Sójový plač demokratov, alebo plač demokracie ?

  Tak sme si zvolili nového prezidenta. A hoci som nebol nadšený z ponuky kandidátov v prvom kole prezidentských volieb a v druhom už vôbec nie, patrí sa novej hlave štátu pogratulovať. Pogratulovať preto, lebo si ho vo voľbách zvolila väčšina zúčastnených voličov. Volá sa to demokracia. A hoci môžeme o nej polemizovať, či väčšina má vždy pravdu, či by mal mať každý volebné právo, kritizovať nefunkčný inštitút referenda, partokraciu až po volebný systém, faktom je, že  v ústave máme zakotvenú parlamentnú demokraciu a priamu voľbu prezidenta. A práve túto demokraciu neuniesli tí, ktorí sa nazývajú demokratmi. Počnúc porazeným kandidátom Ivanom Korčokom, ktorý síce na začiatku svojho prejavu po oznámení výsledkov volieb pogratuloval Petrovi Pellegrinimu, ale vzápätí sa mu začal vyhrážať a arogantným spôsobom urazil svojich nevoličov.  Vo svojom prejave hovoril Korčok o špinavej kampani svojho protikandidáta. Myslím, že v tomto smere si obaja nemajú čo vyčítať. Ani to  však neospravedlňuje jeho správanie.
    Táto arogancia a pohŕdanie iným názorom je demokratom vlastná. Viditeľná bola najmä od nástupu Igora Matoviča k moci a v noci zo soboty na nedeľu sa prejavila naplno. V histórii Slovenska žiadny porazený kandidát neurazil víťaza volieb a nepourážal vlastný národ. To však bolo len vyvrcholenie. Od nástupu vlády Róberta Fica organizujú títo vraj demokratickí politici protesty proti tejto demokraticky zvolenej vlády, kde na pódiách škriekajú „demokratickí“ herci a umelci, čím sami demokraciu popierajú. Je to podobná schizofrénia, ako sa prejavuje aj u Igora Matoviča, ktorý sa po oznámení výsledkov prezidentských volieb vyjadril, že voľby dopadli nedemokraticky. Hmmm, takže demokracia je podľa „demokratov“ iba to, čo chcú oni a nie to, čo si zvolila väčšina voličov.
  Pridala sa aj komička Simona Salátová, ktorá chápe demokraciu tak, že keď nevyhrá ten správny „názor“, v tomto prípade „demokratický kandidát, zapína kufre a odchádza zo Slovenska. Samozrejme, je to jej právo, ale svedčí to len o jej zmýšľaní. Ešte viac pourážala Slovákov europoslankyňa Lucia Ďuriš Nicholson, ktorá voličov Petra Pellegríniho nazvala „tlupou nevzdelaných ľudí“.
Horšie je, že takto sa vyjadruje na sociálnych sieťach aj podstatná časť voličov Ivana Korčoka, ktorí samozrejme tiež balia kufre, ale nezabúdajú predtým dourážať Slovákov a svoju vlasť. Hlavne, že pred voľbami sa bili do pŕs, že oni sú tí praví vlastenci a práve konzervatívni voliči im ukradli vlastenectvo. Zopakoval to aj Korčok po volebnej porážke. Pamätáme si však transparenty „demokratov“ na protestoch, že vlastenectvo je trápne.
   Pavel Novotný, český starosta pražskej mestskej časti Repořyje, zašiel ešte ďalej.  Slovákov nazval lenivými, nespoľahlivými a hlúpymi. Slovensko nazval nepriateľskou krajinou. To už je hanobenie národa a čakal som, že sa voči tomu vyhradí premiér Róbert Fico a ešte stále prezidentka Zuzana Čaputová. Div sa svete, nestalo sa tak. Otázkou je prečo. Zakonšpirujem si, ťahajú za jeden povraz, na konci ktorého je slučka okolo krku slovenského národa a slúžia tomu istému pánovi. Jedine, že by to nebola konšpirácia.
   Naschvál som tento blog nepísal hneď po voľbách, čakal som, ako budú reagovať zahraničné médiá. A dočkal som sa. Ako cez kopirák všetci do jedného kopú do Slovákov pre ich voľbu Pellegríniho. Či české, francúzske, poľské, nemecké, rakúske, či talianske. Akoby nebolo vecou Slovenska a Slovákov, koho si zvolia. Keď sme pri tých médiách, nevychádzal som z údivu, že voľby síce vyhral Pellegríny, ale drvivú väčšinu času naše vraj mienkotvorné médiá (och, aký príznačný názov, lebo neinformujú, ale snažia sa ovplyvniť verejnú mienku) tesne po voľbách venovali „demokratom“ Korčokovi, Šimečkovi, Dzurindovi a spol.
  A práve mienkotvorné médiá, sluhovia demokratov a ich pána, nesú vinu na tom, že aj bežní občania Slovenska, voliči tzv. demokratických strán, používajú rovnako nenávistnú rétoriku k inému názoru, k vlastenectvu (podľa toho, ako sa im to hodí) a k našej vlasti, pričom z nenávisti obviňujú práve tú opačnú stranu ich videnia sveta. Áno, za toto môžu médiá a ich vytrvalá tridsaťročná „práca“ na odnárodňovaní a na pretláčaní jediného správneho názoru. Ale toto sme tu mali za bývalého režimu. Na námestiach sme v ´89 štrngali za pluralitu a staré časy sa nám vrátili rýchlosťou blesku. Tentokrát však nie v červenom, ale v modrom. Jednoducho len boľševizmus zmenil farby. A to nielen na Slovensku. Niekedy nám diktoval červený drak z východu, teraz modrý z Bruselu, spoza Jordánu a  Atlantiku. Ten drak má však aj hlavu. Draka sa zbavíme jedine vtedy, keď ju utneme. Na to je však potrebné, aby ju ľudia spoznali.
    A to budeme musieť čo najrýchlejšie, aby naša civilizácia nedopadla ako Rímska ríša. A o tom, že k tomu spejeme, svedčí na prvý pohľad úsmevný príklad informácie z jedného mainstreamového média. Autorkou článku je Veronika Folentová. Nadpis toho článku znel veľavravne : „ Ako zvládnuť hnev, frustráciu, či úzkosť po voľbách ? Radia odborníci a odborníčky na duševné zdravie“.  
  Demokracia plače, že je demokraciou len toho jediného správneho názoru.