Nadpis tohto článku sa zhoduje s nadpisom kapitoly v knihe „DemoláCIA našej demokracie“, ktorá jediná kompletne opisuje relatívne nový jav na našej mediálnej scéne – ideologickú žltú tlač. Patria sem: SME-čka, týždeň konšpirácií, dezinformačné aktuality.sk a hlavne denník N-ádor. Posledne menovaný denník je totiž už kompletnou konštrukciou ideologického „hovnometu“ nastaveného na šírenie dezinformácií (tým, čo zdôrazňuje a naopak tým, čo zatajuje), porušovanie základných etických pravidiel žurnalistiky (viď vykrádanie živých spisov Tódovu za pomoci jej milenca-Mužatky Záleskej) a organizovanie mediálnych lynčov za pomoci kartelu ostatných troch žltých médií. Vidíme to v týchto dňoch na kauze o ktorej informovali najmä Hlavné správy: „Denník N, potom čo sudkyňa Hadrbulcová vydala neodkladné opatrenie, ktoré mu zakázalo hovoriť o Danielovi Bombičovi, ako keby už bol odsúdený a nazývať ho antisemitom, neonacistom a extrémistom, sa dostala na čiernu listinu denníka a ten spustil proti nej nenávistnú kampaň, ktorou sa snaží nakloniť verejnú mienku proti sudkyni.“
PSEUDO-NOVINÁRSKE HYENY s finančným krytím novodobých oligarchov (ktorí urobili svoje „šťastie“ hlavne kšeftom za oceánom) tak ukazujú svoju pravú tvár: kto si trúfa pripomenúť im novinársku etiku a zodpovednosť voči súdom, hneď je terčom ich mediálneho lynču.
Tak sa prizrime bližšie ako tento nástroj cudzích záujmov vlastne funguje a ako sa zákonite cez „duševného atléta“ Šimečku st. stal hlásnou trúbou všetkých zvrhlostí, na ktoré si spomenie jeho „progresívny“ syn ŠimPečka (kombinácia Šimečku a šimpanza).
Príklad žltej tlače
Na našej mediálnej scéne sa tak zrodil mediálny N-ádor. Nesystémové médium, ktoré nemusí rešpektovať ani len základné pravidlá fungovania regulárnej tlače. Vďaka štedrej finančnej injekcii mecenášov z ESET-u (medzičasom vraj až dva milióny eur?!) nemusia brať ohľad na priazeň čitateľov či reklamných agentúr. Nie sú to teda normálne noviny, ale nástroj vybranej ideológie. Nech sa páči, malý, až komický, ale užitočný príklad: keď pred dvomi rokmi týždenník Slovenka udeľoval svoje ceny, N-iktoši to napadli, lebo vraj jedna z ocenených žien mala pra-rodičov z Maďarska?!! Banalita? Iste, ale aj symptomatický jav. Veď sa hovorí „koho chleba ješ, toho pieseň spievaj“. Financovaní cez firmu, ktorá má zrejme najväčšie kšefty za oceánom, N-iktošom sa všetko slovenské hnusí. Majú predsa už dlhoročný pravzor v podobe istého Hríba.
Aby však splnili svoju úlohu diverznej centrály Studenej vojny, ktorá sa podľa vopred nalinajkovanej stratégie vysporiadava so všetkými, čo by ešte mali ilúzie o pluralite názorov, potrebujú, aby ich hoaxy niekto preberal a otravoval s nimi ďalej mediálny priestor.
Oni teda vyberajú terč, dodávajú smradľavé mediálne náboje, ale to všetko by sa minulo účinkom, nebyť ich kolaborantov v skutočne čítaných a sledovaných médiách. A tak mediálne metastázy N-ádoru preberali automaticky a nekriticky aj odídenci z verejnoprávneho televízneho spravodajstva RTVS, ale hlavne spolupracujúca žltá tlač. Takto N-ádorom vykonštruovaná smradľavá nálepka sa považuje za fakt, o ktorom sa už nediskutuje. Naopak, automaticky sa využíva ako „kladivo na čarodejnice“. Ak ide o dlhodobejšiu štvavú kampaň alebo atraktívny terč, automaticky ho podsúvajú známym politickým štváčom (tu vedú vo vulgarite prejavu po vzore psychopata Matoviča poslanci ako Krúpa, Galko, Dostál či Osuský). Cieľom je ostrakizácia – teda úplné vytlačenie slobodného kritického názoru z verejného mediálneho priestoru.
N-ádor pritom funguje ako zásobáreň ďalších smradľavých petárd, ak sa vybraná obeť nezloží hneď. Len čo vytvoria takéhoto mediálneho „potkana“, posielajú svojich mediálnych komsomolcov (sú to naregrutovaní mladí „novinári“ zabudnuteľných mien bez zábran a znalostí elementárnej novinárskej etiky), aby obiehali možné aj nemožné terče ich hyperaktivity za účelom goebelsovskej tisíckrát opakovanej lži, ktorá sa má stať „pravdou“. Žiadajú napríklad od zamestnávateľa vybranej obete stanovisko k tomu, čo hovorí či píše dotyčný vo svojom voľnom čase! Presne po vzore komunistických metód, takže keby ešte existovali komunistické uličné výbory, iste by volali po zvolaní schôdze na odsúdenie „voľnomyšlienkára“. Nemýľme sa, žiadne iné názory, než ich ideologické klamstvá (o Rusku, Ukrajine, Líbyi, utečencoch, Istanbulskom protokole, Globálnom otepľovaní atď.) nepripúšťajú. Veď sú to komsomolci Studenej vojny, ktorí neuznávajú pluralitu názorov, platí len ten jeden – ktorý dostanú nalinajkovaný. A tak s veľkým krikom, že „bojujú“ proti konšpiračným teóriám, fake news, hoaxom a extrémizmu, sami extrémisticky jednostranne fabrikujú konšpiračné teórie, fake news a hoaxy. Cieľom je teda fixovať „obraz nepriateľa“ (pravý opak toho, po čom volali disidenti a vodcovia Nežnej revolúcie v novembri 1989), ktorý tak má byť „zničený“ už navždy. A čo nestihnú N-komsomolci sami, to dorážajú ich N-aivní kolegovia a kolegyne, ktorí berú tie nezmysly na N-tú vážne. Tak sa z denníka N-ádor šíria ich výmysly ako metastázy do celého mediálneho priestoru…
Kauza Tódová
A máme tu aj exemplárny príklad novinárky Tódovej, ktorá si založila kariéru na vykrádaní živých vyšetrovacích spisov. K tomu jej, pravdepodobne, pomohol ešte ako advokát aj notorický prekrúcač paragrafov pán Lipšic. Neskôr vysvitlo, že jej napomohol aj lesbický vzťah s mužatkou sudkyňou Záleskou, ktorá sa práve pre to hrané „chlapáctvo“ prejavovala odporne vulgárnym jazykom a trestami, kde nepoznala mieru. Teda niečo nielen neslýchané, ale aj trestuhodné. A práve na vyťahovanie takýchto ekrazitových materiálov je určený denník N. Oni sú priam zameraní na takúto trestnú činnosť s tým, že u nich nelegálne zverejnené už automaticky preberajú aj iné médiá, čím sa trestný čin potichu legalizuje. A, samozrejme, že v denníku N-ádor napríklad vykrádačky Kočnerových záznamov z mobilu selektovali tak, že hľadali, čím by komu inému uškodili, ale akosi zázračne prehliadli Lipšicovu úchylnú konverzáciu s Kočnerovou „volavkou“ Zsuzsovou. To je tá novinárska „odvaha“ na N-tú…
Všetko to svinstvo vytrvalo odhaľovali reportéri Plus 7 dní: „Hoci pri informovaní o iných dôležitých prípadoch média bežne zverejňovali výpovede svedkov i obvinených a v prípade Mariána Kočnera jeho komunikáciu uloženú v mobile prepierali na pokračovanie, rozhovory Apačov z NAKA akoby boli tabu. Komunikácia “našich chlapcov” – ako Apačov z NAKA nazval policajný prezident Hamran – sa považuje za niečo, o čom sa v slušnej spoločnosti nehovorí. Takzvané mienkotvorné médiá a takzvané osobnosti si zakrývajú oči, zapchávajú uši a mlčia aj v čase, keď na sociálnych sieťach už niekoľko dní kolujú útržky debát pripisované “elitným policajtom”…“
Veď tak ako pri nástupe nacistov v Nemecku, keď ich zverstvá polícia, prokuratúra aj súdy prehliadali, aj v prípade Tódovej po celý čas k jej zločinnému konaniu prokuratúra pod vplyvom Matovičovho kata Lipšica zaťato mlčala, hoci išlo o trestný čin. Až sa konečne ozval Peter Tóth, ktorého nielen ona obhádzala blatom aj tam, kde by to naozaj už normálne nešlo. Podal Trestné oznámenie na Moniku Tódovú s Konštantínom Čikovským. Na tento podnet začal konečne konať vyšetrovateľ a obvinil ich s tým, že vo veci by mal rozhodnúť súd. Ibaže okamžite začali jačať politické mimovládky (od roku 1989 stále nenažranejšie pijavice rôznych grantov s podozrivým zahraničným pozadím), na čele s istou Petkovou, a hneď do nesúvisiacej kauzy zaplietli vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, ako ospravedlnenie čohokoľvek. A vtedy sa relatívne nový generálny prokurátor Žilinka zľakol a zatiahol brzdu s tým, že príslušnému prokurátorovi zakázal vo veci konať. Tódová sa stala nedotknuteľnou. A dodnes je nad zákonmi.
Tak sa zo „strážnych psov demokracie“ stali „posvätné kravy“. A tie nám nehoráznymi mediálnymi manipuláciami dopriali politickú zberbu na čele s plagiátorom Matovičom, keď jačali, ako keby ich z kože drali, o údajnom plagiátorstve Danka. Ale vzorne držali hubu, keď priviedli k moci celú bandu očividných plagiátorov (Matovič, B. Kollár, Grőhling, Krištúfková a ďalší). Takisto mlčali o tom, že Matovič je sociopat bez zábran. Okázalo si nevšímali, že Boris Kollár je erotický úchyl. „Zabudli“, ako Sulík slúžil Kočnerovým machináciám dokonca aj v parlamente! Mali pred krvou podliatymi očami len jeden terč s názvom „leboFico“. Vrcholným kotrmelcom v tomto smere bolo, keď v SME po finančnom krachu, z čoho ich dostala Penta, dostali totálnu pamäťovú amnéziu a už nikdy si nespomenuli, že práve Haščák z Penty tu za Dzurindovej vlády delil náš národný majetok nenažratým privatizérom so všimným aj príslušným vládnym stranám. Ale pretože kauza Gorila sa predsa len nedala len tak zakryť, tak si spomenuli – tomu neuveríte – že do toho konšpiračného bytu bol Haščákom jediný raz zlákaný aj vtedy opozičný politik Robert Fico. Práve preto, že bol v opozícii, nemal sa ako na tom obludnom rozkrádaní podieľať, ale Haščák zrejme mal aj pre neho nejaký cmúľavý privatizačný cukrík za mlčanie. To zjavne Robert Fico odmietol a odmietol sa aj ďalej s Haščákom čo i len vidieť. Ale – a teraz pozor – pri tom stretnutí si dal kolu?! A tak SME-čka spustila neuveriteľne stupídnu kampaň, že kedykoľvek bol Robert Fico odfotený s fľašou koly v rukách, už nám všetkým pripomínali jeho „účasť“ na Gorile?!? Obludnejšia lož sa asi už v našich médiách nezjavila. Ale nezabúdajme, že potom, čo Kostolný odišiel do „projektu N“, šéfredaktorkou SME-čky sa stala istá večná slečna Baloghová, ktorá má americké školenie zo St. Louis…
Záver
Citovaná kapitola v knihe má viac ako 30 strán. V jej závere sa píše o novej nádeji pre demokraciu a slobodu slova – sú ňou alternatívna médiá (žltí novinári ich nazývajú „konšpiračnými“). A to v tejto najnovšej kauze ide. Daniel Bombic, známy ako Danny Kollár čelil za hrôzovlády Matoviča a Hegera sérii útokov na jeho slobodu udávaním Lipšicoidnej prokuratúry a „čurillovskej“ polície. Poslednou jeho obranou boli britské súdy, keďže sa tam utiahol do núteného exilu. Karta sa obracia. Dnes sa ho zastávajú už aj slovenské súdy. A je načase, aby sa podvratnou činnosťou žltej tlače začala zaoberať aj od „lipšicovcov“ očistená prokuratúra…
.jpg)
.jpg)
