Alfasamci, narcisi a psychopati v priamych prenosoch

Je po voľbách a začalo sa klasické nedeľné televízne diškutárenie. Šírenie nenávisti, úklady a zrady, osobné útoky aj kolektívna vina, obviňovanie z bezcharakternosti, osočovanie, výčitky a strieľanie od pása medzi slovenskými politikmi pokračovalo aj na Kvetnú nedeľu (20. marca), kedy vytiahli niektorí ľudia, hrajúci sa momentálne na politikov v televíznych diskusiách (TA3 a RTVS) skutočne kvetnaté oslovenia: lúzri, mafiáni, zlodeji, extrémisti… Iskrilo sa najmä vo verejnoprávnej televízii, aj vďaka Matovičovi. Jeho účasť garantuje minimálne 4.cenovú skupinu. Kampaň a politický boj tak pokračuje prakticky bez prestávky ďalej. Hrá sa o to, komu ostane v ruke karta Čierneho Petra.

Z diskusií bolo vidieť ako pozícia zásadne mení situáciu aj na energiách, ktorými politickí predstavitelia disponovali v oboch diskusiách. Stratený charakter sa napríklad dá vyžehliť programovými prienikmi,  víťaz je matematické sčítanie všetkých okrem skutočného víťaza volieb… Veľa politikov nevie – pokiaľ ide o nich –  hovoriť inak ako v 1.páde jednotného čísla („ja“) a pokiaľ ide o konkurenciu inak ako v 2. páde množného čísla („vy“), ale s malým „v“… Aj princíp kolektívnej viny a hádzanie do jedného vreca ostali obľúbenými nástrojmi rétorického boja.

Tzv. štandardní parlamentní politici stále nepochopili, že si – a aj iným – nemajú čo vyčítať. Aspoň nie vtedy, keď sedia za jedným diskusným stolom v televízii. Takmer každý z nich vyznáva nejaký extrém,  je nejakým spôsobom neštandardný a súčasne v inom poslušne plávajúci s hlavným prúdom, má nejakú minulosť, v mobile má číslo nejakého oligarchu, každý sa s niekým pozná, bol s niekým v koalícii, niekoho stretol, dostal nejakú ponuku, sedel s niekým na káve alebo kole, bol v niekoho dome, o niečom rozhodol alebo nehovoril číru pravdu a nad každým visí nejaký otáznik pochybností o tom, čo hovorí. Taký je život alebo na Slovensku je to tak.  Sledovať ako sa rodia, či skôr prerábajú a mutujú v priamom prenose noví politickí svätci je zábavné, keby to nebolo na smiech. Ešte ani nie je zostavená nová vláda a už tu vidíme politické kampane akoby mali byť o mesiac nové. Urazené ego a vidina moci, ktorá jedným unikla medzi prstami a druhým spadla z neba, lebo asi gravitácia… vedia nielen kriviť skutočnosť, tváre, ale aj charaktery. Víťaz verejnej vienky je podľa nich ten, kto najviac na druhého nakydá, kto je drzejší a agresívnejší.

Lídri alebo reprezentanti parlamentných strán sa radi navzájom obviňujú, radi „striktne“ niečo od svojich partnerov požadujú, radi by presadili „zmeny“, ale pri tých slovách majú na očiach nie turistický, ale hvezdársky ďalekohľad, hoci by si mali zobrať mikroskop a pozrieť sa najskôr do svojich radov. Podstatné je, že za 26 rokov stále nepochopili, že akákoľvek zmena v spoločnosti a v politike sa začína od seba. Videli sme, že rozhodujú v podstate lídri – predsedovia politických strán, alfasamci svojich stád – v podstate nie je ani podstatné, koľko ovečiek majú, lebo len ich slovo je rozhodujúce a definitívne.

Jediná zmena – zvnútra

Preto ak chce niekto meniť Slovensko – či bez korupcie, na silný, dobrý alebo funkčný štát, ak chce robiť poriadok s podnikateľskými či politickými mafiami – mal by si v prvom rade pozametať pred vlastným prahom. Ako môže chcieť niekto urobiť poriadok v štáte a demokratizovať spoločnosť, keď „doma“, vo vlastnej strane je Capo di Tutti Capi, absolútny boss, šéf, oligarcha, pán a kráľ svojej strany, ktorý v podstate ani nemá vnútornú opozíciu, a tak ktokoľvek povie iný názor môže len demokraticky odísť, ale zmena zvnútra neprichádza. Drvivá väčšina politických subjektov má totiž autoritatívne stanovy a prísne hierarchický systém. Smiešne vyznieva, ak mladého poslanca ľudovej strany kritizujú za nejakú zmienku o stavovskom zriadení tí, ktorí vo svojej straníckej kuchyni majú autoritatívny režim s jediným  hlavným bossom, ktorému ostatní robia demokratický komparz  a vyznávajú démona súhlasu. Žiaľ, viem o čom hovorím a sám som pocítil, že ak sa funkcionár ozve a žiada zmeny smerom dovnútra, podpíli si konár pod sebou. V slovenskej politike je to tak. Preto ani výčitky o extrémizme a neštandardnosti neobstoja. Rovnako skoro všetci broja proti oligarchom, ale zatiaľ nikto nepredložil čisté financovanie svojej kampane, z tzv. transparentných účtov návštevník nič podstatné nevyčíta. Len koľko v ktorý deň „prišlo“ a koľko kedy „odišlo“. Častokrát sa presné sumy prekrývajú v jeden a ten istý deň.  Ale odkiaľ prišlo a komu sa a za čo dalo – ostalo hlboko pod hladinou „transparentnosti“.  Avšak na povrchu, v pózach a tézach politikov to znie všetko tak lákavo. Ďalší dôvod, aby sa divák-volič pozeral dovnútra a nielen na kravaty, obleky, úsmevy a tvrdenia, ktorých polčas rozpadu sa končí spolu s  vyslovenou vetou.

Rovnako rozpačito vyznie, ak neformálny líder opozície R.Sulík oznamuje, že sa teší na opozíciu, že bude rokovať s predsedami koaličných strán, hoci ako predseda strany a líder opozícii nebude priamo v dianí, v Národnej rade, ale v tieni Európskeho parlamentu v Bruseli, kde zutekal rýchlejšie ako Beneš v roku 1938 do Londýna. Úvodné entrée zo strany opozície naznačuje, že sa môžeme tešiť na trvalý a otravný konflikt, najmä zo strany Matoviča a čakať na niekoho zakopnutie. Ľudia sa môžu pripraviť najmä na emócie, pózy a trvalé útoky. A vzájomne na rozprávky ako by ich písal jeden autor: Ako všetci išli do politiky, lebo sa na ňu už vraj nemohli dívať, čo je azda aj  pravda, lebo keď sedia v televíznom štúdiu, musí sa na nich dívať celý národ. Všetci o čistej vode politickej kultúre len kážu, ale ako sa hovorí, „víno pijú“.

A papať aj s navijakom rozprávkovo-politickú mytológiu: Ako Janko-Hraško… a jemu podobní išli do politiky kvôli tomu, aby zastavili zlodejov kráľovstva; alebo aby odstavili starých politických strigôňov; alebo aby išli dobiť politické kráľovstvo, ale nechceli byť kráľmi-politikmi: aj nahý, aj oblečený – aj pešo, aj na voze…; alebo sa vybrali v bezcharakternej zime hľadať hodnoty ako Marienka do lesa jahody; alebo chceli odstrániť mnohohlavého draka, ktorého v slovenskom kráľovstve jedna hlava pozná všetky ďalšie hlavy, aj keď ju odseknete… V podstate v našej politike je množstvo viac úsmevných ako uveriteľných rozprávkových príbehov, ktoré budú žiť a živiť ich nositeľov, pokiaľ voličské deti nevyrastú do skutočnej dospelosti a namiesto emócií, najmä strachu, zlosti a závisti  sa nebudú živiť rozprávkovými príbehmi, ale  činmi a výsledkami. Lebo na oboch stranách barikády platí politický zákon prežitia: Tam je to také, ale my nie sme takí. Ľudia sa nemusia vôbec zbaviť starých ani onakých politikov. Najskôr sa musia zbaviť svojich predstáv. Až potom príde zmena. Zvnútra! Až tá dokáže meniť aj okolie.

Autor je predseda INŠTITÚTU NÁRODNEJ POLITIKY

www.institut-inp.sk