Pod mojím článkom ” Zmierenie áno. Prepisovanie dejín nie.” sa objavili viaceré reakcie, za ktoré ďakujem aj vtedy, keď so mnou nesúhlasia. Diskusia o dejinách strednej Európy nikdy nie je jednoduchá. Nesie v sebe pamäť rodín, národov, majetkov, krívd, rozhodnutí, ktoré sa prijímali v ťažkých časoch, aj dôsledkov, ktoré niektorí ľudia cítia dodnes.
Preto považujem za potrebné povedať niekoľko viet aj osobne.
Autor sa „nevyfarbil“ ako kovaný čechoslovakista. Autor sa vyfarbil ako Slovák. Ako človek, ktorý sa narodil na Slovensku, žije na Slovensku a Slovensko nadovšetko miluje. Nie preto, že by musel. Ale preto, že je to jeho domov, jeho vlasť, jeho najkrajšia a najdrahšia zem na svete.
A píšem to aj s vedomím, že môj vlastný príbeh nie je čierno-biely. Moja mama bola originálna Maďarka, narodená v Budapešti. Môj materinský jazyk bol v podstate maďarský — po matke. Môj otec bol Slovák a po maďarsky nevedel ani ceknúť. A predsa moja mama, rovnako ako ja, prijala slovenskú národnosť za svoju. Nie z donútenia. Nie zo strachu. Ale ako prirodzený prejav života v krajine, ktorá sa stala naším domovom.
Slovensko je moja vlasť. Je to zem, kde som sa narodil. Je to dedovizeň po otcovi. A nikdy by som ju nevymenil za inú.
Práve preto odmietam, aby sa láska k Slovensku zamieňala za nenávisť voči iným. A rovnako odmietam, aby sa úcta k iným národom zamieňala za slabosť voči vlastným dejinám.
Nie som proti Maďarom. Nie som proti Nemcom. Nie som proti Čechom. Nie som proti žiadnemu národu, ktorý si nesie svoju pamäť dôstojne. Ale som proti tomu, aby sa historická pamäť používala ako nástroj na majetkové, politické alebo územné nároky. Lebo tam už prestáva ísť o zmierenie a začína ísť o obchodovanie s dejinami.
„Kto miluje svoju vlasť, nemusí nenávidieť cudziu; ale nesmie dovoliť, aby sa z jeho vlastnej pamäti stala mena v cudzom obchode.“
Objavila sa aj téma Slovenského pozemkového fondu a majetkových sporov súvisiacich s Benešovými dekrétmi. Ak dnes existujú konkrétne prípady, v ktorých štát nespravodlivo zasahuje do vlastníctva konkrétnych ľudí, treba ich riešiť právne, vecne a bez ohľadu na národnosť poškodeného. Vlastnícke právo nemá byť rukojemníkom historických nálepiek.
Ale konkrétny právny spor nie je dôvod na prepis celej historickej pamäti. Ak sa niekto cíti poškodený rozhodnutím úradu, nech sa bráni právom. Nech sa skúmajú listiny, vlastnícke tituly, dedičské väzby, zápisy, pochybenia štátu aj možnosti nápravy. To je normálne v právnom štáte.
Nie je však normálne, aby sa z každého dnešného majetkového sporu urobila zbraň proti historickej pamäti Slovákov a Čechov.
Ak otvoríme rok 1945, nemôžeme preskočiť rok 1938. Ak otvoríme Benešove dekréty, nemôžeme preskočiť Mníchov, rozbitie Československa, Protektorát, nacizmus, vojnu, perzekúcie, popravy, šoa a likvidáciu štátnej suverenity. Ak otvoríme rok 1920, musíme vedieť hovoriť aj o roku 1918, o rozpade monarchie, o pozemkovej reforme, o postavení šľachty, o menšinách, o novom štáte aj o tom, že žiadne historické obdobie nevzniká vo vzduchoprázdne.
Lenže ak pôjdeme do dejín iba preto, aby sme si vybrali ten úsek, ktorý sa nám práve hodí, nikdy sa nedostaneme k pravde. Dostaneme sa len k ďalšiemu nároku.
A nárok nie je pamäť.
Pamäť je schopnosť niesť celú reťaz príčin a následkov. Aj tú nepríjemnú. Aj tú, ktorá sa nehodí do dnešnej politickej vety. Aj tú, ktorá nevyhovuje žiadnej strane úplne.
Preto som v pôvodnom článku nepísal, že každé povojnové rozhodnutie bolo v každom jednotlivom prípade spravodlivé. Dejiny takto nefungujú. Písal som, že pri debate o sudetonemeckej otázke, Benešových dekrétoch, odsune alebo stredoeurópskom zmierení nesmieme stratiť poradie príčin a následkov.
To je všetko.
Nie je to čechoslovakizmus. Je to historická zodpovednosť.
Slovenská republika je samostatný štát. Je mojou vlasťou. Ale nevznikla vo vzduchoprázdne. Vyrástla aj z československej skúsenosti, z jej úspechov, omylov, zápasov, bolestí aj rozdelenia. Pripomenúť túto historickú vrstvu nie je útokom na slovenskú štátnosť. Naopak, zrelý národ sa nemusí báť žiadnej vrstvy svojej pamäti.
Slovensko nebude silnejšie tým, že zabudne. Bude silnejšie tým, že bude vedieť rozlišovať.
Medzi vlastenectvom a nálepkovaním.
Medzi právnou nápravou a politickým tlakom.
Medzi menšinovou dôstojnosťou a zneužívaním menšinovej otázky.
Medzi zmierením a prepisovaním dejín.
Medzi úctou k susedom a rozpredajom vlastnej pamäti.
„Zmierenie nie je výmena pamäti za pokoj. Zmierenie je schopnosť niesť pravdu tak, aby sa z nej už nestala zbraň.“
Ak teda niekto nesúhlasí s mojím článkom, je to v poriadku. Diskusia má zmysel. Ale prosím, neveďme ju cez nálepky. Nehovorme hneď o čechoslovakizme, zrade, národnej slepote či údajnom popieraní slovenskosti. Hovorme o tom, čo je skutočne podstatné: ako má malý štát chrániť svoju pamäť, dôstojnosť, menšiny, hranice a právny poriadok tak, aby sa nestal ani väzňom minulosti, ani korisťou tých, ktorí chcú s minulosťou obchodovať.
Lebo Slovensko nepotrebuje historickú hystériu.
Nepotrebuje ani historickú amnéziu.
Potrebuje pokojnú pamäť.
Takú, ktorá vie odpustiť, ale nedá sa oklamať.
Takú, ktorá vie počúvať bolesť druhých, ale nevzdá sa vlastnej pravdy.
Takú, ktorá chráni človeka bez ohľadu na jeho pôvod, ale zároveň chráni štát pred tým, aby sa staré krivdy zmenili na nové nástroje tlaku.
Preto ešte raz a jasne: Slovensko je moja vlasť. Nie nálepka. Nie politická póza. Nie fráza do diskusie. Je to môj domov.
A práve preto mi záleží na tom, aby sa s jeho dejinami nenakladalo ako s majetkovým listom, ktorý si každý vykladá podľa vlastného záujmu.
Zmierenie áno.
Právna náprava konkrétnych krívd áno.
Dôstojnosť všetkých občanov áno.
Ale obchodovanie s dejinami nie.
.jpg)
.jpg)
