politickým projektom „rodičov“. Už z tejto pozície môžeme si vysvetliť postoj prezidenta SR A. Kisku, že ak ma niekto iný názor ako si želá NATO, takýto názor nemôže byť autentický. Veľmi jasne svoj postoj deklaroval aj predseda vlády SR, keď pripomenul, že nikdy nepôjdeme proti jednote medzinárodných organizácií ako sú NATO a EÚ.

Za takejto situácie čo môžeme očakávať od občanov, najmä ak nerozumejú zahraničnej politike? Môžeme od politikov žiadať nesúhlas s takou zahraničnou politikou, pokiaľ sa tá ocitne v rozpore s pravdou, morálkou, zásadami slušných ľudí ?

Z môjho pohľadu áno, môžeme žiadať. Už som sa v tomto článku zmienil, že v demokratickej spoločnosti musí byť priestor aj pre mierovú iniciatívu tých, ktorí v nej nevládnu. A dôležité je držať sa princípu: duch ľudských práv a demokracie ustanovených podľa pravidiel právneho štátu je potrebné uplatniť tiež v politických vzťahoch medzi štátmi. Tento duch si vyžaduje, aby pravda v politike bola jej dôležitým atribútom. Za iných okolnosti prevládnu názory tých, čo si myslia, že pravda v politike nemá čo hľadať. Lenže potom lož sa stane samozrejmou súčasťou práce tých najpovolanejších v našom mocenskom priestore, čo sa vlastne už veľa rokov aj deje.

Úloha NATO v Európe a v ukrajinskej kríze

Vráťme sa ešte k vyhláseniu Róberta Fica, keď zdôraznil, že nepôjdeme proti jednote medzinárodných organizácií ako sú NATO a EÚ. V tejto súvislosti je dobre si uvedomiť, ako funguje NATO a ako funguje Európska rada. Rozhodnutia Severoatlantickej rady ako najvyššieho orgánu NATO sa prijímajú tzv. konsenzom, teda zhodou všetkých krajín. Každé rozhodnutie je prijaté len vtedy, ak s ním súhlasia všetky členské krajiny. Neexistuje možnosť zdržania sa a každá ( ! ) členská krajina bez rozdielu veľkosti a sily má možnosť zablokovať prijatie rozhodnutia.

Ak sa všetko rozhodovanie deje v NATO týmto spôsobom a v samotnom výsledku v Európe je cítiť a vidieť konfrontačnú politiku a hazard s mierom, potom nie je niečo v poriadku. To svedčí o tom, že mechanizmus hlasovania a zastupovania členskej krajiny v príslušných výboroch NATO či samotné Parlamentné zhromaždenia NATO nepostačujú k tomu, aby sa robila politika mieru a vzájomnej spolupráce. Ak existuje strategická koncepcia NATO, tak potom paralelne s ňou sa z úrovne „rodičov“ či silných prijímajú utajené politické projekty, ako to napríklad komentoval alebo vysvetľoval profesor P. Christie. Je načase žiadať, aby sa všetci zodpovední politici a vojenskí funkcionári, ktorí sa podieľajú na práci NATO, verejne vždy každý rok informovali verejnosť o tom, ako pripravujú a prijímajú rozhodnutia v NATO. Je tu teda otázka, či pomôže plán strategickej komunikácie aj tomu, aby sa verejnosť mohla oboznámiť so skutočným fungovaním NATO.

Je možné konštatovať, že NATO – to je v prvom rade politika USA ako svetovej mocnosti vrátane jeho vojensko – priemyselného komplexu. USA vťahujú ostatné členské krajiny do svojich plánov, ale rozhodne nie v tom smere, že tieto krajiny majú príležitosť ich politické iniciatívy schvaľovať. Nebolo problémom po 11.9.2001 si všimnúť, že USA v svojej mocenskej politike pritvrdili a že sa vymyslel nový nepriateľ – nie konkrétny štát, ale teroristi. Boj proti terorizmu je vynikajúcim nástrojom upevňovania mocenskej pozície USA vo svete, pretože uľahčuje viesť rôzne záškodnícke a vojenské akcie všade tam, kde USA určia, že teroristov treba likvidovať. Výhoda tohto boja na cudzom území spočíva v tom, že nie je potrebné nikomu vyhlasovať vojnu a že sa nerešpektuje suverenita žiadneho štátu, v ktorom sa aktivity teroristov realizujú.

Krajiny NATO sa zaviazali brániť sa pred napadnutím na kolektívnom princípe. Ťažko predpokladať, že takéto napadnutie vo vojenskom slova zmysle sa zrealizuje. Čakať na obranu členskej krajiny je veľmi zdĺhavá a neistá záležitosť. NATO je medzivládna organizácia , v ktorej si členské krajiny zachovávajú svoju suverenitu a nezávislosť. Tak by to malo fungovať. Ústami prezidenta G. Buscha to však bolo zmenené. „Kto nie je s nami, je s teroristami proti nám !“. Týmto sa zneužilo poňatie obrany v NATO. Po 11.9.2001 sa vytvorila svetová protiteroristická koalícia a vtedy sa využil článok 5 zmluvy o NATO, keď NATO vyhlásilo, že napadnutie USA považuje za napadnutie všetkých členských krajín.

Snaha USA a tým aj NATO podmaniť si Rusko je evidentná. Bez tohto článku reťaze nie je možný nový svetový poriadok. Dokonca existuje plán z roku 1997 pod názvom Houstonský projekt, podľa ktorého je potrebné rozdeliť Rusko na viacej časti. Sibír je určený pre USA, severozápad Ruska pre Nemecko, juh a Povolžie pre Turecko, Ďaleký východ pre Japonsko. V projekte sú stanovené aj percenta pre vývoz ropy, plynu, medi, niklu, hliníka. Samozrejme, počíta sa aj s určitým množstvom obyvateľstva bývalého Ruska.

USA v roku 2014 prijali zákon „Akt o odvrátení agresie zo strany Ruska“. Tento akt je oficiálnym dokumentom USA, ktorý reaguje na dosiahnuté výsledky USA v ukrajinskej kríze a na riešenie krízy, o ktorej hovoril profesor P. Christie. Obidve krízy na seba nadväzujú a ich riešenie je predmetom operácií na spôsob utajovania. Média o tomto zákone vôbec nehovoria, hoci predstavuje „chrbtovú os“ propagandy Západu. Všimnime si niektoré úlohy a súvislosti.

1. Prvoradá pozornosť je venovaná aktivizácií NATO navŕšením ozbrojených síl v Európe. OSN na pokyn Európy má plniť plán USA o mimoriadnych situáciách.

2. USA sa chcú vážne venovať potlačovaniu ďalšej agresie Ruska v Európe. Chcú zabezpečiť teritoriálnu a ekonomickú celistvosť Ukrajiny a iných štátov v Európe a Euroázií pred ruskou agresiou. Nesmie sa podrývať nezávislosť, suverenita a celistvosť Ukrajiny. Treba odsúdiť vojenské obsadenie území Ukrajiny Ruskou federáciou, prítomnosť ruských vojsk pozdĺž ukrajinských hraníc (na ruskej strane). Neuznať referendum na Kryme a nepriznať suverenitu RF na Kryme. Prezident Obama má poskytovať ukrajinskej vláde spravodajské informácie o ruských vojskách.

3. USA budú podporovať ľud Ukrajiny, Moldavka a Grúzie v ich želaniach byť s Európou.

4. USA majú záujem bojovať s korupciou. Má sa rozšíriť spolupráca USA so štátmi v Európe tak, aby sa zvyšoval počet vojenských cvičení NATO v Európe. Obmedziť prístup RF k naftovým a plynovým technológiám USA.

5. Zaviesť sankcie, ak vojska RF nebudú stiahnuté z Krymu a ak sa vojska RF nestiahnu od východnej hranice s Ukrajinou ( z ruskej strany ).

6. Predkladať správy o činnosti štátnych podnikov a o stave ekonomiky RF.

7. Vyčleniť pre otázky demokracie, ľudských práv 2,5 mil. dolárov, ktoré bude riešiť medzirezortná pracovná skupina. Poskytovať podporu rozvoja demokracie a občianskej spoločnosti v RF. Posilňovať demokratické inštitúcie v RF, zvýšiť slobodný a voľný prístup k nezávislým masovokomunikačným prostriedkom. Zvýšiť účasť USA v televíznom a rádiovom vysielaní, pomáhať chrániť novinárov a občianskych aktivistov. Tu je určená suma 10,-mil. dolárov.

8. Vyčleniť granty pre udržiavanie kontaktov s verejnosťou v krajinách bývalého ZSSR. Tu je možná finančná pomoc vo výške 25,-mil. dolárov. Hlas Ameriky podporiť sumou 7,5 mil. dolárov.

9. Prezident USA je splnomocnený zaistiť pre ukrajinské vojenské sily všetky nevyhnutné prostriedky, protitankové zbrane, muníciu, protilietadlové zbrane a muníciu, základné vojenské vybavenie, pechotné zbrane a muníciu, obrnené vozidlá, pancierové auta, nafukovacie lode, systém riadenia paľby, výbušniny, komunikačné a logistické vybavenie a to v sume 100,- mil. dolárov už v roku 2014.

Je možné predpokladať, že naši ústavní činitelia nemali možnosť zoznámiť sa s uvedeným dokumentom? A je možné predpokladať, že zákonodarcovia USA sa o návrhu tohto Aktu radili so svojimi stúpencami v NATO? Nepredpokladám to, hoci nemám k tomu žiadne potrebné dokumenty. Veľmi dojemná sa mi zdá snaha USA chrániť novinárov a občianskych aktivistov. Raketový útok NATO na srbskú štátnu televíziu z apríla 1999 zabil 16 žurnalistov. Richard Holbrook prehlásil demoláciu srbskej televízie za pozitívnu udalosť enormného významu. Boj s ruskou propagandou ukrajinský politológ Jurij Romanenko navrhuje riešiť v rámci zvyšovania obranyschopnosti krajiny zabíjaním novinárov z Ruska. Bolo by teda zaujímavé vedieť, ktorých novinárov z Ruska budú USA chrániť.

Podľa vyjadrenia R. Fica Slovensko nemá šancu ovplyvňovať konflikty veľkého typu, hoci sme riadnymi členmi NATO a EÚ. Zástupcovia Slovenska v uvedených štruktúrach sa zrejme iba prispôsobujú požiadavkám, ktoré sú na nich kladené. Slovensko nemôže nič ovplyvňovať, pretože jeho reprezentácia už neberie ohľad na potvrdenie vlastnej suverenity a nezávislosti. Slovensko nepôjde proti jednote NATO a EÚ. Naši intelektuáli z rozhovorov v týždenníku PLUS 7 dní sú na tom rovnako. Zabudli, že sa od nich vyžaduje kritické myslenie a že Slovensko naliehavo potrebuje mať také analýzy, ktoré by ukazovali skutočný zmysel existencie NATO a EÚ.

Ak naši občania nechápu zahraničnú politiku Slovenska, je to problém všetkých zodpovedných politikov v NR SR, vo vláde SR, prezidenta SR a všetkých ďalších zástupcov Slovenska, ktorí boli do NATO a EÚ delegovaní poctivo pracovať. Svoju úlohu pomôcť chápať zahraničnú politiku si neplnia ani mnohí intelektuáli, ktorí v rámci svojej profesionálnej a duchovnej orientácie vôbec nemajú záujem „ponoriť sa“ do podstaty problémov. Bolo by možné predpokladať, že nášmu chápaniu zahraničnej politiky pomôže vysvetľovanie „Aktu o odvrátení agresie Ruska?“

Spomínal som profesora P. Christie, ktorý otvorene v redakcií hovoril o politike USA a tiež o tom, akú úlohu v tomto smere zohráva Ukrajina. Demonizovať Rusko a Putina znamenalo v príhodnom čase využiť ten najúčinnejší nástroj, ktorým je možné využiť zlo v politike proti Rusku: Ukrajinu. Naplánovať odtrhnutie Európy od Ruska a vzťahy medzi susednými štátmi skomplikovať tak, aby Rusko bolo možné dotlačiť do pozície agresora, to nebolo možné dosiahnuť bez Ukrajiny a štátneho prevratu v Kyjeve. Podľa profesora P. Christie, Ukrajina je iba prostriedkom pre odtrhnutie Európy od Ruska, ktorý má poslúžiť USA.

Prečo bola Ukrajina vybratá do úlohy prostriedku k riešeniu určitého cieľa? Pretože sa má vyriešiť hlavný problém súčasnosti. Kto je zainteresovaný na riešení problému? Profesor za hlavný svetový problém pokladá vyriešenie finančných otázok (záchrana dolára) a to sa týka USA. Ukrajinu musia ako prostriedok použiť USA, pretože pre boj proti Rusku je to najvhodnejší prostriedok. Boj proti Rusku sa však nedá organizovať s personami, ktoré spravovali krajinu za prezidenta Janukovyča. Bolo potrebné vyhľadať nové persony a cez Majdan ich inštalovať do vedenia Ukrajiny. To je dôvod, prečo máme hovoriť o štátnom prevrate.

USA teda majú dôvod poštvať s novými personami Ukrajinu proti Rusku, Rusko však nemá žiadny dôvod na agresívnu politiku vo vzťahu k Ukrajine, preto ani nemá zmysel baviť sa o napadnutí Ukrajiny Ruskom a o anexií Krymu. Z odpovedí profesora jednoznačne vyplýva, že USA nezaujíma Ukrajina a osud, aký bude mať: či bude jednotná, rozdelená, aká forma vlády na Ukrajine bude, aký tragický osud ju čaká. To, čo spája Ukrajinu s „demokratickým“ Západom na čele s USA je iba jedna jediná úloha a povinnosť: vyriešiť hlavný svetový problém súčasnosti – zachrániť dolár ako svetovú menu.

Ukrajina teda v súčasnosti, bez ohľadu na to, čo sa v nej deje, aktívne pomáha zachovať hodnoty „demokratického“ Západu, a najmä tu najdôležitejšiu – zachovanie svetového finančného systému založeného na dolároch, pretože bez tohto systému nie je možná existencia Západu v súčasnej podobe, je neudržateľná hegemónia USA a nastolenie nového svetového poriadku.

Na chvíľu je potrebné si uvedomiť základnú úlohu NATO: chrániť všetkými potrebnými prostriedkami ( ! ) vrátane vojenských slobodu, spoločné dedičstvo a a kultúru svojich národov (nie iba USA) založenú na zásadách demokracie, slobody jednotlivca a právneho poriadku. Spoločná vojenská obrana založená na kolektívnom princípe je iba jedna z úloh NATO. Ukrajina bola USA vybratá ako potrebný prostriedok, ktorému nie je potrebné sľubovať mierový život, stabilitu a blahobyt, pretože o. i. je aj mimo transatlantického priestoru.

NATO má dostatok zamestnaných ľudí na plný úväzok, v bruselskej centrále sedia stali predstavitelia, národné delegácie, generálny tajomník a ďalšie dôležité zložky vrátane krízového manažmentu, ktorého mechanizmus je vraj nastavený k efektívnemu predchádzaniu konfliktov. Dovolím si poznamenať, že to nemusí byť celá pravda, pretože určite krízový manažment v spolupráci s príslušnými národnými bezpečnostnými zložkami a štátnou administratívou pomáha vyvolávať konflikty vo svete. Ukrajina je toho veľmi názorným príkladom. Iba z pozície úlohy Ukrajiny ako prostriedku k záchrane USA je možné pochopiť toto vyjadrenie miliardára G. Sorosa: „Nová Ukrajina bráni hodnoty a princípy, na ktorých stojí aj Európska únia. Nová Ukrajina je cenným stúpencom Európskej únie…“ Môžeme sa iba diviť, ako „demokratický“ Západ potrebuje pre svoj život kyjevský režim plný strachu, násilia, represií, občianskej vojny a ktorý pritom oslavujeme ako vzor západných hodnôt. Treba si však uvedomiť, že obrana princípov a hodnôt, na ktorých stojí EÚ, sa netýka obrany na území Ukrajiny.

NATO – to je v prvom rade USA. Vyjadrenia o záujmoch USA a NATO sa časti prekrývajú. Vrchný veliteľ NATO Philip Breedlove jasne konštatoval, že napätie na východe Európy predstavuje priame ohrozenie bezpečnostných záujmov USA a preto USA urobia všetky opatrenia, aby na toto ohrozenie odpovedali. Na druhej strane nemôžu byť žiadne pochybnosti o tom, že zmena režimu na Ukrajine dostala k moci kyjevskú chuntu práve zásluhou USA. Krízový manažment NATO neurobil nič v smere, aby ohrozenie na Ukrajine nevzniklo. Práve naopak.

Občianska vojna na Ukrajine je veľmi potrebná, pretože má byť dôkazom o agresivite Ruska., má vyvolať v Európe a vo svete veľký strach. Ukrajinská armáda aj s polovojenskými jednotkami plní na svojom území zástupnú vojnu za NATO či USA. USA začali s výcvikom ukrajinských vojakov. Za šesť mesiacov napríklad mali vycvičiť 900 príslušníkov Národnej gardy. Veľká Británia vyslal na Ukrajinu 75 vojenských poradcov a vládne vojsko pre rôzne konzultácie a učenia sa. Americký politológ R. Ladman vyhlásil, že Washington dodal ukrajinskej armáde ťažké zbrane na začiatku konfliktu v apríli 2014 a možno ešte pred vypuknutím vojny.

Štátny prevrat na Ukrajine ako základná podmienka pre naplnenie záujmov USA

Propaganda demokratického Západu je vedená takým spôsobom, že v prípade Ukrajiny ide jej iba o to, aby patrila do Európy, aby sa stala riadnym členom EÚ a mohla si budovať slobodný demokratický štát. Pre verejnosť Európy by to malo postačovať, hoci v skutočnosti na Ukrajine žiadne politické procesy nenasvedčujú tomu, že ide či pôjde o slobodný a demokratický štát. Úloha Ukrajiny ako hlavného prostriedku ( politického ) záchrany USA a finančnej elity – tá sa pred verejnosťou Európy má za každých okolnosti zakrývať. Kvôli občianskej vojne nikto si z politikov EÚ nerobí ťažkú hlavu a všetci bez výnimky podporujú súčasnú ukrajinskú štátnu moc, ktorá tuto vojnu vedie, hoci vzhľadom na oficiálny cieľ propagandy dať Ukrajine šancu v EÚ, by Ukrajina s takouto vizitkou mohla o členstve iba snívať.

Treba zdôrazniť, že kvôli skutočnej úlohe Ukrajiny ako prostriedku záchrany USA došlo vo vzťahoch medzi susednými štátmi k tomu najhoršiemu. Štátnym prevratom v Kyjeve boli do všetkých významných funkcií dosadení ľudia pod vedením USA a tí sa postarali, aby bola jasne deklarovaná a roznecovaná nenávisť k Rusku, Putinovi a predovšetkým k vlastným spoluobčanom ruskej národnosti. Preto bez zástancov fašizmu a nacionalistov nešlo zorganizovať Majdan s požadovaným výsledkom. Ukrajina a Rusko patria prirodzeným spôsobom k sebe, môžu nažívať ako brat s bratom v porozumení a udržiavať vzájomne výhodnú spoluprácu v rôznych oblastiach spoločenského a hospodárskeho života. Využiť Ukrajinu proti Rusku, to bolo neľútostné rozhodnutie USA s bezvýhradnou podporou EÚ. Toto neľútostné rozhodnutie propaganda EÚ zakrýva večne opakovanou mantrou o ruskej agresií na Ukrajine ( invázií ), pretože propaganda zároveň plní aj úlohu rozvrátenia vzťahov medzi Európou a Ruskom.

Môžeme konštatovať, že v otázke usporiadania medzinárodných vzťahov medzi krajinami EÚ pod vedením USA prijali deštrukčnú politiku – rozvrátenie vzťahov spolupráce a pomoci medzi Ukrajinou a Ruskom a medzi Európou a Ruskom. Takáto deštrukčná politika je v zásade nespravodlivým konaním „demokratického“ Západu. A bez spravodlivosti nemôže existovať dobre usporiadanie medzinárodných vzťahov. Potrebujeme robiť takú politiku, pre ktorú je bezpečnosť a mier v Európe dôležitejší ako prisluhovanie USA. Ukrajina zásluhou svojich „nových“ politikov plne vychádza v ústrety USA. Podpora krvilačného nacionalizmu na Ukrajine zo strany USA a EÚ vyvoláva otázku: prečo sa to deje? Prečo sa nemohli podporovať sily dobra, ale skôr sily zla? Pretože krvilačný nacionalizmus je ideálnym nástrojom boja proti Rusku a proti obyvateľstvu ruskej národnosti.

Uveďme si ďalší výrok G. Sorosa o Ukrajine. Podľa neho: „Nová Ukrajina sa zrodila na Majdane. Je to výsledok dobrovoľníctva ľudí, ktorí boli ochotní obetovať aj svoje životy pre lepšiu budúcnosť svojej krajiny. Je to tiež netypický experiment v priamej demokracií“. Tieto slová sú ako stvorené pre verejnosť a šírenie propagandy Západu o význame Majdanu. Potešia viacej ako charakteristiky o štátnom prevrate, o nastolení moci kyjevskej chunty a podobne. V skutočnosti dobrovoľníctvo ľudí bolo využité a zneužité a moc zrealizovať Majdan podľa scenára Západu mali tí, čo boli riadení z USA. Životy obyčajných ľudí bolo potrebné obetovať nie z ich vedomého rozhodnutia, ale z rozhodnutia tých, ktorí Majdan pripravovali, aby krvou „dokázali“ vinu režimu prezidenta Janukovyča.

Je zaujímavé si všimnúť tvrdenie poľského novinára a europoslanca Janusza Korwina, podľa ktorého strelci, ktorí zastrelili 40 protestujúcich a 20 policajtov, boli v skutočnosti pripravovaní v Poľsku za účelom vyprovokovania krvavých nepokojov. Existuje tvrdenie o tom, že USA už v rok 2006 pripravili metodické pokyny, ako postupovať proti Berkutu. Tento postup proti Berkutu bol aj perfektne zorganizovaný. A nemôže byť náhodným javom ani to, že EÚ cez prehlásenia zástupcov Litvy, Poľska a člena Európskej komisie bezprostredne po zvrhnutí prezidenta Janukovyča oznámila, že Asociačná dohoda sa bude podpisovať s novou ukrajinskou mocou.

Sú veci, ktoré propaganda Západu nebude dávať verejnosti na vedomie a ani ju nútiť k tomu, aby verejnosť hľadala súvislosti. Takýmto politickým javom je štátny prevrat ( Majdan ) a jeho charakter. Od charakteru štátneho prevratu sa odvíjajú všetky ďalšie politické javy a procesy, upresňujú sa politické ciele, rozhoduje sa o použití politických prostriedkov a je vidieť určité politické konanie politikov. Ak by Majdan bol iba vnútornou záležitosťou Ukrajiny, bez akéhokoľvek zásahu „demokratického“ Západu, Ukrajina by sa nebola stala prostriedkom pre riešenie záchrany USA, ale politickým bojom vnútornej opozície proti existujúcej štátnej moci na čele s prezidentom Janukovyčom.

Nebolo by došlo k tomu, aby nenávisť k Rusku a obyvateľom ruskej národnosti sa stala pilierom politiky na Ukrajine.. Udalosti na Ukrajine by nadobudli iný politický smer, hoci aj s požiadavkou realizovať záujem Ukrajiny uchádzať sa o členstvo v EÚ a s NATO spolupracovať v rámci Partnerstva pre mier. Je možné predpokladať, že k moci by sa nedostali krajný nacionalizmus a fašistické skupiny. Nebolo by potrebné riešiť pričlenenie Krymu k Ruskej federácií a východ Ukrajiny by bol bez občianskej vojny. Dá sa zhrnúť, že Majdanom, tak veľmi oceňovaným G. Sorosom, sa mohla zrodiť nádej pre novú Ukrajinu ako výsledok dobrovoľníctva ľudí aj bez potreby položiť životy za lepšiu budúcnosť v záujme toho, aby sa na Ukrajine položili základy politiky pre demokratický právny štát.

Neexistujú žiadne argumenty pre takú politiku, ktorá za základ a podmienku budovania demokratickej spoločnosti pokladá politicky vytvoriť podmienky pre nenávisť a nepriateľstvo so svojim susedom – Ruskom. Keďže „demokratický“ Západ významne pomohol pripraviť, zrealizovať štátny prevrat a teraz pomáha kyjevskej chunte v presadzovaní jej politických cieľov, jasne sa ukázalo, že tento pomocník spojil podmienku svojej pomoci s podmienkou rozvinúť na Ukrajine nenávisť a nepriateľstvo s Ruskom. A teraz si všimnime ešte raz vyjadrenie G. Sorosa z pohľadu uvedeného politického cieľa. G. Soros tvrdí: „Nová Ukrajina bráni hodnoty a princípy, na ktorých stojí aj EÚ. Nová Ukrajina je cenným spojencom EÚ“. Čiže, ak Ukrajina bráni hodnoty a princípy patriace „demokratickému“ Západu, tak ako je možné tieto hodnoty a princípy rozvíjať aj za podmienky nenávisti a nepriateľstva k svojmu susedovi – Rusku? To by sa v praxi nemalo stávať. Rovnako ako sa v praxi stáva, že demokratický štát (USA) pokladá agresiu proti rôznym štátom vo svete za súčasť svojej domácej politiky.

Spomeňme si na rozhovor s profesorom P. Christie. Tu je treba zdôrazniť dva znaky toho, čo je potrebné robiť:

1. vytvoriť na Ukrajine riadený chaos,

2. Ukrajine je určená úloha závalu, ktorý pretrhne ekonomickú spoluprácu Európy a Ruska.

K bodu a. Riadený chaos na Ukrajine vytvoril podmienky pre vznik občianskej vojny v Doneckej a Luhanskej oblasti a stal sa príčinou toho, čo všetko sa odohralo na Krymu až do jeho pričlenenia k Ruskej federácií.

K bodu b. Úlohu závalu nie je možné realizovať bez toho, aby Ukrajina si ako prvá nezmenila svoj vzťah k Rusku a k obyvateľstvu ruskej národnosti.

Teraz je potrebné pripomenúť, že politický cieľ rozbiť vzťahy medzi Európou a Ruskom si nenaplánovalo Rusko. Profesor P. Christie je svedkom toho, že to boli USA, pretože ako zodpovedný intelektuál na zodpovednej funkcií o tom jasne hovoril. Rusko na čele s V. Putinom nie je žiadny agresor, pretože nemá žiadny dôvod na vojnu proti Ukrajine. Propaganda o úsilí obnoviť Ruské impérium je v súčasnej dobe nezmysel. Kyjevská chunta vedie vojnu v oblasti, kde žije obyvateľstvo prevažne ruskej národnosti a toto obyvateľstvo musí brániť svoje životy a územie, na ktorom žije, pretože sa z vôle kyjevskej chunty stalo politickým nepriateľom Ukrajiny. Je jasné, že Ukrajina nemohla po štátnom prevrate existovať bez vzniku občianskej vojny a bez „anexie“ Krymu, pretože „demokratický“ Západ pod vedením USA si bytostne stráži krajinu tak, aby sa konflikt na Ukrajine neukľudnil, ale gradoval. Nakoniec, prácu celého štátneho zboru Ukrajiny priamo riadia USA cez svojich zodpovedných funkcionárov a politikov.

Obyvatelia Donecka a Luhanska si môžu klásť aj naďalej tu istú otázku, prečo svet či Európa neodsúdi ukrajinskú armádu a prečo v tomto smere neexistuje spravodlivosť. Ak „demokratický“ Západ využíva Ukrajinu iba ako prostriedok pre svoje záujmy, nie je možné očakávať vo vzťahoch medzi štátmi či medzi EÚ a Ukrajinou skutočnú spravodlivosť. Láska, súcit, solidarita či spolupatričnosť s obyvateľstvom uvedených oblasti ( republík ) sa vôbec zo strany „demokratického“ Západu neprejavila. Je veľmi trápne a tragické, že naši politici chodia svoju lásku, súcit solidaritu či spolupatričnosť vyjadrovať tam, kde to dovolí Brusel: Paríž, Kyjev.

Obyvateľstvo juhovýchodnej Ukrajiny nemôže rátať s tým že Európa pomôže zastaviť nenávisť a nepriateľstvo zhmotnené vo vojenskom požiari, ničení infraštruktúry a masovom odchode do Ruska. Humanitárnu pomoc poskytuje iba Rusko (z pohľadu EÚ agresor). Utečencom na ruskej strane poskytuje pomoc aj skupina Pokojných bojovníkov zo Slovenska. Zatiaľ ľud Doneckej a Luhanskej oblasti musí bojovať, umierať, trpieť biedu, utekať z Ukrajiny, pretože je iba prostriedkom k záchrane USA a tým aj „demokratického“ Západu. V týchto dňoch, mesiacoch a rokoch nemáme príležitosť zažiť skutočne ľudský záujem veľkej skupiny obyvateľstva Európy o osud inej skupiny obyvateľstva na Ukrajine, ktoré osud zďaleka nie je vyriešený.

Pričlenenie Krymu k Ruskej federácií ako výsledok úsilia jej obyvateľov o spoločné dobro a výsledok úsilia USA

Zdôraznil som už, že riadený chaos na Ukrajine bol aj príčinou toho, čo všetko sa odohralo na Krymu až do jeho pričlenenia k Ruskej federácií. Domnievam sa preto, že je potrebné určité myšlienky spojiť s problematikou Krymu. Jeho pričlenenie k RF sa berie na „demokratickom“ Západe ako anexia a teda ako jasný dôkaz toho, že Rusko je agresor, ktorý si toto pričlenenie naplánoval. Lenže plánovači štátneho prevratu na Ukrajine sedia vo Washingtone a v Bruseli  nie v Moskve.

Pričlenenie Krymu k RF bolo plánovanou operáciou v rámci riadeného chaosu. Išlo o potrebu vyprovokovať Rusko k určitému postoju.: a) buď sa Rusko oddá pasivite a nepodnikne žiadne kroky alebo b) Rusko pod vedením V. Putina bude konať. Je zaujímavé, že obidve alternatívy boli pre USA výhodné, hoci každá z iného dôvodu. Pri alternatíve a) – pasivite Ruska, sa USA a NATO mohli dostať na Krym a nič viac si už nemohli želať. Možnosti využitia Krymu sa prejednávali sú súčasným prezidentom Porošenkom ešte za čias H. Clintonovej. Drzosť USA nepozná hranice, pretože Krym je sídlom ruských vojsk. Pri alternatíve b) – Rusko bude konať, výhoda spočívala v tom, že bude možné obviniť Rusko z anexie a výborne zapadne do vytvárania obrazu o tom, aké je súčasné Rusko pod vedením V. Putina. Je to agresor, pred ktorým sa treba mať na pozore, pretože má svetovládne ambície.

Už vieme, že sa naplnila alternatíva b) a Krym sa stal súčasťou RF úplne mierovou cestou. Je dôležité si uvedomiť, že veľmi zodpovednú úlohu zohrali obyvatelia Krymu, ktoré si po Majdane uvedomili svoju mimoriadne kritickú situáciu, odhadli, čo ich môže čakať v nastávajúcich dňoch a mesiacoch. Preto nebolo problém sformovať Národnú domobranu Krymu zameranú na odvrátenie hrozby zo strany novej kyjevskej moci.

Uveďme si ešte raz slová G. Sorosa: „Nová Ukrajina sa zrodila na Majdane. Je to výsledok dobrovoľníctva ľudí, ktorí boli ochotní obetovať aj svoje životy pre lepšiu budúcnosť svojej krajiny. Je to tiež netypický experiment v priamej demokracií.“ Prečo tento citát znova? Na Kryme išlo o dobrovoľníctvo ľudí, ktorí boli ochotní obetovať aj svoje životy, nie však už za Ukrajinu, ale aby ochránili seba a svoje rodiny. G. Soros pokladá Majdan za experiment v priamej demokracií, ale o Kryme hovorí ako o anexií, hoci sa uskutočnilo riadne referendum, ktoré je skutočnou formou priamej demokracie.

Sú tu dve odlišné hodnotenia. Majdan ako štátny prevrat aj s krviprelievaním je podľa G. Sorosa výsledok dobrovoľníctva ľudí a netypický experiment v priamej demokracií. Je to postoj patriaci „demokratickému“ Západu alebo prozápadný. Krym, ktorý bol pričlenený k RF na základe skutočného dobrovoľníctva ľudí v domobrane a na základe referenda ako priamej demokracie bez krviprelievania, za podľa „demokratickéh“ Západu pokladá za anektovaný z vôle Ruska a V. Putina.

Štátny prevrat v Kyjeve nie je nebezpečné konanie a pokladá sa za „vstupnú bránu“ do novej Ukrajiny – budovania demokratického a právneho štátu. Pričlenenie Krymu k RF sa jednoznačne pokladá za anexiu Ruskom, ktoré sa stáva hrozbou pre celú Európu. Za Majdan, za občiansku vojnu na juhovýchode Ukrajiny si kyjevská chunta zaslúžila uznanie, financie a vojenskú podporu ukrajinskej armády. Za pričlenenie Krymu k RF si Rusko vyslúžilo nenávisť a ekonomické sankcie.

Nikto z „demokratického“ Západu nechce otvorene priznať, že Krym – to bola nastavená pasca, do ktorej sa Rusko nemohlo nechytiť. „Rodičmi anexie“ Krymu sa stali USA, ktoré túto pascu vymysleli a pripravili. A potom bez váhania prijmú právny predpis, ktorým odsudzujú akcie RF pod vedením prezidenta Putina. Pre „demokratický“ Západ už dávno nie je problém robiť dvojtvárnu politiku, ktorej zodpovedá aj samotná propaganda. Je zaujímavé, že „demokratický“ Západ vôbec netrápila a ani teraz netrápi invázia USA do Iraku v roku 2003, ktorá dostala zo strany médií veľkú podporu. Vojenská doktrína „Šok a hrôza“ priniesla zločin vo veľkom rozsahu. V médiách sa neobjavila informácia o tom, že vojna bola zorganizovaná za účelom zisku, ropy, privlastňovania. Za výsledky invázie do Iraku nikto nepožadoval uvaliť ekonomické sankcie na USA, neprerušil diplomatické styky, nežiadal, aby prezident USA zmenil svoje chovanie.

Po desiatich rokoch od invázie do Iraku iba konštatovať v médiách, že vojna bola zbytočná to je prípad denníka Pravda), to je veľmi slabý intelektuálny počin pre verejnosť, pretože v skutočnosti mala zaznieť veľmi ostrá kritika pomerov, v ktorých sa politici rozhodujú, resp. vstupovali do koalície ochotných k podpore USA. Takže z pohľadu toho, čo USA vystrájali v Iraku, „demokratický“ Západ stratil morálne právo na kritiku iných, pričom v prípade Ruska Západ kritizuje to, čo si sám na Rusko vymyslel. A to je vlastne aj podstata propagandy, ktorá sa v súvislostiach ukrajinskej krízy vedie.

Som zástancom takej interpretácie udalosti na Kryme, ktorá hovorí o pričlenení Krymu k RF na základe vytvorených objektívnych príčin a na základe vôle ľudu Krymu. Pomoc Ruska, hoci za podpory vojsk, treba pokladať za podpornú funkciu. V prípade Krymu nejde o klasický príklad anexie určitého územia, kde o všetko rozhodovala štátna moc cudzieho štátu. Nerobím tu právnu analýzu pričlenenia, iba vychádzam z toho, v akých súvislostiach chápali obyvatelia Krymu svoje postavenie, keď došlo v Kyjeve k štátnemu prevratu. Profesor Katchanovski z Ottavskej univerzity popiera jednoznačnosť anexie Krymu. Ak Janukovyč opustil Ukrajinu z dôvodov vlastného ohrozenia, môže byť takáto zmena pokladaná za porušenie ústavy. Potom referendum na Krymu a vo východnej Ukrajine je možné považovať za legitímne.

Pričlenenie Krymu k RF má svoju jasnú pozíciu, jasnú príčinu. Touto príčinou je Majdan, štátny prevrat, ktorý umožnil dostať sa k moci tým najpovolanejším pre rozdúchanie nepriateľstva s Ruskom a svojim vlastným obyvateľom ruskej národnosti. Túto pozíciu Západ nemôže čestne uznať. Západ spoločne aj s Ukrajinou držia spolu a platia tu slová premiéra Jaceňuka: „Ruská agresia na východe Ukrajiny je nebezpečenstvom pre EÚ, pre členské krajiny NATO a pre celý svet.“

Čo sa skrýva za propagandou o ruskej agresií a ruskej hrozbe?

Čo sa vlastne zakrýva propagandou o ruskej agresií, o ruskej hrozbe? Pochopenie skutočného stavu veci súvisiaceho s politickým cieľom, politickým prostriedkom a s konaním celej plejády západných politikov.

Politický cieľ: démonizácia Ruska a jeho odtrhnutie od Európy. Zničenie Ruska.

Politický prostriedok: Ukrajina a príprava a zrealizovanie štátneho prevratu a na základe toho ďalšie dôležité zmeny.

Konanie politikov Západu: verejnosť nemá mať pochybnosť, že ich morálne kvality sú úplne v zhode s tým, čo sa od nich požaduje, že vládne láska, pravdovravnosť, statočnosť, múdrosť, odvaha a solidarita.

Vzhľadom k tomu, že Ukrajina predstavuje pre „demokratický“ Západ iba prostriedok, západná propaganda nemôže zrušiť obraz hrôzy šíriaci sa do Európy z Ruska a nahradiť ho niečím špecifickým z prostredia Ukrajiny. Čo by malo byť tým špecifickým pre Ukrajinu? Priznanie, že východ Ukrajiny Majdan, štátny prevrat a jeho výsledky neuznal a musel sa v masovom meradle postaviť na odpor. Ústredná štátna moc sa postarala o občiansku vojnu a nemôže sa zmieriť s tým, že by nejaká časť spoločnosti mala právo na odpor. Vedie preto vojnu na potvrdenie svojho suverénneho štátu, respektíve na upevnenie svoje absolútnej moci.

Problémom ostalo to, že túto moc ani nenapadlo riešiť vnútorné problémy Ukrajiny politickými prostriedkami. G. Soros sa mýli, ak je presvedčený, že Majdanom vznikla nová Ukrajina, pretože táto novosť mala byť spojená so spravodlivým politickým poriadkom a mierovým poriadkom. Pre novú Ukrajinu je teraz dôležité, ako dopadne občianska vojna, či dôjde k spravodlivému mieru a spravodlivému urovnaniu konfliktu. Toto urovnanie si bude v prvom rade vyžadovať, aby u občanov ruskej národnosti bol zrušený štatút politického nepriateľa spoločnosti.

Kyjev vedie vojnu proti svojmu obyvateľstvu vo formáte antiteroristickej operácie. Tým sa tiež odhaľuje, čo si myslí o svojich obyvateľoch východnej Ukrajiny. Vo vojne umierajú nevinní ľudia, ničí sa infraštruktúra, životné prostredie pre život. Úmyselné zabitie civilných osôb alebo úmyselné spôsobovanie veľkého utrpenia je podľa ženevskej konvencie z roku 1949 vojnovým zločinom. Mnohí ľudia na Ukrajine sú prenasledovaní a likvidovaní. Existuje zákon o stannom práve. Kritika ukrajinskej vlády je dôvodom pre obvinenie z práce pre Putina. Vyžaduje sa lojalita k súčasnej štátnej ideológií. Predstavy Západu o obecnom (spoločnom) dobre , spravodlivosti a ľudských právach za týchto podmienok by sa nemali stotožňovať s názormi a činmi ukrajinskej vlády. Napriek všetkému sa toto stotožňovanie deje. A tento proces nie je výsledkom propagandy Kremľa, ale výsledkom spoločných záujmov Ukrajiny a Západu.

Je potrebné si v tejto súvislosti ešte raz si pripomenúť oficiálnu správu, že EÚ vydelí pre Ukrajinu 70,- mil. eur ako uznanie pokroku, ktorého Ukrajina dosiahla v oblasti právnej zvrchovanosti. Táto informácia ak sa stane faktom, tak obyvateľstvo Európy by malo žiadať odstúpenie minimálne predsedu Európskej komisie. Oceňovať Ukrajinu za peniaze daňových poplatníkov je vrchol nehoráznosti, ktorá sa v skutočnosti nedá ničím ospravedlniť a najmä nejakou právnou zvrchovanosťou. Túto zvrchovanosť chápem v skutočnosti ako nadobudnutie absolútnej moci kyjevskej chunty nad obyvateľstvom Ukrajiny (celej), rozvinutie schopnosti viesť krajinu do ešte väčšieho utrpenia s absolútnou úslužnosťou demokratickému Západu.

V médiách sa nedozvieme, že trestná výprava kyjevskej moci proti obyvateľstvu východnej Európy, ktorú zahájil šéf režimu Turčinov iba po skončení návštevy riaditeľa CIA Johna Brennana, sa organizuje aj z ekonomických dôvodov. Dnepersko-donecka panva so zásobami bridlicového plynu zlákala spoločnosť Royal Dutch Shell. Najväčší producent plynu na Ukrajine Burisma Holdings (registrovaný na Cypre) má v riaditeľskej rade syna amerického viceprezidenta Róberta Hantera Bidena a jeho priateľa D. Archera. Dokonca v tejto rade zasadá aj bývalý poľský prezident A. Kwasnievski. Zmluva na ťažbu bridlicového plynu je vraj konštruovaná tak, že ukrajinské úrady zaväzuje na základe požiadavky Shell k nedobrovoľnej konfiškácií majetku legálnych vlastníkov.

Je veľmi zaujímavé si všimnúť, že ešte 2.2.2014 poľské Ministerstvo zahraničných vecí urobilo oficiálne vyhlásenie, v ktorom radikálne akcie Pravého sektora a ďalších militarizovaných skupín demonštrantov a nasadenie sily zo strany protestujúcich podporilo tým, že sú legitímnymi. Bývalý poľský premiér Donald Tusk vraj varoval prezidenta Janukovyča pred neproporcionálnym použitím sily proti Majdanu, neskôr sa od kyjevskej chunty dožadoval, aby s východnými vzbúrencami naložila nemilosrdne ako s teroristami. Tento pán sa zrejme aj za takéto postoje zakrátko stal prezidentom Európskej rady. Je možné si všimnúť, že za právom viesť vojnu proti svojmu obyvateľstvu v záujme potvrdenia suverénneho štátu sa môžu v skutočnosti skrývať aj napríklad ekonomické záujmy určitej elity vrátane niektorých oligarchov samotnej Ukrajiny.

Uviedol som, že terajší prezident Európskej rady Donald Tusk sa zasadzoval o to, aby kyjevská chunta s východnými vzbúrencami naložil nemilosrdne ako s teroristami. Zdá sa, že takých persón ako je D. Tusk, je v EÚ dostatočné množstvo, pretože je hanbou pre EÚ, ak podporuje kyjevský režim a nerobí žiadnu politiku zameranú na zaistenie mieru na Ukrajine. Vrcholom cynizmu politiky EÚ je prijatie uznesenia o tom, že sa zavedú sankcie proti Rusku, ak obyvatelia Donecka sa pokúsia oslobodiť mesto Mariupol od ukrajinskej armády. Čiže pre EÚ je evidentný postoj D. Tuska: obyvatelia východu Ukrajiny sú iba teroristi a EÚ s nimi nemá žiadne zľutovanie. Ak si na chvíľu odmyslíme, že existujú USA a ich politika, tak sa musíme pýtať, čo môže EÚ urobiť dobrého pre Ukrajinu a tým sa myslí aj pre obyvateľov východnej Ukrajiny. To preto, že doterajšia podpora Ukrajiny sa deje v režime podpory kyjevskej chunty.

Je tu jeden veľmi zaujímavý moment. Na jednej strane dominuje presvedčenie o tom, že Ukrajina má podpísať dohodu o pristúpení k EÚ podľa návrhu Bruselu, čo prezident Janukovyč odmietol a preto táto dohoda bola podpísaná až po Majdane, štátnom prevrate (marec a jún 2014). Bolo potrebné z úrovne Západu „inštalovať“ v Kyjeve nové persony, aby Asociačná dohoda bola podpísaná. Touto dohodou sa vlastne potvrdzuje možnosť novej perspektívy pre „novú“ Ukrajinu a jej začlenenie sa k „demokratickému“ Západu. Na strane druhej sa volá po mierovom riešení vojny na východe Ukrajiny a hľadajú sa možnosti, ako to dosiahnuť. Pokus o mierové riešenie občianskej vojny na Ukrajine dostal pomenovanie „minské rozhovory“. A dokonca sa podarilo prijať aj závery z rokovaní politikov z Francúzska, Nemecka a Ruska na najvyššej úrovni.

Volanie po mierovom riešení občianskej vojny

Musím konštatovať, že volanie po mierovom riešení vôbec nezaujíma EÚ, teda jej orgány a inštitúcie. Obyvateľstvo východnej Ukrajiny nemá pre EÚ význam v zmysle záchrany ich životov, záchrany infraštruktúry, naplnenia ľudských práv a demokracie. Na jednej strane Asociačná dohoda ako vraj príležitosť pre nový život obyvateľov Ukrajiny a na strane druhej absolútny negativizmus k obyvateľstvu ruskej národnosti . Politici EÚ zrejme fungujú ako automatické stroje stvorené a riadené USA, aby vôbec nemali chuť prejaviť svoje svedomie, svoju ľútosť, a spolupatričnosť s východom Ukrajiny, svoju lásku k človeku. Tento absolútny negativizmus v skutočnosti vylučuje, aby politické prostriedky boli použité k mierovému riešeniu vojny na Ukrajine.

Peter Iiskola, fínsky občan, diplomat, medzinárodný právnik dal jasnú odpoveď na otázku o mierovom riešení krízy. „Je to o tom, aby EÚ konečne opustila svoju politiku sekundovania USA“. V tomto jeho stanovisku je obsiahnuté všetko zásadne na mierové riešenie krízy na Ukrajine. Jeho postoj je diametrálne vzdialený od minských rozhovorov či minských dohôd. Dovolím si k tomu poznamenať, že minské dohody patria do takého politického rámca, v ktorom sa USA a EÚ pohybujú ako spriatelení aktéri. Peter Iiskola prichádza z niečím novým, čo sa má podobať priam „bombovému útoku.“. Názor na mierové riešenie ukrajinskej krízy podľa Petra Iiskolu je z môjho pohľadu veľmi akceptovateľný a mal by to byť prvý a najdôležitejší krok EÚ. Tá potom má šancu konať samostatne a v duchu lásky, porozumenia, spolupráce a solidarity.

Ak EÚ dokáže náhle opustiť politiku sekundovania USA, bude potrebovať urobiť druhý vážny krok. Keďže spoločne aj s kyjevskou mocou majú záujem o členstvo Ukrajiny v EÚ, potom je dôležité spresniť jednu požiadavku zo strany EÚ. Rázne požiadať vládu Ukrajiny, aby jednostranne ukončila bojové aktivity na východe Ukrajiny a aby bez meškania stiahla svoju armádu do vojenských útvarov a zariadila, aby ostatné bojové jednotky žoldnierov ukončili svoju bojovú činnosť. Iba potom bude možné začať pripravovať rozhovory o tom, ako Ukrajinu usporiadať v rámci existujúceho územia a prijať politické opatrenia k stabilizácií politického poriadku, ktorý budú akceptovať tak predstavitelia štátu ako aj politickej opozície, samosprávnych orgánov jednotlivých oblasti a občiansky sektor.

Začiatok zaistenia mieru na Ukrajine sa dá dosiahnuť tak, že štát zabezpečí ukončenie bojových operácií a definitívne stiahnutie ozbrojených síl do vnútrozemia. Občianska vojna na Ukrajine totiž nepotrebuje víťaza a ani porazeného. Preto je dôležité, aby ukrajinská armáda odišla z priestoru antiteroristických operácií. Odchod z priestoru vojenských operácií ukáže, že žiadna ruská agresia neexistuje a kyjevská moc sa nemusí obávať straty územia Donbasu, pretože žiadne pričlenenie k Rusku sa konať nebude. Potom je potrebné vytvoriť podmienky pre konštruktívne rozhovory, ktoré budú ukončené prijatím politických opatrení v záujme nastolenia rovnoprávnych vzťahov.

Viem, takáto predstava o mierovom riešení krízy na Ukrajine vyzerá ako rozprávka o novom princovi, ktorý zvíťazil nad vlkom a teraz celá jeho ríša je bezpečná a spravodlivá. Je to rozprávka o tom, že je na EÚ, či sa chce zmeniť tak, aby to bolo v prospech celej Európy a nie na jej škodu. Nepredpokladám, že o takejto rozprávke bude hovoriť oficiálna propaganda EÚ, resp. média.

Veľmi zlá a až tragická situácia môže nastať na Ukrajine vtedy, ak Peter Iiskola nebude vypočutý a bude existovať snaha za každú cenu dosiahnuť víťazstvo nad súperom. Ak by v občianskej vojne dosiahla definitívne víťazstvo štátna moc, resp. ak by sa „separatisti“ jednoducho ďalších bojov vzdali a podriadili sa kyjevskej chunte, v oboch prípadoch obyvateľstvo Donbasu čakajú iba koncentráky a strata ľudských práv. To nie je môj výmysel, to sa dá jasne zistiť z oficiálnej politiky Kyjeva. Podľa politológa Sergeja Dacjuka obyvatelia Donbasu ( a aj Krymu, ak by sa vrátil ) stratia práva a prejdú tuhou ukrainizáciou.

Všetky vzťahy vzbúrených republík s Ruskom budú zničené a nelojálni obyvatelia sa majú poslať do „filtračných táborov“, kde budú súdení. Zavedie sa tvrdá ukrajinská kultúrna politika v celej oblasti DĽR a LĽR vrátane štúdia ukrajinského jazyka, výuky ukrajinskej histórie a formovanie ukrajinských hodnôt. Obyvatelia DĽR a LĽR budú povinní po návrate na Ukrajinu veľa rokov preukazovať svoju lojalitu voči Ukrajine. Osud Donbasu na Ukrajine je veľmi jasný: strata práv na dlhé roky. Je ťažko predpokladať, že o zámeroch kyjevskej moci vo vzťahu k Donbasu predstavitelia EÚ nič nevedia. Aj u nás na Slovensku sa naši politici tvária rovnako: akoby obyvateľom Donbasu nič nehrozilo, akoby ani neexistovali.

Ukazuje sa, že podľa Minských dohôd II sa mier na Ukrajine nemôže dosiahnuť. Súčasný politický režim nemá alternatívne návrhy pre ľud Donbasu, iba ten, ktorý opísal politológ Sergej Dacjuk. Aj z tohto dôvodu vraj zástupcovia viacej než 40 spoločenských, etnických, náboženských a odborových organizácií DĽR a LĽR sa otvoreným listom obrátili na Merkelovú, Hollanda a Putina s upozornením , že ak by sa ich územia mali vrátiť pod vládu Ukrajiny, povedie to ku genocíde obyvateľstva obidvoch republík. Podľa nich na Ukrajine vládne fašistický režim a do takejto Ukrajiny sa nechcú vrátiť.

Mier na Ukrajine je možné dosiahnuť, ak začne po novom konať EÚ a ak začne mierniť svoju extrémnu politiku vláda Ukrajiny a vzdá sa fašistických a nacionalistických atribútov v svojej politickej činnosti. Tlak EÚ na vládu v Kyjeve by však musel byť veľmi silný. Ak sa zmeny postojov v Bruselu a Kyjeve nedosiahnu, potom sa zrejme bude bojovať ďalej a na program dňa sa má dostať otázka zmeny politického režimu v demokratickom duchu, aby sa k moci dostala normálna vláda , ktorá vytvorí podmienky pre pokojné spolunažívanie obyvateľstva rôznych národnosti. Dá sa očakávať, že EÚ zmení zo dňa na deň svoju politiku tak, že dá svoju podmienku kyjevskej moci a že bude brať ohľad na obyvateľstvo Donbasu? Nič nenasvedčuje tomu, že takýto zázrak sa udeje. Pripomeňme si, že Donald Tusk, terajší prezident Európskej rady jasne pokladá obyvateľstvo na východe Ukrajiny za teroristov.

 

Dušan Hirjak

Koniec časti II.

Pokračovanie v časti III. – záverečnej.