Do tretice najhoršie?

Veľké spoločensko-kultúrne organizácie s masovým členstvom, ktoré vznikli pred rokom 1989, pripomínajú konzervu po záručnej dobe. Ich pôvodné členstvo vymiera, noví členovia neprichádzajú a v nastalej apatii sa do ich čela derú funkcionári, ktorí majú veľmi zvláštne predstavy o tom, čo hlavne z ich nehnuteľným majetkom.

Svedomie národa bez svedomia

    Tradovalo sa, že spisovatelia sú svedomím národa. Ale zjavne to už dávno neplatí. Spisovateľskú budovu na Laurinskej ulici v Bratislave dostali spisovateľské organizácie (na jednej strane AOSS, ako asociácia 6-tich menších organizácií, na druhej Spolok slovenských spisovateľov) po roku 1989 zadarmo, aby z prenájmu nemalých priestorov financovali svoju činnosť. Skončilo to tak, že štvorica Tužinský + Janík (za Spolok, tí si roky zabezpečovali samovládu, lebo raz bol jeden predseda a druhý tajomník a potom si to prehodili) a I. Hochel + Juščák (za AOSS) sa zjavne na podnet Juščáka dala dokopy so známym realitným špekulantom Mikurčíkom (viď nielen kauza hotela Carlton) a podpísali s ním zmluvu, ktorá zjavne smerovala k tomu, že pod zámienkou akýchsi služieb spisovatelia o budovu prídu. Medzičasom sa dvojici I. Hochel + Juščák (AOSS) podarilo bez zjavného úžitku „preinvestovať“ 10 MILIÓNOV korún v čom im zdatne „pomáhal“ už spomínaný Mikurčík. A keďže s tými miliónmi narábali netransparentne (zmluvy s Mikurčíkom zatajovali pred nimi nadriadenou Radou), pustila sa do „investovania“ do vlastnej kapsy aj Juščákom dohodená ekonómka. Výsledok? Po dvoch rokoch ich šafárenia neostalo z miliónov nič a AOSS nebolo schopné uhradiť ani bežné platby za energie. Ale do poslednej chvíle vyplácali sebe aj tým dvom Spolkárom odmeny. Na Rade i v SC PEN sme robili, čo sa dalo, aby sme tomu zabránili, ale ku všetkým varovaniam ostali hluchí a slepí, či zaslepení? Lebo tá nevýhodná zmluva s Mikurčíkom sa nakoniec naplnila a polovica budovy bola pokútne predaná pod cenu. O druhú sa (po odvolaní Janíka s Tužinským) súdi Spolok v podstate podnes…

   Na môj podnet podalo SC PEN Trestné oznámenie na neznámych páchateľov. A keď som sa vyšetrovateľky asi po dvoch rokoch pýtal na výsledok, dozvedel som sa, že moji „drahí“ kolegovia sa na súčinnosť s vyšetrovaním jednoducho vykašľali. Vtedy mi povedala pamätné slová: „Nezodpovednosť umelcov k vlastnému majetku je do neba volajúca…“

  Mala pravdu – veď strešná organizácia výtvarníkov v 90-tych rokoch predala pokútne kaštieľ v Moravanoch a aj ďalšie „výtvarnícke“ nehnuteľnosti a dodnes nie je známe, kam sa tie peniaze podeli…

Strážne psy neštekali

   Novinári sú vraj „strážne psy demokracie“. No tak sa prizrime tomu, ako si tieto „strážne psy“ chránili svoj vlastný majetok! Slovenský syndikát novinárov mal ešte koncom 90-tych rokov až 2 000 členov (slovom: dvetisíc!) a vlastnil honosný Dom novinárov na Kapitulskej ulici. Boli tu veľkorysé priestory na tlačovky, na prízemí prenajímali priestory predajni a vychytenej reštaurácii Pulitzer. Až sa do čela SSN dostala žena (nezabúdajme na známy feministický pokrik, ako treba hoci aj nasilu presadzovať ženy do vedúcich funkcií!). Bola to istá Tamara Valková. Tá iniciovala pôžičku na chod SNN a za tú ručila budovou. Predsedníctvu obsah zmluvy „prerozprávala“. Pôžičku nesplatila a SSN prišiel o budovu. Márne volali prezieravejší, že to zle dopadne, márne varovali. Opakoval sa príbeh so sídelnou budovou spisovateľov.

   V roku 2014 Valková z postu predsedníčky SSN odišla. V Prahe potom robila spravodajkyňu Slovenského rozhlasu a v roku 2017 sa stala riaditeľkou Kancelárie prezidenta Finančnej správy?!! Slúžila teda istému ing. Františkovi Imreczemu, ktorý bol neskôr obvinený z rozsiahleho korupčného konania a vo februári roku 2023 bol aj v prvom z uvedených prípadov za korupciu právoplatne odsúdený… A ja si za nič na svete neviem spomenúť na to slovenské porekadlo o akýchsi vranách, ktoré mi to pripomína…

Déjavú na protifašistickú nôtu

   Déjavú je jav „už raz videného“. Minulý týždeň som bol pozvaný na akési zasadanie v sídle Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. A už po pár minútach som nadobudol silný pocit, že toto som už niekedy videl. Vedel som, že do čela tejto beznádejne vymierajúcej organizácie sa za veľmi podozrivých okolností preháčkoval akýsi pán. Na stretnutie som prišiel, keď mal tento pán slovo. V najčernejších farbách opisoval „šafárenie“ predošlého vedenia. Vraj prebieha kontrola z ministerstva a hrozí policajné vyšetrovanie. Jeden by sa aj naľakal, ale potom sa ozvali dlhoroční funkcionári, ktorí takýto stav financií popreli a dokonca vyhlásili, že predošlé vedenie už len z periodika SZPB zanechalo nemalú sumičku. A že kde vraj je? To sme sa nedozvedeli.

   Ale dozvedeli sme sa, že tento nový predseda za veľmi pohoršujúcich okolností vyhodil dlhoročnú ekonómku, hoci kontrola ešte neskončila a teda nemal na to iný dôvod, než sa zbaviť osoby, ktorá by novému vedeniu videla na prsty? Namiesto nej prijal tri! To asi aby sa rozložili vedomosti o financiách a jedna nevedela o tom, čo robí druhá a tá čo robí tretia? Ale rozhodujúci okamih nastal, keď sa výnimočne mladý člen SZPB opýtal tohto pána, či si vzal nejakú pôžičku. Nové vedenie si totiž zvýšilo platy, tak z čoho to vyplatia? Ten nový predseda len prikývol, takže nikto z členstva nevie – aká vysoká je tá pôžička, dokedy je splatná a za akých podmienok. Tak sa ten mladý muž opýtal už priamo, či je tá pôžička ručená budovou. Na to ten pán neodpovedal a mne v detstve tvrdili, že „kto mlčí, ten svedčí“. Tak som odišiel, stačilo tohto déjavú.

   Ozaj, čo mi toto len pripomína z minulosti? Neviete?