Sudetonemecký zjazd v Brne môže byť krokom k zrelému zmiereniu, ale iba vtedy, ak nezmaže poradie príčin a následkov. To isté platí aj pre Slovensko: menšiny majú mať dôstojnosť a kultúrne práva, no historické karty nesmú byť zneužívané na oslabovanie štátnej pamäti a súdržnosti.
Keď sa v Brne po prvýkrát stretáva sudetonemecký zjazd, nejde len o minulosť. Ide o otázku, či stredná Európa dokáže hovoriť o bolesti bez toho, aby stratila poradie príčin a následkov.
Brno sa na konci mája 2026 stane miestom, kde sa po prvýkrát na území Českej republiky uskutoční sudetonemecký zjazd. Už samotný fakt, že sa tak deje práve v Česku, má historickú váhu. Nemožno sa preto čudovať, že táto udalosť vyvoláva emócie. Pre jedných je symbolom zmierenia, pre druhých bolestivým otvorením rany, ktorá nikdy nebola len súkromnou spomienkou rodín, ale súčasťou štátnej pamäti českého a slovenského národa.
A práve tu treba hovoriť veľmi presne.
Zmierenie je potrebné. Európa nemôže žiť večne iba z krívd, odsunov, okupácií, strát a vzájomných obvinení. Každý človek, ktorý niesol bolesť dejín, má právo na spomienku. Aj nemecké civilné obete povojnového odsunu boli ľudia. Aj medzi nimi boli deti, ženy, starí ľudia, rodiny, ktoré niesli následky rozhodnutí, ktoré často nerobili osobne.
Lenže skutočné zmierenie nikdy nezačína tým, že vymažeme príčiny. Začína tým, že ich pomenujeme v správnom poradí.
Pred povojnovým odsunom bol Mníchov. Pred odsunom bolo rozbitie Československa. Pred odsunom bol Protektorát. Pred odsunom boli popravy, väznice, koncentračné tábory, Lidice, Ležáky, šoa a likvidácia československej štátnej suverenity. Pred odsunom bola nacistická moc, ktorá z priestoru strednej Európy neurobila priestor dialógu, ale priestor podriadenia.
Ak sa na toto zabudne, potom sa z historického zmierenia môže stať historické prevrátenie.
„Skutočné zmierenie nezačína tým, že národy zabudnú, kto sú, ale tým, že si dokážu podať ruku bez toho, aby sa vzdali vlastnej pamäti.“
Nie je problém hovoriť o utrpení sudetských Nemcov. Problém by vznikol až vtedy, keby sa o ňom hovorilo tak, že by sa postupne stratilo vedomie, prečo k povojnovým rozhodnutiam vôbec došlo. Lebo národ, ktorý prestane rozlišovať medzi príčinou a následkom, prestane rozumieť vlastným dejinám.
A národ, ktorý prestane rozumieť vlastným dejinám, sa stáva ľahko formovateľným.
Toto nie je výzva k nenávisti. Práve naopak. Je to výzva k dospelosti.
Česi, Slováci, Nemci, Rakúšania, Maďari aj ďalšie národy strednej Európy raz budú musieť hovoriť o minulosti pokojnejšie než doteraz. Ale pokoj neznamená rozmazanie pravdy. Pokoj neznamená, že všetci boli rovnako vinní a všetci rovnako nevinní. Pokoj neznamená, že sa z dejín urobí mäkká hmla, v ktorej už nemožno rozoznať, kto rozbil štát, kto niesol následky a kto dnes volá po zmierení.
Skutočné zmierenie má tri piliere: pravdu, pamäť a dôstojnosť.
Bez pravdy sa stáva propagandou.
Bez pamäti sa stáva manipuláciou.
Bez dôstojnosti sa stáva iba novou formou poníženia.
Preto by stredná Európa mala povedať jasne: áno dialógu, áno pietnym aktom, áno spomienke na všetky nevinné obete. Ale nie prepisovaniu dejín. Nie relativizácii nacizmu. Nie mäkkému návratu starých imperiálnych predstáv v novom európskom jazyku. Nie tomu, aby sa z malých národov opäť stali iba objekty historických projektov väčších mocí.
V dnešnej Európe sa totiž nevracia minulosť vždy s uniformou. Niekedy sa vracia ako jazyk hlbšej integrácie bez hraníc, ako volanie po zjednotenej politike bez národnej pamäti, ako predstava, že malé štáty sú prekážkou veľkých projektov. A práve preto musia malé štáty rozlišovať medzi spoluprácou a rozpustením vlastnej identity.
Platí to nielen pre český priestor a sudetonemeckú otázku, ale aj pre Slovensko. Aj u nás sa môže v rôznych podobách znova otvárať takzvaná maďarská karta. Nemusí prísť hneď ako veľký politický konflikt. Môže prísť nenápadne — cez jazyk historických krívd, cez kultúrne podujatia, cez symbolické gestá, cez regionálne identity alebo cez snahu presúvať ťažisko debaty od spolužitia občanov k starým mapám a starým bolestiam.
Slovensko preto nesmie reagovať hystériou, ale ani nepozornosťou. Maďarská menšina je prirodzenou súčasťou Slovenskej republiky a má mať plnú dôstojnosť, jazykové a kultúrne práva i priestor na pokojný život. No zároveň musí zostať jasné, že kultúrna identita nesmie byť zneužívaná ako nástroj politického tlaku, územnej predstavivosti alebo oslabovania štátnej súdržnosti.
Presne tu je hranica zrelého štátu: chráni menšiny, ale nenechá sa rozkladať historickými kartami. Uznáva pamäť druhých, ale nevzdáva sa vlastnej. Buduje spolužitie, ale nedovolí, aby sa z neho stala mäkká forma geopolitickej hry.
„Menšina má mať dôstojnosť, jazyk a kultúru; štát však musí mať hranicu, pamäť a chrbticu.“
Európska spolupráca je potrebná. Ale Európa nesmie byť budovaná na zabúdaní.
Nemecko má právo na svoju pamäť. Sudetskí Nemci majú právo na svoju bolesť. Český a slovenský národ však majú rovnaké právo na svoju historickú skúsenosť. Ak má byť stretnutie v Brne skutočným aktom zmierenia, potom nesmie byť iba spomienkou na odsun. Musí byť aj jasným pomenovaním nacizmu, Mníchova, rozbitia Československa a všetkého, čo predchádzalo povojnovým rozhodnutiam.
Lebo bez toho by sa zo zmierenia stala iba polovičná pravda.
A polovičná pravda je niekedy nebezpečnejšia než otvorená lož.
Stredná Európa dnes potrebuje nový jazyk. Nie jazyk revanšu. Nie jazyk nenávisti. Nie jazyk kolektívnej viny.
Aj preto má zmysel, aby sa v strednej Európe rozvíjali občianske mierové rámce, ktoré nebudú nahrádzať štátnu politiku, ale dopĺňať ju tam, kde politika často reaguje neskoro, tvrdo alebo nepresne. COPEA Slovakia chce byť práve takýmto tichým priestorom rovnováhy — miestom, kde sa historická pamäť nestláča do hesiel, ale premieňa na zodpovedný dialóg.
Ale jazyk, ktorý dokáže povedať: odpúšťajme, ale nezabúdajme. Hovorme spolu, ale nestrácajme seba. Prijímajme bolesť druhého, ale nedovoľme, aby sa tým zmazala naša vlastná.
To je hranica zdravého mieru.
Zmierenie nie je stav, v ktorom sa všetci vzdajú pamäti, aby sa nikto necítil dotknutý. Zmierenie je stav, v ktorom si národy dokážu pozrieť do očí aj s pamäťou toho, čo sa stalo, a predsa povedať: nechceme to opakovať.
Ak má byť Brno v máji 2026 miestom takéhoto stretnutia, potom to môže byť dobrý krok.
Ak by sa však malo stať miestom, kde sa bolesť jednej strany použije na postupné oslabovanie historickej pamäti druhej strany, potom by to nebol krok k mieru, ale krok k novej nerovnováhe.
A práve preto je dnes potrebné povedať jednoduchú vetu:
Zmierenie áno. Prepisovanie dejín nie.
Nie z nenávisti k Nemcom.
Nie zo strachu zo sudetských organizácií.
Nie z túžby držať staré krivdy pri živote.
Ale preto, že mier bez pravdy nevydrží.
A stredná Európa si už nemôže dovoliť ďalší mier, ktorý bude postavený na tichom zabudnutí.
.jpg)
.jpg)
