Prof. RNDr. Libor EBRINGER, DrSc. (1931-2015, v Bratislave) vyštudoval PrF UK v Bratislave, odbor biológia. Publikoval viac ako 180 vedeckých štúdií, ale aj populárno-vedecké články v časopisoch PAS, Svet vedy, Život a Nové slovo. Bol členom výboru Federácie európskych mikrobiologických spoločností (FEMS), aj prezidentom Čs. spoločnosti mikrobiologickej. V rokoch 1990-92 bol členom predsedníctva SAV. V roku 1994 obdržal Cenu Slovenského literárneho fondu spolu s Doc. Dr. J. Krajčovičom, CSc. za monografiu v angličtine.
Pán profesor, hoci ste celý život venoval mikrobiológii, Vaša kariéra začala vlastne literatúrou.
Áno, ešte ako študent v treťom ročníku Univerzity som s rukopisom vyhral anonymnú súťaž. Malo to byť dielo z oblasti literatúry faktu a moja práca sa pre moje celoživotné poslanie volala príznačne: „Ľudia a mikróby“. Vyšla vo vydavateľstve Mladé letá. Je to knižôčka pre deti od pätnásť rokov. A mala úspech, pretože sa nielen vypredala, ale o štyri roky vyšla aj v slovinskom preklade.
Nepovzbudili Vás takéto sľubné začiatky k ďalšej tvorbe?
Ani nie, pretože som medzičasom dostal tak trochu bláznivý nápad, ako si v dobrom slova zmysle skomplikovať kandidátsku prácu. Mal som pôvodne študovať účinky izotiokyanátov na prvoky. Tie izotiokyanáty však účinkovali na všetko, na huby, na baktérie, čiže univerzálne a predpokladané terapeutikum z toho teda nemohlo byť. Tvorcovia tohto predpokladaného nového terapeutika u nás sa na mňa dosť hnevali za nepovzbudivé výsledky, pretože mali pripravené už desiaty homologických radov izotiokyanátov… Začal som teda robiť s antibiotikami, väčšinou s ich pôdnymi producentmi… Zistil som, že plesne vydolované z bratislavskej pôdy, ale aj z Číny, obsahujú relatívne veľa antibiotík aj proti prvokom. Spolu s Ing. Balánom, ktorý tiež robil svoju kandidátsku prácu, sme izolovali naozaj nové antibiotikum s účinkom aj na patogénne prvoky. Na základe tohto som potom dostal pozvanie do Brazílie. Po návrate ma začali fascinovať účinky antibiotík syntetických chemoterapeutík na bunkové organely. Trávil som v laboratóriu bežne šestnásť hodín denne.
Môžu mať baktérie mliečneho kysnutia význam aj pre toho, kto od nás nikam necestuje?
Ale samozrejme, a veľký! Mečnikov, nositeľ Nobelovej ceny, si začal všímať, v čom spočíva dlhovekosť obyvateľov Kaukazu, ale aj v Bulharsku. Povedal si, že to bude zrejme tými kyslomliečnymi produktmi, ktoré tam konzumujú. Izoloval z nich baktérie, ktoré nazval Lactobacillus bulgaricus. Patentoval to, vyrobili obrovské množstvá preparátov a predávali ich ako omladzovací prostriedok. Mečnikov vytvoril predstavu, že baktérie, ktoré máme v hrubom čreve a v stolici, sú príčinou starnutia, pretože produkujú toxické látky. Dokonca navrhol vyoperovať hrubé črevo… Samozrejme to je omyl, všetko je to trochu inak… Lactobacillus bulgaricus ako omladzovací prostriedok neuspel, patent si dokonca kúpili aj Američania, ale tiež s ním nepochodili a zabudlo sa naň. Až po II. svetovej vojne sa tým začali znovu zaoberať, došlo k renesancii využitia baktérií mliečneho kysnutia, začali sa vyrábať jogurty, kyslomliečne výrobky. Mečnikov mal ale smolu, že naďabil na také baktérie, ktoré neprežijú prechod žalúdkom. Klasický jogurt je totiž na celom svete zložený z dvoch druhov baktérií: Lactobacillus bulgaricus a Streptococcus thermophilus. Ale vieme, že existujú iné mliečne baktérie, ktoré prekonajú bariéru žalúdka a to sú: Lactobacillus acidophilus a najmä Enterococcus faecium. Tie prejdú cez žalúdok, dostanú sa do čriev, tam je pre nich prostredie optimálne, začnú sa reprodukovať, kolonizujú črevo. Doslova sa nasadia na receptory hrubého čreva a chránia ho. Človek má v sebe asi kilogram baktérií rôznych typov črevnej mikroflóry. Keď sme robili klinické testy, spolu s profesorom Ferenčíkom, zistili sme dokonca imunostimulačný a antimutagénny účinok týchto baktérií. Potom sme prizvali profesora na LF UK Z. Mikeša a urobili taký klasický pokus na sebe. Bolo nás dvanásť, väčšinou profesori z lekárskej, farmaceutickej fakulty, ale aj od nás z prírodných vied. Po dobu troch mesiacov sme brali vysoké dávky enterokokov a výsledky porovnávali pravidelne, každých štrnásť dní. Sledovali sme cholesterol, kolonizáciu čreva, ako sa zväčšil obsah baktérií v čreve, aj imunostimuláciu. Zistili sme, že enzýmov, ktoré participujú na premene prokarcinogénov na karcinogény, je v krvi omnoho menej, ako keď sme nastúpili do pokusu. To je veľmi dobré znamenie, pretože niektoré baktérie mliečneho kysnutia skutočne majú preventívny efekt aj z hľadiska niektorých druhov rakoviny.
Čím vzniká ten efekt? Ako vlastne tie baktérie pôsobia?
V mlieku premenia mliečny cukor na kyselinu mliečnu. Niektoré tieto baktérie zabraňujú v rozmnožovaniu nežiaducich patogénov aj priestorovo, aj bojom o živiny a vylučujú rôzne produkty, napríklad organické kyseliny, ktoré likvidujú patogény. Produkujú aj superoxid, alebo peroxid vodíka. A vytvárajú vitamíny, napríklad B-komplex, ale aj K 2, ktorý má anti-osteoporetický účinok. Jogurty sú z hľadiska dietetiky v poriadku, treba ich jesť, ale nemožno od nich očakávať ten účinok, ako v prípade nami testovaných baktérií. Naším prínosom do praxe je tiež to, že sme schopní uchovať ich dlhú dobu v ľahko konzumovateľnej podobe, napríklad vo vanilkových alebo kakaových tyčinkách.
Čím sa udržujú živé v takýchto tyčinkách?
Konzervuje ich kombinácia stužených rastlinných tukov, sušeného mlieka a cukru, takže vydržia živé až rok. V Dánsku pridávajú enterokoky do modifikovaného jogurtu, volá sa paragurt. U detí sa tieto enterokoky objavia už v prvopočiatkoch, v prvých dvoch týždňoch, u niekoho pretrvajú v malom množstve po celý život. Lenže po čase ich vytlačia iné kmene, prijímané potravou. My teda vlastne navodzujeme situáciu v mikroflóre nášho zažívacieho traktu z ranného obdobia nášho života.
Ak sa po takomto úspechu v praktickej aplikácii mikrobiológie obzriete, pán profesor, späť – akým vývojom podľa Vás tá mikrobiológia prešla? Aké sú najväčšie skoky v poznaní v rámci tejto vednej disciplíny?
V roku 1959 som mal príležitosť predstaviť pánovi profesorovi, akademikovi Bohumilovi Němcovi svoje výsledky pri pôsobení erythromycínu na chloroplasty u Eugleny gracilis. Pána profesora Němca to veľmi zaujalo a povedal mi: „Hochu, vždyť vy jste potvrdil Mereškovského hypotézu!“ Bola to hypotéza o endosymbiotickom vzniku buniek, teda vysvetlenie pôvodu organel. V tom čase bola téma účinnosti antibiotík na chloroplasty a obecne citlivosť chloroplastov na antibakteriálne látky ohromným šlágrom. Na základe týchto svojich výsledkov som získal viacero zahraničných pozvaní. Tak začali moje cesty s vedou po svete, tak som mohol navštíviť mne tak blízku Brazíliu a napísať o nej knihu. Som rád, že som pri tom všetkom mohol byť nielen ako pozorovateľ, ale aj ako aktívny účastník veľkého pokroku mikrobiológie. A pevne verím, že aj v novom tisícročí budeme mať, čo objavovať, a prinášať užitočné výsledky do praktického života aj tých, pre ktorých je oblasť mikrobiológie ešte stále krajinou neznámou.
Praktické výstupy výskumu prof. Ebringera aj pri cestách nájdete tu: https://tulacky.net/odkaz-profesora-ebringera-pomsta-faraonov-porazena/
.jpg)
.JPG)
