Z osobnej skúsenosti môžem potvrdiť, že rozdelením Československa a vznikom Slovenskej republiky sa nám otvorili dovtedy len pootvorené dvere do sveta. Odrazu sa napríklad v škále národov, ktorých spisovateľov pozývali z Iowa University na najväčší medzinárodný spisovateľský program na svete „International Writing Program“, objavilo aj samostatné Slovensko. Dovtedy tam totiž chodili len „Pražáci“ a keď konečne dostal Ján Vilikovský pozvánku na meno, tak si z Prahy vypýtali jeho pas a potom mu ho „stratili“. Tak som znenazdania dostal pozvánku do tohto prestížneho spisovateľského programu. A hoci termín bol veľmi tesný, podarilo sa mi splniť všetky podmienky, pretože som už mal preložených dosť prozaických textov do solídnej americkej angličtiny. Tak som sa stal prvým slovenským spisovateľom zapojeným do medzinárodného programu tvorivého písania v Iowe. V skupine 35 spisovateľov z 32 krajín som začal objavovať Ameriku. Aj tú každodennú, normálnu…
Keď sa nedarí
Začalo „to“ vo výťahu v banke, kde nám mali otvoriť osobné účty. Zasekli sme sa. Naša miestna patrónka Mary vyhlásila, že sa to stáva len výnimočne. Cestou späť sa vo výťahu sama zasekla znovu.
Pri zoznamovacom večierku nášho medzinárodného spisovateľského programu praskla neónka.
Večer predtým sme si išli so spisovateľským kolegom Alanom zahrať tenis a náhle vypadli svetlá na kurte.
Počas premietania čohosi v rámci nášho programu vypadol zvuk a ten film prosto onemel.
Na ďalší deň som šiel z literárnej prednášky a nasadol do cam-busu (univerzitného autobusu, ktorý zadarmo rozváža študentov po univerzitnom campuse) a ten sa už nepohol.
Potom sa pokazil zámok na mojej izbe – bolo to neuveriteľné! Aspoň dvadsaťkrát som tými dverami už prešiel bez problému a zamkol. Na tretí večer som vyšiel z dverí, zamkol a už sa nedostal dnu. Lampa v kuchyni ešte v ten večer zablikala a zhasla.
Najväčšou ranou však bol, ale výpadok air-conditionu. Bol to pravý americký vynález. Predstavte si masívny plechový radiátor, ktorým v zime preteká horúca voda a v lete studená. Lenže práve v horúčavách prvých dní môjho pobytu v Iowe, tá voda nepretekala, ale vytekala na koberec. Vypol som ten zázrak techniky a zavolal Mary na pomoc. Pozrela na to znalecky a bolo mi jasné, že pomoc sa neblíži. Bol totiž akurát na potvoru „Labor Day“, teda „Sviatok práce“, a vtedy ani opravári v Amerike nepracujú. Sedel som v izbe, vzduch hustol, potil som sa. A to tak dlho, až som vypotil toto ponaučenie – Amerika je úžasná, ale tiež ju stavali len ľudia…
Gustáv Murín
(viac v knihe: https://www.martinus.sk/3607727-taka-normalna-amerika/e-kniha)
.JPG)
