Nedávno som čítal článok autora Mareka Brnu s názvom Neverím, že by Slováci volili opozíciu. Čítal som ho pozorne, pretože jeho články si rád všímam. Nie preto, že by som so všetkým vždy súhlasil, ale preto, že z nich cítim úprimnú snahu pomenovať veci jednoducho, priamo a bez salónneho balastu.
A to je v dnešnej dobe vzácne.
Neviem z akého dôvodu, ale už dlhší čas neviem reagovať na komentáre pod mojimi článkami a ani písať komentáre pod články iných autorov. Viackrát by som rád niečo doplnil, poďakoval, polemizoval alebo len obyčajne nadviazal na myšlienku, no technicky sa mi to nedarí. Preto volím túto formu. Nie ako útok. Nie ako poučovanie. Skôr ako pokojné podanie ruky človeku, ktorého texty čítam a v ktorom vidím otvorenú hlavu.
A otvorená hlava je dnes viac než polovica cesty.
V spomínanom článku zaznela jedna veta, pri ktorej som sa zastavil. Autor píše, že na propagandu treba reagovať „polopatisticky“ propagáciou opačnej strany zmýšľania.
Rozumiem, čo tým chcel povedať.
Ľudia sú unavení. Sú presýtení obrazovkami, nedeľnými debatami, večnými vysvetľovačmi, aktivistami, ktorí sa tvária ako neutrálni odborníci, aj médiami, ktoré neraz viac vychovávajú než informujú. Veľká časť spoločnosti má pocit, že ju niekto neustále tlačí do cudzieho obrazu sveta. Do sveta bez koreňov, bez rodiny, bez pamäti, bez prirodzeného vzťahu ku krajine, regiónu, práci, domovu a obyčajnej ľudskej dôstojnosti.
V tomto autor trafil dôležitú žilu.
Len by som si dovolil jemnú korekciu. Nie z pozície niekoho, kto vie všetko lepšie, ale z pozície staršieho človeka, ktorý už párkrát videl, ako sa dobrý úmysel môže nepozorovane zmeniť na svoj vlastný opak.
Na propagandu by sme nemali odpovedať opačnou propagandou.
Mali by sme na ňu odpovedať zrozumiteľnou pravdou.
Lebo ak jedna strana tlačí človeka jedným smerom a druhá strana ho začne tlačiť opačným smerom, človek stále nie je slobodný. Mení sa iba smer nátlaku. Jedna propaganda nahrádza druhú, jeden billboard v hlave človeka je prelepený iným billboardom. Ale človek sám sa ešte nenarovnal.
A práve o to by nám malo ísť.
Nie vyhrať nad človekom.
Nie získať ho ako korisť pre náš tábor.
Nie presvedčiť ho silnejším hlukom.
Ale pomôcť mu znovu stáť rovno.
Rodina, vlasť, región, výchova, práca, tradičná hudba, jedlo, jazyk, pamäť predkov — to všetko sú živé veci. Netreba ich tlačiť ako reklamnú kampaň. Treba ich znovu ukázať ako domov. Lebo človek sa nevracia domov preto, že ho niekto propagandisticky presvedčil. Vracia sa vtedy, keď v sebe znovu spozná, že tam patrí.
A tu je veľký rozdiel.
Propaganda hovorí: „Mysli takto, lebo inak patríš k nepriateľovi.“
Zrozumiteľná pravda hovorí: „Pozri sa pokojne. Toto sú korene. Toto je skúsenosť. Toto je dôsledok. A teraz sa rozhodni ako slobodný človek.“
Propaganda potrebuje dav.
Pravda potrebuje svedomie.
Preto by sme mali byť opatrní aj pri rozdeľovaní Slovenska na „zdravý národ“ a „zmanipulovaných“. Áno, časť ľudí je pod silným mediálnym vplyvom. Áno, veľké mestá žijú v inom mentálnom rytme než regióny. Áno, mladí ľudia sú často vystavení ideológiám, ktoré im sľubujú slobodu, ale neraz ich vedú k prázdnote. To všetko treba pomenovať.
Ale nesmieme pritom zabudnúť, že aj oni sú naši.
Aj človek z mesta je súčasťou Slovenska.
Aj mladý človek, ktorý odišiel študovať do zahraničia, môže stále niesť v sebe domov.
Aj ten, kto dnes volí inak, nemusí byť nepriateľ. Môže byť len človekom, ktorý veci vidí cez inú skúsenosť, iné prostredie alebo inú ranu.
Ak chceme obnovovať národ, nemôžeme ho obnovovať tak, že z jednej jeho časti urobíme menejcennú časť.
To je pasca každej ideológie.
Aj tej progresívnej.
Aj tej opačnej.
Slovensko nepotrebuje ďalší tábor, ktorý bude kričať hlasnejšie. Potrebuje jazyk, ktorý dokáže hovoriť k dedine aj mestu, k robotníkovi aj študentovi, k veriacemu aj neveriacemu, k starému aj mladému. Nie preto, aby sme rozmazali rozdiely. Ale preto, aby sme nestratili spoločný dom.
Láska k vlasti sa nemusí dokazovať nenávisťou k svetu.
Úcta k tradícii sa nemusí dokazovať výsmechom mladým.
Obrana rodiny sa nemusí dokazovať útokom na každého, kto rozmýšľa inak.
A odpor voči propagande sa nemusí dokazovať tým, že vytvoríme jej zrkadlový obraz.
Skutočná sila tradičného sveta nie je v tom, že vie kričať. Je v tom, že vie vydržať. Vie siať, stavať, variť, vychovávať, modliť sa, pracovať a držať slovo. Vie niesť pamäť bez toho, aby musel každého urážať. Vie byť pevný bez toho, aby musel byť hrubý.
A možno práve toto dnes potrebujeme viac než čokoľvek iné.
Nie menej odvahy.
Ale viac čistoty v odvahe.
Nie menej pravdy.
Ale viac lásky v pravde.
Nie menej obrany.
Ale menej pýchy v obrane.
Preto píšem túto reakciu nie ako nesúhlas s autorom v jeho základnom smerovaní, ale ako priateľské doplnenie. Ak chceme hovoriť ľuďom jednoduchým jazykom, hovorme jednoducho. Ale nie zjednodušene. Ak chceme brániť tradičné hodnoty, bráňme ich tak, aby z nás bolo cítiť hodnoty, nie iba odpor. Ak chceme zachrániť národ pred propagandou, neponúknime mu novú propagandu, ale cestu späť k vlastnému rozlišovaniu.
Lebo národ sa neobnoví tým, že mu povieme, koho má nenávidieť.
Obnoví sa vtedy, keď si znovu spomenie, koho má milovať.
Rodinu.
Domov.
Pravdu.
Prácu.
Krajinu.
A človeka vedľa seba.
Aj keď ešte nerozmýšľa rovnako ako my.
A ak by si si niekedy našiel chvíľu, možno sa pozri aj na môj YouTube kanál, kde sa hudbou pokúšam robiť to isté, o čo sa snažím slovami: približovať ľudí k sebe, nie ich od seba vzďaľovať.



















