Mnohí ľudia majú pravdu, majú dôkazy, majú poškodené práva — ale nemajú peniaze na advokáta. A tak sa ich vec často nikdy nedostane pred súd. Slovensko potrebuje otvoriť debatu o odmene viazanej na úspech, právnom poistení a reálnom prístupe k spravodlivosti.
Na Slovensku sa často hovorí o právnom štáte. O ústave. O zákonoch. O súdoch. O polícii. O dôvere občana v inštitúcie.
Lenže medzi právom napísaným v zákone a právom, ku ktorému sa človek naozaj dostane, existuje ešte jedna veľmi tichá, ale tvrdá hranica.
Volá sa cena právnej pomoci.
Mnohí ľudia si dnes nemôžu dovoliť kvalitného právnika. Nie preto, že by nemali pravdu. Nie preto, že by nemali dôkazy. Nie preto, že by ich vec nebola vážna. Ale preto, že nemajú niekoľko stoviek alebo tisíc eur na to, aby vôbec mohli začať účinne brániť svoje práva.
A vtedy sa deje niečo veľmi nebezpečné.
Spravodlivosť sa nezačne rozhodovať podľa toho, kto má pravdu, ale podľa toho, kto finančne dlhšie vydrží.
Právo na papieri a právo v živote
Formálne má občan možnosť obrátiť sa na súd. Formálne má právo podať žalobu. Formálne má právo brániť sa. Formálne má právo navrhovať dôkazy.
Lenže reálny právny život je oveľa tvrdší.
Bežný človek často nevie správne formulovať žalobu. Nevie, aký petit má navrhnúť. Nevie, ktoré dôkazy musí označiť hneď a ktoré neskôr. Nevie, čo znamená dôkazné bremeno. Nevie, ako reagovať na procesné námietky protistrany. Nevie, čo je premlčanie, pasívna legitimácia, naliehavý právny záujem alebo koncentrácia konania.
A práve tu vzniká obrovská nerovnosť.
Ten, kto má peniaze na dobrého advokáta, vstupuje do sporu so štítom. Ten, kto peniaze nemá, vstupuje do sporu často holými rukami.
Potom sa nečudujme, že časť ľudí prestáva veriť súdom, polícii, prokuratúre aj štátu ako takému. Lebo v ich očiach štát síce hovorí o spravodlivosti, ale reálne ich necháva stáť pred bránou, na ktorej je neviditeľný nápis: vstup len pre tých, ktorí si to môžu dovoliť.
Success fee: odmena za úspech, nie za bezmocnosť
V zahraničí je známy model, ktorý sa označuje ako „success fee“. V slovenskom prostredí mu približne zodpovedá podielová odmena advokáta alebo odmena viazaná na úspech vo veci.
Nejde o žiadnu exotiku. Slovenský právny poriadok pozná zmluvnú odmenu advokáta a Slovenská advokátska komora pri podielovej odmene uvádza, že sa môže dohodnúť ako percentuálny podiel na hodnote veci, pričom maximálna výška nesmie presiahnuť 20 % z hodnoty veci. Advokát má na takúto odmenu právo spravidla vtedy, ak mal klient plný úspech vo veci.
To znamená, že problém nie je v tom, že by takýto model na Slovensku vôbec neexistoval.
Problém je v tom, že nie je rozvinutý ako širší spoločenský nástroj prístupu k spravodlivosti.
Inak povedané: áno, právna možnosť tu je. Ale pre veľkú časť ľudí nie je prakticky dostupná, známa ani bežne využívaná.
Prečo sa to nerozšírilo?
Treba byť férový aj voči advokátom.
Advokát nie je charita. Aj advokát musí platiť kanceláriu, zamestnancov, odvody, dane, odborné vzdelávanie a nesie vlastnú zodpovednosť. Ak má roky pracovať na spore bez istoty odmeny, musí veľmi starostlivo zvažovať, či do takého rizika pôjde.
A nie každý klient má pravdu len preto, že je presvedčený, že ju má.
Nie každý spor je právne vyhrateľný. Nie každý rozsudok je reálne vymožiteľný. Nie každý dôkaz je použiteľný. Nie každý nárok je dostatočne určitý. Nie každý príbeh, hoci ľudsky bolestivý, obstojí pred súdom.
Preto nemožno jednoducho povedať: advokáti nechcú pomáhať ľuďom.
Presnejšie je povedať toto: systém nevytvoril dostatočne bezpečné, transparentné a predvídateľné podmienky na to, aby sa odmena viazaná na úspech mohla stať bežnejším mostom medzi chudobnejším klientom a spravodlivosťou.
A práve tento most dnes Slovensku chýba.
Sivá zóna spravodlivosti
Štát má Centrum právnej pomoci. To je dôležitá inštitúcia. Centrum právnej pomoci je štátna rozpočtová organizácia zriadená Ministerstvom spravodlivosti SR na základe zákona č. 327/2005 Z. z. a poskytuje právnu pomoc ľuďom, ktorí pre nedostatok finančných prostriedkov nemôžu využívať iné právne služby.
Lenže medzi úplnou materiálnou núdzou a reálnou schopnosťou zaplatiť si kvalitný právny spor je obrovské pásmo ľudí.
Nie sú dosť chudobní na to, aby automaticky zapadli do predstavy bezplatnej právnej pomoci. Ale sú dosť chudobní na to, aby si nemohli dovoliť dobrého advokáta.
To je sivá zóna spravodlivosti.
Zamestnanec s priemerným príjmom. Samoživiteľka. Malý živnostník. Rodina po exekúcii. Človek poškodený zamestnávateľom. Malá firma zničená nekalým konaním silnejšieho partnera. Občan, ktorého úrad prevalcoval rozhodnutím, ktorému nerozumie.
Títo ľudia často nežiadajú luxus. Žiadajú len šancu.
Šancu, aby ich vec niekto právne posúdil. Šancu, aby sa ich dôkazy dostali pred súd. Šancu, aby sa pravda nestratila len preto, že nemali peniaze na prvé tri právne úkony.
Keď chudoba rozhoduje skôr ako sudca
Najväčšia krivda nevzniká až prehratým súdnym sporom.
Najväčšia krivda často vzniká ešte pred ním.
Vtedy, keď človek svoju vec ani nepodá. Keď sa vzdá. Keď si povie: nemám na právnika, nemám šancu. Keď radšej zhltne krivdu, lebo právna obrana je pre neho príliš drahá. Keď sa poškodený človek stane tichým porazeným ešte skôr, ako súd vôbec otvorí spis.
A toto je pre štát mimoriadne nebezpečné.
Lebo každá takáto nevypočutá krivda sa niekde ukladá. V rodine. V práci. V komunite. V rozhovoroch pri stole. V komentároch na internete. V nedôvere voči polícii. V hneve voči súdom. V presvedčení, že „obyčajný človek sa spravodlivosti aj tak nedovolá“.
A potom sa spoločnosť čuduje, že rastie frustrácia.
Lenže frustrácia nerastie zo vzduchu. Rastie tam, kde človek opakovane zažije, že pravda bez peňazí nemá dostatočný hlas.
Čo by sa dalo urobiť?
Slovensko nepotrebuje lacné heslá. Potrebuje praktické riešenia.
Po prvé, mala by sa otvoriť odborná debata o širšom využívaní odmeny viazanej na úspech. Nie ako povinnosti advokátov, ale ako férového zmluvného modelu pre prípady, kde existuje reálna šanca na úspech a zároveň klient nemá dostatok peňazí na bežné financovanie sporu.
Po druhé, mohol by vzniknúť kombinovaný model: nižšia základná odmena na začiatku a vyššia odmena pri úspechu. Takýto model by chránil advokáta pred úplnou stratou a klientovi by otvoril dvere k právnej pomoci.
Po tretie, Slovensko by malo uvažovať o verejnom alebo neziskovom fonde strategických sporov. Nie na financovanie nezmyselných žalôb, ale na prípady, ktoré majú širší spoločenský význam, odhaľujú systémové zlyhanie alebo chránia slabšiu stranu pred silnejším aktérom.
Po štvrté, malo by sa rozvíjať právne poistenie domácností a malých podnikateľov. Tak ako si človek poisťuje dom, auto alebo zdravie, mal by mať dostupnú možnosť poistiť si aj základnú právnu ochranu.
Po piate, je potrebné rozšíriť a posilniť prvotné právne posúdenie veci. Mnohým sporom by pomohlo už to, keby človek na začiatku dostal kvalifikovanú odpoveď: toto má zmysel, toto nemá zmysel, toto treba doplniť, toto treba riešiť inak.
Takýto filter by chránil aj súdy, aj advokátov, aj klientov.
Advokát ako partner spravodlivosti
Ak má byť táto téma uchopená správne, nesmie byť postavená proti advokátom.
Naopak.
Dobrý advokát je nevyhnutnou súčasťou právneho štátu. Bez advokáta sa obyčajný človek často nevie účinne postaviť silnejšej strane, štátu, úradu, banke, poisťovni, zamestnávateľovi alebo ekonomicky silnejšiemu protivníkovi.
Preto otázka neznie, ako advokátov prinútiť pracovať zadarmo.
Otázka znie, ako nastaviť systém tak, aby sa oplatilo pomáhať aj tým, ktorí majú pravdu, ale nemajú hotovosť.
Lebo ak právny štát nechá pravdu stáť pred dverami len preto, že nemá peniaze na vstupné, potom sa sám pripravuje o dôveru vlastných občanov.
Spravodlivosť ako služba spoločnosti
Právny štát sa nemeria len tým, koľko má paragrafov.
Meria sa tým, či sa človek dokáže dovolať ochrany svojich práv skôr, než ho zlomí cena konania.
Ak dnes hovoríme o reforme justície, nemôžeme hovoriť iba o súdoch, lehotách, sudcoch a procesoch. Musíme hovoriť aj o tom, kto sa vôbec dokáže do systému dostať.
Lebo spravodlivosť, ktorá je formálne otvorená pre všetkých, ale prakticky dostupná len pre časť spoločnosti, prestáva byť skutočnou spravodlivosťou.
A práve tu sa začína jedna z najdôležitejších otázok budúcej justično-bezpečnostnej reformy:
Ako zabezpečiť, aby sa pravda nestratila len preto, že prišla v starom kabáte, bez úspor a bez advokátskej zálohy?
Slovensko potrebuje viac ako len hovoriť o dôvere v právny štát.
Potrebuje vytvoriť také podmienky, aby občan cítil, že keď má pravdu, štát mu nedá len papierové právo, ale aj reálnu cestu, ako sa k nemu dostať.
Lebo tam, kde sa spravodlivosť zastaví pri cene právnika, tam sa skôr či neskôr začne lámať dôvera v celý štát.
.JPG)
.jpg)
