Keďže pár ľudí zaujal môj krátky príspevok o ceste do Santiaga tak sa rozpíšem viac. Cesta ma naozaj zaujala, letné vylihovanie v rezortoch pri mori, či návštevy rušných metropol s rodinou sú fajn, ale… Ale hľadal som niečo autentické, pokojné, nové.
Už dávno pred rokmi som videl dokument kde 8 chlapíkov rozhojdalo veľkú kadideľnicu “botafumeiro” v katedrále v Santiago de Compostela. Kadideľnica váži asi 50kg (naplnená vraj až 100kg a lieta rýchlosťou 60km/hod.), okrem náboženskej symboliky slúžila pravdepodobne i na potlačenie ľudského “pachu” tisícov pútnikov. Prejsť v stredoveku 700 i viac kilometrov s akýmsi plášťom a klobúkom proti dažďu, koženým mechom alebo tekvicou ako zásobníkom vody či vína, drevenou palicou, koženou kapsou cez plece s osobnými vecami a jednoduchou stravou (chlieb, syr, sušené mäso, cibuľa…) pri vtedajších možnostiach “hygieny” i ubytovania bol heroický výkon. Lietajúca kadideľnica naprieč katedrálou ma zaujala – pôjdem sa tam teda pozrieť. 🙂.
K veci: vybral som si cestu aby som to dal do 2 týždňov – ráno letecky Bratislava – Barcelona – Leon za jeden deň, večer už spíte v Leóne, ubytovanie už dopredu zabezpečené cez booking.com (ceny ubytovania na Camine od cca 15€ do 70€ od druhu ubytovania – spoločné ubytovne “albergue” penzióny, menšie hotely). Prvá etapa Leon – štart 7:00hod., ulice Leonu prázdne až na prvých pútnikov a smetiarov, už to začína byť fascinujúce keď sa z okolitých uličiek pomaly do hlavného prúdu smerujúceho z mesta na výpadovku odvšadiaľ objavujú pútnici, nepotrebujete mapu, stačí sa zaradiť do “davu” ale v podstate sa nedá zablúdiť, všade sú šípky, mušle (hrebenatky) určujúce smer. Dav pútnikov je rôznorodý, skupinky kórejcov, veľa ľudí z južnej Ameriky (Brazílci, Mexičania), dokonca z Karibiku, domáci Španieli, Taliani, Francúzi, Nemci, dôchodcovia z Austrálie, USA… Myslel som že tam budem najstarší, no minimálne polovica pútnikov (v období apríl – máj) bola staršia.
V Leóne je krásna katedrála, Bazilika San Isidoro, Convento de San Marcos (dakedy kláštor, útulok a nemocnica pre pútnikov, neskôr za Franka koncentračný tábor, dnes hotel, inak ste tento hotel mohli vidieť i vo filme “The Way” s Martinom Sheenom). Cestu z Leonu lemuje hromada kaviarničiek, kde si môžte kúpiť raňajky (ja som mal pravidlo “raňajky až po 10km chôdze”, klasika – káva s mliekom, pomarančový džús, čokoládová buchta z lístkového cesta “napolitana” – cena spolu cca 6€).
Hlavná Camino cesta má zväčša viacero alternatív, nechcelo sa mi ísť hlavnou cestou popri rušnej ceste, vybral som si alternatívu cez polia a malé dedinky (dlhšia, no dobrá voľba), rovinatá krajina “Meseta”, cesta cez Villar de Mazarife, nekonečné polia, remízky, zavlažovacie kanále, popri ceste i studničky pitnej vody. A pokoj. Božský pokoj. Neuveriteľne sám (I like it), mobil som nedvíhal (iba manželke a deťom, v podstate som sa tváril že som umrel 🙂).
Final destination – San Martin del Camino – albergue “La Huella”. Chôdza aj s mojimi zachádzkami cca 35km. Izba, 4 postele, ušla sa mi poschodka, stonajúci mladý Kórejec pre bolesti kolena (na moje čínske náplaste proti bolesti pozeral s nedôverou ale zobral si ich), štyria v malej izbičke, chrapot, sople i vetry. Autentické. Ubytovňa (albergue) mala i reštauráciu, práčku, posedenie von, dokonca i bazén (bol ešte nefunkčný – apríl). Prvá etapa skvelé.
Ak sa pýtate či to nie je nuda toľko kráčať osamote? Nie, nie je, občas prehodíte pár slov s peregrinos alebo domácimi, za každým rohom môžte obdivovať okolitú krajinu, pamiatky, ktoré ste nikdy predtým nevideli, svet a prírodu vnímate pri chôdzi omnoho intenzívnejšie, oddýchnete si, najete sa, napijete kedy chcete, prvých 20km chôdze je pohoda, stačí kráčať a obdivovať, po 20km som si zvykol strčiť sluchátka do uší a počúvať hudbu, podkasty, rádio, audioknihy, po 30km sa vám už hudba zunuje, kráčate a počítate kilometre do cieľa, nakoniec sa tešíte z každých prejdených 100 metrov. Ideál pre etapu sa mi zdá 25-30km..
.jpg)
.jpg)
