Ako nás progresivistická „budúcnosť“ (pri)vedie do totalitnej temnoty

So sľubovanou budúcnosťou sa pretierajú medové motúzy už veľmi dlho. Mnohí, čo s ňou žonglovali nakoniec v histórii priviedli celé národy – ktoré uverili tomuto mentálnemu jedu ideologickej a propagandistickej – do totalitnej temnoty a priepasti.

Dnes túto zákernú manipulačnú techniku využíva v predvolenej kampani aj ako svoj hlavný slogan Progresívne Slovensko.

Stredoveké kajúcnické sľubovanie budúcnosti veriacim na inom svete, než na Zemi, nakoniec priviedlo európsku civilizáciu k inkvizícii bosoriek a celospoločenskému honu na čarodejnice, aj s tým totalitným kladivom, teda k antihumánnej likvidácii tých, čo mali vlastný rozum, súc boli mnohí hlboko veriace bytosti – len mali smolu, že nerešpektovali často samozvané či funkcionárske autority. A prirodzene tiež naoktrojované ideologické dogmy. Vatkán sa toto temné obdobie dejín kresťanstva nakoniec ospravedlnil.

Na druhej strane sa pravidelne objavia na svete sekty, ktorá svojim ovečkám nahovoria spásu budúcnosti len cez ich dogmy a slepú poslušnosť vyvolenému či skôr ďalšiemu samozvanému „vodcovi“ stáda k ich budúcnosti. Sektárska viera v budúcnosť je dokonca často morbídna, pretože masa sfanatizovaných uverí, že sľubovaná budúca spása stojí aj za fyzickú kolektívnu samovraždu na tomto svete. Asi už začínate tušiť, že

spoločným menovateľom sľubovanej projektovanej a organizovanej „budúcnosti“ je dogmatický fanatizmus

V ňom vyniká presvedčenie mudžahídov zomrieť v boji alebo pri samovražednom útoku na „neveriacich“, ktoré im zabezpečí dokonca trvalú budúcnosť priami v Raji.

Sme v kultúrnej vojne

Áno sme, pretože progresivizmus je vlastne len ďalšia forma náboženskej vojny, keďže dogmatizmus progresivizmu sa prejavuje slepým fanatizmus, uzavieraním sa do seba, hlásaním len jednej jedinej pravdy, správneho názoru a postoja.

Roman Joch (1971), publicista, riaditeľ Občanského institutu v Prahe, je jeden z viacerých, ktorí upozorňujú na nebezpečný, do seba až sektárky zahľadený fanatizmus. Má to dokazovať aj ich seba definícia: „Progresivisti, ktorí si na Západe a najmä v USA hovoria woke, teda „prebudenie“, či lepšie „uvedomelí“, sa považujú za jediné čisté v dejinách; za prvú antirasistickú generáciu, pričom všetci pred nimi vraj boli rasisti“. Typická dogmatika, kde sa nepripúšťa nijaká diskusia, ani pluralita názoirov, ktoré tvoria základ demokracie.

Tuvia Tenenbom patrí k celosvetovo k najpopulárnejším spisovateľom, odhaľuje skutočnú DNA progresívcov. Varuje, že z progresivismu sa stalo nové náboženstvo. Podľa neho dokonca vyznávači progresivizmu sú „ortodoxnejší ako nejortodoxnejší žiadia“.

Progresivizmus alebo wokeizmus sú podľa neho slepá ulička, logicky teda to, čo nás nemôže priviesť k budúcnosti aj preto, že  progresívci „majú pevne dané, čo musia hovoriť, čo môžu hovoriť a čo nesmú hovoriť; a vnucujú to všetkým naokolo“.

Ak si najmä mladí neskúsení ľudia myslia, že progresivizmus je o slobode a teda aj akejsi budúcnosti, tak sa hlboko mýlia. Základ všetkých slobôd, náboženské slobody podľa Tonenbauma „už pre nich sú žiaducim ideálom, ako neboli ani pre puritánov, jakobínov, nacistov či komunistov.“

Vieme, že aj nacisti nahovárali Nemcom, že sú nadrasa, vedúca civilizačná a kultúrna sila, pričom Árijcom sľubovali vedúcu úlohu v budúcej „novej Európe“.

Lenže pozor!  Aj neomarxisti a ich najextrémnejšia platforma progresívci  dnes hovoria o „Neues Europe“,  v ktorej sa národy postupne rozplynú v jeden európsky národ. Stojíme o takýto experiment „budúcnosti“ psychopatických sociálnych inžinierov?

Nakoniec aj komunisti podsúvali ideologický fanatizmus a maľovali masám vzdušné zámky cez propagandu o „svetlých zajtrajškoch“, ktoré skončili v hlbokej totalite. Zhodou okolností tak ako nacisti, boľševici či teraz progresivisti vsadili na nebezpečný fanatizmus, ktorý bojuje nielen proti civilizácii, ale aj proti Bohu.

Zvláštna budúcnosť, čo poviete? Nielen bez národov, Boha, ale aj bez slobody názoru. Ako upozorňuje Murray Rothbard, budúcnosť „iluzórnej demokracie“. Ja dodám lapidárne, kde budete všetci opäť držať hubu a krok. Chce ešte niekto takúto progresívnu „budúcnosť“ zmrazených polotovarov?

Rafael Rafaj

O autorovi: Rafael Rafaj (Mgr.) je novinár, vyštudoval Katedru žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Vlastenec, autor, publicista, šéfredaktor, analytik, mediálny a komunikačný poradca, lektor. Ako poslanec pôsobil šesť rokov vo Výbore NR SR pre kultúru a médiá. Vyhodnotili ho ako najaktívnejšieho poslanca vládnej koalície (2006-10). Zaoberá sa mediálnou a komunikačnou politikou a slobodou slova a prejavu. Založil dve mimovládne organizácie – Inštitút národnej politiky Ľudovíta Štúra a Alianciu za čistú hru-Clarify. Je tiež podpredsedom Politických väzňov ZPKO, mimovládnej organizácie združujúcej bývalých politických väzňov, ktorí uchovávajú svedectvo na hrôzy totality. Autor knihy Za národ (2005) a knihy na vydanie Tajný kód starých Slovenov. Expert a predseda odborného tímu pre kultúru a médiá v hnutí Republika.