Pani ministerka Šimkovičová oddeľte prosím Slovenský rozhlas od Slovenskej televízie.

Začnem z celkom inej strany. Mnohí z vás určite videli film Vtedy na západe. Niektorí aj viac krát. Čo sa týka spracovania audiovizuálnej tvorby ho považujem za jedno z najlepších filmových diel. Je to vysoká škola audiovizuálneho spracovania. Správne obrazovo-zvukové dielo informuje 70-timi percentami obrazom a 30 percent zostáva na reč, ruchy a hudbu. A film Vtedy na západe spĺňa do bodky tieto atribúty. Fantastické zábery kameramana Tonino Delli Colliho, či už celky krajiny, interiérov, akcií, alebo detaily tvárí nás informovali, kde, kto, v akom prostredí, čo chce robiť a čo si myslí. Exteriérové zábery nás informovali o drsnej krajine a spôsobe života miestnych a čo chcú urobiť. Veľmi ťažké zábery detailov tvárí vynikajúcej zostavy výrazových aktérov (Charles Bronson, Claudia Cardinale , Henry Fonda, Jason Robards, Jack Elam, Woody Strode , Gabriele Ferzetti, otec vystrieľanej rodiny Frank Wolff a jeho deti či krčmár Lionel Stander ) nám zase ilustrovali nálady či už nervové vypätie, očakávania niečoho, smútok, nádej, radosť, nevinnosť, gangsterstvo, zločin, spravodlivosť, napätie, špekulatívnosť, zákernosť, brutalitu atď. Pri pohľade na každého herca ste vedeli o čo ide, preto ste počuli podstatne menej reči, ako v iných filmoch a vôbec reč ich pocitov a názorov divákovi nechýbala. Strohú reč dotvárali autentické zvuky a fantastická hudba Ennio Morriconeho, ktorá vás naladila na ďalší dej. Jednoducho súzvuk a kombináciu všetkých štyroch zložiek vyprodukoval jasne zrozumiteľný, pútavý a poučný film s dramatickou zápletkou, ktorý len tak z pamäte nevymažete. Všetko dokonale zosúladil vynikajúci režisér Sergio Leone. Toľko teda k úžasnému spracovaniu filmu.

Prečo to spomínam, pretože sa momentálne rozhoduje o budúcnosti Rozhlasu a Televízie na Slovensku. Na úvod tohto procesu ma potešila správa, že ministerka Šimkovičová chce rozdeliť tieto dve inštitúcie opäť do pôvodného stavu. No skoro som vytriezvel z tejto nádeje. Vraj kvôli nákladom. A tak kvôli nákladom  cca 30 tim mniliónom Euro bude naďalej trpieť profesionalita najmä v televíznej časti. Prečo to tvrdím?

Rozhlasová a televízna žurnalistika sú dva diametrálne rozličné spôsoby spracovania informácie. Aj na Katedre žurnalistiky UK sme sa v treťom ročníku delili podľa záujmu do dvoch štúdijných smerov – televíznu a na druhej strane rozhlasovú žurnalistiku.

Tí starší si spomínajú na komentovanie športových prenosov legendárneho Gaba Zelenaya, ktorý vám len z reproduktoru rádia dokázal svojim opisovaním dokonale predstaviť prostredie, spôsob hry, náladu, napätie a všetky ostatné informácie tak, že ste si vedeli predstaviť, že sedíte na štadióne a sledujete svojimi očami futbalové stretnutie. Jeho slovné zvraty, popisy deja, pocitov i pohybu aktérov, lopty, prostredia a akcií dokonale nahradili vizuálnu stránku. Predstavivosť poslucháčov Gabo dokonalo uspokojil iba slovami. Bol to naozaj fenomén v rýchlom popisovaní situácií. Ak ste si už pri existencii televíznych priamych prenosov pustili zvuk Zelenaya a pozerali na prenos v televízii bez zvuku, tak ste si mohli porovnať majstrovstvo komentára. Prakticky ste vnímali „dvojnásobný televízny prenos“. Jediný mini rozdiel od obrazovej skutočnosti bolo meškanie komentára Zelenaya o sekundu, niekedy o dve. A to nebolo vôbec na škodu. Obraz príde okamžite, bol totiž rýchlejší ako slovo. Pri dnešných komplikovanejších digitálnych technológiách je to opačne, takže máte dojem, že komentátor komentuje skoro presne v čase, hoci v reálnom čase mešká o približne dve sekundy.

Tieto dva príklady som spomenul preto, že spojením rozhlasu a televízie sa začali kádre prelínať. Robil som okrem televízie aj v dvoch súkromných rádiách a zistil som ten obrovský rozdiel v poskytovaných informáciách. Pokiaľ som v televízii použil jednu holú vetu k obrazu, v rádiu som potreboval tri -štyri zložité na popis obrazu. Všetci „rozhlasáci“ sú v dobrom veľmi “ukecaní”, čo sa týka popisu situácie. A to aj musia byť. No, ak sa ocitnú pri spracovaní v televízii, tak je tá záplava slov zbytočná.

Mal som možnosť spolupracovať s rodeným rozhlasákom a vzal som ho ako moderátora motoristickej relácie. Od začiatku som ho musel zosekávať a vymieňať za holé vety jeho dvojminútové otázky, pri ktorých bol v zábere počúvajúci respondent a nič sa v obraze nedialo, iba sa kolega stále pýtal. Musím povedať, že som bol prísny, ale ani po polroku som ho nedokázal celkom uspokojivo skrotiť na televíznu tvorbu. Jednoducho rozhlasové spracovanie mal v sebe zakódované.

Keď Krajcer vymyslel spojenie z politických dôvodov na odstránenie riaditeľa Nižňanského prihlásil som sa do konkurzu na riaditeľa, pričom som spomenul , že chcem v konečnom dôsledku rozdeliť tento moloch opäť na Rozhlas a Televíziu. V druhom konkurze už Krajcer ako poslanec sa ma arogantne spýtal, či som prišiel na konkurz na RTVS alebo Slovenskej televízie. Táto arogantná otázka nebola pre neho ničím zvláštnym, pretože ako súkromná osoba vystupoval arogantne, ako moderátor bol veľmi arogantný k hosťom, no a ako politik sa správal superarogantne a tak je už dnes po „zásluhe“ v politickom zabudnutí.

Poďme teraz k RTVS. Od samého začiatku šéfovali tomuto molochu „rozhlasáci“. Najskôr prišla gen. riaditeľka rozhlasu Zemková , po nej ďalší Rezník a po ňom ďalší „rozhlasák“ Machaj. Samozrejme, že si do vedúcich miest v televízii nanominovali až na malé výnimky samých rozhlasákov, ktorí o televíznej tvorbe nemali ani šajnu. A keďže prvý útok na profesionalitu v televízii sa vydaril Rybníčkovi, keď prepustil naraz 2/3 odborníkov (!!!) a iba tretinu lemplov, tak mladých redaktorov nemal kto zaúčať. Na to trpí televízia dodnes. A keďže od vzniku molocha sú vo vedení televízie rozhlasoví šéfovia, profesionálne spracovanie napríklad spravodajských príspevkov žiari amaterizmom . Našťastie od spravodajstva JOJ-ky je profesionálne spracovanie na oveľa vyššej úrovni. Na úvod som spomínal podstatu vysokej školy filmu. Skúste si pozrieť mnohé dokumenty i spravodajstvo z produkcie STV a jej dodávateľov (mnohých ešte amatérskejších) a pochopíte, o čom ten amaterizmus je. A to nehovorím o dramaturgickom i ďalšom spracovaní dokumentárnej tvorby, reportáži a správ. Mnohí redaktori nemajú ani šajnu o tom, čo je to strih či dramaturgia a réžia celého príspevku a nepoznajú ďalšie nuansy televíznej žurnalistiky. Opäť opakujem, vďaka Rybníčkovi ich to nemá kto naučiť!!!

Ani slovenčina nie je ich silná stránka. Tu pôsobí zaradenie sa do davu a tak dnes počúvate od moderátorov ako z jednej liahne vo všetkých televíziách i rádií dnes najpopulárnejšiu otázku: „Ako vnímate….“ Iné ako keby neexistovali.  Niekto sa takto raz inteligentne opýtal a keďže neexistuje infekčnejšia choroba ako reč, dnes chcú byť inteligenti všetci!!! A slovná zásoba chradne. To je len jeden príklad slov, ktoré si redaktori osvojujú z češtiny i angličtiny a krásna slovenčina sa stáva skôr unikátom, ako pravidlom. Žiaľ, v telefónoch a počítačoch by krásnu slovenskú literatúru, ktorú by mali redaktori čítať, nájdete len veľmi ťažko!!! Ale o slovenčine konkrétnejšie niekedy inokedy.

Prosím teda ministerku Šimkovičovú, pre vyššiu profesionalitu rozdeľte moloch RTVS na SRo A STV!

Pavel Jacz