Môže kapitalizmus na Západe existovať bez EÚ a NATO ? Časť II.

Časť VII.

Na položenú otázku je možné odpovedať tak, že kapitalizmus na Západe môže existovať bez Európskej únie a Severoatlantickej Aliancie (NATO). Lenže k tomuto stavu nikdy nemôže Západ dospieť nielen na základe ľudského svedomia, ale ani politického svedomia. Kapitalizmus na Západe by mohol existovať bez uvedených nadnárodných vojensko-politických štruktúr, ale nesmela by existovať bezohľadná, expanzívna, koristnícka politika štátnej administratívy USA, ktorá na existencií uvedených subjektov má rozhodujúci podiel a rozhodujúci vplyv. A rovnako by nesmelo existovať poňatie a silná podpora západného typu kapitalistickej globalizácie.

Adrián Salbuchi z Argentíny jedného času (rok 2007) napísal článok s názvom „Skrytá tvár globalizácie“. Mimochodom je aj autorom knihy „Šedá eminencia sveta: skrytá tvár globalizácie“. Z jeho článku si dovolím uviesť tento citát: „Globalizácia, tak ako ju dnes máme, môže byť definovaná ako ideológia považujúca za svojho hlavného nepriateľa suverénny národný štát, v podstate preto, že hlavnou funkciou štátu je (alebo malo by byť) uprednostňovanie záujmov mnohých – teda ľudu, pred záujmami nemnohých. V súlade s tým sa sily globalizácie snažia podkopať, rozdrviť a prípadne zničiť fundamenty národného štátu ako základnej sociálnej inštitúcie, aby ho nahradili novými celosvetovými sociálnymi, politickými, finančnými a ekonomickými záujmami malého počtu vysoko koncentrovaných a veľmi mocných skupín a organizácií, ktoré dnes určujú a riadia globalizačný proces veľmi špecifickým smerom. Tieto mocenské skupiny zastávajúce vlastné záujmy, uspeli v dosiahnutí stavu bezprecedentného v celej ľudskej histórií, stavu, ktorý môžeme označiť za privatizáciu moci v globálnom merítku.

Globalizácia je v podstate zmierňujúci výraz či eufemizmus pre niečo, čo bývalí americkí prezidenti Woodrow Wilson, Franklin D. Roosevelt, Harry S. Truman a George H.W. Busch – v rôznych obdobiach modernej histórie nazývali Nový svetový poriadok. Nový svetový poriadok ! Keď tento termín 11.septembra 2001 neopatrne použil bývalý prezident George Busch starší vládnuce sily sa poponáhľali zaistiť, aby sa nedostal do bežného používania. Miesto neho dosadili neutrálny a zdanlivo neškodne znejúci pojem globalizácia, ktorý jednako skrýva jediný význam: presadenie US – UK – izraelského imperializmu vo všeobjímajúcom planetárnom merítku. Takto to dnes prinajmenšom vidí rastúci počet ľudí v Argentíne a v celom našom regióne.“ 

Predstavitelia západného kapitálu sa postarali o to, aby NATO a EÚ sa stali veľmi silným politickým a vojenským pilierom kapitalistickej globalizácie. A čo je najtragickejšie, politickí vodcovia národných štátov proti takémuto spôsobu existencie západnej kapitalistickej globalizácie vôbec neprotestovali. To však nie je všetko. Politickí vodcovia národných štátov ani po skúsenostiach z dnešnej doby, že NATO a EÚ sa postarali o zorganizovanie zástupnej vojny Ukrajiny proti Ruskej federácií, pričom s plným vedomím oživili na Ukrajine nacizmus a v Európe nový fašizmus, sa nepoučili a neuvažujú o tom, že v uvedených nadnárodných štruktúrach je potrebné členstvo národného štátu jednoducho ukončiť. V takomto prípade ide už o vnútorné morálne rozhodnutie politikov – zástupcov občanov, ktoré má za následok, že sa politika a politické konanie vo vzťahu k vlastnému národu a vo vzťahu k nadnárodným štruktúram zakladá na politickom lavírovaní.

Treba zdôrazniť, že NATO a EÚ nie sú jediné kapitalistické globalizačné inštitúcie. K ním celkom jasne môžeme priradiť Medzinárodný menový fond, Svetovú banku, Svetovú obchodnú organizáciu a ako sme to mohli pocítiť v nedávnych rokoch (2020-2023), k ním sa výrazným spôsobom pričlenila aj Svetová zdravotnícka organizácia – WHO. Kapitalistických globalizačných inštitúcií je už veľmi veľa, ale nimi sa teraz nebudem zaoberať. Pod vedením USA a v rámci činnosti NATO a EÚ bola rozpracovaná a spustená k realizácií konfrontačná politika „demokratického“ Západu proti Ruskej federácií. Bol to dlhodobý proces, v ktorom Západ docielil to, že bolo v nových historických pomeroch obnovené vojenské ťaženie Západu na východ proti Ruskej federácií a že do tohto vojenského ťaženia sa zásluhou štátneho prevratu na Ukrajine v roku 2014 podarilo bez problémov zapojiť samotnú Ukrajinu a spoločnými silami Západu a Ukrajiny viesť zástupnú vojnu. Západ žiadny ohľad na strádanie ruského a ukrajinského národa neberie.

Lenže pritom nejde iba o Ukrajinu a Ruskú federáciu. Pod vedením USA a za asistencie NATO a EÚ sa kapitalistická globalizácia stala veľkým problémom aj pre samotné národné štáty v Európe, ktorým sú spôsobované rôzne nepravosti. Organizovaná nenávisť proti Ruskej federácií vedená snahou konečné (!) docieliť oslabenie a zničenie Ruskej federácie sa ako bumerang vrátila členským štátom NATO a EÚ, pretože sa podarilo docieliť rozbitie ekonomickej spolupráce medzi Európou a Ruskou federáciou a z úrovne EÚ politikou klimatického šialenstva pomáhať ničiť národné ekonomiky. V čase, keď sa celkom vážne začalo s prípravou Ukrajiny (s prípravou štátneho prevratu vo februári 2014) na rozvinutie konfrontačnej politiky Západu proti Ruskej federácií, sa rovnako začalo so spustením migračnej politiky Európskej únie proti obyvateľstvu členských štátov.

Kapitalistická globalizácia sa stala hrozbou nielen pre vonkajší svet mimo transatlantického priestoru, ale aj pre samotné obyvateľstvo „demokratického“ Západu, pretože pod vedením USA a za mimoriadne aktívnej súčinnosti Európskej únie, Svetovej zdravotníckej organizácie a nadnárodných korporácií sa podarilo spustiť organizovanie globálnej politiky strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu, v rámci ktorej sa používali praktiky rozvratu ekonomickej činnosti, rozvratu rodín, praktiky silného narušenia integrity každej ľudskej bytosti, dochádzalo k porušovaniu ľudských práv, zákonov, k rozvratu spoločenského a kultúrneho života každej spoločnosti, k neoprávneným zmenám v systémoch poskytovania zdravotnej starostlivosti, pôvodne založených na personálnom vzťahu pacient – lekár s klinickým vyšetrením.

Celá plejáda politikov zo Západu, vrátane našich politikov, a rôzne mediálne spoločnosti obyvateľstvo na Západe ohlupujú svojou propagandou, že samotný kapitalizmus či kapitalistická globalizácia je založená na hodnotách, ktoré podporujú ľudskosť, humánnosť, mier, slobodu, demokraciu, solidaritu a že tieto hodnoty máme za povinnosť uznávať a podporovať. Dokonca v „učení“ o hodnotách inštitúcie EÚ si dovolili zájsť tak ďaleko, že porušovanie hodnôt Európskej únie bolo stotožnené s problematikou právneho štátu a dokonca s potrebou trestať neposlušné členské štáty a ich národné vlády napríklad formou zastavenia eurofondov.

V publikácií vydanej v rámci edície Európska dokumentácia a s názvom „ABC komunitárneho práva“ sa píše: „Základ pre budovanie zjednotenej Európy tvoria elementárne idey a hodnoty, ktorými sa členské štáty cítia byť zaviazané a ktorých uskutočnením sú poverené výkonné orgány EÚ. K týmto uznávaným základným hodnotám patria: zabezpečenie trvalého mieru, jednota, rovnosť, sloboda, bezpečnosť a solidarita.“ A ďalej som uviedol, že tie isté hodnoty pre svoju činnosť deklaruje aj samotná Severoatlantická Aliancia.

Takéto učenie o hodnotách kapitalizmu je celkom v rozpore so životnou praxou kapitalizmu za obdobie niekoľkých storočí jeho vývoja. Kto si chce urobiť určitú predstavu o charaktere západného kapitalizmu, mal by sa pokúsiť zohnať si knihu s názvom „Zločiny kapitalizmu. Čierna kniha kapitalizmu“, ktorá bola vydaná na Slovensku v roku 2017 vo vydavateľstve Eko-konzult a ktorú napísala skupina 35 prevážne francúzskych historikov, politológov, ekonómov a právnikov a ešte v roku 1998 aj vydala pod vedením Gillesa Perraulta, francúzskeho spisovateľa, scenáristu, kritika a novinára.

Spisovateľ v svojom úvode do knihy okrem iného uviedol, že jemu (kapitalizmu) nemožno vytknúť, že by produkoval nešťastie, lebo nepredstiera, že prináša šťastie. Kapitalizmus nepripúšťa, že by mal byť súdený z niečoho iného než z jedinej pohnútky – snahy o dosiahnutie maximálneho zisku v minimálnom čase. Iní sa zaujímajú o človeka, on (kapitalizmus) sa zaoberá len tovarom. Vari niekto niekedy videl šťastný alebo nešťastný tovar ? Jediná bilancia, ktorá tu platí, je účtovná súvaha. Hovoriť o zločinoch v uvedenej súvislosti stráca preukázateľnosť. A tak sa nám vtĺka do hlavy, že kapitalizmus je prirodzený stav ľudstva.

V súvislosti s kapitalizmom je podľa spisovateľa potrebné pripomenúť si prírodné katastrofy. Príroda má svoje katastrofy a kapitalizmus tiež. Tak sa spisovateľ pýta, či by sme išli hľadať tých, ktorí sú zodpovední za zemetrasenia, búrky, ničivú vlnu. Napriek tomu zločin predpokladá zločinca.. Spisovateľ ďalej pripomína, že v prípade komunizmu sa vedia ľahko zostaviť antropometrické záznamy a teda je možné určiť symboly, ktoré možno nenávidieť. Ale čo sa týka kapitalizmu, sú tu len samé ukazovatele a rôzne značky tovarov. Skúsme nenávidieť ekonomický ukazovateľ alebo značky určitých tovarov. Kapitalizmus, ak berieme do úvahy geografický priestor, je všade a nikde. Komu potom adresovať predvolanie pred eventuálny Norimberský súd ?

Podľa spisovateľa kapitalizmus sa zvyčajne spája s výrazom liberalizmus. Podľa určitého slovníka liberálne je to, čo je hodné slobodného človeka. Na druhej strane existujú slovníky, ktoré poskytujú zoznam slov s opačnými významami: lakomý, diktátorsky, dirigista, fašista, totalitár. Ak by sme brali len definície, bolo by ťažko sa vyhlásiť za antiliberála. Aj napriek tomu si kolektív autorov uvedeného diela pripravil knihu – príbeh čiernej kroniky kapitalizmu. Spisovateľ Perraul sa rozhodol zaujať postoj, podľa ktorého extrémy plodí podnikateľská pojašenosť a nadmiera úkladov. Kapitalizmus je najhorší masový vrah bez tváre, bez genetického kódu, pôsobiaci beztrestne celé stáročia v piatich kontinentoch. Dnes sa berie, že kapitalizmus definitívne vyhral, je koniec zápasu i histórie ( viď „Zločiny kapitalizmu…“, str. 9 ).

V skutočnosti koniec zápasu i histórie nenastal. Kapitalizmus na Západe svoju suverenitu pod vedením USA ďalej rozkladá na veľké plochy našej planéty a má rozpracovaných viacero ťažkých zápasov. A medzi zápasmi proti konkrétnym národom má svoje dôležité postavenie a úlohu aj zápas proti vlastnému obyvateľstvu cez nástroje depopulácie, masovej migrácie, nástroje globálneho zdravia, digitalizácie a umelej inteligencie, v mene jeho ovládania a podriadenia pod svetovú vládu a praktiky totalitarizmu. Britský ekonóm John Keynes napísal, že kapitalizmus nie je úspech, nie je inteligentný, nie je pekný, nie je virtuózny – a dokonca ani neprináša dobro. Nemáme ho radi, začíname ho nenávidieť. Keď však uvažujeme nad tým, čím ho nahradiť, nenachádzame východisko. Nedá sa s ním nesúhlasiť, avšak až na tú poslednú vetu, pretože východisko existuje, je len problém, prečo sa celkom reálne o alternatíve nehovorí a aj momentálne nenapĺňa.

K ďalšej stručnej charakteristike kapitalizmu si zoberiem na pomoc názory od amerického ekonóma a spisovateľa Michaela Alberta, autora teórie o participatívnej ekonomike, ktoré sú uvedené v jeho práci „Naša nádej – život bez kapitalizmu“. V I. kapitole sa v rámci charakteristiky kapitalizmu rozhodol autor citovať Johna Stuarta Milla, jedného z najznámejších filozofov 19. storočia. Tu je stanovisko Milla: „Priznám sa, že nie som nadšený ideálmi tých jednotlivcov, ktorí si myslia, že normálny status ľudskej bytosti spočíva v ustavičnom boji o to, aby niečo získala, vo vzájomnom pošliapavaní, ničení, ohýbaní, ktoré formuje jestvujúci spoločenský poriadok, sa zásadne degraduje ľudské bytie“ (str.14-15).

Druhý citát americký ekonóm uviedol od latinskoamerického spisovateľa Eduarda Galeona, ktorý vysvetlil, ako kapitalizmus posúva čoraz nižšie všetky ľudské hodnoty: „Z pohľadu ekonomiky je predaj zbraní totožný s predajom potravín. Keď sa zrúti budova alebo havaruje lietadlo, je to z pohľadu ľudí nachádzajúcich sa vo vnútri niečo hrôzostrašné, ale je celkom prijateľné z hľadiska rastu hrubého domáceho produktu ktorý môžeme niekedy nazvať aj hrubým kriminálnym produktom“ (str. 15). A tu je stanovisko samotného Alberta: „Kapitalizmus je, stručne povedané, surová ekonomika bez srdca, hanby a citu. Stala sa antitézou zmyslu ľudského života a jeho rozvoja. Je výsmechom rovnosti a spravodlivosti, produkuje nenásytnosť, pažravosť, likviduje humanizmus“ (str. 15).

V 5. kapitole sa americký ekonóm najprv stručne venuje charakteristickým znakom kapitalistickej globalizácie. Pripomína, že medzi sto najväčších ekonomík sveta viac ako polovicu nereprezentujú krajiny ale obrovské korporácie – pričom desiatky miliónov ľudí na našej planéte trpia nevýslovnou chudobou a každoročne mnohí z nich zomierajú od hladu. Ďalej citujem: „Každý účastník trhu sa modlí k Bohu, aby položil na lopatky toho druhého, inak povedané, kapitalistická globalizácia výrazne podporuje tézu – najprv mne -, ktorá už svojou podstatou plodí nenávisť, deštruuje solidaritu medzi jednotlivcami, korporáciami, priemyselnými odvetviami a štátmi. Verejné a spoločenské blaho sa ocitá na periférií, súkromný profit sa stáva modlou. Obchod, priemysel a národy operujú potrebou vlastného zisku, no pritom im vonkoncom neprekáža, že spôsobujú neprávosti a straty iným krajinám a neférovo sa správajú dokonca voči občanom vlastnej krajiny. Ľudské blaho nie je pre nich dôležité“ (str. str. 69-70).

Pozornosť čitateľa si zaslúži táto pasáž o kapitalistickej globalizácií: „Kapitalistickí globalizátori sa najradšej stretávajú len s politickými a korporačnými elitami. Myšlienka, že by sa široká verejnosť, zamestnanci, spotrebitelia, chudoba, fyzický a mentálne postihnutí ľudia mali v príslušnej miere zúčastňovať sa rozhodovacích procesov, ostáva v zabudnutí. Cieľom kapitalistickej globalizácie je úplne zredukovať vplyv populácie a aj vedúcich predstaviteľov štátov a preniesť ho na mocenské štruktúry západných korporácií. A nielen to ! Zároveň tiež vniesť korporatistickú hierarchiu do ekonomiky aj politiky, a postarať sa o rozbujnenie autoritatívnych a niekedy až fašistických štátnych štruktúr, pritom zabezpečiť, aby sa čo najviac marginalizoval hlas obyčajného človeka. Korporatistickí finančníci prehlbujú vplyv tých najsilnejších akcionárov, usilujú sa v maximálnej miere zvyšovať zisky, a to na úkor zachovania plnohodnotného života na našej planéte, nedbajúc na ekológiu ani humánnosť. Ich jediným záujmom je zisk a moc“ (str. 70).

Americký ekonóm, keď spomenul také kapitalistické globalizačné inštitúcie ako MMF, Svetovú banku, Svetovú obchodnú spoločnosť, tak uviedol, že všetky sa počínajúc rokom 1980 ( či polovicou deväťdesiatich rokov) spreneverili svojmu poslaniu a začali preferovať bezbrehé naháňanie ziskov a začali dbať na benefity multinárodných spoločnosti. Svetová obchodná organizácia dostala za úlohu regulovať obchod, predovšetkým v prospech bohatých a mocných. Ekonóm si všimol, že sa začali presadzovať tézy, že bohatí môžu a mali by eliminovať činnosť vlád a organizácií chrániacich robotníkov, spotrebiteľov a životné prostredie, a to nielen v treťom svete, ale v podstate všade. Mocní vraj majú právo zlikvidovať akékoľvek úsilie smerujúce k obmedzeniu trhu pomocou ovplyvňovania procesov práce, ekológie, sociálnych, kultúrnych a rozvojových aspektov. Jediné, čo je treba zachovať, to sú právne kritéria obchodnej regulácie. Americký ekonóm došiel k záveru, že všetky tri kapitalistické globalizačné inštitúcie spoločne oslabujú pôsobenie národných vlád a pomáhajú ochudobňovať populáciu na úkor korporačných ziskov (str.71-72).

Za zmienku stojí aj tento ďalší citát: „Kapitalistická globalizácia stanovuje aj normy, ktorých cieľom je medzinárodná dominancia a subordinácia. Hrubé a arogantné presadzovanie a agresívna ochrana týchto noriem je vlastne cesta k násiliu voči slabším. V domácich podmienkach to znamená rozšíriť policajný aparát a dať mu rozsiahlejšie právomoci na represie. V medzinárodných rozmeroch to zase predstavuje umelé vyvolávanie lokálnej, regionálnej a internacionálnej nevraživosti a v mnohých prípadoch aj vojen. Vyvstáva teda otázka, čo je vlastne alternatívou k násilnej kapitalistickej globalizácií ?“ (str. 70-71).

Podľa amerického ekonóma kapitalistická globalizácia vnáša do medzinárodných vzťahov nezdravý jav a tým je upevňovanie bohatstva a moci úzkej hŕstky ľudí. Riešenie vidí v oslabení pozícií bohatých a silných a v skvalitňovaní životných podmienok chudobných a slabých. Alternatívu k násilnej kapitalistickej globalizácií vidí v tom, že je potrebné túto globalizáciu nahradiť globálnou spravodlivosťou a teda demokratickým internacionalizmom prostredníctvom úplne nových globalizačných inštitúcií namiesto takých doterajších ako sú Medzinárodný menový fond, Svetová banka, Svetová obchodná organizácia. Problematikou podpory navrhovanej globálnej spravodlivosti sa nebudem teraz zaoberať. Dôležité pre mňa je stanovisko amerického ekonóma, že je dôležitá zmena v tom, aby sa medzinárodné vzťahy neopierali o zhora nariadené centralizované inštitúcie, ale predovšetkým o demokratické inštitúcie, ktorých činnosť by smerovala zdola hore.

Prečo som sa rozhodol zainteresovať čitateľa, respektíve aj samého seba, na všeobecné zhrnutie toho, čo prináša kapitalistická globalizácia západného typu pre samotný Západ a celý svet ? Uvedená globalizácia nepredstavuje pre samotný Západ a pre celý svet žiadne vyššie uvedené proklamované hodnoty skutočnej demokracie, skutočného mieru, verejného dobra, ľudskosti, skutočnej demokratickej globalizácie, organizovanej zdola hore, slobody, rovnosti, bezpečnosti a solidarity. A za ďalšie, treba si uvedomovať negatívny dosah na život každej národnej spoločnosti takých globalizačných inštitúcií ako je NATO a Európska únia. V praktickom politickom živote mali by sme naučiť rozlišovať medzi inštitúciami, ktoré sú výtvorom vplyvu, moci a bohatstva minoritnej triedy kapitalistov a inštitúciami, ktoré sú (majú byť) výtvorom demokratického rozhodovania zdola.

Časť VIII.

Poznávacie schopnosti občanov a príklady „dobra“ EÚ a NATO.

Je dobre, ak v každej národnej spoločnosti sú vytvorené vhodné podmienky k tomu, aby jej občania sa bez obáv učili schopnosti poznávať, vnímať svoje okolie a život v celej spoločnosti kritický, aby sa chceli zamýšľať nad otvorenou či skrytou povahou veci, dejov, inštitúcií a rôznych udalosti, ktoré sa odohrávajú doma, v Európe či v rámci celého sveta. Poznávací proces sa v skutočnosti nemôže týkať len rôznych skupín intelektuálov, ale doslova všetkých občanov, pretože každý je schopný hovoriť o svojich postojoch a názoroch a môže sa usilovať o ich úpravu a zmenu, ak to vyplynie z prehodnotenia určitých javov a procesov vývoja spoločnosti.

Hlavným dôvodom potreby kvalitného poznávacieho procesu v radoch občanov je to, že si majú pokladať za povinnosť byť dobre informovaní a argumentačne vyzbrojení v súvislosti so všetkými otázkami, o ktorých sa bude rozhodovať v politických procesoch, aby sa mohli zúčastňovať na ich riešení alebo za každých okolnosti žiadať ich riešenie od vlády SR. Zásadné pritom je, že otázka kvalitného poznávacieho procesu sa netýka iba samotných občanov, ale v rovnakej miere aj vlády SR, ktorá si vo vzťahu k občanom SR má za základnú povinnosť pokladať argumentačne ich dobre vyzbrojiť. Výsledkom poznávacieho procesu má byť to, aby spojením úsilia vládnej moci a občanov SR sa voličstvo v SR stalo suverénnym. Zatiaľ takýto stav v spoločnosti nebol dosiahnutý, o čom konkrétnejšie sa zmieňujem vo vnútri tohto článku a čo súvisí so skutočným poňatím potreby demokracie, ktorá v etymologickom zmysle slova v kapitalizme nie je dosiahnuteľná.

Domnievam sa, že jedným z veľkých problémov súčasnej doby z hľadiska poznávacích procesov (kognitívnych postupov) je otázka pravdy v oblasti politiky. Nie je to len problém Slovenskej republiky, ale je to problém minimálne celej západnej spoločnosti. Dovolím si o politike uviesť niekoľko dôležitých súvislosti, o ktorých pojednáva taká disciplína ako je politická etika. V tomto prípade som sa zameral na súvislosti, ktoré sú uvedené v knihe „Politická etika“, ktorú napísal profesor Bernhard Sutor a ktorá vyšla v edícií Oikúmené v Prahe v roku 1996. Do pozornosti čitateľa dávam III. kapitolu s názvom „Politika a politická etika“.

O čom je teda politika ? Politika je o konaní, ktoré sa vzťahuje k záväznému usporiadaniu všeobecných spoločných záležitosti, týkajúcich sa všetkých ľudských bytosti v ich vzájomnom súžití. Ďalej je dôležité mať akú takú predstavu, o čo ide či má ísť v politike. Z hľadiska politickej etiky v politike má ísť o to: a) čo vyžaduje obecné, spoločné dobro, b) kto má viesť, riadiť a utvárať otázku moci a ako sa to má uskutočňovať (napríklad otázky inštitúcií, pravidiel a podobne), c) aké sú to záležitosti týkajúce sa celej spoločnosti (otázky usporiadania) a čo musí byť v danej situácií záväzne upravené (kompetencie).

Z hľadiska politickej etiky politický poriadok má byť prispôsobený ľuďom, mal by odpovedať personálnemu bytiu človeka. Podotýkam , že nie v globálnom zmysle, ale v národnom rozmere, v štátnom usporiadaní spoločnosti. Veľmi dôležitou otázkou je, aby si občania vedeli položiť otázku, akým spôsobom sa deje (alebo dialo) záväzné usporiadanie spoločných záležitosti v spoločnosti. Z hľadiska politickej etiky je akceptovateľný iba taký poriadok, ktorý bol občanmi dohodnutý a vytvorený špecifický ľudskými prostriedkami racionálneho a jazykového dorozumenia.

Tvrdím, že na „demokratickom“ Západe občania národných štátov nemajú žiadnu zásluhu na založení takých nadnárodných štruktúr ako sú NATO a EÚ. Je to záležitosť minoritnej triedy západných kapitalistov a ich rôznych skupín prisluhovačov, pretože je to v ich záujme vzhľadom na politiku, ktorú chceli a chcú aj naďalej presadzovať. Existencia NATO a EÚ je výrazom úsilia spojiť dohromady ekonomický systém kapitalizmu s vojenskou a politickou nadnárodnou štruktúrou, ktorá umožní západným kapitalistom v prvom rade presadzovať svoje záujmy v potrebnom rozsahu nielen v rámci Európy. S existenciou NATO a EÚ sa ľahšie môžu ovládať národy tak v Európe, ako aj všade inde vo svete. Pod vedením predstaviteľov západného kapitálu existencia NATO a EÚ bola povýšená na zákon vývoja každej kapitalistickej spoločnosti na Západe, ktorému sa musí podriaďovať záväzné usporiadaniu všeobecných spoločných záležitosti, týkajúcich sa všetkých ľudských bytosti v ich vzájomnom súžití.

Zväzok s NATO a EÚ, založený na nadriadenosti a podriadenosti, nie je za žiadnych okolnosti nevyhnutnou životnou podmienkou žiadneho národa v Európe. Sú to len kéci politikov ako prisluhovačov záujmov západného kapitálu. Tragédiou pre každý členský národ v Európe je, že o politickú moc v štáte sa z veľkej väčšiny uchádzajú len takí kandidáti politických strán, ktorí sú vychovaní k tomu, aby členstvo vlastného národa v NATO a v EÚ pokladali za svoju životnú nevyhnutnosť a za základ vlastnej a vládnej politiky.

Pokiaľ ide o NATO, zoberme si čerstvý príklad zo Srbska. Veliteľstvo pozemných síl Srbska spoločne s Veliteľstvom pozemných síl NATO v Neapoli práve v tomto mesiaci (máji) organizujú vojenské cvičenie vojsk Srbska, Talianska, Rumunska a Turecka, ktorých cieľom je zvýšenie kvalifikácie velenia a jednotiek Srbskej armády pre plnenie rôznych úloh a účasť v mierových operáciách. Časom sa akosi pozabudlo na krvavé bombardovanie Juhoslávie zo strany NATO v roku 1999 a na ľudské obete a veľké materiálne škody. Srbsko začalo spoluprácu s NATO na základe programu Partnerstvo pre mier od roku 2006.

A. Vučič si myslí, že Srbsko musí budovať dobre vzťahy s krajinami NATO, pretože už nikdy si nemôže dovoliť stať sa terčom ich útokov. Ako bolo poznamenané v jednom článku, uverejnenom na CZ24.news dňa 16.mája 2026, tak Srbsko spolupracuje s tými, ktorí ho bombardovali, aby Srbsko znova nebombardovali. Toto stanovisko má aj inú jasnú konotáciu: musíme sa podriadiť a podriaďovať záujmom západného kapitalizmu, pretože v inom prípade budeme v určitej nemilosti, predstaviteľov národného štátu nebude nikto zo Západu brať vážne, Západ nám bude robiť prieky, robiť rôzne obmedzenia, organizovať rôzne nepríjemné schválnosti a podobne. Veľká väčšina našich zástupcov občanov – našich politikov – si pokladá za česť a povinnosť držať za každých okolnosti jednotu s Európskou úniou a NATO, hoci tento charakter jednoty si jednoznačne vyžaduje podriadenie sa záujmom západného kapitálu.

Pokiaľ ide o Slovenskú republiku, môžeme ako občania vážne veriť tomu:

1. že sme sa so svojimi ekonomickými výsledkami posunuli na kapitalistickom trhu do popredia ?

2. že fabriky aj s našimi ľuďmi sú v našich rukách ?

3. že pôda a jej využitie v rámci potreby zabezpečenia potravinovej bezpečnosti je v našich rukách ?

4. že obrana republiky je v našich rukách ?

5. že zabezpečovanie starostlivosti o zdravie obyvateľstva v rámci bežného systému, založeného na personálnom vzťahu pacient – lekár s klinickým vyšetrením, je ešte iba v našich rukách ?

6. že môžeme rozvíjať priateľstvo medzi národmi podľa vlastného slobodného rozhodnutia ?

7. že k svojim životom potrebujeme, aby nám vládlo európske právo ?

8. že je našou povinnosťou nenávidieť Ruskú federáciu a na strane druhej podporovať kyjevskú diktatúru v jej nepriateľstve proti RF ?

9. že zločiny NATO spáchané v Európe či vo svete sa nás netýkajú ?

10. že hrozbou pre náš každodenný život je výlučne iba Ruská federácia a nie bezuzdný západný kapitalizmus?

11. že rozvoj nášho školstva, kultúry a športu je podmienený iba podporou zo strany EÚ ?

12 že program hospodárskeho a sociálneho rozvoja musí byť podmienený rozhodnutiami EÚ (Plán obnovy) a eurofondami, založenými na umelom organizovaní dlhov, za ktoré majú ručiť členské štáty ?

13. že potrebujeme raz tak navýšiť svoj finančný príspevok na obranu v rámci NATO, ktoré vedomé priviedlo Ukrajinu do zástupnej vojny s RF a ktorého vojenskí funkcionári aj s príslušnou technikou sa priamo podieľajú na organizovaní bojových akcií ?

14. že uvalenie nových poplatkov zo strany EÚ na vykurovanie, chladenie a jazdenie od roku 2027 je tým správnym krokom do budúcnosti, keďže výrazne prispeje k navýšeniu životných nákladov a bude nútiť obyvateľstvo, aby si kupovalo elektromobily, tepelné čerpadla, rekonštruovali svoje obydlia ?

15. že zavedenie digitálnej meny centrálnej banky obyvateľstvu skvalitní život, keď v skutočnosti to bude iba o ich kontrole a o strate finančného súkromia, pričom zavedenie digitálneho eura sa má realizovať najprv v eurozóne, do ktorej SR patrí ?

16. že hoci sme prijatím eura stratili nezávislú menovú politiku, tak euro ďalej pokladáme za dôležité pre náš ďalší život, hoci nie sme informovaní o tom, ako to súvisí s úrovňou verejného zadlženia, mierou nezamestnanosti či s prílivom zahraničných investícií ?

17. že obchodná politika mimo EÚ je výlučnou zodpovednosťou EÚ a nie vlád členských štátov ?

18. že vláda SR v tichosti implementovala na podmienky SR „Akt o digitálnych službách“ v náš prospech, ktorý vyšiel ako nariadenie EÚ, ktoré v rôznych súvislostiach obmedzuje slobodu slová ?

19. že vláda SR prijme rozhodnutie o tom, že podrobne vysvetlí občanom SR celú problematiku spojenú s digitálnym preukazom totožnosti a následne vyhlási ľudové hlasovanie o tom, či bude daný súhlas k tomu, aby sa elektronický preukaz totožnosti stal povinnou súčasťou života každej ľudskej bytosti ?

20. že vláda SR si nájde čas, aby vysvetlila svojim občanom, ako sa bude uplatňovať schválená reforma migračného a azylového systému v podmienkach SR a či občania dostanú príležitosť k tomu, aby mohli reformu ovplyvniť v svoj prospech ?

21. že vláda SR dokáže seriózne analyzovať – vyhodnotiť, čo sa u nás v rokoch 2020 až 2023 dialo v rámci vtedajšou vládou organizovaného strašenia obyvateľstva „pandémiou“ koronavírusu, ktoré vyústilo do prijímania reštrikčných opatrení proti všetkému obyvateľstvu a do priam povinnej vakcinácie obyvateľstva, nakoľko z EÚ bolo nariadené preočkovať minimálne 75 % z celej populácie členského štátu ?

22. že vláda SR dokáže na základe analýzy – vyhodnotenia organizovania politiky strašenia obyvateľstva SR „pandémiou“ koronavírusu prijať také rázne opatrenia, na základe ktorých bude určená kriminálna, politická a morálna vina za totálne ovládanie obyvateľstva pod heslom ochrany zdravia a životov ľudí a za úplné narušenie systému bežnej zdravotnej starostlivosti, založeného na personálnom vzťahu pacient – lekár s klinickým vyšetrením, aby sa podobná orientácia na globálnu politiku ochrany zdravia už nikdy na území SR neopakovala ?

23. že vláda SR sa zastane poľnohospodárov a rázne odmietne podpísanú dohodu zo strany EÚ o vytvorení zóny voľného obchodu pre členské štáty EÚ a spoločný juhoamerický trh Mercosur – najväčšie obchodné a hospodárske združenie v Južnej Amerike ?

24. že vláda SR sa zastane poľnohospodárov a všetkých obyvateľov SR tým, že na celospoločenskú diskusiu predloží Európskou komisiou ešte v máji 2020 schválenú stratégiu „Z farmy na stôl“, ktorá sa pokladá za srdce európskej Zelenej dohody a ktorej hlavným zámerom je prebudovať doterajšie potravinové systémy, pričom v skutočnosti EÚ démonizuje farmárov a našu potravinovú produkciu ako porušovateľov emisií CO₂, takže pre našu spoločnosť je dôležité, ako požadovaná radikálna transformácia negatívne ovplyvní celú spoločnosť ?

25. že sa naši poľnohospodári konečne dočkajú toho, že Európska komisia konečne splní svoj sľub z roku 2004, a budú dostavať rovnakú výšku poľnohospodárskych dotácií ako ich kolegovia na Západe ?

26. že vláda SR sa prizná k tomu, že prvým likvidačným krokom, ktorý položil naše poľnohospodárstvo na kolená, boli kvóty určujúce Slovensku, koľko ktorých agropotravinárskych tovarov smie produkovať, čo viedlo k drastickému skresaniu objemov mnohých tradičných komodít a na základe svojho priznania sa odhodlá k skutočnému oživeniu slovenského poľnohospodárstva a príjme opatrenia k oslobodeniu sa od bruselských okov z kvót a regulácií, aby sa stalo skutočne konkurencieschopným ?

27. že vláda SR s rozhodnutím zabezpečiť oživenie slovenského poľnohospodárstva sa zároveň rozhodne riešiť skutočné oživenie slovenského vidieka, pretože iba s vidiekom súvisí skutočný rozvoj poľnohospodárstva, ktorý prispeje k zdravému oživeniu slovenského národa ?

28. že vláda SR sa vážne odhodlá k tomu, aby sa vrátila k prijatiu zásadných opatrení, ktoré umožnia rozvíjať občiansku výchovu na národnej úrovni a nebude žiadnym výrazným spôsobom riešiť občiansku výchovu na európskej a globálnej úrovni ?

29. že vláda SR sa rozhodne zaujať stanovisko k dokumentu Európskeho parlamentu, ktorý pod číslom 2019/2819 prijal „Uznesenie o význame európskej pamäti pre budúcnosť Európy“, nakoľko sa týmto dokumentom začala prepisovať história vo viacerých ohľadoch a smeroch ?

30. že vláda SR sa vážne začne s občanmi SR baviť o dokumente Európskej komisie s názvom „Fit for 55“: plnenie cieľa EÚ v oblasti klímy do roku 2030 na ceste ku klimatickej neutralite a otvorí k tejto zlovestnej téme celospoločenskú diskusiu, keďže tento dokument má k dispozícií už od roku 2021, keďže sa vážne zaoberá otázkou výstavby veterných turbín a zahájila výstavbu baterkárne v Šuranoch ?

31. že vláda SR bude občanom SR vedieť zdôvodniť, že cieľ EÚ urobiť z Európy prvý klimatický neutrálny kontinent je produktom zdravého rozumu a racionálneho myslenia a že vláda má všetky potrebné argumenty k tomu, aby tento cieľ podporila a nútila celú spoločnosť k jeho naplneniu, keďže v roku 2050 sa má Európa podľa bludných návrhov stať klimatický neutrálnou ?

32. že vláda SR sa rozhodne občanom SR podrobne vysvetliť význam a potrebu takých dokumentov Európskej komisie ako je „Biela kniha pre európsku obranu – Pripravenosť 2030“, v ktorej sa navrhujú spôsoby, ako majú členské štáty masívne investovať do obrany, obstarávať obranné systémy a budovať pripravenosť európskeho obranného priemyslu z dlhodobého hľadiska, a takého dokumentu ako je „Plán ReArmEurope/Pripravenosť 2030“, ktorý umožňuje využívanie verejných finančných prostriedkov na účely obrany na vnútroštátnej úrovni, využívanie nového špecializovaného „Nástroja pre bezpečnostné opatrenia pre Európu – SAFE“ a využívanie pákového efektu v rámci skupiny Európskej investičnej banky a mobilizáciu súkromného kapitálu urýchlením únie úspor a investícií, pričom celkove tento plán umožní vynaložiť na obranu viac ako 800,- miliárd eur ?

33. že vláda SR bude podrobne informovať svojich občanov o tom, ako sa Slovenská republika podieľa na fungovaní zriadeného Európskeho mierového nástroja, prostredníctvom ktorého členské štáty financujú činnosť Únie v rámci spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky vraj s cieľom zachovať mier, predchádzať konfliktom a posilňovať medzinárodnú bezpečnosť ?

34. že vláda SR verejne zdôvodní svojim občanom, ako Slovenská republika si plnila povinnosti, požadované Európskou komisiou o akčnom pláne vojenskej mobility, ktorý bol vydaný ešte v marci 2018 a ktorý mal prispieť k vytvoreniu plnohodnotnej európskej obrannej únie do roku 2025 ?

35. že samotná Európa v súčasnosti čelí veľkému nebezpečenstvu a preto treba mobilizovať okolo 800,- miliárd eur na obranu Európy a na pomoc pri poskytovaní okamžitej vojenskej podpory Ukrajine, takže členské štáty majú za povinnosť výrazne zvýšiť výdavky na obranu bez toho, aby sa spustila procedúra nadmerného deficitu a zároveň budú mať možnosť čerpať dohodnutú pôžičku z určeného fondu, a to všetko na základe potreby, že EÚ vraj chce trvalý mier, ktorý sa dá vybudovať len na základe sily a sila sa začína posilnením samotnej Európy ?

36. že plánovaná militarizácie Európy je o obrane proti rozpínavosti imperiálneho Ruska a nie o príprave na vojnu s Ruskou federáciou ?

Pokiaľ ide o Slovenskú republiku, môžeme ako občania vážne veriť tomu, že musíme byť v Európskej únií, pretože existuje akýsi „európsky záujem“, ktorý máme všetci aj na čele s našou vládnou mocou a všetkými možnými inštitúciami podporovať. Preorientovanie sa obyvateľstva Slovenskej republiky, rovnako ako všetkého obyvateľstva členských štátov EÚ, je v skutočnosti len o tom, že svoje vlastné národné – objektívne a subjektívne záujmy musíme podriadiť záujmom vyšším – záujmom západného kapitálu. Ten svojimi „toxickými“ nadnárodnými inštitúciami – štruktúrami – Európskou úniou a Severoatlantickou Alianciou – neustále deformuje život obyvateľstva a členských štátov nežiaducim smerom, ale v prospech západnej kapitalistickej globalizácie.

Jednostranným presadzovaním akéhosi „európskeho záujmu“ na úkor národných záujmov členských štátov EÚ je možno jasne vidieť a uvedomiť si, že hrozba pre západný civilizačný priestor vychádza z jeho vnútra, z tej časti Európy, ktorá sa najmä zásluhou nadnárodných štruktúr sformovala do falošnej podoby Európy. Úplné potlačenie národnej suverenity a národných záujmov členských štátov EÚ, bezhlavé presadzovanie „európskych záujmov“ a tým totálne prinútenie všetkých k zjednoteniu sa v jednom super štáte umožní spomínaný Kalergiho plán naplniť do bodky. Náš predseda vlády SR žije v inom svete a podľa jeho logiky, ak EÚ bude ustanovená ako super štát, tak aj Slovensko bude silným štátom. Chybička tejto jeho logiky sa skrýva iba v tom, že Slovensko nemôže byť silným štátom, pretože štát bez zvrchovanosti, národných záujmov a národnej suverenity bude transformovaný do podoby regiónu, podriadeného Bruselu.

Podpora „európskeho záujmu“ na úkor národného záujmu je z môjho pohľadu aj v rozpore s Ústavou SR, pretože celá problematika fungovania štátu je založená na rešpektovaní národných záujmov a ani ustanovenia § 7 ods. 2 nemôžu presadzovanie „európskych záujmov“ ospravedlniť.

„Európsky záujem“ sa týka tých politických, ekonomických, finančných a vojenských síl „demokratického“ Západu, ktorým ide o niečo viac ako je iba národný záujem, ktorým ide o nový svetový poriadok, ktorý už nesmie byť založený na medzinárodnej spolupráci a rovnováhe. Ťažisko problematiky sa presúva a presunulo na výlučne nadnárodné štruktúry a v našom prípade na Európsku úniu. Organizovanie masovej migrácie do Európy a postupná strata národnej suverenity každého členského štátu sa deje pod pláštikom „európskeho záujmu“, ktorý sa pokladá z úrovne Bruselu a národných vlád za určujúci a v dnešnej dobe aj za zákonitý. Tomuto záujmu sa my, občania, máme bez naplnenia princípu (pravidla) politickej rovnosti, podriadiť.

Príklady presadzovania „európskeho záujmu“

Je veľmi zaujímavé, že podľa britského historika Johna Langhlanda je nadnárodný systém v príkrom rozpore s medzinárodným právom a Chartou OSN. „Európsky záujem“ súvisí s presadzovaním nadnárodnej ideológie, ktorej garantom je Nemecko, pretože to má zakotvené aj v svojej ústave.

V mene „európskeho záujmu“ sa odovzdávajú kompetencie do Bruselu. Tak bola odsúhlasená a zdôvodnená aj jedna z najdôležitejších kompetencií pre EÚ: právo nadštátnej tvorby vôle a jej výlučnej prednosti pred právom vnútroštátnej tvorby vôle.

„Európsky záujem“ vystupuje aj ako súčasť zjednocovania členských štátov EÚ do jedného super štátu. V mene tohto záujmu sa postupne likviduje zvrchovanosť a suverenita členských štátov EÚ. Pod „európskym záujmom“ sa skrýva snaha nanútiť všetkým členským štátom EÚ rovnakú a jedinú cestu: spoločnú definíciu hodnôt a cieľov záväzných pre každý členský štát a každého občana.

Až pod vedením EÚ sa začala pripravovať masová migrácia obyvateľstva z iných krajín a to v mene „európskeho záujmu“. A v mene toho istého záujmu bol schválený globálny pakt o migrácií a globálny pakt o utečencoch.

Iba „európsky záujem“ núti Nemecko a Francúzsko, aby presadzovali vytvorenie ozajstnej európskej armády, ktorá by sa stala doplnkom vojenského paktu NATO. V mene „európskeho záujmu“ nemecká kancelárka navrhla vytvorenie európskej bezpečnostnej rady s rotujúcim obsadením, ktorá by rozhodovala tzv. kvalifikovanou väčšinou.

Iba „európsky záujem“ Nemecka nútil Angelu Merkelovú, aby tlačila na národné štáty splniť si povinnosť ( !!! ) vzdať sa svojej suverenity.

Iba v mene „európskeho záujmu“ Brusel už dávnejšie vypočítal, že EÚ môže prijať 3,3 miliárdy migrantov a samotná SR 38 miliónov.

Vychádzajúc z „európskeho záujmu“ – vraj potreby ochraňovať demokratické systémy členských štátov a verejné diskusie spojené s voľbami do Európskeho parlamentu, EÚ razantnejšie pôsobí proti dezinformáciám, čiže pritvrdzuje cenzúru. Rozpočet Európskej služby pre vonkajšiu činnosť bol pred niekoľkými rokmi 5,- mil. eur. Medzi inštitúciami EÚ funguje osobitný systém včasného varovania. K tomuto „európskemu záujmu“ majú povinnosť vyčleniť finančné zdroje aj členské štáty EÚ.

Pred pätnástimi rokmi NATO bombardovalo Veľkú umelú rieku v Líbyi, gigantický megaprojekt vodného hospodárstva iniciovaný Kaddáfím s cieľom zazelenať Saharu a časť Sahelu pomocou vody z podzemných vodných zdrojov starých niekoľko tisíc rokov. Veľká umelá rieka predstavovala sieť 4 000 kilometrov podzemných potrubí, navrhnutých k zachycovaniu fosílnej vody zo Sahary a premene púšte na poľnohospodársku pôdu. Voda mala byť čerpaná z nubijského pieskovcového aquiferu – najväčšej zásoby podzemnej fosílnej vody na svete, obsahujúcej čistú vodu nahromadenú v podzemí pred 40 000 rokmi. Tento projekt by zaistil suverenitu nielen Líbyi, ale celej saharskej a sahelskej oblasti. A práve tato výzva k vytvoreniu suverenity znepokojovala západný imperialistický tábor. Impérium dáva prednosť tomu, aby krajiny Juhu dovážali potraviny a suroviny zo Západu a zostali chudými žobrákmi závislými na MMF. Dokument CIA z roku 1987, ktorý bol odtajnený, už vtedy varoval pred „nebezpečím“, ktoré tento projekt vodného zdroje predstavoval pre imperialistické zájmy, a uvádzal, že „má potenciál zaistiť Líbyi zásobovanie vodou na dobu neurčitou a výrazne znížiť závislosť na dovozu potravin zo Západu“. Preto v roku 2011 lietadla NATO bombardovali miesta projektu a dokonca i továreň na potrubie v meste Brega. Hovorí sa nám, že Afrika je chudobná, ale nehovorí sa nám, kto Afriku udržuje v chudobe, ani komu vyhovuje, aby to tak zostalo. Zničiť krajinu a vrátiť ju do doby kamennej, aby bola závislé na západných pôžičkách a výmenou za to odovzdali všetky svoje zdroje, tak týmto spôsobom funguje neokolonializmus i v roku 2026.

V mene „európskeho záujmu“ mizne spoločenstvo slobodných národov, ktoré nesmú ostať zároveň spoločenstvom politických národov samostatných.

V mene „európskeho záujmu“ si nadnárodní mandaríni v inštitúciach EÚ prisvojujú a privlastňujú politický život Európy a všetky námietky odbíjajú tvrdením, že neexistuje alternatíva. V mene „európskeho záujmu“ títo mandaríni nechcú pripustiť, že alternatíva k urýchlenej kapitalistickej globalizácií existuje.

V mene „európskeho záujmu“ sa podporuje genderová ideológia s drastickými následkami pre rodinu. Politika podpory mladých rodín v záujme zvyšovania populácie sa nerealizuje.

V mene „európskeho záujmu“ bola Bruselom rozpracovaná politika boja proti slobodnému skúmaniu a vyjadrovaniu názorov. Už nie sú chránené názory na akékoľvek otázky, vrátane politických, morálnych alebo náboženských otázok. Kriminalizácia toho, že človek má vlastný názor, je nezlučiteľná so slobodou. V mene „európskeho záujmu“ sa preto rozšírila politika boja proti extrémizmu, xenofóbie, či antisemitizmu. Národné uvedomenie či antiglobalizmus sa pokladajú za populizmus, proti ktorému Brusel prijíma rázne opatrenia.

V mene „európskeho záujmu“ bolo potrebné spracovať Ústavu pre Európu a keď to v dvoch prípadoch referendom neprešlo, tak bola zmenená taktika a následne prijatá Lisabonská zmluva bez demokratických pravidiel, na čom sa aktívne podieľal aj predseda vlády SR Róbert Fico. Bez mihnutia oka sa vykašlal na záujmy národného štátu.

V mene „európskeho záujmu“ je možná bruselská regulácia čohokoľvek v členských štátoch EÚ.

V mene „európskeho záujmu“ sa tvrdo pracuje na strate národnej pamäti a sme stále viacej manipulovateľní, že sme ovce, ktoré si majú hovoriť „európania“.

V mene „európskeho záujmu“ sa občanom členských štátov zatajuje, že bruselská EÚ má celkom jasné nacistické korene a že tieto korene predstavujú jednu zo skupín nositeľov konceptuálnej moci o EÚ.

V mene „európskeho záujmu“ sa zatajuje a neskúma, že súčasná EÚ robí takú politiku, ktorá má pôvod vo vzoroch načrtnutých pre Európu nacistickým režimom a že celý „európsky podnik“ od založenia Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ v roku 1951 je presnou replikou nacistických predstáv o Európe.

V mene „európskeho záujmu“ bola zriadená misia EULEX – protektorátna správa EÚ k presadzovaniu práva v Kosove, ktorá mala zaistiť naplňovanie rezolúcie 1244/1999 Rady bezpečnosti OSN. Misia má viacej ako 2000 pracovníkov – policajtov, sudcov, colníkov a odborníkov v oblasti štátnej správy – vyslaných z krajín EÚ. Jej cieľom je napomáhať rozvoju demokracie, udržaniu stability, odstránenie organizovaného zločinu. Na prevzatí správy nad Kosovom sa EÚ dohodla po tom, čo táto bývala juhosrbská provincia vyhlásila samostatnosť. Misia začala svoje pôsobenie vo februári 2008. Jedným z hlavných jej cieľov bol výkonný cieľ na podporu rozhodovania v oblasti ústavnej a civilnej justície, ako aj na podporu trestného stíhania a rozhodovania o vybraných trestných konaniach. Boli upresnené niektoré úlohy misie a jej trvanie do júna 2027. Ešte v minulosti na dva roky Rada EÚ schválila rozpočet v sume 169,8 mil. eur. Ministerstvo obrany SR ešte v marci 2008 oznámilo, že zamestnanci EÚ budú potrebovať pomoc 16,- tisíc príslušníkov mierových síl NATO (KFOR).

V mene „európskeho záujmu“ sa na členské štáty robia rôzne nátlaky spojené s intervenciou do vnútorných politík štátov, čím sa porušuje čl. 32 Charty ekonomických práv a povinnosti štátov, prijatej VZ OSN v decembri 1974. Rozpočet štátu je znakom suverenity krajiny a teda súčasťou práva na sebaurčenie. A preto je nezodpovedné, ak vládna moc súhlasí s účasťou štátu vo všelijakých záchranných programoch EÚ.

Aj „európsky záujem“ prispel k tomu, že bol ustanovený Haagsky tribunál ako globálny nástroj vymyslený na tých, ktorí sa postavia proti americkým záujmom. Aby sa to mohlo zrealizovať, museli sa na Balkáne objaviť nejaké veľké zločiny. A dva najväčšie boli Vukovar v Slavónií a Srebrenica v Bosne.

V mene „európskeho záujmu“ chcel mať predseda nemeckej SPD Martin Schulz do roku 2025 Spojené štáty európske, chcel, aby existovala európska ústavná zmluva, ktorá vytvorí federálnu Európu. Podľa Róberta Fica naša pozícia je v tomto smere jasná: budeme v jadre EÚ, pretože SR integrácia svedčí. Tento nezmsel predseda vlády SR stále neodvolal.

V mene „európskeho záujmu“ či záujmov USA neustále dochádza k ignorovaniu preambuly Severoatlantickej zmluvy: „Strany tejto zmluvy potvrdzujú svoju vieru v účel a princípy Charty OSN a svoje prianie žiť v mieri so všetkými ľuďmi a všetkými vládami…sú odhodlaní zjednotiť svoje úsilie pre kolektívnu obranu a zachovanie mieru a bezpečnosti.“

V mene „európskeho záujmu“ pracuje aj Rímsky klub založený v Ríme v apríli 1968, ktorý presadzuje ideu, že štátna zvrchovanosť je prekážkou pri riešení globálnych problémov a ideu, že pre spásu ľudstva je nevyhnutná svetová vláda. Z tohto dôvodu globalizácia musí zničiť národné štáty.

V mene „európskeho záujmu“ Rada bezpečnosti OSN poskytla v 3/20011 NATO mandát k vojenským akciám na ochranu civilistov v Líbyi. Operácia Jednotný ochranca bola z pohľadu generálneho tajomníka NATO jednou z najúspešnejším v histórií Aliancie a Líbyu pod vedením M. Kaddafiho a aj s ním sa podarilo úspešne zničiť.

V mene „európskeho záujmu“ ako reakcie na migračnú a utečeneckú krízu a nestabilitu vo viacerých krajinách afrického kontinentu, bolo vytvorenie Núdzového zvereneckého fondu Európskej únie pre stabilitu a riešenie príčin nelegálnej migrácie a vysídlených osôb v Afrike na samite o migrácií vo Vallette v roku 2015. Na základe konkrétnych výziev predstaviteľov EÚ krajiny V4 sa zaviazali prispieť spoločným príspevkom do zvereneckého fondu v celkovej sume 35,- mil. eur. Podľa princípu rovnakého zdieľania nákladov Slovenská republika bola povinná uhradiť čiastku 8,75 mil. eur. Celková finančná čiastka má byť zrealizovaná v rámci projektu pre Líbyu – Integrovaná ochrana hraníc.

V mene „európskeho záujmu“ EÚ založila inštitút s názvom „Európsky inštitút pre rodovú rovnosť.“

V mene „európskeho záujmu“ sa stráca vlastné poňatie štátu a národa. Štát na demokratickom Západe je štátom iba vtedy, ak je národný. Národ sa plne stáva národom, ak dokáže byť štátom. Strácame sa tak ako národ, pretože strácame svoj štát – jeho zvrchovanosť a suverenitu. A tak sa záujem politikov a ich prisluhovačov presúva z obrany národa a štátu na obranu jednotnej Európy.

Cez „európsky záujem“ sa postupne presadzuje fašistická diktatúra, ktorú môžeme jednoducho označiť ako prinútenie národov a štátov v Európe k zjednoteniu sa pod jeden super štát a neskôr pod svetovú vládu. Cez „európsky záujem“ sa presadzuje podpora Ukrajiny v boji proti Ruskej federácií, vojenské ťaženie Západu na východ proti Ruskej federácií v rámci zorganizovanej zástupnej vojny na Ukrajine a začala sa príprava na Veľkú vojnu s RF.

V mene „európskeho záujmu“ utečenecké tábory v Rakúsku a v Nemecku prevádzkuje švajčiarska spoločnosť (súkromná) OPS, ktorej majoritným vlastníkom je Barclays, banka Rothschildovcov. Pod vedením tejto spoločnosti potom rôzne humanitárne a ľudsko – právne organizácie po celom svete inkasujú peniaze od vlád štátov, aby ich rozdelili „potrebným“, ktorí si kúpia cestu do Európy, kde štáty platia za utečencov spoločnosti, ktorá prevádzkuje tábory.

V mene „európskeho záujmu“ sa presadil Pakt EÚ o demokracií, právnom štáte a základných právach. Európsky parlament k tomu prijal v 10/2016 rezolúciu, na základe ktorej sa má každoročne hodnotiť demokracia a dodržiavanie ľudských práv v členských štátoch. Európska komisia vypracuje hodnotenie a požiadavky. Neuposlúchnutie má za následok peňažité tresty, respektíve odobratie hlasovacieho práva. Hodnotiť nás budú určené neziskovky a medzinárodné organizácie.

V mene „európskeho záujmu“ nezisková organizácia „Európska rada pre toleranciu a uzmierenie“ v roku 2012 vypracovala európsky modelový zákon pre toleranciu a pre potlačenie netolerancie, ktorý mali prijať členské štáty EÚ. Vznikla požiadavka zastaviť boj proti antisemitizmu a nenávistným trestným činom.

V mene „európskeho záujmu“ bol schválený v 11/1995 projekt EUROMED k problematike doplňovania počtu obyvateľov v Európe metódou presídľovania v rokoch 2010 – 2050. Dohodu podpísali EÚ, Maroko, Alžírsko, Tunisko, Jordánsko, Palestína, Sýria, Libanon, Turecko a Izrael.

V mene „európskeho záujmu“ sa požaduje posilňovanie akejsi zdieľanej „európskej identity“ namiesto národnej identity, aj keď slovo „zdieľaná“ by som skôr nahradil slovom „mať účasť“ (podiel). V prípade identity ide o autentické bytie človeka, v ktorom sa odráža jednota vnútorného života človeka a jeho konania. Identita ako rovnosť, totožnosť skôr súvisí s pocitom vlastnej totožnosti, ktorý človek prežíva so svojou komunitou. Ja ako človek a ako Slovák sa nemôžem stotožňovať so všetkými obyvateľmi v Európe. Zdieľaná európska identita je nezmysel.

V mene „európskeho záujmu“ pod vedením EÚ sa postupne deformuje význam politiky ako ľudského konania a praxe, ktorá sa vzťahuje k záväznému usporiadaniu všeobecných záležitosti spoločnosti (štátu), týkajúcich sa všetkých ľudských bytostí v ich vzájomnom spolužití. Toto záväzné usporiadanie všeobecných záležitosti spoločnosti sa čoraz vo väčšej miere deje zasahovaním , nariadeniami a zákonmi Bruselu. Z politiky tak uniká konanie zamerané na obecné dobro, ktoré je aktuálne potrebné a možné na národnej úrovni.

V mene „európskeho záujmu“ predstavujú podľa Róberta Fica ľudové hlasovania hrozbu pre EÚ !!!

V mene „európskeho záujmu“ nemecká vláda zmenila ústavu tak, že od 1.1. 2017 útočná vojna už nie je trestným činom. Nemecký Bundestag odhlasoval zrušenie § 80 trestného zákona, podľa ktorého bolo znemožnené plánovať útočnú vojnu. A od 1.1.2017 Nemecko dostalo vrchné velenie nad vojenskými operáciami v Pobaltskú.

V mene „európskeho záujmu“ a NATO v Bratislave otvorili vo Vajnoroch „Styčný integračný tím NATO“ o veľkosti 41 príslušníkov. Tento tím má stanovené úlohy: podpora kolektívnej obrany NATO, asistencia pri výcviku a spoločných cvičeniach, koordinácia prijatia spojeneckých síl.

V mene „európskeho záujmu“ bola založená konfrontačná politika demokratického Západu s Ruskom. Rusko bolo vyhlásené za nepriateľa našej armády (alebo SR ?). Rozhodlo sa o posilňovaní východného krídla NATO. V mene „európskeho záujmu“ zdieľame optimistické presvedčenie, že s NATO nám bude náš spôsob života zabezpečený. Za slovenského štátu naši predstavitelia si mysleli, že keď Hitler sa stane pánom Európy, my budeme mať na tom zásluhy.

V mene „európskeho záujmu“ podporovali sme a podporujeme inváziu do Iraku v roku 2003, v dôsledku ktorej zomrelo viac ako jeden milión ľudí. Vo vojne v Iraku tvorili civilisti viac než 90 % všetkých obetí. V mene „európskeho záujmu“ sme predtým – v deväťdesiatich rokoch minulého storočia – podporovali ekonomickú blokádu Iraku, pričom priamym dôsledkom sankcií bolo úmrtie pol milióna deti mladších ako päť rokov. Carne Ross – bývalý vedúci diplomat britskej delegácie pri OSN uviedol, že sankcie v Iraku spôsobili obrovské ľudské utrpenie.

V mene „európskeho záujmu“ polícia Barcelony ešte v auguste 2017 rozohnala demonštráciu proti islamizácií Európy.

V mene „európskeho záujmu“ chce Róbert Fico, aby SR bola v jadre EÚ, bola pri Francúzsku a pri Nemecku. Podľa M. Lajčáka zásadné rozhodnutia sa prijímajú v jadre a preto tam musíme byť.

V mene „európskeho záujmu“ vôbec nemáme záujem dôsledne sa brániť proti tomu, aby štát a občania nepodliehali jurisdikcií Súdneho dvora EÚ, ale iba zákonom vlastného štátu.

V mene „európskeho záujmu“ vládna moc podporuje myšlienku, že nadnárodná suverenita intelektuálnej elity a svetových bankárov je určite lepšia než samostatné rozhodovanie každého štátu.

V mene „európskeho záujmu“ bolo potrebné od 14.3.1999 do 1.5.1999 bombardovať Juhosláviu.

V mene „európskeho záujmu“ je potrebné podporovať zákon o sankciách USA proti Rusku.

V mene „európskeho záujmu“ dochádza k radikálnemu rozštiepeniu politiky v rámci členských štátov EÚ, ktoré znehodnocuje význam slobodných a demokratických volieb. Rozštiepenosť politiky je výsledkom toho, že občan si má voľbu politickej strany zvoliť podľa jej programu či jej rétoriky, ale v konečnom dôsledku silná podriadenosť pod EÚ vedie k tomu, že politika príslušného rezortu štátnej moci a správy bude musieť napĺňať záujmy EÚ a nikdy nie záujmy občana.

V mene „európskeho záujmu“ sa ešte v roku 2017 šestnásť členských štátov EÚ poponáhľalo oznámiť, že majú záujem zahájiť posilnenú spoluprácu za účelom zriadenia Úradu európskeho verejného žalobcu. Tento úrad bude zodpovedný za vyšetrovanie, stíhanie a postavenie pred súd páchateľov trestných činov, ktoré poškodzujú finančné záujmy Únie ( !!! ).

V mene „európskeho záujmu“ bol spracovaný najvyššími predstaviteľmi EÚ dokument s názvom „Dokončenie európskej hospodárskej a menovej únie.“ Politické elity EÚ obdivujú euro, avšak k žiadnemu zbližovaniu ekonomik eurozóny nedošlo. Hovorí sa o tom, že euro prinieslo členským štátom stabilitu, ale samotné Grécko je príkladom, ktorý svedčí o niečom inom. Predstavitelia EÚ volajú po väčšej harmonizácií, hlbšej koordinácií hospodárskych politik a ďalšieho presunu suverenity z národnej úrovne na európsku. Podľa ideológie europeizmu existuje iba jeden smer a cesta späť nie je možná. Eurozóna má prostredníctvom hospodárskej únie, finančnej a fiškálnej únie smerovať k únií politickej a teda k európskemu super štátu. Uvedený dokument sa vyznačuje snahou o väčšiu centralizáciu, harmonizáciu a nárokovanie si ďalšieho presunu suverenity z národnej na európsku úroveň. Národné štáty majú povinnosť upustiť od systému pravidiel a pokynov určených pre tvorbu vnútroštátnych politík a vytvoriť systém väčšieho zdieľania zvrchovanosti v rámci spoločných inštitúcií.

V mene „európskeho záujmu“bolo Grécko ako člen eurozóny, čo bol prvý predpoklad, vybraté ako korisť, ktorú treba z úrovne EÚ, ECB a MMF využiť. Grécku bolo požičaných toľko peňazí, aby pôžičku nemohlo splatiť. „Traja králi“ ako veritelia nemali záujem dostať peniaze späť, ale zmocniť sa gréckeho národného majetku a zdrojov príjmov a urobiť z Grécka ovládanú kolóniu. Toto všetko sa teraz s úspechom deje. Nemecký bulvárny denník Bild ešte v roku 2015 uviedol na svojom serveri prehľad toho, čo sa ponúka na predaj. Napríklad: prístavy v Epidaurusu a na ostrove Hydra, kontajnerové prístavy v Pireu, Soluni, niektoré ostrovy, pláže v Ermioni na Peloponézu, 14 regionálnych letísk, dva vládne airbusy, 2500 štátnych budov, štátne železnice, 77332 štátnych pozemkov, termálne pramene Thermopyly, štadióny a haly z OH v Grécku v roku 2004, niekoľko hotelov, bývalá americká letecká základňa na Kréte.

V mene „európskeho záujmu“ sa presadzuje globálne rozvojové vzdelávanie ako úsilie preformatovať chápanie hodnôt na úroveň západnej eurospoločnosti ako sú ľudské práva, zodpovednosť, solidarita, humanita, vytváranie falošného obrazu o projekte EÚ.

V mene „európskeho záujmu“ Európsky parlament otvoril múzeum „Dom európskych dejín“. Išlo o investíciu za 56 miliónov eur.

V mene „európskeho záujmu“ sa v dnešnej Európe „nosí“ názor, že fašistom je každý, kto stojí za svojim národom a za svojou krajinou. Aj preto niekedajší štátny tajomník MZV a EZ SR R. Ondrejcsak tvrdil, že extrémizmus a fašizmus predstavujú najväčšiu hrozbu pre vnútornú bezpečnosť Slovenska.

V mene „európskeho záujmu“ vlády Nemecka a Francúzska spoločne vydali vyhlásenie, v ktorom stojí, že sa budú ďalej pohybovať smerom k politickej únií v Európe, budú vyzývať ostatných Európanov, aby sa k nim pridali.

V mene „európskych záujmov“  Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitosti SR má úlohu koordinovať činnosť ostatných našich ministerstiev pri prijímaní rozhodnutí, ktoré sa týkajú postavenia SR pri formovaní jadra EÚ. Tieto rozhodnutia majú mať európsky charakter a nie charakter slovenský. Vláda SR podpísala s vládou Nemecka Memorandum o štrukturálnej spolupráci, z ktorého potom vychádzajú Akčné plány jednotlivých rezortov.

Vidíme, že v mene „európskeho záujmu“ sa potiera národný záujem, ktorý je záujmom politického národa, okolo ktorého existuje štát. Národný záujem sa má vzťahovať k zahraničnej politike. Pod vplyvom EÚ a národnej vlády je štátna suverenita potlačovaná, pretože právo vykonávať vládu a vydávať zákony vo vlastnej krajine a chovať sa ako nezávislá jednotka na medzinárodnom poli, boli významne obmedzené. Zároveň dochádza aj k deformovaniu a obmedzovaniu demokratického politického procesu, pretože tento proces jednoznačne sa týka a súvisí s formovaním subjektívnych záujmov občanov v štáte ( individuálnych a skupinových ), ktoré zároveň tvoria súčasť národného záujmu. V národnom záujme preto každý štát potrebuje byť členom iba takej EÚ ( ako organizácie ), ktorá má fungovať ako organizácia rovnoprávnych národných štátov na medzivládnom základe. Je potrebné si uvedomiť, že neexistuje európsky národný záujem. Lenže napriek tomu predstavitelia EÚ a národné vlády neustále pokračujú v integrácií tak, aby EÚ bola vyhlásená – ustanovená ako štát.

V mene „európskeho záujmu“ a proti národným záujmom boli pripravené (či rozpracované) tzv. obchodné dohody CETA a TTIP. Prvá z nich už bola schválená a podpísaná, druhá je zatiaľ pozastavená. Dohody dávajú korporáciám veľkú moc. Korporácie chcú byť nezávislými od zákonov krajiny, v ktorej podnikajú a tým chcú podlomiť národnú demokraciu. Dohody dávajú korporáciám veľkú moc a práve preto P. C. Roberts z USA tvrdí, že ak by reprezentant štátu s takouto dohodou súhlasil, potom by to bola vlastizrada, pretože by obetoval suverenitu svojej krajiny. Len na okraj, s dohodou CETA súhlasil a podpísal ju aj náš predseda vlády SR Róbert Fico. 

V mene „európskeho záujmu“ stále pretrváva iba úsilie o neustálu podporu európskej integrácie v súčasnom poňatí a aby sa ľudia stotožnili s projektom EÚ, ktorí jeho lídri presadzujú. V mene uvedeného záujmu sa stále používa pojem „európski občania“. Tento pojem nie je možné akceptovať, pretože nemôže existovať ani „európsky národný záujem“.

V mene „európskeho záujmu“ inštitúcie EÚ trápi ruská propaganda. Podľa Jany Žitňanskej, bývalej europoslankyne za SR, táto propaganda je obrovskou hrozbou, pretože vraj podrýva súdržnosť EÚ. Takže na jednej strane štátnu suverenitu nám inštitúcie EÚ preberajú a ešte si dovoľujú požadovať súdržnosť a na strane druhej hrozbu vidia v ruskej propagande.

Aj v mene „európskeho záujmu“ sa ukrajinskou krízou a štátnym prevratom podarilo dosiahnuť to, čo tvrdil ešte v septembri 2014 Igor Kolomojski v Hajfe. Podľa neho urobil sa s Ukrajincami pokus, v rámci ktorého získali (sme) ideálnych bojovníkov proti Rusom. Citujem: „Dúfam, že sme ich vzťahy prerušili asi tak na sto rokov. Teraz už bude ľahké zničiť samotných Ukrajincov ich odtrhnutím od Ruska, keď sa im budú poskytovať pôžičky na vojnu a potom sa im pre dlhy odoberie všetko.“

V mene „európskeho záujmu“ Facebook, Twitter, Google, Microsoft majú zablokovať príspevky o nenávisti a tiež stránky, ktoré budú nenávisť šíriť.

V mene „európskeho záujmu“ podľa Európskeho súdneho dvora členské štáty nesmú zadržať či zatknúť migrantov, ktorí nelegálne vstúpia do krajiny. Do úvahy pripadá iba vyhostenie.

V mene „európskeho záujmu“ úspešne funguje v rámci EÚ „Európska susedská politika.“ Bol ustanovený susedský investičný fond, ktorý zahŕňa Alžírsko, Izrael, Jordánsko, Libanon, Líbyu, Maroko, Palestínu, Sýriu, Tunisko, Arméniu, Azerbajdžan, Gruzínsko, Moldávsko, Bielorusko a Ukrajinu. Peniaze sú určené pre presadzovanie európsko – americkej verzie demokracie, ľudských práv, právnej a ekonomickej otvorenosti krajín voči EÚ. V rokoch 2014 – 2020 Európska komisia mala dať do fondu 15,4 miliárd eur. Na roky 2021 až 2027 bolo vyčlenených 19,32 miliárdy eur.

V mene „európskeho záujmu“ štáty eurozóny z peňazí daňových poplatníkov naplnili fond Európskeho stabilizačného mechanizmu vo výške 700,- miliárd eur, z ktorých budú dotovať banky a kapitálovo ich posilňovať. Eurozóna pôjde pod nadvládu MMF. Euro sa stalo nástrojom elít, nesleduje blahobyt občanov. Cez euro bola eurozóna hnaná do dlhov, ktoré nie sú splatiteľné. Podarilo sa rozvrátiť ekonomiky mnohých krajín a vyvolať chaos. Ak eurozóna pôjde pod nadvládu MMF, bude sa vyžadovať privatizácia všetkého, čo je možné privatizovať.

V mene „európskeho záujmu“ sa má presadiť tretia z nových obchodných dohôd – TISA. Za EÚ túto dohodu dojednáva Európska komisia. Určitý čas sa toto dojednávanie tajilo. Cieľom obchodnej dohody TISA je, že na trhu služieb nebudú pravidlá hry určovať národné štáty, ale nadnárodné inštitúcie. Alebo inak. Štáty na prijatie zákonov a noriem limitujúcich biznis na trhu služieb, stratia právo. Štát má na svoje funkcie rezignovať v prospech privátneho sektora ( napríklad komunálne hospodárstvo, zdravotníctvo, školstvo a iné služby ). Prvoradý cieľ TISA: je prevod všetkého platobného styku do bezhotovostného režimu (riadiť spotrebu služieb). Pôjde o zrušenie štátnej regulácie finančného sektora ekonomiky, predovšetkým bank a poisťovní, o ďalšiu liberalizáciu finančného trhu. Pôjde o tvrdú kontrolu sféry informačných služieb (médií, internetu, knihovní). V konečnom dôsledku ide o projekt privatizácie štátu (!) v prospech rodín svetovej oligarchie, budujúcich planetárny koncentrák (globálny manegement). Podpis dohody TISA bol plánovaný na rok 2020, ale nakoniec nebol zrealizovaný.

V mene „európskeho záujmu“ a NATO bolo potrebné si vymyslieť propagandu, že ruská agresia na východe Ukrajiny je nebezpečenstvom pre EÚ, pre členské štáty NATO a pre celý svet. V skutočnosti ukrajinská armáda plní na východe Ukrajiny zástupnú úlohu za NATO a „demokratický“ Západ vôbec. Štátny prevrat na Ukrajine neslúžil k nastoleniu demokratických pomerov v krajine, ale k rozbitiu vzťahov s Ruskom, k postaveniu proti sebe EÚ a Ruska, k získaniu ďalšieho územia Európy pre NATO a EÚ, prinútiť Ukrajinu podpísať Asociačnú dohodu s EÚ, prejsť z neutrality Ukrajiny na transatlantickú väzbu k EÚ, NATO a USA. 

V mene „európskeho záujmu“ je potrebné zotrvávať v mocenskom priestore euroatlantickom, ktorý sa nachádza pod kontrolou nadnárodných korporácií vykonávajúcich svoju vládu nad svetom prostredníctvom USA a NATO. Potom z toho vyplýva, že zahraničná politika SR nie je autonómna, nezávislá, nemá veľa spoločného so štátnou suverenitou a nemá manévrovací priestor pre vlastné rozhodnutia. Ak občan žiada politikov o nesúhlas so zahraničnou politikou, pokiaľ sa tá ocitne v rozpore s pravdou, morálkou, zásadami medzinárodných vzťahov či slušných a mierumilovných ľudí, tak politici nebudú konať čestne a pravdivo. Z tohto dôvodu aj informačné pole pod vedením EÚ je rozdelené na 100%-nú pravdu Západu a 100%-nú propagandu Putina či Ruska.

V mene „európskeho záujmu“ nie je politika EÚ (europolitika) politikou politických strán. Znamená to, že ak sme EÚ ako vládna moc zverili rozhodovanie či spoluúčasť na rozhodovaní v mnohých dôležitých otázkach SR, potom sa podarilo z veľkej časti obmedziť, zredukovať ustanovenie článku 31 Ústavy SR, podľa ktorého zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklad a používanie musia umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti. Umožňovanie a ochraňovanie slobodnej súťaže politických síl, kde patria aj občania štátu, je v systéme europolitiky nedôležité a nemožné a preto aj samotné voľby (národné) a parlamentná demokracia sú málo produktívnym demokratickým nástrojom.

V mene „európskeho záujmu“ EÚ už dávnejšie vydelila pre Ukrajinu 70,- miliónov eur ako ocenenie pokroku ( ! ), ktorého dosiahla v oblasti právnej zvrchovanosti.

V mene „európskeho záujmu“ a v súlade s princípom transatlanticizmu boli v SR inštalované (ustanovené) určité organizácie, ktoré nemajú nič spoločného s účasťou občanov na správe vecí verejných. Ide napríklad o:

1. Think – tank CEPI – „Inšitút pre stredoeurópsku politiku“, respektíve „Stredoeurópsky politický inštitút.“ Úloha: pomôcť stredoeurópskym krajinám formovať politiku medzinárodných organizácií.

2. „Slovenská atlantická komisia“ ( SAC ). Poslanie: pomôcť ľuďom s rozhodovacou právomocou a tvorcom verejnej mienky k vytvoreniu jednotnej reakcie na aktuálne témy a výzvy.

3. „Stredoeurópska strategická rada“. Mimovládna organizácia s cieľom posilňovať hlas Slovenska a strednej Európy v európskych a svetových záležitostiach. Spája kľúčové stredoeurópske osobnosti z oblasti zahraničnej politiky a bezpečnostnej politiky. Združuje organizácie: SAC, CEPI a CEA – Centrum pre európske záležitosti. Organizuje konferenciu GLOBSEC.

4. „Centrum pre európske záležitosti“ (CEA). Toto občianske združenie existuje ako nezávislá mimovládna organizácia s cieľom budovania platformy o európskych ekonomických, finančných a politických témach, ktorá vraj napomáha k zvýšeniu hlasu SR v regióne a v EÚ.

5. „Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku“ (SEPA) – otvorené diskusné fórum o medzinárodných otázkach a zahraničnej politike SR. Je dobrovoľným združením fyzických osôb a právnických osôb, ktoré sa zaujímajú o oblasť zahraničnej politiky. Združuje občanov rôznej politickej orientácie.

6. „Národný konvent o EÚ“. Ten sa zameriava na inštitucionalizáciu verejnej debaty o otázkach európskej integrácie na baze partnerstva vládnych, mimovládnych, podnikateľských a záujmových inštitúcií. Konvent 22.2.2018 potvrdil jednotu politického vedenia SR v proeurópskom a proatlantickom smerovaní SR. Na tomto konvente vraj štátny tajomník MZV a EZ SR Ivan Korčok vyvrátil mýtus o strate národnej suverenity.

V mene „európskeho záujmu“ sa máme pridať k všetkým tým západným politikom, ktorí svorne a jednotne neustále požadujú, aby Vladimír Putin zmenil svoje správanie.

V mene „európskeho záujmu“ sa máme pridať k bankám a k ich agentom v EÚ a v nemeckej vláde, aby sme uverili, že grécky ľud mal z pôžičiek Grécku prospech a je preto zodpovedný za ich splácanie. Tie pôžičky si však nebral grécky ľud. Vláda SR by sa mala poučiť z prípadu Grécka, pretože Program obnovy je z iniciatívy EÚ rovnako založený na kolektívnych úveroch a pôžičkách.

Podľa Petra Iskolu, fínskeho diplomata a medzinárodného právnika, mierové riešenie krízy na Ukrajine je v tom, aby EÚ konečne opustila svoju politiku sekundovania USA.

V mene „európskeho záujmu“ EÚ a jej členské štáty založili v roku 2013 Európsky fond pre podporu demokracie v mene nastolenia kurzu na „osvojenie“ informačného priestoru Ruska, krajín východného partnerstva a Pobaltia. Fond sleduje dlhodobú podporu a koordináciu „nezávislých“ zdrojov a mediálnych spoločnosti. Ide o zámer osloviť rusoeurópanov nespokojných s monopolom Kremľa a mládež. Tento fond je dielňou boja s ruskou propagandou.

V mene „európskeho záujmu“ EÚ naďalej odsudzuje nezákonnú anexiu Krymu a Sevastopoľu Ruskom a neuznáva toto vraj porušenie medzinárodného práva. V tejto súvislosti EÚ odsúdila otvorenie Krymského mosta.

V mene „európskeho záujmu“ – v tomto prípade bank, bol z úrovne EÚ zmluvou zriadený Európsky mechanizmus pre stabilitu ako medzinárodná finančná inštitúcia. Zmluvné strany sa zaviazali zaistiť finančnú stabilitu eurozóny. Ide o poskytnutie finančnej pomoci podľa potreby členským štátom eurozóny. Základné imanie: 700,- miliárd eur. Pre SR platí upísané imanie v sume 5,768 miliárd eur, ktoré bolo potrebné splatiť za päť rokov (do roku 2016 vrátane ). Zaujímavosťou je osobná imunita zodpovedných pracovníkov EMS.

Vyhlásenie Junckera: „Nemáme inú možnosť, ako brániť naše vlastné záujmy na Blízkom východe, v klimatickej otázke a v našich obchodných dohodách. Aj z tohto dôvodu EÚ predstavila plán spoločných výdavkov na obranu, aby sa Európa mohla stať samostatnou globálnou vojenskou silou Brusel, 9.6.201 ). Návrh vo výške 5,5 miliárd eur ročne vychádza z francúzsko – nemeckej iniciatívy, aby Brusel mal vojenskú štruktúru zodpovednú za operatívne plánovanie vojenských misií a ich spravovanie. Vojenský plán pozostáva z dvoch častí: a) vojenského výskumu, b) zdrojov na nákup zariadení ( tanky, vrtuľníky, drony ).

V mene „európskeho záujmu“ najprv „demokratický“ Západ zničil suverénny štát – Líbyu. Neskôr EÚ začala organizovať pomocné misie EÚ pre integrované riadenie hraníc v Líbyí – EUBAM. Výdavky na takúto misiu napríklad pre obdobie od 22.8.2016 do 30.11.2017 boli schválené v sume 17,- miliónov eur. Krajiny V4 mali prispieť sumou 35,- miliónov eur. Rada EÚ v júni 2025 predĺžila mandát Misie do júna 2027 s rozpočtom takmer 52 miliónov eur. Podobnou operáciou je EUCAP Sahel Niger, ktorej cieľom bolo zlepšenie kapacít bezpečnostných zložiek Nigeru ( žandárstva, národnej polície, národnej gardy ) v boji proti terorizmu a organizovanému zločinu a ktorej činnosť bola z dôvodov výpovede mandátu zo strany vládnej moci v roku 2024 ukončená. Podobnou operáciou je EUCAP Sahel Mali, ktorá je zameraná na podporu malijskej polície, žandárstva, národnej gardy, národnej gardy a príslušných ministerstiev pri budovaní kapacít a implementácií bezpečnostných reforiem. Mandát tejto misie bol predlžený do 31.januára 2027.

V mene „európskeho záujmu“ existuje cenzorský úrad – operačná skupina pre strategické komunikácie East StratCom Force, ktorej jedným z hlavných úloh je boj proti ruským dezinformáciám. Tento úrad vraj za dva roky odhalil viac ako 3000,- dezinformácií proti EÚ, povedala v októbri 2017 predstaviteľka diplomacie. Operačná skupina bola založená na základe rozhodnutia Európskej rady v marci 2015 v rámci kampane proti dezinformáciám. A v Európskej rad  vtedy sedel aj pán Róbert Fico.

V mene „európskeho záujmu“ je vraj samotná kapitalistická globalizácia. Koncept globalizácie – to je agenda a politika korporácií a je to podvodná hra niekoľko stoviek veľkých „globálnych hráčov“. Tak vznikol pre EÚ koncept „Jednotný európsky akt“, ktorý bol v roku 1987 vypracovaný najväčšími korporáciami Európy, ktoré spoločne vytvorili „Európsky okrúhly stôl priemyselníkov“ ( JEA ). V ňom bola zriadená Rada ministrov ako stály orgán, ktorý prešiel od hlasovania jednomyseľného k hlasovaniu kvalifikovanou väčšinou. Tento JEA sa venuje otázkam menovej politiky, regionálnej a štrukturálnej politiky, ekológií, výskumu, sociálnej politike.

V mene „európskeho záujmu“ dlhá séria falošných obvinení Ruska vedie k tomu, že britský minister obrany povedal, že svet začína s ruským prezidentom Vladimírom Putinom strácať trpezlivosť. Zároveň vyzdvihol postoj EÚ a NATO, že v súvislosti s útokom na exšpióna Sergeja Škripaľa sa jednotne postavili za Britániu. Tým zároveň ide o duševnú prípravu občanov členských štátov EÚ na vojnu. Zároveň 14 členských štátov malo vyhostiť ruských diplomatov. Na druhej strane útoky USA, Veľkej Británie a Francúzska v apríli 2018 na Sýriu sa pokladajú zo strany Merkelovej za potrebné a nevyhnutné, zo strany Mayovej za správne a legálne, zo strany Pelegriniho za výstrahu a za snahu zamedziť, aby Sýria mohla zrealizovať vraj ďalší chemický útok.

V mene koho Európsky parlament schválil komisiu na implementáciu práva šarija do európskej legislatívy ? Európske právo dosial vraj nedostatočne reflektovalo ( ! ) požiadavky moslimských občanov EÚ, ktorých počet presiahol 10 miliónov. Ich sväté texty sú nedotknuteľné a nemenné a bola prijatá zásada, že do európskych zákonov budú implementované jednotlivé verše zo svätého Koránu bez zmeny, pričom vysvetlenie jednotlivých ustanovení budú mať na starosti mimovládne komisie imamov, ktoré si jednotlivé členské štáty zriadia vo vlastnej pôsobnosti. Rozhodnutia týchto komisií budú nadradené národnej legislatíve jednotlivých štátov.

V mene „európskeho záujmu“ EP schválil návrh zákona, podľa ktorého EK bude udeľovať granty na prevádzkové náklady politickým neziskovým organizáciám. Oligarchovia z OSN a EÚ si tak zafinancujú politických cenzorov, udavačov, propagandistov a organizátorov migrácie.

V mene „európskeho záujmu“ bol britský dokument s označením FCO 30/1048 na základe zákona o oficiálnych tajomstvách skoro 50 rokov skrytý. Dokument zamlčoval pravdu o EÚ a bol datovaný rokom 1971. Čo je v tomto dokumente dôležité ?

a) že Európske hospodárske spoločenstvo smeruje k ekonomickej, menovej, fiškálnej únií so spoločnou zahraničnou a obrannou politikou, čo bude predstavovať najväčšiu kapituláciu národnej suverenity od roku 1066 !!!

b) zákon „Spoločenstva“ bude nadriadený všetkým súdom, stále väčšia moc bude prechádzať na byrokratický systém v Bruselu,

c) musí byť zachovaný dojem, že všetko riadi britská vláda !!!

d) jedným zo spôsobov, ako vytvoriť ilúziu, že je tento systém stále demokratický, je dať ľuďom šancu voliť nových zástupcov na európskej, regionálnej a miestnej úrovni.

V mene nového svetového poriadku je potrebné pokladať EÚ za jeho základnú súčasť. Britský politológ John Langhland tvrdí, že u kolísky „smrti národov“ stali Američania. Po roku 1945 je to projekt, ktorý riešili USA. Zaujímavosťou je, že rôzne európske štruktúry boli vo veľkej miere koncipované a uvedené do života USA. Z 9.5.1950 je známe Schumanovo vyhlásenie o vytvorení Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ. V skutočnosti tento plán bol dohodnutý vopred a za jeho autora sa pokladá Jean Monnet, ktorý zastupoval Američanov. Propagátorom európskej integrácie bol minister zahraničných vecí USA John Foster Dulles. Podľa neho Európa mala byť organizovaná ako „federalistický Commonwellth.“ Existoval „Americký výbor pre zjednotenú Európu“, financovaný Fordom a Rockefellerom. „Európske hnutie“ založil Joseph Retinger, generálny tajomník a spoluzakladateľ Konferencie Bilderberg.

Ako som sa už zmienil, bola podpísaná Zmluva CETA medzi EÚ a Kanadou. Túto zmluvu podpísal aj predseda vlády SR Róbert Fico ako zástupca predsedajúcej krajiny Európskej rady. Proti zmluvám CETA a TTIP boli veľké protesty a veľkú Európsku občiansku iniciatívu podpísalo 3,3 milióna občanov členských štátov EÚ. Je zaujímavé, že zástupcovia vlád a národní zákonodarcovia nemali možnosť zasahovať do obsahu zmluvy. Hlavným cieľom bolo odstránenie „netarifných bariér obchodu“, teda rozdielov v legislatíve a regulácií. Bol napríklad stanovený mechanizmus investičných arbitrácií, doložka tzv. ISDS, rozširuje sa patentová ochrana liečív, čo povedie k nárastu výdavkov na zdravotnícku starostlivosť, znižujú sa štandardy v oblasti potravín, chemikálií, spotrebiteľských a pracovných práv. Bezpodmienečný a neobmedzený prístup k verejným zákazkám: štát a obce budú mať zakázané uprednostňovať miestne produkty a producentov. Privatizácia verejných služieb ako nezvratný proces. Obmedzenie vnútroštátnych regulácií na služby a na akékoľvek iné ekonomické aktivity. Obmedzenie schopnosti prijímať legislatívu, čo povedie k tomu, že verejný záujem bude obetovaný ziskom korporácií. Majú sa odstrániť všetky cla. CETA nevytvára podmienky pre podporu zamestnanosti a rozvoja miestnej ekonomiky.. Rozšírenie patentovej ochrany pre nadnárodné spoločnosti pre šľachtenie a predaj osiva. Na autorské a patentové práva sa bude vzťahovať arbitrážna doložka.

V mene „európskeho záujmu“ došlo k ekonomickej anexií stredoeurópskych krajín Nemeckom. Ekonomické zaostávanie za západnou Európou sa zachovalo a zosilnelo. Ekonomiky krajín strednej Európy prešli pod úplnú kontrolu nemeckých korporácií. Životná úroveň a mzdy v krajinách V4 ostávajú na polovine či 2/3 HDP. Tento limit sa nesmie prekročiť, pretože potom by došlo k odlivu kapitálu a kríze. Ešte je dôležité uviesť niekoľko názorov od francúzskeho ekonóma Thomasa Pikettyho. Podľa neho Francúzsko a Nemecko získali výhodné trhy pre svoje korporácie. Priepasť medzi východom a západom Európy sa nezmenšuje, ale prehlbuje, pretože rastie odliv prostriedkov z východu na západ a a existuje stenčujúci sa prúd odlivu a prílivu prostriedkov v rokoch 2010 – 2016:

Odliv z: Poľska – 4,7 % Príliv z EÚ do: Poľska – 2,7 %

SR – 4,2 % SR – 2,2 %

Maďarsko – 7,2 % Maďarsko – 4,0 %

ČR – 7,6 % ČR – 1,9 %

V „európskom záujme“ nám vôbec nevadí, čo predstavuje v skutočnosti EÚ, v čom sú jej hrozby a konečný cieľ ! Pozrime sa na niekoľko charakteristík EÚ od V. Lepechina a zamyslíme sa, či je možné sa s nimi stotožniť. Takže, čo je EÚ ?

1. EÚ je sebestačná štruktúra a jej funkcionári zastupujú v prvom rade záujmy konkrétnej štruktúry a nie štátu. Môj dodatok: kto umožnil, ak nie vláda členského štátu, aby EÚ bola sebestačnou štruktúrou a zastupovala záujmy najmä nadnárodných štruktúr ?

2. EÚ sa premenila v nadstavbu nad členským štátom, ale nikomu sa nezodpovedá, ani národným vládam. Môj dodatok: napriek tomu národné vlády a ani zákonodarcovia neprotestujú.

3. EÚ je korporáciou, ktorá kontroluje Európu. Môj dodatok: napriek tomu národné vlády pokladajú EÚ za vynikajúci projekt. Viď Róbert Fico a ďalší predstavitelia politických strán.

4. EÚ prispieva k strate členských štátov, národné štáty nemajú možnosť ovplyvňovať rozhodovanie Európskej rady a ďalších štruktúr.

5. Euro, ECB sú nadnárodné výtvory, ktoré nie sú nikomu a ničomu zodpovedné.

V rámci „európskeho záujmu“ predstavuje EÚ aj čo do počtu pracovníkov obrovský kolos. V roku 2000 prekročil počet pracovníkov Generálnych riaditeľstiev a Správy služieb Európskej komisie 56,- tisíc ľudí. Rozrastajú sa dekoncentrované európske agentúry a už dávnejšie ich počet dosiahol číslo 31. Existuje údaj, že celkový počet zamestnancov EÚ je viac ako 200,- tisíc.

V mene „európskeho záujmu“ ministri zahraničných vecí a obrany členských štátov EÚ ešte v novembri 2017 podpísali dokument, v ktorom vyjadrili záujem vytvoriť Stálu štruktúrovanú spoluprácu EÚ v oblasti bezpečnosti a obrany ( PESCO ). Podľa Chmelára dokument ako dohoda je projektom NATO, nakoľko podľa Lisabonskej zmluvy akákoľvek vojenská spolupráca v rámci EÚ bude podriadená Severoatlantickej aliancií. . Pôjde o rapídne navýšenie výdavkov na zbrojenie a to najmä v krajinách, ktoré doteraz používajú vojenký materiál ruskej výroby. Militarizmus sa stane trvalou témou zasadaní Rady EÚ, pretože PESCO umožňuje nasadenie vojenských jednotiek a ťažkých zbraní kdekoľvek vo svete, čiže pôjde o vojenské intervencie, aby sa naplnila vízia EÚ byť silnejším globálnym hráčom.

V mene „európskeho záujmu“ sa postupne zväčšuje zoznam absurdných zákazov EÚ, ktorý jednoznačne ukazuje k jasnému zámeru, že EÚ sa pretvára na silné byrokratické a mocenské monštrum (impérium), ktoré postupne si odoberie od národných štátov všetku potrebnú moc, aby sa sám pasoval do postavenia mocného európskeho impéria. O zákaze zakrivených banánov či uhoriek sú tu aj iné zaujímavé položky: zákaz natierkového masla, marmelády, zákaz označovania nápoja ako rum, pokiaľ nie je vyrobený z cukrovej trstiny a melasy, zákaz klasických žiaroviek, zákaz dávania igelitových tašiek zdarma, zákaz ortuťových teplomerov, obmedzenie predaja vysávačov s príkonom nad 900 W, zákaz pestovania niektorých druhov rastlín, nariadenie, ako správne upiecť hranolčeky.

V mene „európskeho záujmu“ v apríli 2018 schválil EP uznesenie, v ktorom s obavami konštatuje, že rastúca a rozšírená váhavosť voči očkovaniu dosiahla znepokojivých rozmerov a preto žiada členské štáty, aby zaistili, že preočkovanosť bude rozšírená i mimo raného detstva a že sa bude na všetky skupiny obyvateľstva vzťahovať prístup spočívajúci v celoživotnom očkovaní. Členské štáty majú povinnosť prijať účinné opatrenia, aby sa rozvíjala osvetová a informačná kampaň zameraná na obnovenie dôvery v očkovacie látky.

V mene „európskeho záujmu“ Európsky parlament a Rada EÚ schválili zriadenie Fondu pre azyl, migráciu a integráciu na roky 2021 až 2027. Tento fond má k dispozícií praktický 10 miliárd eur. Fond má podporovať legálnu migráciu a podporovať a rozvíjať politiky v oblasti legálnej migrácie. Má vzniknúť nová agentúra pre azyl a má sa zvýšiť úloha mimovládnych promigračných organizácií. A bude sa riešiť aj otázka solidárneho prerozdelenia migrantov.

V mene „európskeho záujmu“ a Nemecka Európsky súdny dvor schválil plán Nemecka na deportáciu žiadateľov o azyl do iných členských štátov EÚ. Vraj menej štedré systémy sociálnych dávok nie sú dôvodom na blokovanie transferov utečencov. Azylanti sa tak už nebudú môcť právne brániť pred deportáciou odkazovaním na chudobné pomery v iných štátoch alebo želaním mať nemecké sociálne dávky.

Pokiaľ si čitateľ pozorne prečítal uvedené penzum,týkajúce sa „európskeho záujmu“, tak si celkom jasne musí uvedomiť, že tieto záujmy vôbec nevychádzajú z národno-štátnych záujmov napríklad Slovenskej republiky, pretože praktický nikdy neboli predmetom politiky a politického konania v rámci politických síl v podmienkach národnej spoločnosti. Z uvedeného dôvodu potom nemôže ani platiť tvrdenie našich vládnych predstaviteľov, že do Bruselu chodia presadzovať záujmy Slovenskej republiky. Praktické príklady súvisiace s presadzovaním „európskych záujmov“, rovnako ako rôzne rozhodnutia v oblasti jednotlivých politik EÚ, sa pripravujú na nadnárodnej úrovni vopred a to pod vedením autoritatívnej Európskej komisie a v súčinnosti s príslušnými pracovnými výbormi k tomu vopred ustanovenými.

VIII.

EÚ a NATO ako nástroje obmedzenia slobody národov východnej Európy byť efektívnymi a samostatnými národnými štátmi.

V januári 2016 vyšiel článok, ktorý napísal John Laughland, britský historik a špecialista na medzinárodné právo. V článku k 24. výročiu analyzuje význam podpisu Maastrichtskej zmluvy, ktorá v Európe zahájila útok na národné štáty po tom, čo USA otvorene vykročili za nastolením svetovlády. Z úvodu článku dovolím si uviesť nasledujúci názor jeho autora: „V roku 1991 (december, poznámka D.H.) bolo v Maastrichte dohodnuté nielen odstránenie národných mien, ale i prekonanie koncepcie národných štátov. Bola to ťažká rána pre medzinárodné právo a tiež pre mier. Často sa právom tvrdí, že Európska únia ohrozuje národnú suverenitu a tým pádom i demokraciu. Zastávam názor, že to platí aj pre NATO. Obidve bruselské štruktúry predstavujú dve strany tej istej nadnárodnej mince. Tento nadnárodný systém je v príkrom rozpore s medzinárodným právom a Chartou OSN. Povedané inými slovami, táto štruktúra je nezákonná“.

Tento názor britského historika a špecialistu na medzinárodné právo si zasluhuje veľkú pozornosť, hoci realita je taká, že nikto z politikov, filozofov, sociológov, vedcov, právnikov a strany občianstva sa tým nemá záujem zaoberať a žiadať nápravu. Jednoducho, aj keď autor článku vyslovil skutočnú pravdu o tom, čo v dnešnom svete predstavujú také nadnárodné štruktúry ako NATO a EÚ, všetko je zo strany bruselských mandarínov a národných vodcov ignorované, nie je predmetom reálneho politického konania a teda nemôže byť ani predmetom demokratického rozhodovania. Nech si čitateľ všimne tento paradox: Taká nezákonná štruktúra ako je EÚ si vyhradila právo kontrolovať a pravidelne každý rok hodnotiť právny poriadok každého členského štátu EÚ a či je v súlade s hodnotami, na ktorých je EÚ založená, najmä s princípmi právneho štátu.

S čím by sme mohli porovnať toto obrovské ignoranstvo politikov a občanov vo vzťahu k nadnárodnými štruktúram ako sú NATO a EÚ ? Pokiaľ by sme to mali porovnať, ako sa vieme k nezákonnému postupu vládnej moci správať na území SR, tak sa príklady môžu nájsť. Prvý a veľmi závažným príkladom boli samotné voľby prezidenta SR v roku 2019. Po oznámení výsledkov volieb kandidát na prezidenta SR JUDr. Štefan Harabin podal sťažnosť na nezákonný priebeh volieb na Ústavný súd SR. A stalo sa to, čo sa vôbec nemalo stať a čo malo vyvolať nielen hnev politikov, ale aj nás, samotných občanov. Volebná sťažnosť nebola prejednaná, nebolo o nej rozhodnuté a napriek tomu predseda Ústavného súdu SR a naši ústavní činitelia spustili proces inaugurácie za prezidentku SR Zuzanu Čaputovú.

Ako sa hovorí, také niečo predstavuje akt ignorantstva a doslova debilizmu, keď si toto dovolili naši zástupcovia v rámci nášho právneho poriadku presadiť. A čo je najhoršie, od takého postupu politikov sa nedištancoval ani predseda Ústavného súdu SR, pretože od Zuzany Čaputovej prijal predpísaný sľub. A na základe takéhoto úmyselného pochybenia či skôr politického rozhodnutia potom prezidentka SR vykonávala svoj úrad celých päť rokov. Ak by Zuzana Čaputová mala aj morálne predpoklady na výkon zodpovednej funkcie, bola by urobila správne gesto, ak by verejne oznámila, že aktu inaugurácie sa môže zúčastniť len vtedy, keď volebný proces rozhodnutím Ústavného súdu SR o volebnej sťažnosti bude ukončený. Z môjho pohľadu jej povinnosťou bolo prijať takéto morálne rozhodnutie. Neurobila to a napriek tomu sa stala obdivovanou političkou tak na Západe ako aj u mnohých skupín obyvateľstva u nás.

Týmto pochybením našich politikov a ústavného súdu sa nikto nezaoberal a život bežal ďalej. Lenže takáto závažná chyba mala svoje pokračovanie v rokoch 2020 až 2023. O niečom vypovedá taký dokument ako je „Prehľad porušení princípov právneho štátu v rokoch 2020-2023“, ktorý vydalo Ministerstvo spravodlivosti SR v roku 2024. Tento prehľad si môže čitateľ, ak má záujem, preštudovať. Z môjho pohľadu sa dokument venuje iba viacej ako 140 prípadom nezákonných a úmyselných konaní a príkladov zneužívania moci zo strany orgánov presadzovania práva.

V dokumente však nie je žiadna zmienka a príklady o porušovaní práva zo strany bývalej vládnej moci, ktoré sa dotýkalo všetkých možných rozhodnutí, súvisiacich s presadzovaním organizovania globálnej politiky strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu v podmienkach SR v rokoch 2020 až 2023. Vzhľadom na tieto príklady nie je mojim zámerom sa zaoberať tým, ako v uvedených rokoch svoj prezidentský úrad viedla Zuzana Čaputová. No je jasné, že s akými politickými a morálnymi predpokladmi prišla Zuzana Čaputová do prezidentského paláca, tak iba s takými mohla aj disponovať. Nemôžeme sa preto vôbec diviť, že vôbec nemala problém všetkých občanov SR agitovať v prospech farmaceutického Kartelu pod heslom „Vakcína je sloboda!“

Podľa britského historika Maastrichtska zmluva bola priamym výsledok nadnárodnej ideológie vtedajšieho spolkového kancelára Helmuta Kohla. Je to ideológia, ktorá v súčasnosti ovláda celý Západ. Ten po návrate z Maastrichtu v decembri 1991 prehlásil toto: „Cesta k európskej únií je nevratná. Členské štáty Európskeho spoločenstva sú teraz zviazané spôsobom, ktorý znemožňuje vybočenie alebo návrat k predchádzajúcemu národno štátnemu mysleniu so všetkými jeho neblahými dôsledkami“. Autor článku pripomína, že nadnárodná ideológia bola zakotvená i ústavno právnym spôsobom v samotnej ústave Nemecka. Nemecko je jediným členským štátom EÚ, ktorý je povinný zostať členským štátom EÚ a ktorý je povinný spolupôsobiť na jej rozvoji (centralizácií). Nemecko je tak garantom nadnárodnej ideológie. A túto nadnárodnú ideológiu pod vedením Nemecka majú za priamu povinnosť podporovať všetky členské štáty aj na čele so svojimi národnými vodcami.

Žiaľ, aj u nás na Slovensku máme skupinu nepoučiteľných, naivných a bez rozmyslu občanov, ktorá sa rozhodla vzorne reprezentovať Slovenskú republiku podľa pokynov Nemecka. Iniciatívna skupina občanov pod vedením svojich organizátorov novinára Štefana Hríba a občana Štefana Kvasnicu podpísala a zaslala hneď začiatkom júna 2025 „Otvorený list kancelárovi Spolkovej republiky Nemecko pánovi Friedrichovi Merzovi“, v ktorom vyjadrili úprimnú ľútosť nad nad vyjadreniami predstaviteľov strany SMER – SD, vrátane predsedu vlády SR. Zároveň sa celá skupina signatárov ospravedlňuje kancelárovi SRN za vyjadrenia, ktoré odzneli zo strany vraj garnitúry politických dobrodruhov zo Slovenska. Celá skupina našich „aktívnych občanov“ si nedávno vypočula slová kancelára o jednote v Európskej únií a preto hneď v úvode stručného otvoreného listu mu oznámila, že sa s jeho slovami plne stotožňuje

Ja osobne tiež verím, že skupina signatárov vyjadrila svoj názor na jednotu v EÚ celkom slobodne a úprimne. Problém je iba v tom, že toto „vedecké zoskupenie“ občanov vôbec nepochopilo, čoho sa jednota v EÚ týka. V skutočnosti sa týka práve požiadavky, že žiadny členský štát a jeho predstavitelia, či vôbec politici v národných štátoch, si nesmú dovoliť žiadnym spôsobom spochybňovať nadnárodnú ideológiu a teda aj vedúce postavenie Nemecka v celom procese centralizácie EÚ na novú ríšu, ktorá vládne a bude ešte viac vládnuť nad všetkými. Skupina okolo novinára Š. Hríba sa teda plne a nevedomky prihlásila k tomu, čo sa od členského štátu EÚ vyžaduje: žiadny návrat k národno štátnemu mysleniu, ako to presne požadoval kancelár Helmut Kohl. Treba prepáčiť všetkým aktérom otvoreného listu, že ešte nepočuli o nacistických koreňoch bruselskej EÚ.

Ďalším „zlatým pokladom produktívneho myslenia“ aktérov otvoreného listu je to, že majú obavy z vývoja v Slovenskej republike, pretože ten „narušuje náš spoločný životný záujem na účinnej spolupráci právneho spoločenstva suverénnych štátov, ktoré sa nazýva Európska únia“. Tento „intelektuálny nezmysel“ nie je problém vypotiť, ak človek nerozmýšľa a iba slepo dôveruje. Bolo by stačilo, aby si aktéri otvoreného listu pripomenuli predpísaný ústavný sľub poslanca NR SR, ktorý znie:

„Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem plniť v záujme jej občanov. Budem dodržiavať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa uvádzali do života.“

A ešte si dovolím uviesť sľub člena vlády SR, ktorý znie:

„Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem plniť v záujme občanov. Budem zachovávať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa uvádzali do života.“

Z predpísaných ústavných sľubov je jasné, komu je sľubovaná vernosť a v záujme koho. Vedia aktéri otvoreného listu, ako by SR mala napríklad narušovať spoločný životný záujem so Spolkovou republikou Nemecko ? Nebolo to a nie je to tak, že zo strany Nemecka vo vzťahu k Slovenskej republike vždy v rozhodujúcich momentoch novodobých dejín išlo a ide o to, ako máme byť podriadení záujmom silnejšieho „partnera“ ? Podľa aktérov otvoreného listu Nemecko máme považovať za garanta našej bezpečnosti a prosperity v rámci EÚ, čo je poriadny nezmysel. Ako môže byť Nemecko garantom našej bezpečnosti, keď v rámci EÚ je na čele konfrontačnej politiky proti Ruskej federácií a má veľkú zásluhu na tom, že Západ vedie proti RF na Ukrajine zástupnú vojnu. Ako môže byť Nemecko garantom našej prosperity, keď nám nikdy predstavitelia západného kapitalizmu jednoducho nedovolia, aby sa životná úroveň obyvateľstva na Slovensku vyrovnala so životnou úrovňou západnej 15–ky, keď sme museli prijať len úlohu byť polokoloniálnou krajinou pre Západ ?

Ako môžeme pokladať Nemecko za štát, ktorý bol a je skutočným priateľom Slovenska, keď fakty hovoria o niečom inom a keď by sme mali vedieť, že západný kapitalizmus nemá skutočných priateľov, iba svoje záujmy, ktoré presadzuje ? A aktuálnym záujmom je, aby Slovenská republika ostala v područí Bruselu, aby bola podriadená, ako všetky iné národy v Európe, Európskej únií a teda v konečnom prípade záujmom Nemecka ako nositeľa nadnárodnej ideológie. Toto podriadenie sa spoločnej Európe pod vedením Nemecka, to už bol sen a plány samotných nacistov ako predstaviteľov Tretej ríše.

Nadnárodná ideológia EÚ si vyžaduje práve takú jednotu a teda vernosť, ktorá nie je predmetom ústavnej povinnosti našich politikov. Bruselskí mandaríni od národných vodcov členských štátov požadujú za každých okolnosti podporovať jednotu EÚ, pričom túto jednotu nepresadzujú cez zatiaľ neexistujúcu povinnosť v rámci národných ústav. Skutočná jednota EÚ podľa charakteristík Bruselu je organizovaná a využívaná cez nástroj inštitucionálnej štruktúry EÚ, v rámci jej orgánov a teda toho, že predstaviteľov členských štátov zapája aj do zákonodárnej činnosti cez Radu ministrov, pričom všetkým zástupcom členských štátov umožňuje, aby cez Brusel mohli jednotlivé vlády konšpirovať proti svojim občanom a obyvateľstvu.

John Laughland v svojom článku „EÚ je urážkou demokracie a mala by byť rozpustená“ uviedol, že EÚ prirovnáva ku kartelu – kartelu, ktorý tvoria vlády členských štátov, ktoré sú zamestnané nekončeným konšpirovaním proti vlastným voličom a parlamentom. Toto prirovnanie zakladá na tom, že sama európska integrácia zásadným spôsobom posilňuje moc národných vlád nad vlastnými národnými parlamentmi. Dôvodom takéhoto tvrdenie je to, že zákony v Európskej únií produkuje Rada ministrov z členských štátov, ktorí zodpovedajú za určitú oblasť politiky, o ktorej sa hlasuje. Vládam členských štátov sa tak do rúk dostávajú rozsiahle zákonodarné právomoci, čo je nezlúčiteľné so zásadou oddelenia pilierov štátnej moci. Podľa tejto zásady výkonná moc (vláda) má byť oddelená od moci zákonodarnej a obe od moci súdnej. V prípade EÚ to tak nie je. Iba v diktatúre platí, že výkonná moc takto obmedzená nie je, čo je prípad EÚ. Podľa autora článku EÚ tak predstavuje dramatický a neprestávajúci transfer zákonodarnej moci od národných parlamentov k predstaviteľom výkonnej moci, zasadajúcich v Rade ministrov.

Vyzerá to tak, že práve v tom spočívajú dôvody, prečo veľká väčšina politikov podporuje Európsku úniu. Citujem: „Zvyšuje ich vlastnú moc a rozširuje im manévrovací priestor. Je omnoho jednoduchšie prijímať zákony na pokojnom tajnom zasadaní dvadsiatich siedmich kolegov, ako robiť to isté v rozhádanom parlamente, kde zvyčajne útočí opozícia. Je omnoho pohodlnejšie trochu si pohandľovať s podobne naladenými politikmi z iných krajín, ako argumentovať pred kritickou verejnosťou. Je omnoho lepšie odhlasovať nepopulárny zákona a potom zvaliť vinu na Európu.“Z uvedených dôvodov si autor článku myslí, že EÚ je kartelom vlád a je to ich sprisahanie proti vlastným voličom, je preto urážkou demokracie a mala by byť rozpustená.

Ďalej autor pripomenul, že západní politici dlhé roky bojovali za slobodu východnej Európy. Nerieši, prečo bojovali za slobodu. Po roku 1989 západní politici dostali strach zo slobody východnej Európy a preto sa rozhodli, že musia obmedziť novú slobodu na východe novými nadnárodnými štruktúrami. Bolo im jasné, že stabilitu môžu dosiahnuť len vytvorením nového núteného poriadku. A k tomu sa malo použiť aj niečo také ako je spoločná mena euro. Čo môžu znamenať uvedené myšlienky ? To, že Západ sa vždy organizoval, aby padol socialistický tábor, o čom existuje mnoho faktov, ktoré dosvedčujú jeho rôzne pokusy. O čo sa teda Západ usiloval ? Aby sa krajiny východnej Európy mohli opäť začleniť do ekonomického systému kapitalizmu. Zo strany Západu to bolo celkom pragmatické politické stanovisko, pretože už veľmi potrebovali rozšíriť svoje ekonomické záujmy na celé teritórium Európy, teda získať nové trhy a aj nový politický a vojenský vplyv.

Lenže prečo podľa britského historika po roku 1989 západní politici dostali strach zo slobody východnej Európy ? Pretože po roku 1989 existovalo určité malé obdobie politického vákua, v ktorom sa muselo rozhodnúť, ako ďalej bude pokračovať vývoj vo východnej Európe. Presnú odpoveď na tento dejinný okamih som našiel v knihe amerického filozofa Davida Schweickarta s názvom „Po kapitalizme ekonomická demokracia“. Hneď v úvode svojej knihy americký filozof okrem iného v svojej záverečnej poznámke uviedol, že v auguste 1994 sa zúčastnil na výročnej konferencií Medzinárodného inštitútu pre samosprávu v Malošove (Česká republika). Tam bol prítomný aj Jaroslav Vanek, významný ekonóm z americkej Cornell Univerzity, ktorý sa preslávil teóriou a praxou z oblasti zamestnaneckej samosprávy. Tento pán bol veľmi nahnevaný, pretože jeden jeho študent uzavrel s Rockefellerovou nadáciou, že prípravy učebnicu úvodu do ekonomiky, ktorá by sa používala vo východnej Európe. Študent do učebnice zahrnul aj časť o zamestnaneckej samospráve, čiže oblasť na ktorú sa špecializoval. Vydavateľ na neho naliehal, aby túto časť vypustil.

A teraz už môžem priamo citovať amerického filozofa, čo v tejto súvislosti napísal ďalej: „Keď si zalistujete v článkoch, ktoré v tom čase napísali ekonómovia a politickí stratégovia zainteresovaní do hospodárskej rekonštrukcie krajín výchovného bloku, v ktorých komunizmus skolaboval, zistíte, že za významnú reformnú agendu pokladali otázky zamestnaneckej samosprávy. Bolo dôležité presvedčiť lídrov týchto krajín, aby zostali normálni a nespoliehali sa na grandiózne experimenty privatizácie, deregulácie a voľnej ruky trhu. Žiaľ, rozpad sovietskej ríše nastal práve v tomto okamihu, keď neoliberalizmus ovládol ideológiu Západu. Sebavedomí a suverénni západní ekonómovia spojili sily v záujme ešte cynickejšieho politického poradenstva“ (str.21-22).

Na základe uvedeného je možné dať jasnú odpoveď, prečo západní politici dostali strach zo slobody. Pretože sa nesmela na program politických a ekonomických reforiem v krajinách východnej Európy ani náznakom nastoliť možnosť, aby sa prerokovali a nastolili na riešenie otázky zamestnaneckej samosprávy. Všetko malo ostať iba pri otázkach privatizácie, deregulácie a voľného trhu. Reformná agenda o otázkach zamestnaneckej samosprávy bola historickou príležitosťou, ktorá sa stratila. Západný kapitalizmus presadil svoje. Americký filozof potom uviedol, že celou pointou privatizačného procesu bolo vyrvať z rúk štátu štátny majetok, aby sa komunistická strana už nikdy nevrátila, o ľudí sa nikto nezaujímal. Zaujímave je to, že aj po toľkých rokoch si skupina signatárov otvoreného listu nemeckému kancelárovi tento proces návratu ku kapitalizmu cez privatizačný proces nazvala, že Nemecko bolo nezištným podporovateľom všetkých demokratických zmien v našej krajine po roku 1989. Čo demokratického bolo na vnútenom privatizačnom procese, to by signatári otvoreného listu mohli vysvetliť celej našej spoločnosti.

Záver k uvedenej otázke, súvisiacej s rozhodnutím, ako sa v prvom kroku naloží so slobodou krajín východnej Európy, je taký, že západný kapitalizmus a jeho politici si rôznymi spôsobmi a nástrojmi ustrážili, aby sa všade nastolila otázka privatizácie, deregulácie a voľného trhu. Reformnú agendu spojenú s otázkami zamestnaneckej samosprávy sa podarilo utajiť, pretože by to zásadným spôsobom prispelo k reforme socializmu. Nikoho z politikov Západu a ani nikoho z tých nových politických tvári v krajinách východnej Európy akosi ani nenapadlo, aby o ďalšom smerovaní každej krajiny mohli demokratickí rozhodnúť voliči. Takže organizátori otvoreného listu to zovšeobecnili tak, aby za „demokratickú zmenu“ sa pokladalo to, čo vôbec nebolo demokratického, pretože sa rozhodovalo bez voličstva.

Otázka strachu západných politikov zo slobody krajín východnej Európy rozhodnutím o privatizačnom procese bolo vyriešená iba čiastočne, spolovice. Návrat krajín východnej Európy do lona západného kapitalizmu nabral dobrý smer, ale ešte bolo potrebné vyriešiť jednú veľmi dôležitú otázku. Aj pri návrate každej krajiny východnej Európy do ekonomického systému západného kapitalizmu bolo možné predpokladať či počítať s tým, že v každom národnom štáte sa nájdu lídri národne a vlasteneckí orientovaní a budú chcieť presadzovať také politické riešenia, ktoré môžu byť celkom reálne vo veľkej miere v prospech samotného obyvateľstva a jeho záujmov. Bolo preto potrebné obmedziť schopnosti a možnosti politikov a ich politického konania tak, aby si západný kapitalizmus bez veľkých problémov presadil svoje vlastné záujmy a potreby a upevnil svoje postavenie na trhu, rovnako ako v oblasti politiky.

To boli podľa môjho názoru dôvody, prečo britský historik tvrdí, že po roku 1989 západní politici dostali strach zo slobody východnej Európy a preto sa rozhodli, že musia obmedziť novú slobodu na východe novými nadnárodnými štruktúrami. Ak už bol urobený prvý krok, ktorý súvisel s istotou presadzovania privatizačného procesu, bolo potrebné urobiť ešte druhý krok. A tým druhým krokom bolo to, ako obmedziť slobodu každej krajiny východnej Európy byť efektívnymi samostatnými národnými štátmi. Preto zákonite muselo byť prijaté rozhodnutie obmedziť novú slobodu na východe Európy novými nadnárodnými štruktúrami ako sú NATO a EÚ. Bolo im jasné, že stabilitu môžu dosiahnuť len vytvorením nového núteného poriadku. A tak sa postupne rozpracovala politika začatia prístupových rokovaní s krajinami, ktoré sa budú chcieť „slobodne“ rozhodnúť byť členmi Severoatlantickej Aliancie a Európskej únie.

Zo strany západného kapitalizmu a zorganizovanej európskej 15–ky bol spustený proces európskej integrácie, v rámci ktorého sa vôbec nepočítalo s tým, že pôjde o vytvorenie schopnej medzinárodnej organizácie ako zväzku suverénnych a nezávislých národných štátov. Pod vedením a dohľadom Nemecka sa EÚ zorganizovala ako nadnárodná štátna moc. Ako postupovalo pod vedením Západu vytvorenie nového núteného poriadku v rámci Slovenskej republiky, o tom sa zmieňujem vo vnútri tohto článku. Teraz len poznamenám, že signatári otvoreného listu kancelárovi SRN dali jasne najavo, že obdivujú Nemecko aj v tom, že bolo veľkorysým partnerom v procese našej európskej integrácie. Ak vychádzame z tvrdenia britského historika o tom, že západným politikom išlo o vytvorenie nového núteného poriadku pre krajiny východnej Európy, tak v prípade členstva národného štátu v EÚ išlo o určitý typ integračného procesu, podotýkam určitým spôsobom núteného, za ktorý signatári otvoreného listu kancelárovi SRN vyjadrili veľký obdiv, pretože podľa nich bolo Nemecko „…veľkorysým partnerom v procese našej európskej integrácie“.

Vyhlásenie samostatnosti Slovenskej republiky sa udialo 1. januára 1993. V tento deň sa na spoločnej schôdzi Národnej rady SR a vlády SR prijalo vyhlásenie o vzniku nezávislej samostatnej Slovenskej republiky. Ešte predtým dňa 1.septembra 1992 bola Slovenskou národnou radou prijatá pod číslom 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky. Tento dátum je od roku 1994 štátnym sviatkom. Hneď v prvej hlave, prvého oddielu a článku 1 ods. 1 bolo prijaté toto znenie: „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo“.

V čase prijatia Ústavy SR toto ustanovenie malo skutočný zmysel, pretože vtedy ani Slovenská republika ešte nebola v ničom obmedzená, pretože ešte nebola vyriešená otázka vytvorenia nového núteného poriadku nadnárodnými štruktúrami Západu. Prijatie uvedeného ustanovenia v Ústave SR bolo na jednej strane výrazom úprimnej snahy rozvinuť život v celej spoločnosti ako v nezávislej Slovenskej republiky a na strane druhej možno už existovali politické sily, ktorým toto ustanovenie vyhovovalo pre ďalšie kroky, ktoré sa udejú v rámci vnútornej a zahraničnej politiky vládnej moci, pretože umožňoval sa za uvedené ustanovenie „skrývať“.

Deklarovaná zvrchovanosť a prísľub, že sa SR nebude viazať na nijakú ideológiu, dlho nevydržali v svojej záväznej pozícií, pretože najmä od nástupu novej vlády SR pod vedením Mikuláša Dzurindu na jeseň 1998 a so zvolením Rudolfa Schustera za prezidenta SR v máji 1999, sa na potrebu zvrchovanosti a vyhýbania sa od ideológií úplne zabudlo. Politickí predstavitelia SR sa úplne stotožnili s tým, že Slovenská republika musí byť významnou súčasťou tohto nového poriadku, o ktorom sa jasne zmienil v svojom článku britský historik, pričom vôbec sa otvorene na verejnosti nehovorilo o tom, že NATO a rovnako EÚ sú nadnárodné mocenské štruktúry, ktorých politika je založená na nadnárodnej ideológií, rovnako nikoho nenapadlo zaoberať sa otázkou, či uvedené štruktúry existujú v súlade s medzinárodným právom.

Keď sa v zákulisí politikov a intrigánov rozhodlo o tom, že krajiny východnej Európy sa vrátia do lona ekonomického systému západného kapitalizmu, bolo jasné, že to vytvorí vhodné podmienky k tomu, aby ich politika bola podriadená záujmom politických predstaviteľov Západu a v Európe zvlášť záujmom európskej 15-ky. Nástrojom západniarov pre organizovanie politiky a politikov v krajinách východnej Európy sa stali prístupové rokovania, v rámci ktorých sa museli plniť podmienky vraj múdrejších, schopnejších, zodpovednejších, bohatších, civilizovanejších a prefíkanejších predstaviteľov západnej 15 – ky či západných nadnárodných štruktúr.

IX.

Ak do verejného a politického života je nasadená družina niekoľkých škodcov a prisluhovačov, tak o osude národa je rozhodnuté.

Sme nepoučiteľní, keďže veľká časť obyvateľstva vie o tom, že NATO je zločinecká organizácia a Európska únia bola postavená na nacistických koreňoch a potrebuje zlikvidovať národné štáty a teda to najdôležitejšie, čo ako občania máme pre svoju skutočnú existenciu mať a dostatočne účinne využívať. Ako sme sa mohli a dokázali zbaviť svojho presvedčenia a viery, že slovenský národ nemôže slobodne žiť v rámci svojej štátnosti a svojho poňatia kapitalistickej spoločnosti, ale sme sa dali obalamutiť predstaviteľmi západného kapitalizmu, že naše skutočné možnosti rozvoja celej spoločnosti sú možné a existenčne potrebné, len ak budeme členmi NATO a EÚ ?

Na položenú otázku nech si hľadá odpoveď samotný čitateľ. Ja iba pripomeniem, že problém zmeny v otázkach presvedčenia a viery sa nemusí začínať výchovou strany občianstva, ale predovšetkým tým, že nám na naše podmienky vhodná skupina poverených členov, napríklad z Trilaterálnej komisie, nasadí do oblasti verejného a politického života skupinu škodcov. Takáto skupina vopred neidentifikovaných škodcov bude mať za povinnosť uchádzať sa o dôveru občanov vo voľbách do NR SR, pričom k tomu využije platformu určitej politickej strany, alebo platformu koalície.

Pre osud Slovenskej republiky boli rozhodujúce voľby v roku 1998, na základe ktorých vládu SR vytvorila SDK (koalícia piatich strán) s SDĽ, SMK a SOP, ktorá dostala priliehavý názov „Vláda zmeny“. Treba doplniť, že SDK bola politická strana, ktorá výlučne pôsobila v rokoch 1998 až 2002 a jej predsedom bol Mikuláš Dzurinda. Potom to boli voľby v roku 2002, po ktorých vládnu koalíciu tvorili politické strany SDKÚ -DS, SMK, KDH a ÁNO. Aj v tomto prípade treba doplniť, že SDKÚ -DS bola založená až vo februári 2000 a jej zakladateľom bol rovnako Mikuláš Dzurinda. Možno konštatovať, že takýmto spôsobom sa u nás zakladajú t. z. politické strany a to praktický na jednoúčelové použitie.

Tieto dve volebné obdobia boli rozhodujúce pre ďalší osud Slovenskej republiky, pretože v rámci nich boli prijaté zásadné politické rozhodnutia, ktoré po nás požadoval „demokratický“ Západ na čele s jej privilegovanou triedou a ktoré sa týkali toho, aby SR sa stala členom NATO a EÚ. Zároveň NR SR ako zákonodarný zbor prijala celkom v predstihu vo februári 2001 novelu Ústavy SR, v rámci ktorej sa nadštátna tvorba vôle uzákonila ako nadradená nad vnútroštátnou tvorbou vole a to ešte dávno pred referendom o členstve SR v EÚ. A rovnako už pred referendom – ešte dňa 16.apríla 2003 v Aténach naši predstavitelia v zložení R. Schuster, M. Dzurinda, E. Kukan a J. Figeľ podpísali dva zmluvné dokumenty: Zmluvu o pristúpení k Európskej únií a Záverečný akt k Zmluve o pristúpení k Európskej únií. Zároveň treba dodať, že aby bolo možné podpísať uvedené dva dokumenty, Slovensko muselo ukončiť prístupové rokovania do konca roka 2002, čo sa aj stalo na zasadaní Európskej rady v Kodani.

Až po týchto niekoľkoročných praktických politických opatreniach a rozhodnutiach sa vláda SR a prezident SR rozhodli zaradiť referendum o vstupe SR do EÚ, ktoré sa uskutočnilo v dňoch 16.-17. mája 2003. Napadá ma otázka, čo by sa stalo, ako by vládna moc postupovala ďalej, ak by referendum o členstve v EÚ nebolo úspešné. Z môjho pohľadu by sa nestalo nič mimoriadneho, pretože všetko dôležité bolo uzatvorené, až na proces ratifikácie, ktorý by bol aj tak ukončený a to na úrovni NR SR a prezidenta SR. Pri svojom pohľade sa pritom opieram o reálnu skúsenosť s vtedy existujúcou vládou M. Dzurindu a existujúcou NR SR, pretože už v roku 2001 (!) bol vytvorený ústavný rámec pre prijatie Zmluvy o pristúpení k EÚ, ktorý bol vymedzený v článku 7 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého Slovenská republika môže preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstva a Európsku úniu a že právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Tento akt vlastizrady, vykonaný novelou Ústavy SR, je niečo oveľa dôležitejšieho ako v roku 2003 vyhlásené referendum o členstve SR do EÚ.

Pokiaľ ide o Slovenskú republiku a NATO, tých istých aktérov – „majstrov demokracie“ – vládu SR pod vedením M. Dzurindu a prezidenta SR Rudolfa Schustera – nachádzame aj pri prijímaní rozhodnutí stať sa členským štátom NATO. V apríli 1999 SR bola uznaná ako kandidátska krajina na členstvo v NATO, pričom zároveň bol prijatý Akčný plán členstva pre lepšiu prípravu kandidátskych krajín. V novembri 2002 Slovenská republika dostala pozvanie k začatiu prístupových rozhovorov o vstupe do NATO, v decembri 2002 sa uskutočnili dve kola prístupových rokovaní o vstupe do NATO. Dňa 23.marca 2003 vláda SR na svojom mimoriadnom zasadaní jednomyseľne schválila pristúpenie SR k NATO. V apríli 2003 NR SR vyjadrila súhlas s pristúpením SR k NATO. Dňa 15.4.2003 prezident Rudolf Schuster podpísal prístupovú listinu k NATO. A hneď na ďalší deň – 16. apríla 2003 sa v už spomínaných Aténach podpísali dva dokumenty o pristúpení SR k EÚ.

Takže ako je možné pochopiť, stačí do politiky nasadiť niekoľkých škodcov a družinu pomáhačov a prisluhovačov, a o osude Slovenskej republiky je rozhodnuté ! Netreba ani pripomínať, že Trojským koňom, ktorý bol darovaný občanom SR, bol Mikuláš Dzurinda. To, ako pracovala vládna moc pod jeho vedením, je presnou ukážkou toho, čo znamená kapitalistická polyarchia (nie demokracia) v praxi a akým spôsobom môže mať minoritná trieda kapitalistov privilegované postavenie v rámci „demokratického“ Západu.

Z logického hľadiska veriť v možnosť existencie samostatného národného štátu len za podmienky uznania svojej podriadenosti nadnárodným štruktúram vojensko-politickým ako sú NATO a EÚ je obyčajný nezmysel. Existencia samostatného národného štátu, ako je napríklad Slovenská republika, len za podmienky členstva v NATO a v EÚ sa dá vysvetliť a uznať len za predpokladu, že všetci sme pochopili, že svoju šťastnú budúcnosť a existenciu zákonite musíme podriadiť minoritnej triede západných kapitalistov, čím uznávame, že táto trieda má privilegované postavenie, z ktorého jej vyplýva politika nadradenosti nad národnými štátmi „demokratického“ Západu.

X.

Hlavnou úlohou skutočných zástupcov občanov je permanentne riešiť otázku dobrého súžitia politickej rovnosti občanov v podmienkach majetkovej nerovnosti s vplyvom a mocou bohatých – minoritnej triedy.

 

Sme nepoučiteľní, pretože ani po viac ako desaťročnej vojne na Ukrajine nechceme pochopiť, že všetko, čo sa tam deje, najprv vnútroštátna vojna kyjevskej moci proti ľudu Donbasu a po februári 2022 ako zástupná vojna Západu proti Ruskej federácií, má do činenia s predstaviteľmi západného kapitálu a s ich prisluhovačmi a to na čele s USA, NATO a EÚ.

Sme nepoučiteľní, keď si nemôžeme či nechceme uvedomiť, že každá naša vládna moc, ktorá vzíde vraj s demokratických volieb, prisahá vernosť nadnárodným mocenským štruktúram: EÚ a Severoatlantickej Aliancií.

Sme nepoučiteľní, keď si nechceme uvedomovať či pripustiť, že samotné NATO a EÚ predstavujú politicko – vojenský komplex (prostriedok), ktorým presadzuje svoju moc výlučne „neviditeľná“ minoritná trieda kapitalistov na čele s USA.

Sme nepoučiteľní, ak si neuvedomujeme a nechceme uvedomiť a pripustiť, že proti tejto ohromnej sile kapitalistov môže byť účinná iba sila každej národnej štátnej moci v úzkom spojení s občanmi, ktorá je formovaná prostredníctvom strany občianstva (voličov) vo voľbách v prospech skupiny politických strán. Už prvé akty po voľbách do NR SR a po sformovaní novej vládnej moci predstavujú zo strany jej predstaviteľov porušenie ústavných sľubov o vernosti Slovenskej republike a záujmom jej občanov.

Sme nepoučiteľní, ak si neuvedomujeme a nechceme si uvedomiť a pripustiť, že nikomu z občanov nie je dovolené otvorene hovoriť o politikách, ktoré zo svojho piedestálu organizujú EÚ a NATO, rovnako ako nie je dovolené k politikám týchto nadnárodných štruktúr organizovať účasť občanov na rozhodovaní. Neexistuje demokratická kontrola podmienok – a teda politík – ktoré hlboko zasahujú do života obyvateľstva národného štátu. Zástupcovia občanov (poslanci) a oficiálni predstavitelia štátnej moci si sami scudzili vôľu národa v prospech vlastného rozhodovania, aby mohli spoločne s inými zástupcami členských štátov a s bruselskou administratívou konšpirovať proti svojmu národnému štátu a jej občanom.

Sme nepoučiteľní, keď si nechceme uvedomiť, že princíp nespochybniteľnosti členstva SR v NATO a v EÚ si vymysleli iba tí predstavitelia politických strán a hnutí, ktorí sú veľmi prispôsobiví požiadavkám západného kapitalizmu a preto tento princíp nadradili nad potrebu demokratického rozhodovania v rámci účasti občanov na správe vecí verejných.

Sme nepoučiteľní, pokiaľ si neuvedomíme a nezačneme pracovať na potrebe uložiť zástupcom občanov ústavnú povinnosť, aby v rámci politického systému predstavitelia štátnej moci permanentne riešili otázku dobrého súžitia politickej rovnosti všetkých občanov s majetkovou nerovnosťou, s vplyvom a mocou bohatých. Takúto úlohu v svojom programe nemá žiadna parlamentná politická strana, hoci pritom to celkom jasne vyplýva z toho, že politika týchto politických strán sa nikdy nevymyká z politicko-ekonomického systému kapitalizmu.

Sme nepoučiteľné, keď sa si nechceme uvedomiť, že vo voľbách do NR SR sa v prvom rade vzdáva každý volič svojho podielu na štátnej moci, a čo je ešte horšie, neuvedomujúc si pritom, že za seba dáva v mnohých prípadoch svoj hlas skupinám podnikavcov v politike, ktorí sa chvastajú, že rozumejú spravovaniu spoločnosti, všetko vedia, majú k tomu všetky odborné, politické a morálne predpoklady a pritom na strane druhej samotná úroveň ich akože „politickej strany“ je po ideologickej, organizačnej, personálnej, riadiacej a finančnej stránke doslova mizerná. Znamená to, že viera v silu politickej strany, ktorá sa uchádza o dôveru voličov, je už vopred zdiskreditovaná, ale voličom to nevadí, pretože si to nevšímajú. Znamená to, že skupiny podnikavcov v politike si v prvom rade zakladajú na tom, že naivní voliči im svojimi hlasmi dajú šancu „zapísať sa“ do tej skupiny politických strán, ktoré sa budú mať možnosť uchádzať o reálnu politickú moc a hlavne umožnia, aby sa ich politické eseročky udržali zásluhou „sociálnej dávky“ – štátneho príspevku – pri svojej pohodlnej existencií.

Sme nepoučiteľní, keď ako občania – voliči si neuvedomujeme, že v prvom rade si máme preveriť, ktoré politické strany a nakoľko sú späté s víziou národného štátu. Pri takejto jednoduchej analýze by sa možno ukázalo, že ak vízia národného štátu je pre politickú stranu druhoradou, potom radšej tieto strany nevoliť. Osobne sa domnievam, že v rámci SR je dostatok vlasteneckých a národne orientovaných iniciatívnych občanov, ktorí by mali mať za úlohu založiť ľavicovú stranu nového typu – s jasnou víziou národného štátu ako zásadnou prioritou pre vytvorenie vhodných všeobecných podmienok života spoločnosti. V podmienkach Slovenskej republiky potrebujeme ako soľ silnú politickú stranu, ktorá svojou víziou politického dobra naruší nežiaducu jednotu národných vodcov s nežiaducimi bruselskými elitami – mandarínmi.

Sme nepoučiteľní, pretože všetci žijeme s „okovami“, ktoré nám na mieru ušila skupina prívržencov ideológie globálneho kapitalizmu, ktorých stopy a prívržencov nachádzame praktický vo všetkých tých politických stranách, ktoré sa našou naivnou predstavou o politike a o schopnostiach politických strán dostanú do NR SR, respektíve tvoria vládnu moc. Tejto skupine prívržencov ideológie sa s radosťou prispôsobili všetci v rámci existujúcich politických strán, pretože do nekonečná omieľajú, že žijeme v demokratickej spoločnosti, že demokraciu musíme chrániť a podobne. V skutočnosti sme nepoučiteľní aj preto, že nikto verejne nechce hovoriť a písať o tom, že v kapitalizme, a teda aj u nás, ide o liberálnu demokraciu a v skutočnosti teda ide o kapitalistickú polyarchiu. Poučenie je teda také, že občania – voliči sa prispôsobili súčasnému systému organizovaniu volieb do NR SR a teda svojou účasťou pravidelne posväcujú voľby ako jednu z foriem kapitalistickej polyarchie.

Sme nepoučiteľní, keď si verejne nechceme postaviť otázku, prečo tí, ktorým umožníme, aby sa z nich stali zástupcovia občanov a teda politici, z ktorých mnohí majú v rukách vládnu moc, nás nahnali do chomútov nadnárodných vojensko-politických štruktúr ako je NATO a EÚ a aby náš verejný, hospodársky, spoločenský, politický, kultúrny, masmediálny, vojenský a neviem ešte aký život bol podriadený nadnárodnej moci uvedených štruktúr. Politici, média a všelijaké skorumpované skupinky, ktoré sa pokladajú za mimovládky, nás neustále vychovávajú k tomu, že patríme k milovanému Západu, že Sme Európa, že sme Slušné Slovensko a podobne. Otázka má ešte aj jednoduchšie znenie: Prečo všetci politici, ktorých sme volili po Mečiarovi, sa dali iba na takú politiku, ktorá jednoznačne uprednostňuje globálne na úkor národného, keď je to aj v rozpore s predpísaným ústavným sľubom ?

Na položenú otázku môže existovať aj odpoveď, o ktorej sa na verejnosti vôbec nehovorí a predovšetkým sa nehovorí v zákulisí politikov. Tu je odpoveď. Generácia politikov, ktorá nastúpila na pomyslený „Trón vládnutia“ cez nenáročný systém výberu kandidátov za poslancov a nenáročný volebný systém, môže sa prezentovať vo vzťahu do vnútra a aj navonok iba s tými schopnosťami, ktoré má k dispozícií. Na prvé miesto v dôležitosti určitých schopnosti sa nikdy nedostali morálne otázky ako je láska k vlasti a k svojmu národu, ale príslušnosť k politickej skupine, ktorá má svoje záujmy. Morálne rozhodnutie našich doterajších politikov po Mečiarovi je založené na láske k nadnárodnému, na láske k Západu, v ktorom ako hegemón vládnu Američania a Brusel.

Pokiaľ sa naša politika nezakladá na neutralite, potom pre našich politikov je dôležité len to, ako si zachovať vo vnútri štátu pozíciu, aby nespochybniteľnosť členstva SR v NATO a v EÚ nikdy nebola narušená. Táto nespochybniteľnosť je však povinne viazaná na schopnosť národných politikov podriadiť sa záujmom západného kapitálu. O kvalite všeobecných podmienok života celej spoločnosti sa v zásade nerozhoduje iba v Bratislave a v súlade a spolupráci so stranou občianstva, ale vo všetkých zásadných otázkach iba v rámci politických procesov, ktoré sa odohrávajú v štruktúrach NATO a EÚ, kde žiadny občan, žiadny poslanec NR SR a ani žiadna opozícia nemá prístup. V Bratislave sa rozhoduje o podružných otázkach a na samotnej vnútropolitickej scéne zástupcovia občanov zvádzajú politický boj, ako lepšie a efektívnejšie slúžiť záujmom západného kapitalizmu v prvom rade, čo sa zdôvodňuje požiadavkami na jednotu celého Západu.

XI.

Nenávisť k ruskému ľudu a Ruskej federácií ako základná hodnota Západu.

 

Sme nepoučiteľní, pretože sme sa ako občania bez reptania a vyjadrenia postojov prispôsobili takej hodnote „demokratického“ Západu, že z princípu Ruskú federáciu nenávidíme. Počúvame a pozeráme televízne média, rovnako ako počúvame vyjadrenia rôznych predstaviteľov politických strán, a skoro všetci sú v tom zajedno: nenávisť k Ruskej federácií sa dá krájať a preto celá Európa (Západ) majú neustále prejavovať svoju jednotu práve cez nenávisť, ktorá sa oficiálne zakrýva mantrou o tom, že RF je agresor, chce zničiť celý Západ a Ukrajina nás vraj chráni pre imperialistickými chúťkami RF. Ak k tomu doložíme plány Západu na oslabenie a zničenie RF, tak si musíme položiť otázku: čo oprávňuje celý „demokratický“ Západ, aby Ruskú federáciu z princípu nenávidel a plánoval ju zničiť ? Čo oprávňuje NATO a EÚ, aby si vyžadovala, aby všetky členské štáty na svojom nepriateľstve k RF trvali ?

A tu je stručná odpoveď, ktorú čitateľ nájde v diele ruského filozofa Alexandra Dugina s názvom „Štvrtá politická teória“ (viď str. 57-58). Citujem: „Nepochybne rasistická je idea unipolárnej globalizácie. Je založená na ideí, že dejiny a hodnoty západnej a zvlášť americkej spoločnosti sa rovnajú univerzálnym zákonom, pričom sa umelo pokúšajú vytvoriť globálnu spoločnosť založenú na hodnotách, ktoré sú v skutočnosti iba lokálne a historický špecifické – demokracie, trh, parlamentarizmus, kapitalizmus, individualizmus, ľudské práva a ničím neobmedzený technologický pokrok. Tieto hodnoty sú lokálne, vychádzajú z partikulárnej evolúcie a skúsenosti jednej jedinej kultúry, a napriek tomu sa ich globalizácia pokúša vnútiť celému ľudstvu ako niečo univerzálneho a samozrejmého. Tento pokus implicitne tvrdí, že hodnoty ostatných národov a kultúr sú nedokonalé, nevyvinuté a mali by sa modernizovať a štandardizovať napodobňovaním západného modelu. Globalizácia teda nie je nič iného než celosvetové uplatňovanie západoeurópskeho, či skôr anglosaského etnocentrizmu, čo je ten najčistejší prejav rasistickej ideológie“. A Ruská federácia, našťastie, tomuto cieľu západného kapitalizmu stojí v ceste, rovnako ako je veľmi lákavou korisťou s hľadiska prírodných zdrojov.

Do ohromnej, veľkej a permanentnej nenávisti proti Ruskej federácií vedie západný bezuzdný kapitalizmus jedno z jeho hlavných protirečení. Aké je to protirečenie, ktoré nikto nesmie pripomínať občanom kapitalistických štátov ? Zdravý kapitalizmus môže dobre fungovať na základe stáleho rastu, ktorý z tohto dôvodu nemôže byť kontrolovaný. A nekontrolovaný rast v kapitalizme naráža na problém obmedzovania prírodných zdrojov a potrebu ochrany životného prostredia. Kapitalizmus, aby si v rámci svojho ekonomického poriadku predĺžil svoj život, musí si hľadať rôzne spôsoby, ako svoj rast dobre nasýtiť. A jednou z možnosti je aj potreba oslabiť a zničiť Ruskú federáciu.

Sme nepoučiteľní, pretože pravda o podstate konfrontačnej politike „demokratického“ Západu proti Ruskej federácií sa z pochopiteľných dôvodov musí zakrývať. A čo je v tomto smere najsmutnejšie ? Že pravdu o vojne na Ukrajine nám nedokážu povedať ani predstavitelia vládnej moci či vôbec tí, čo si hovoria, že sú v opozícií. Pravdu o vojne na Ukrajine, o podstate konfrontačnej politike Západu s RF si môžu medzi sebou odhaľovať len mysliaci občania, ktorí k tomu si môžu vytvoriť určité organizačné formy spolupráce a vlastné dočasné inštitúty.

Sme nepoučiteľní, pretože nadvláda západného kapitálu nad našimi životmi je očividná, ale my sa pritom musíme tváriť, že ak vedomé budeme podporovať politiku privilegovanej minoritnej triedy kapitalistov, náš život v náručí Západu bude dôstojný a šťastný. A základnou podmienkou pre naplnenie tejto sladkej predstavy v náručí Západu má byť to, aby občania volili také politické strany, ktorých predstavitelia budú tancovať podľa predstáv a koncepčných zámerov západného kapitálu. A medzi predstavy a koncepčné zámery kapitálu rozhodne patrí aj to, že nenávisť proti Ruskej federácií bude trvalou hodnotou, ktorá sa príslušnými aktivitami zhmotní v podmienkach Európskej únie a jej politik a v činnosti Severoatlantickej Aliancie.

Nech si čitateľ sám pre seba položí otázku, ako je to s postojmi napríklad našich ústavných činiteľov a parlamentných strán vo vzťahu k Ruskej federácií, pretože z vyššie uvedeného hodnotového rámca NATO a EÚ sa vôbec nedokázali rázne odpútať, hoci radi deklarujú, že chcú žiť v mieri. Zdá sa mi, že všetci zainteresovaní na podpore nenávisti k Ruskej federácií ako trvalé hodnotovej pozície, vôbec nechcú pochopiť, že ich povinnosťou ako zástupcov občanov a ako národných vodcov nie je obchádzať problém konfrontačnej politiky Západu s Ruskou federáciou, ale sa snažiť tento problém zásadným spôsobom riešiť. A zásadný spôsob riešenia uvedeného problému súvisí s tým, že vojny chtivých predstaviteľov privilegovanej triedy a ich prisluhovačov je potrebné zastaviť v ich ťažení na východ proti Ruskej federácií. Nemôže sa to však udiať takým spôsobom, že bez problémov prikývneme napríklad na výrazne navýšenie výdavkov na zbrojenie v rámci NATO a v rámci EÚ.

Pre mňa ako blesk z jasného neba spôsobila správa z týchto dní, že Slovensko a ďalších 17 krajín EÚ na poslednú chvíľu požiadalo o spoločnú pôžičku v rámci nástroja SAFE, ktorý je súčasťou programu prezbrojenia ReArm Europe v prospech Ukrajiny. Nástroj SAFE (Bezpečnostné opatrenia pre Európu) je základom programu EÚ pre prezbrojenie Európy, ktorého cieľom je podporiť prezbrojenie členských štátov EÚ a Ukrajiny prostredníctvom vraj lacných a dlhodobých pôžičiek vo výške 150 miliárd eur, ktoré bude garantovať Brusel namiesto krajín s horším úverovým ratingom. Podľa komisára EÚ pre obranu nástroj SAFE je najlepším spôsobom, ako podporiť Ukrajinu a to buď spoločným nákupom zbraní pre Kyjev alebo ich nákupom priamo od ukrajinského obranného priemyslu. Ukazuje sa, že obidve nadnárodné mocenské štruktúry rozpracovali zo svojho pohľadu a mocenského vplyvu svoje predstavy o „obrannej“ politike Západu, ktorá sa dotýka všetkých otázok súvisiacich s vojenským ťažením na východ proti RF.

Nerobím si žiadne ilúzie, na ktorej strane stojí celá plejáda našich vládnych či opozičných politikov, respektíve na ktorej strane stojí naša vládna moc. Skoro všetci milujú Západ vlastnený minoritnou triedou kapitalistov, priamo či nepriamo podporujú kyjevskú diktatúru na Ukrajine a broja proti Ruskej federácií. Prosím, nedajme sa mýliť tým, že náš predseda vlády SR sa rozhodol poprechádzať v Moskve počas osláv Dňa víťazstva nad fašizmom v roku 2025. Bola to len propagandistická cesta, pretože po nej predseda vlády SR sa ponáhľal do Bruselu, aby na zasadaní Európskej rady (26.6.2025) sa podieľal na schvaľovaní záväzkov, ktoré Slovenskú republiku budú zaväzovať k miliardovým výdavkom k rozpracovanej vojenskej politike, ktorá sa podľa Bruselu pokladá za dôležité európske obranné programy. V Moskve sa predseda vlády SR klaňal tým, ktorí bojovali so zbraňou v ruke proti nacistom, v Bruseli sa kláňa svojim hlasom tým, ktorých treba financovať, aby bojovali proti Ruskej federácií či schvaľovali sankcie.

Pre skutočných politikov, tak našich ako aj v rámci každého členského štátu by malo platiť, že v otázkach konfrontačnej politiky Západu s Ruskou federáciou, ktorá sa dostala do štádia vojenského ťaženia Západu na východ ako zástupnej vojny proti Ruskej federácií a do štádia príprav na Veľkú vojnu, aby sa v záujme svojich národov prestali „priateliť“ s privilegovanou minoritnou triedou kapitalistov, odvrátili sa od ich manierov vojnových štváčov a aby celkom zákonite a v mene zachovania mieru a ukončenia vojnového ťaženia proti Ruskej federácií začali veľmi aktívne spolupracovať so stranou občianstva – voličstvom.

S voličstvom bude potrebné rozprávať celkom pravdivo o vojne na Ukrajine, poskytnúť voličstvu informácie a argumenty k všetkým tým spoločne navrhovaným aktivitám, do ktorých voličstvo bude potrebné prizvať k rozhodovaniu. Spojenie politikov a voličstva môže vytvoriť dobrú atmosféru k tomu, aby sa konečne (!) voličstvo mohlo otvorene kritický vyjadrovať ku konfrontačnej politike „demokratického“ Západu s Ruskou federáciou a žiadať zásadné zmeny v prospech jej ukončenia. Priam ukážkovým príkladom toho, akým by nemal byť vzťah medzi politikmi a voličstvo, je samotný náš prezident SR Peter Pellegrini, ktorý sa rozhodol zmariť navrhované referendum o neuplatňovaní sankcií voči Ruskej federácií.

Aké navrhované spoločne aktivity by naša vládna moc mohla pripraviť pre voličstvo v SR ? Za účasti občanov SR a ich aktívneho podielu na spolurozhodovaní, je možné na verejnú diskusiu a prijatie rozhodnutí predložiť napríklad tieto otázky:

A. V rámci členstva Slovenskej republiky v NATO:

A.1. Verejné zdôvodnenie účasti delegácie SR na samitoch NATO vrátane prijatých záverov.

A.2. Verejné zdôvodnenie aktivít Veľvyslanca SR pri NATO za určité obdobie.

A.3. Financovanie výdavkov NATO zo strany vlády SR.

A.4. Účasť ozbrojených síl SR na zahraničných misiách NATO a ich finančné zabezpečenie.

A.5. Účasť SR na financovaní a vyzbrojovaní Ozbrojených síl Ukrajiny.

A.6. Otázka fungovania vojenských základní na území SR zo strany NATO.

A.7. Návrh na ukončenia členstva SR v NATO.

B. V rámci členstva Slovenskej republiky v Európskej únií:

B.1. Verejné prejednanie všetkých aktív vlády SR, Národnej rady SR, europoslancov za SR a aktivít členov vlády SR v orgánoch EÚ za obdobie od roku 2014, ktoré súviseli a súvisia s postojmi a politikou vo vzťahu k Ruskej federácií (prijaté uznesenia, stanoviska, balíky sankcií a podobne).

B.2. Návrh žiadosti občanov SR, aby EÚ ukončila organizovanie konfrontačnej politiky s Ruskou federáciou.

B.3. Verejné zdôvodnenie všetkých nástrojov EÚ v rámci jej politik, ktoré sú využívané k účelom všestrannej podpory kyjevskej diktatúry vo vedení zástupnej vojny proti Ruskej federácií.

B.4. Návrh, či občania SR súhlasia s tým, aby sa Ukrajina stala členom EÚ.

B.5. Verejné zdôvodnenie, ako vláda SR spolupracuje s vládou RF a návrh na prijatie novej Zmluvy o priateľstve a vzájomne výhodnej spolupráci medzi SR a RF.

B.6. Verejné zdôvodnenie, prečo prezidenti SR nepokladali za potrebné rozvíjať spoluprácu s prezidentom RF a vzájomne výhodnú spoluprácu medzi národmi SR a RF a návrh na zabezpečenie potrebných zmien.

B.7. Využitie prírodných zdrojov RF doteraz a návrh na ich zabezpečeniie do budúcnosti v prospech SR.

Sme nepoučiteľní, pretože stále veríme našim zástupcom, našim národným vodcom, predstaviteľom politických strán, ako i mnohí z nás sami sebe, že žijeme v skutočnej demokracií. Lenže to je klam a sebaklam, pretože v skutočnosti sme sa vrátili naspäť do náručia kapitalizmu a celý ten humbug okolo politiky predstavuje iba kapitalistickú polyarchiu, v ktorej ide iba o to, ako všetko zakryť t. z. demokratickými voľbami zástupcov občanov.

Sme nepoučiteľní, keď si nevieme zrovnať niektoré skutočné či proklamované fakty z minulosti a na základe nich hľadať správne odpovede. Je neoddiskutovateľné, aký ohromný prínos pre víťazstvo nad fašistickým Nemeckom a pre nastolenie mieru v Európe bol daný zo strany ZSSR. A napriek tomu, že ruská civilizácia priniesla pre Európu nesmierne veľké obete, národy Európy pod vedením EÚ na to úplne a úmyselne zabudli a čo je ešte horšie, proti nástupníckemu Rusku pomohli Američanom zorganizovať zástupnú vojnu. To na jednej strane. Na strane druhej západná propaganda lákala mnohé krajiny z Európy do členstva s Európskou úniou, pretože je to mierový projekt, ktorému treba vyjsť v ústrety a záujmy národov aj tomu podriadiť. Nebol kto oficiálne odhaliť, že potreba založenia Európskej únie malaa má skrytú agendu. Ešte aj v dnešných dňoch sa občania z úst našich politikov nedozvedia, že Európska únia má nacistické korene, hoci fakty sú jasné. A čo je najdôležitejšie, čo sa z EÚ v tomto storočí vykľulo.

Ide o dva najdôležitejšie fakty, ktoré každý deň zasahujú do života národov v Európe. Z mierovej EÚ sa vykľulo nadnárodné politické teleso – praktický IV. ríša, ktorá: a) národy Európy postupne svojimi nezmyselnými politikami zbavuje všetkých zásadných právomoci s cieľom ich definitívneho zničenia a za b) výrazne pomohla nastoliť na Ukrajine nacistický režim – kyjevskú diktatúru a pomáha, aby táto diktatúra viedla zástupnú vojnu proti Ruskej federácií. To, čo som uviedol pod bodom b), to nie je výplod mojej mysle, ale jedná z dôležitých úloh, ktorá bola celkom jasne formulovaná ešte za čias nacistickej Tretej ríše: dokázať Európu zjednotiť tak, aby mohla spoločne tiahnuť na Rusov, na ruský národ. Tomu sa hovorí, že pod vedením EÚ bol v Európe oživený nový fašizmus. Je treba vedieť, komu slúži takéto zjednotenie Európy. Odpoveď: nikomu inému, len predstaviteľom západného kapitalizmu.

Takže je tu potrebná ďalšia otázka, ktorá si žiada hľadanie odpovede. Ako je možné, že na jednej strane je tu Ruská federácia, ktorá sa dôsledne drží svojich spomienok na veľké obete, ktoré v záujme víťazstva nad fašistickým Nemeckom a nastolenia mieru v Európe musel priniesť ľud ZSSR a na strane druhej je tu Európska únia, ktorá sa pýšila svojim mierovým projektom vrátane Nobelovej ceny za mier, v prospech ktorého sa vzdali svojich právomoci národy Európy, a predsa došlo k tomu, že tieto dva veľké subjekty dejín – nadnárodný a národný – nedokázali nažívať vo vzájomne výhodnej spolupráci, pomoci a priateľstve, ale akýmsi zázrakom sa ocitli v nezmieriteľnom nepriateľstve, ktoré sa začalo vojnovými udalosťami na Ukrajine a teraz sa tvrdo pokračuje v príprave na Veľkú vojnu s Ruskou federáciou. Pokúsim sa naznačiť niekoľko súvislosti:

1. Z dokumentov spracovaných a schválených ešte za čias nacistov Tretej ríše, najmä po Stalingradskej bitke vo februári 1943, vyplýva, že zjednotenie Európy do budúcnosti sa bralo ako niečo, čo vzíde pod vedením Nemecka. A čo je najdôležitejšie, toto zjednotenie národov Európy sa bralo ako mierový projekt len v súvislostiach tých národov, ktorí sa zúčastnia zjednotenia. Z tohto dôvodu EÚ, alebo niečo s podobným názvom, bola už vtedy pokladaná za mierový projekt len v zmysle, že medzi zjednotenými národmi bude za každých okolnosti mier a určité formy spolupráce (či už dobrovoľné alebo skôr vynútené) !

Lenže zjednotenie národov Európy v mene mierového projektu nebola záležitosťou len samotných nacistov v rámci 2. svetovej vojny. Toto platilo aj platí v súčasnosti a tak všetci máme veriť tomu, že Európske spoločenstvo či Európska únia má svoj dôvod vzniku – ustanovenia v potrebe zabezpečenia mieru v Európe a vo svete. Dovolím som si nazrieť do publikácie vydanej v rámci edície Európska dokumentácia s názvom „ABC komunitárneho práva“, ktorú napísal Dr. Klaus -Dieter Borchardt a ktorá bola vydaná v roku 1999.

V uvedenej publikácií sa píše, že k uznávaným základným hodnotám EÚ o. i. patrí zabezpečenie trvalého mieru. Politika pre Európu znamená súčasne aj politiku mieru a vybudovaním EÚ sa súčasne vytvorilo aj jadro európskeho mierového poriadku, ktorý znemožní vojnu medzi členskými štátmi (viď kapitola Základné hodnoty EÚ, str. 10). EÚ ako garant mieru je možná len za predpokladu jej jednoty. Na čom sa má takáto jednota ustanoviť ? V publikácií sa doslova píše, že podľa názoru mnohých nebude možné bez európskej integrácie udržať a zabezpečiť pre budúcnosť mier v Európe a vo svete, demokraciu a štátoprávnosť, hospodársky blahobyt a sociálne zabezpečenie (str.10).

V kapitole „Právny poriadok spoločenstva“ je zmienka o právnych zdrojoch komunitárneho práva. Pojem „zdroj práva“ má dva významy a v jednom pôvodnom význame opisuje dôvod vzniku práva, čiže motiváciu pôsobiacu na vytvorenie práva. A v tomto zmysle by zdrojom komunitárneho práva bola vôľa zachovať mier a cestou ekonomických väzieb vytvoriť lepšiu Európu. V uvedenej publikácií je potom toto zovšeobecnenie: týmto dvom momentom Európske spoločenstvo vďačí za svoju existenciu. Ešte treba doplniť, že sa v právnickom zmysle pod pojmom „zdroj práva“ rozumie pôvod a zakotvenie práva, čiže v tomto prípade ide o právne zdroje komunitárneho práva, v rámci ktorého je najdôležitejšie primárne právo tvorené zakladacími zmluvami vrátane ich príloh a protokolov. Z tohto dôvodu sa pokladá za právo, ktoré bolo bezprostredne vytvorené členskými štátmi !

To najzásadnejšie, čo už bolo nacistom zrejme v čase, keď ešte neboli prinútení ku kapitulácií, bolo, že ZSSR ostane mimo tohto zjednotenia a že zjednotená Európa potom vo vhodnom čase potiahne zase proti boľševizmu. V skutočnosti sa už v priebehu druhej svetovej vojny predpokladalo, že v budúcnosti nepôjde o skutočné mierové spolunažívanie, len sa počká na vhodný dejinný moment. Nacisti vtedy nevymysleli nič nového, iba potvrdili to, čo sa postupne podarilo zistiť, že existujú plány na zničenie ZSSR, že bolo Západom proti ZSSR založené NATO už v roku 1949. Len tak, ako malú zaujímavosť uvádzam, že existuje príbeh nacistického generála Adolfa Heusingera, ktorého životopis je fascinujúci. Bol veteránom prvej svetovej vojny, generálom a šéfom operácií nacistickej nemeckej armády, tajným agentom CIA a predsedom vojenského výboru NATO.

2. Dovolím si teraz citovať z článku britského historika a špecialistu na medzinárodné právo Johna Laughlanda ešte z januára 2016, pretože je dôležité sa zmieniť aj o NATO. Článok bol napísaný z príležitosti 24. výročia podpísania Maastrichtskej zmluvy. Citujem: „Na vrcholnej schôdzke v Ríme v roku 1991 bola vytvorená nová strategická koncepcia, ktorá potom bola v osudnom roku ešte ďalej rozšírená. V budúcnosti už NATO nemalo byť obranným zväzkom, ale intervenčnou alianciou obrátenou navonok a vybavenou novými policajnými oprávneniami, pre ktoré staré pravidla medzinárodnej suverenity už neplatia. NATO, Spojené štáty a ich spojenci sa prehlásili za garantov európskeho a medzinárodného mieru, a síce na základe spoločného ideologického presvedčenia, že národná sloboda predstavuje hrozbu mieru a že je treba nadnárodnú moc, aby bolo možné svetu vládnuť“.

Tu mám ďalší citát: „Gorbačovova perestrojka Sovietsky zväz nezachránila, ale zničila. Medzinárodný systém nezlepšila, ale naopak ho obrátila naruby. Bez Sovietskeho zväzu ako protiváhy sa nový internacionalizmus rýchlo zvrhol v čiste americkú hegemóniu. Teraz už nešlo o nejaký svetový poriadok, ktorý by bol založený na medzinárodnej spolupráci alebo na rovnováhe. Jednalo sa výhradne o nadnárodné štruktúry pod západným, predovšetkým americkým vedením. Z tohto hľadiska bola smerodatná rezolúcia OSN č. 688 zo dňa 5.4.1991. Touto rezolúciou k údajnej ochrane Kurdov a šiitov v Iraku si Rada bezpečnosti OSN prisvojila právo použiť z humanitárnych dôvodov donucovacie opatrenia proti určitému štátu. Zneužitie pojmu humanitárnej intervencie v kosovskej vojne na konci tohto desaťročia, v roku 1999, má korene v tejto irackej rezolúcií. Je tiež známe, že britská a americká vláda použila túto rezolúciu i k tomu, aby mohli celých 12 rokov bombardovať Irak. Táto vzdušná vojna skončila až druhou inváziou v roku 2003.

Touto rezolúciou sa teda zrodila idea, že Západ stelesňuje „hodnoty“ a nie politickú moc. Došlo tu k akejsi Kantovskej premene: politická realita a výkon vojenského násilia boli maskované morálnym univerzalizmom. Predovšetkým vo vojne o Kosovo bol masívny výkon moci vojenskými prostriedkami NATO kašírovaný ľudskoprávnou rétorikou. Táto vojna bola veľmi dôležitá ideologický. Bolo to vyjadrenie novej strategickej koncepcie NATO, na jej základe bolo odteraz legitímne zasahovať kdekoľvek na svete. Teda už nebrániť iba národné teritórium členských štátov. …Táto postnacionálna ideológia je príčinou, že vzťahy oboch nadnárodných štruktúr a Západu všeobecne k Rusku začínajú zadrhávať. Existujú vskutku omnoho väčšie problémy s Ruskom na európskej úrovni, ako na úrovni bilaterálnych vzťahov. Dvojstranné vzťahy, napríklad medzi Ruskom a Nemeckom, sú pomerne dobre“.

A ešte jeden citát, ktorý nadväzuje na predchádzajúce myšlienky britského historika, pokiaľ ide o samotné Rusko. Citujem: „…Rusko samo seba chápe ako štát a ako štát sa chová. Rusko experimentovalo s nadnárodnou ideológiou dlhých 70 rokov. Tento experiment viedol k zrútenie „ruského historického štátu“. Hovorím o „historickom ruskom štáte“, pretože Sovietsky zväz nebol ničím iným, než stará ruská ríša so všetkými do nej začlenenými národmi….Rusi sa teda na vlastnej koži naučili, že bez štátu sa žiť nedá. Chápu, že štát je garantom slobody a nikdy nie jej ohrozením. Európanom neveria, keď títo tvrdia.., že Európa dosiahla „vyššiu civilizačnú úroveň“, pretože už nepredstavuje „staromódne“, ale dnes už „moderné“ poňatie suverenity. Odideologizované Rusko teda predstavuje existenciálnu hrozbu pre postmodernú zideologizovanú Európu. To je dôvodom, prečo EÚ a NATO robia všetko, aby donútili Rusko vydať sa rovnakou postmodernou cestou, ktorou poľutovaniahodným spôsobom kráča Západ už celých dvadsať rokov“.

XII.

Politici a média nás úmyselne neučia rozlišovať medzi kapitalistickou polyarchiou a skutočnou demokraciou.

 

Pred niekoľkými desiatkami rokov (na sklonku minulého storočia) možnosťou pre západný kapitalizmus ako si predlžiť svoj život, bola likvidácia socialistického tábora a znovu nastolenie kapitalizmu cez proces privatizácie, čím sa kapitalizmu otvorili nové možnosti pre rozvoj. Po realizácií projektu likvidácie socializmu, ktorý v skutočnosti bolo možné reformovať na nový ekonomický systém s ekonomickou demokraciou, prišla pre západný kapitalizmus ďalšia príležitosť: posunúť k realizácií projekt zástupnej vojny Ukrajiny proti Ruskej federácií, ktorý je spojený s ukončením ekonomickej spolupráce Európy a Ruskej federácie. Aké je z toho poučenie ?

Ak si zoberieme, čo všetko sa odohralo v Európe a u nás napríklad od roku 1989 v tých zásadných otázkach v rámci vnútornej a zahraničnej politiky, tak si musíme priznať, a celkom otvorene, že: a) klebetenie o príchode ozajstnej slobody pre občanov našej spoločnosti bolo iba návnadou pre naivných ľudí, že budú o niečom rozhodovať, b) že kapitalizmus nie je zlučiteľný s demokraciou, lebo samotní kapitalisti to jednoducho nedovolia a z tohto dôvodu politika bola organizovaná iba takým spôsobom, aby nikdy nedošlo k tomu, že voličstvo bude v národnom štáte suverénne.

O skutočnej podstate demokracie ako systému sa v svojom diele „Po kapitalizme ekonomická demokracia“ vyjadril veľmi jasne americký filozof David Schweickart. Podľa neho demokracia je systém, v ktorom a) platí všeobecné hlasovacie právo a b) voličstvo je suverénne ! Nech si čitateľ všimne, že naši politici nikdy nehovoria o tom najdôležitejšom znaku demokracie – o suverenite voliča, ale nikdy nezabudnú zdôrazniť, že voľby boli demokratické !

Americký filozof jasne uviedol, za akých podmienok môžeme hovoriť, že voličstvo je suverénne. Je to vtedy, keď a) sú jeho účastníci dobre informovaní a argumentačne vyzbrojení v súvislosti so všetkými otázkami, o ktorých sa bude rozhodovať v politických procesoch a ktorí sa budú môcť zúčastniť na ich riešení a za b) neexistuje nijaká menšinová trieda, ktorá by bola privilegovaná. Dôležité je teda si rovnako uvedomovať, za akých podmienok je trieda privilegovaná a kto ju vlastne tvorí. Trieda je privilegovaná, keď má v rukách aspoň takú politickú moc, ktorá sa rovná moci volených úradníkov, a je nedosiahnuteľná pre inú stabilnú skupinu. Americký filozof potom konštatuje, že v kapitalistickej spoločnosti je privilegovanou triedou minoritná trieda kapitalistov (str.128).

Nie je dôležité, koľko skutočných kapitalistov žije na Slovensku, pričom treba mať na pamäti, že nie je možné stotožňovať skutočného kapitalistu s podnikateľom. Dôležité je to, že všetci predpokladáme, pretože tomu veríme a po tom tužíme, že patríme k Západu, k tomu Západu, ktorý je vraj demokratický. Minoritná trieda kapitalistov na Západe existuje, pričom úplne postačuje, že ide o skutočnú triedu a to celkom stabilnú, ktorá napríklad v USA predstavuje 1% z celkového obyvateľstva. Národné vlády a zákonodarná moc robia všetko potrebné k tomu, aby voličstvo v každom členskom štáte nebolo suverénne a teda aby neboli splnené vyššie uvedené dve podmienky suverenity voliča.

K takémuto mysleniu naši občania, rovnako ako všade inde na Západe, úmyselne neboli a nie sú vychovávaní, pretože to potom má zásadný vplyv na postoje občanov k samotným kandidátom na poslancov, k poslancom či k politikom vôbec. Problémom je, že tento vplyv prináša veľmi negatívne výsledky, pretože v konečnom dôsledku občan – volič má vo vzťahu k politickým stranám a k ich predstaviteľom úplne minimalistické požiadavky a nároky. Na strane druhej treba zdôrazniť, a celkom objektívne, že vzhľadom na platnosť doslova mizerného volebného systému, určeného pre voľby do NR SR, občan ani nemá možnosť riešiť uplatňovania náročných požiadavok a náročného výberu.

Ak teda naši ústavní činitelia podpisujú memoranda o našej vernosti takým nadnárodným štruktúram ako sú NATO a EÚ, tak týmto spôsobom prisahajú vernosť práve privilegovanej minoritnej triede kapitalistov. A ak zároveň naši ústavní činitelia v memorandách hovoria o nespochybniteľnosti členstva Slovenskej republiky v NATO a EÚ, tak zároveň oznamujú minoritnej triede kapitalistov, že o otázkach politik uvedených nadnárodných štruktúr nedovolia, aby voličstvo bolo suverénne a teda aby bolo dobre informované a argumentačne vyzbrojené pre potreby jeho účasti v politických procesoch, rovnako ako nedovolia, aby voličstvo mohlo o niečom dôležitom rozhodovať. Takže naši ústavní činitelia a predstavitelia vládnej moci jednoznačne robia všetko potrebné k tomu, aby vyhoveli minoritnej triede kapitalistov a aby táto „neviditeľná“ trieda bola aj naďalej privilegovaná v podmienkach samotného Západu.

Vyššie definovaná unipolárna globalizácia je v prvom rade v rukách minoritnej triedy západných kapitalistov, ktorá úzkostlivo dbá, aby bola realizovaná cez nefalšovanú volebnú súťaž politických síl a poslušnosť národných vodcov, cez kapitalistami založené súkromné nadácie, think – tanky, okrúhle stoly, rôzne inštitúty, mediálne skupiny a predovšetkým cez založené nadnárodné štruktúry vojenské a politické ako je Severoatlantická aliancia a Európska únia. Aj preto bolo potrebné využiť Ukrajinu ako vhodný politický a vojenský nástroj proti Ruskej federácií ako potrebné územie pre vojenské účely a vedenie zástupnej vojny za Západ a so Západom.

Áno, kapitalizmus na Západe môže existovať bez NATO a EÚ. Ale k realizácií tohto sna je potrebné mať takých volených predstaviteľov národných štátov na Západe, ktorí ako zástupcovia občanov dokážu udržať minoritnú triedu kapitalistov v rámci jej bohatstva a moci na uzde. NATO a EÚ existujú len preto, že strane bohatstva a moci je dovolené všetko a strane občianstva vôbec nič. Práve z takýchto a podobných dôvodov nemôže v kapitalizme existovať skutočná demokracia, ale iba kapitalistická polyarchia. Žiaľ, strana občanov – voličov v národných štátoch na Západe je slabým protivníkom a odporcom predstaviteľov západného kapitálu. A zástupcovia občanov vo všeobecnosti robia všetko možné pre to, aby v očiach a činoch či v otázkach „morálnych postojov“ príslušníkov kapitálu a kapitalistickej globalizácie ostali rešpektovanými politikmi. Držať basu s predstaviteľmi západného kapitálu znamená držať za každú cenu jednotu v rámci činnosti takých nadnárodných štruktúr ako je NATO a EÚ.

Nechce sa mi veriť, že mnohí naši politici, ktorí sa rozhodli byť v rámci politických strán zvolení za zástupcov občanov, nemôžu pochopiť, že NATO a EÚ predstavujú nadnárodné štruktúry, ktoré sú priamo spojené s procesom kapitalistickej globalizácie a teda s procesom Nového svetového poriadku. Nechce sa mi veriť, že nerozumejú tomu, že globalizácia západného typu považuje za svojho hlavného nepriateľa suverénne národné štáty. Vieme sa zaobísť bez NATO a EÚ a to si bude vyžadovať, aby bola nastolená politika opäť si vydobyť suverenitu a právo na sebaurčenie celého národa. Lenže takúto politiku nebude možné nastoliť cez existujúcu sieť politických strán, hnutí a súkromných mediálnych skupín, ktorých programová agenda je žalostne zameraná iba na služby v prospech NATO a EÚ a ich politik.

Potrebujeme vytvoriť vlastnú občiansku sieť zo všetkých možných vrstiev spoločnosti z miestnej, okresnej, krajskej a republikovej úrovne a z rôznych oblasti života spoločnosti, ktorých jednotlivci sú národne a vlastenecký orientovaní a koherentným spôsobom sa rozhodnú riešiť návrat suverenity a práva na sebaurčenie. Keďže štát je základná inštitúcia celého národného spoločenstva, potrebujeme mať aj silné verejné (štátne) mediálne skupiny, ktoré budú v službách národa a teda národne a vlastenecký orientovaných jednotlivcov a skupín. Jednoducho potrebujeme, aby záujmy minoritnej triedy kapitalistov a ich prisluohovačov v rôznych inštitucionálnych sférach boli vyvážené záujmamy strany občianstva či pracujúceho obyvateľstva vôbec. Sloboda médií má byť v národnom štáte o tom, že ak napríklad také média ako Jojka či Markíza, respektíve súkromné rádia, majú právo denno-denne hovoriť o NATO a EÚ každý deň, nech proti ich slobode slová stoja mediálne skupiny národne orientované a s inými názormi a predstavami o tom, v akých pomeroch (politických, ekonomických, kultúrno-spoločenských) chceme žiť  a najmä zabezpečiť, aby aj v podmienkach kapitalizmu bolo možné nastoliť skutočnú demokraciu podľa kritérií, ktoré som v tomto článku uviedol vyššie. 

 

Dušan Hirjak

Koniec časti II – záverečnej.