Štát a politické strany

Štátu vládnu politické strany prostredníctvom poslancov. Strany vznikajú aj zanikajú. Nepoznám ani jednu stranu, ktorá sa do histórie zapísala zlatým písmom, ale poznám niekoľko takých, ktoré dokázali poznačiť celé generácie stigmou smrti. Ich nominanti rezonujú dodnes a budú niesť pečať konca ešte mnoho desaťročí. Vládli bezohľadnou silou. Iba niekoľko mien: Mussolini, Hitler, Stalin, Ceaușescu, … . Bez sily strany a schopných pomocníkov by to nemohli robiť. Tých spoločnosť poznala, obvinila, odsúdila a potrestala.

Teraz by to nebolo také jednoduché, lebo katalyzátorom musí byť občianska bieda. Zúfalá spoločnosť v beznádeji natrčí uši a ide za hlasom vodcu. On pozná riešenie, vytvorí ideológiu, označí nepriateľa a otvorí stavidlá. Tam ešte nie sme. Bolo to možné v pred demokratických časoch. Už nemáme vládu jednej strany. Už nemáme jedného vládcu, už nemáme jednu ideológiu. Pluralita strán rozdelila moc a zahmlila zodpovednosť. Princíp vzniku a zániku zaručuje, že tá najsilnejšia strana vládne iba krátky čas, tie ostatné ju kontrolujú a pri najbližšej príležitosti vystriedajú. Strany sa striedajú a nominanti vymieňajú.

Na prvý pohľad je všetko v poriadku. Skutočne iba na prvý, lebo to najdôležitejšie, trestnoprávna zodpovednosť sa zo systému vytratila. Nie je ťažké dohľadať, ako skončili protagonisti ak vládla jedna strana, jeden vodca, jedna ideolíogia, ale kto je zodpovedný za rozkradnutú Slovenskú republiku? Kto nesie vinu za stratu sociálnych istôt? Kto si odskáče prehrešky proti ústave? Nikto! Preto nikto, lebo politici vymysleli geniálny systém neviny.

Vedúca politická strana vládne. Obsadí kľúčové pozície správy štátu a začne sa obohacovať v záujme svojich ľudí. Politickí odporcovia situáciu sledujú a na prešľapy poukazujú, najmä však si ich zapisujú. Občania sú celkom pochopiteľne nespokojní. V najbližších voľbách nehodnú stranu vymenia za tú, čo na chyby jednak poukazovala, jednak sľubovala nápravu. Za tú, čo najhlasnejšie na námestiach aj v médiách sľubovala zmenu!

Keď sa nová strana dostane k moci, pohrozí zoznamom kriminálnych činov tej predchádzajúcej strane s tým, že ak by sa pokúsila žalovať konkrétne osoby tejto novej strany, zverejnia zlodejčiny nominantov tej predchádzajúcej. Časom si systém zdokonalil. Už nie jedna strana, ale viaceré túžia a môžu vládnuť. To je vyšší stupeň demokracie. V parlamente sa strany dohodnú, podelia si sféry záujmu, uzatvoria kartelovú dohodu a zvyšok poslancov odstavia. Občania už nemajú šancu nájsť škodnú, lebo princíp vzájomného vydierania je umne implantovaný do všetkých troch pilierov správy štátu.

K tejto téme by bolo možné povedať ešte mnoho. Je to zbytočné, lebo mnohé trestné činy spísané v investigatívnych knihách sú živé, majú dokonca vlastné mená z ríše zvierat aj zo studnice Starého zákona. Občania si „musia zvyknúť“, že sa bude dlho, dlho vyšetrovať, mnohí svedkovia budú svedčiť a mnohí vinníci sa budú brániť. „Nestranné“ súdy budú spravodlivo súdiť, obvinenci úspešne odvolávať, ale nič sa nemôže zmeniť. Rakovina medzistraníckych väzieb má metastázy, napriek tomu je životaschopná. Obnovuje sa zánikom skompromitovaných a vznikom nových strán. Nie raz s reinkarnovanými lídrami. Je to takmer dokonalý princíp zvaný Demokracia s prívlastkom falošná.

Píšem to najmä preto, že v mojom predchádzajúcom príspevku som sa vyjadroval k voľbe prezidenta. Doplním dôležitú súvislosť. Politickú stranu vždy reprezentuje jej líder. Ak sa ktorémukoľvek lídrovi podarí v prezidentských voľbách uspieť, bude to najmä zásluha dobrej práce jeho strany. Líder sa síce môže vzdať členstva, ale záväzkov sa vzdať nemôže. Tým viac je zaslučkovaný, čím viac je jeho strana niekomu zaviazaná. To je zákon úmery. Kto neverí, nech sa pozrie na vládu bývalej podpredsedníčky druhej najsilnejšej strany a na jej rozhodnutia počas piatich rokov.