POVSTANIE ešte inak

Minuloročný I. diel sa skladal z príbehov zo začiatku Povstania pod názvom „August, čas príprav“, II. diel má podtitul „September – hlavné boje”. Táto kniha nie je ďalším historickým elaborátom na danú tému. Je to unikátna kronika osobných príbehov v rámci dramatických historických udalostí, ktoré v súčte vydávajú na epos o tom, ako sa v pôrodných bolestiach II. svetovej vojny a vlastnej krvi rodil moderný slovenský národ. Osobné príbehy sú tu zaznamenané a prerozprávané z autentických zdrojov citovaných z 87 kníh a 125 článkov. Kniha mapuje Povstanie po dňoch a na každý je tu jeden výnimočný príbeh, či ľudský osud. To všetko rámcované známymi historickými udalosťami k danému dňu. Prelína sa tu tak unikátnym spôsobom obecná história s osobnými dejinami.

V tomto diely sa čitateľ dozvie ako Slovenské národné povstanie nabralo na sile a došlo aj k porážke nacistov pri Telgárte. Začal unikátny letecký most, ktorýn Sovietsky zväz dodával povstalcom všetko potrebné. SNP sa dostalo aj do histórie leteckých súbojov faktom, že ako jediné povstanie proti nacistom malo takú silnú jednotku stíhačov, že ovládli nebo nad Slovenskom. Bol to čas nádejí, aj krutých skúšok za cenu ľudských obetí.

Nech sa páči, takto to ozačalo:

29.8., utorok

Partizáni spolu s povstaleckými jednotkami postupujú od piatej hodiny ráno na Kežmarok. V Matejovciach partizánsky oddiel Slavkovského zaisťuje 67-člennú skupinu Nemcov. Tých  zase nejaký dôstojník z posádky v Poprade pustí. Opäť v Matejovciach partizáni prepadnú nákladné auto s 15-timi Nemcami. Časť pobijú, zvyšok utečie. Pri ďalšom postupe sa partizáni dostávajú pod paľbu pri Huncovciach, ale prekonajú aj to a dostanú sa až ku kežmarskej elektrárni. Tu ich strieda povstalecká jednotka, ktorej veliteľ ušiel.

O 6:00 prichádza nadporučík v zálohe Ján Zeman s dvanástimi spolupracovníkmi na žandársku stanicu v Novej Bani a z poverenia ilegálneho vedenia okresu žiada o vydanie zbraní. Tak získali 80 pušiek, 2 ľahké guľomety, 2 pištole, 4 debny granátov, 5 debien nábojov a výstroj pre 80 mužov zo zásob určených pre údernú jednotku Hlinkovej gardy. Po vyzbrojení a vystrojení Zeman v prítomnosti okresného žandárskeho veliteľa oznámil okresnému náčelníkovi a prednostom príslušných úradov, že preberá vojenskú moc nad okresom do vytvorenia RONV. O 10:00 to bolo oznámené aj obyvateľom.

Na toto ráno jeden z povstaleckých veliteľov T. Šlajchart spomína takto: „…medzi 7. a 8. hodinou prišiel major Dobrovodský do kasární, zvolal nás do jedálne, zoznámil so situáciou a vyzval do otvoreného boja proti okupantom. Výzva sa stretla so všeobecným kladným ohlasom. Naše mužstvo bolo v styku s príslušníkmi slovenskej armády, ktorí boli v žilinskom záchytnom stredisku na odpočinku. Vedeli o tom, čo sa deje na frontoch, čo nemecké jednotky robia na východnom fronte, takže títo vojaci len čakali, kedy to vypukne a nebolo im potrebné dávať nejaké podrobnejšie inštrukcie. Dôstojníci, poddôstojníci i mužstvo s tým súhlasili. Dobrovodský nás zoznámil s opatreniami, ktoré robí. Ostrá pohotovosť bola stále, všetci sme sa pripravovali. Potrebovali sme doplniť stav, aby sme mohli zostaviť prápor. O mobilizácii sme vedeli už z rána, dopoludnia prichádzali záložníci, robotníci z celulózky a súkenky, študenti. Postupne prichádzali aj chlapi z okolitých dedín. Týchto sme vyzbrojili a vystrojili. S každým sa urobil pohovor. U všetkých bolo veľké odhodlanie postaviť sa na odpor proti okupantom.“

Na letisko Tri Duby priletel novovymenovaný veliteľ slovenskej armády generál Turanec. Povstalecký veliteľ Kombinovanej letky na Troch Duboch, vtedy major Jozef Tóth, si spomína, že „asi poldruha hodiny po odlete gen. J. Turanca z Trenčianskych Biskupíc, mi telefonovala jeho manželka, či už manžel priletel do Banskej Bystrice, lebo jej sľúbil, že sa okamžite po pristátí na Troch Duboch ozve“. Tóth, zapojený do príprav Povstania, ju upokojoval mylným tvrdením, že na generála Turanca čakal Golian a spolu v poriadku odišli. To ju neuspokojilo a „celá rozrušená“ volala ešte trikrát. Mala neblahé tušenie a to sa naplnilo. Prítomnosť Turanca na Hlavnom veliteľstve v Banskej Bystrici by len zdramatizovala už rozbehnutú povstaleckú akciu a tak ho dal Golian zatknúť. Turanec sa tak autom dostal len asi kilometer za letisko, kde na neho čakal kapitán Hanus s vojenskou hliadkou. Turanca v tichosti odviezli do partizánskeho tábora Jegorova, aby jeho „zmiznutie“ išlo na účet partizánov. Je pre tie dni je typické, že Turanec sa do Banskej Bystrice vôbec neponáhľal. Veď po ceste z Bratislavy strávil noc u rodiny v Trenčíne…

Golian vydal o 10:15 všetkým posádkam najprísnejšiu bojovú pohotovosť a okamžitú aktivizáciu ich obrany.

Pre oblasť Nitry bol určený povstalecký veliteľ kapitán Weinhold. S podporou partizánov sa mu podarilo spustiť mobilizáciu. Na tú nastúpili aj robotníci z chemickej továrne a uhoľných baní v Novákoch. Podarilo sa mu tiež získať dve unikátne posily Povstaniu. Z antifašistov nemeckej národnosti vznikol oddiel Thälmann, ktorý sa zaradil do 2. československej partizánskej brigády M. R. Štefánika pod velením nadporučíka V. Žingora. Paradoxne, ale pre Povstanie typicky, boli jednotky tejto brigády pri presune do Rajeckej doliny napadnuté ozbrojenými nemeckými civilmi. Na odvetu partizáni pozatýkali v dedinách Vrícko, Gajdel (dnes Kľačno) a Tužina funkcionárov DP (Deutsche Partai) a dobrovoľníckych nemeckých oddielov ETFS. Druhou posilou bolo 250 mužov židovskej národnosti, ktorí ušli z internačného tábora v Novákoch.

Z hlásenia podporučíka Stankovianskeho: „Naša poľná stráž zničila dnes v skorých ranných hodinách na štátnej ceste v priestore Liptovská Porúbka fašistické pancierové vozidlo. Posádku sme vďaka účinnej pomoci partizánov z Liptovského Hrádku a nášho Floriána Planku zlikvidovali a jedného esesmana-šoféra v hodnosti rotmajstra zajali. Prevzali si ho partizánski velitelia. Prezradil, že patria k pancierovej brigáde SS Schäfer.“

K bizarnostiam Povstania patrí aj prípad komunistických väzňov vo väznici v Nitre, kde bol uväznený aj otec Alexandra Dubčeka. Po vyhlásení Povstania sa stráže prestali o väzňov starať, dokonca ich vypustili z ciel a tí vyšli pred väznicu, kde na nich čakali nákladné autá organizované ilegálnymi spolupracovníkmi. Bratislavčan Pavel Branko, v lete 1942 zatknutý štátnou bezpečnosťou (ÚŠB) a o dva roky neskôr odsúdený na dvanásť rokov, spomínal:

„Spávali sme oblečení a obutí, pripravení na okamžitú akciu.“ Podľa spomienok Alexandra Dubčeka niektorí už sedeli na korbe nákladných áut, keď prišiel posol vraj od Husáka. Ten doniesol odkaz, že nemajú utekať, ale čakať, kým budú prepustení všetci politickí väzni na Slovensku naraz. Tento absurdný príkaz podľa straníckej komunistickej disciplíny aj vyplnili. K tomu napomohlo aj to, že v tej istej väznici zatvorení dvaja poprední komunisti, Široký a Osoha, sa neznášali a nekomunikovali spolu. Široký totiž pri výsluchu na ÚŠB zrejme prezradil nielen svojich súdruhov (ktorí boli vzápätí pozatýkaní), ale aj to, čo agenti Slovštátu netušili – výrobu mikrofilmov, ktoré mal od Sovietov v mydle na holenie (a paradoxne práve on po prevrate vo februári 1948 urobil strmú kariéru až po predsedu československej vlády v rokoch 1953-1963). Osoha sa pri výsluchoch tiež rýchlo zlomil a navyše, keď bol odhalený ním zakopaný archív Komunistickej strany, obsiahlo opisoval vyšetrovateľom všetko o ilegálnej činnosti komunistov, ako člen ich najvyššieho vedenia (na rozdiel od Širokého však vojnu neprežil, zahynul v Mauthausene). Vrátili sa teda všetci do ciel a čakali, až sa čoskoro dočkali Nemcov, tým pádom aj zatvorenia brány väznice, z ktorej až do konca vojny nevyšli. A tak politickí väzni zostali za múrmi nitrianskej väznice. Ako kedysi napísala Štvrtecká, v ich duši „ostal tieň, ľútosť, vypovedaná i nevypovedaná výčitka… výčitky voči Husákovi prerástli v nevraživosť“. Čo si o tom myslí Pavel Branko? „Na slobodu sme sa nedostali určite nie pre Husákove intrigy, ale preto, že veliteľ tamojšej vojenskej posádky podplukovník Šmigovský sa odmietol pripojiť k Povstaniu.“ Husák sa k tejto hanebnej epizóde po vojne nehlásil, pritom v tej iste dobe dal pokyn na útek komunistických funkcionárov Bašťovanského (ten sa mu odvďačil tým, že ho po vojne nechal vo svojej kancelárii zatknúť a odvliecť na vykonštruovaný súd) a Hrušovského z väznice v Bratislave. Husák v prvom vydaní svojho „Svedectva o SNP“ tvrdil, že „v kritickom čase bola v nitrianskej väznici deň-dva možnosť oslobodiť sa aj vlastnou iniciatívou uväznených“. Vraj sa o tom dozvedel po skončení vojny, zdroj svojich informácií neuviedol. Po vojne začali funkcionári KSS zoskupení okolo Širokého rozširovať informáciu, že oslobodenie nitrianskych politických väzňov znemožnil Husák. Prečo by to robil? Vraj v obave, že Široký ohrozí jeho vtedajšie vedúce postavenie v strane a v politickom vedení Povstania. Husák mal podľa tejto verzie dokonca poslať komusi „podvodný list“, aby sa akcia pod heslom „Martin Rázus“ neuskutočnila. „Súdruh Široký spolu s ďalšími straníckymi funkcionármi mali zostať vo väzení bez ohľadu na to, že im hrozila smrť od fašistických vrahov,“ tvrdil Karol Bacílek v prejave, prednesenom 31. mája 1952 na slávnosti k päťdesiatinám Viliama Širokého v Národnom divadle v Bratislave. V tom čase bol už Bacílek ministrom národnej bezpečnosti a Široký vicepremiérom ČSR, kým z politického väzňa Husáka sa snažili násilím dostať „priznanie“ vyšetrovateli­a ŠtB.

Po vojne sa Husák tváril, že Povstanie riadil. V skutočnosti sa o jeho prepuknutí dozvedel tak, že sedel (podľa J. Jablonického) „…vo svojej kancelárii na Zelenej ulici neďaleko Hlavného námestia v Bratislave, v ústrednom zväze špeditérov, a pani Hrubišková, manželka väzenského dozorcu, im povedala, že počula v rozhlase, že v Banskej Bystrici je Povstanie.“ Husák sa potom spolu s Lettrichom a Joskom do centra Povstania dostali autom po Trnavu, už obsadenú Nemcami, a potom normálnym vlakom, ako obyčajní cestujúci. Prekĺzli len preto, že Nemcom tento posledný rýchlik na povstalecké územie jednoducho ušiel pod nosom. A medzi prvými organizačnými vecami, o ktoré sa pri príchode do Banskej Bystrice Husák podľa svedectva Štefana Bednára promptne postaral, bolo skonfiškovanie rozsiahleho bytu na Kuzmányho ulici po riaditeľovi antimónových baní Zwerinovi – pre konšpiračné účely komunistov (vrátane vyrábania falošných dokumentov) a s nimi spriaznených partizánov! Za chrbtom SNR, aj povstaleckého velenia. To bol Husák…

Husák tak opustil Bratislavu v rozhodujúcich momentoch, keď posádka o sile 8 000 vojakov a dôstojníkov mohla významne prispieť k Povstaniu. Veď Nemci tam mohli počítať vtedy len s tisíckou mužov v zbrani. Namiesto toho sa dôstojníci bez rázneho velenia a politickej podpory (ani o tú sa Husák nepokúsil, hoci po vojne si postavil sám pomník hrdinu vo vlastných selektívnych pamätiach) toľko dohadovali, čo robiť, až ich Nemci ľahko odzbrojili. Napomohlo tomu aj odvolanie Kišš-Kalinu v predvečer Povstania z postu hlavného povstaleckého veliteľa v Bratislave (zjavne politickými intrigami, v ktorých bol Husák vášnivým účastníkom), nehovoriac o tom, že Husák ešte skôr Kišš-Kalinovi sľúbil, že na jeho povel nastúpi v Bratislave až 5 000 dobrovoľníkov, ktorých stačí len vyzbrojiť. Boli to len salónne reči, v ktorých bol Husák majstrom. A tak Nemci zbytočne stiahli Tisa a jeho vládu do svojej vojenskej zóny, v takých zmätkoch im v Bratislave nič nehrozilo. Golianom z Banskej Bystrice vyslaný nadporučík Donoval s úlohou aspoň spomaliť nástup nacistov vyhodením jediného mosta cez Dunaj, prišiel už neskoro. Husák na ozbrojenú akciu v hlavnom meste ani nepomyslel, hnal sa za funkciami v centre Povstania. Podľa Jablonického bol Husák v Banskej Bystrici: „…povereníkom vnútra, to bol silový rezort. Mal na starosti administratívnu štruktúru, župný úrad v Bystrici, okresné úrady, žandárov, notárske úrady… až taký významný nebol, ale do všetkého zasahoval, na všetko mal stanovisko, bol to priebojný tridsiatnik.“ Dubček vo svojich spomienkach uvádza, že vtedy proti sebe poštval Husák mnohých súdruhov, lebo sa javil ako „vypočítavý a po moci túžiaci človek“. Potvrdzuje to scéna, keď hneď po príchode do Banskej Bystrice sa vnútil ku Golianovi, ktorý mal dosť iných starostí, aby sa agresívne domáhal odstavenia Šrobára a ďalších „londýnerov“ z politickej reprezentácie Povstania pod vyhrážkou, že zburcuje „všetkých partizánov“ a potom sa uvidí, kto má väčšiu silu… Korunu tomu nasadil ďalší prominentný komunista, Novomeský, ktorý si v tých hektických, rozhodujúcich dňoch odskočil do Senice za rodinou a do Banskej Bystrice sa uráčil po niekoľkých dňoch fakticky už na hotové. Aj to až po varovaní ľudáckeho ministra vnútra Macha, ktoré sprostredkoval básnik Valentín Beniak… Je však celkom možné, že skúsený stranícky intrigán Husák po tom, čo zmätočnými príkazmi udržal Osohu a Širokého za mrežami v Nitre, nijako neponúkal svojho kamaráta Novomeského na príchod do centra Povstania, aby sa k politickej moci (až do príletu Šmidkeho z Moskvy, čomu naozaj nemohol zabrániť) vo vedení Povstania mohol drať sám…

Z internačného tábora v Novákoch sa z 250 mužov židovskej národnosti sformovala úderná rota podporučíka v zál. Juraja Spitzera a špecialisti spomedzi nich prešli ku svojim druhom zbraní. Ján Kalina opisuje z akého pekla ušli: „V baraku R, kde som aj s matkou dostal dočasný výmer na cca štyri štvorcové metre uležanej, špinavej slamy na zemi, je natlačených asi dvesto osôb. Medzi nimi veľa nevládnych starcov a vyjavených drobných detí, ktoré netušia, čo ich čaká. Ale kto z nás to tuší? Žijeme v naivnej viere, že nás idú vysídliť do poľských miest, kde môžeme do konca vojny vegetovať. Že to bude tvrdé, ale voľajako to hádam prežijeme. Kto by si trúfal predstaviť si skutočnosť, popri ktorej každý horor, každá science fiction je len nevinná rozprávka? Tesne vedľa nás ležia prešovskí mladomanželia. Brali sa týždeň pred deportáciou; teraz sa nedajú vyrušovať susedmi a noc čo noc pod dekou prežívajú medové týždne. Akoby tušili, že v Osvienčime už na to nebude príležitosť. Nik si ich nevšíma. Medzi lekármi táborovej ošetrovne funguje aj Agnešin strýc, vynikajúci chirurg, aj môj prešovský priateľ a konškolák, lekár Pišta Ungár s manželkou. Ich zásluhou dostanem pre matku lepšie porcie jedla, pokiaľ, pravda, žbrndu podávanú z kotlov možno vôbec nazvať jedlom. Ale sedemdesiatročná žena, ktorá sa statočne drží a kde môže, pomáha iným, o to ani nestojí… Vo veliteľskom baraku okrem obávaných gardistov úraduje aj niekoľko obávaných Židov. Každý národ má svoju spodinu, prečo by ju nemali Židia?“

Oddiel partizánskej brigády „Čapajev“ zdemoloval most na trati Vranov nad Topľou – Soľ tak, že doprava na trati bola zastavená do polovice októbra 1944. Mali to o to ľahšie, že 26-členná strážna jednotka mosta sa pridala k nim aj so štyrmi ľahkými guľometmi a 24 000 nábojmi do nich, 75 granátmi, 2 pištoľami, 7 koňmi. A nezabudli zobrať aj písací stroj…

V Handlovej sa vytvorila Handlovská dobrovoľnícka rota, ktorá zároveň eliminovala aktivity miestnych Nemcov. Napriek tomu všetkému sa situácia od začiatku nevyvíjala dobre, lebo v najväčšej posádke regiónu, v meste Nitra, sa jej veliteľ odmietol pridať k Povstaniu a málo chýbalo, aby poslal svojich vojakov do bratovražedného boja. Nemci síce obkľúčili kasárne, ale podplukovník Šmigovský odmietol vydať zbrane a v hektickom vyjednávaní, do ktorého telefonicky vstupovali dokonca aj prezident Tiso a veliteľ okupačných vojsk generál Berger, nakoniec rozhodla – slivovica. Podľa nemeckých záznamov sa totiž pri nej zbratali Šmigovský a veliteľ nemeckej jednotky Klotz, keďže sa poznali ešte z východného frontu.

V kontraste s tým v rozhodujúcich dňoch začiatku Povstania sa komunistami vybraný súdruh Šoltész k akejkoľvek akcii v Nitre neodhodlal a povstaleckých emisárov, ktorí prišli s myšlienkou Šmigovského zatknúť, do svojho bytu ani nepustil. Vraj jemu samému hrozí každú chvíľu zatknutie. K zatknutiu však nedošlo a on bol za svoju zbabelosť ešte aj odmenený, keď sa oneskorene (podobne ako Novomeský) odhodlal odísť na vlastnú päsť do Banskej Bystrice, presadili ho komunisti ako jedného zo svojich zástupcov v Slovenskej národnej rade…

Predpoludním prišla do budovy filiálky Slovenskej národnej banky delegácia vojenského velenia na čele s podplukovníkom Golianom. Dozvedeli sa, že národohospodári dokázali stiahnuť do bankových trezorov v Banskej Bystrici viac ako 3,5 miliardy korún. To stačilo pre armádu, ako aj chod finančného hospodárstva na povstaleckom území. Golian požiadal o otvorenie účtu armáde a určil osoby s podpisovým právom. Peniaze, podľa jedného z kľúčiarov trezorov Mateja Chmelka, tento vydával na zmenky kryté ručením Slovenskej národnej rady. Nakoniec ich bolo toľko, že sa zmenkové blankety minuli a tak používali prispôsobený papier na tlačenie tisíckorunových bankoviek. Kolégium Povereníctva SNR pre financie zasadalo denne a úspešne udržalo hospodársky život povstaleckého územia až do posledných dní, napríklad pohotovými úvermi pre podniky, či okresné úrady. Na prípravách Povstania sa významne zaslúžil Ústredný zväz slovenských priemyselníkov na čele s tajomníkom Petrom Zaťkom, ktorý zhromaždil pre povstalecké územie zásoby tovaru a materiálov na tri mesiace. Vďaka tomu všetkému fungovalo toto územie, ako samostatná a dobre spravovaná hospodárska jednotka.

Okolo 15:00 poobede dostalo povstalecké velenie v Banskej Bystrici prvé správy o vstupe nemeckých vojsk na Slovensko a začalo organizovať otvorený odboj, čím sa vlastne začalo Povstanie.

Velenie Povstania potrebovalo súrne vedieť, z ktorých smerov Nemci obsadzujú Slovensko. Preto zástavník-rotmajster let. František Cyprich vzlietol na školskom dvojplošníku He 72 na prieskum južného smeru. Zameral sa na Lučenec, kde obletel všetky príjazdové cesty a aj železničnú stanicu. Nezaznamenal podozrivý pohyb, keď ho vtom prekvapila protilietadlová paľba. Školské lietadlo nemalo pancierovanie a bolo ľahko zraniteľné. Preto sa rozhodol pre úskok. Stiahol plyn a pristál na lúke pri stanici. Protilietadloví delostrelci sa už potešili z úspešného poškodenia stroja a prestali strieľať. Cyprich sedel trpezlivo v mašine, ktorej vrtuľa sa pretáčala na prázdno. Ak by motor vysadil, doplatil by na to, ale zatiaľ išiel. Tak mal čas všimnúť si vojenský transport, ktorý stál na stanici – počet vagónov a vezenú bojovú techniku. To už z vagónov vyskákali nemeckí a maďarskí vojaci a hnali sa k nemu. Keď už boli blízko, Cyprich pridal plyn, hladko sa vzniesol a odletel priamo na Tri Duby hlásiť, čo zistil.

Poobede prišli do Popradu z Ružomberka dve čaty partizánov pod velením komisára oddielu Jaroslava Šolca. Postupne pribudol oddiel dobrovoľníkov z Okoličného, ako aj z Bodíc, Važca a Svitu a vojaci železničného strážneho oddielu. Prečíslili tak miestnych Nemcov, ktorým nepomohla ani posila FS (polovojenský oddiel Karpatonemeckej strany) z Kežmarku. Poprad ovládli povstalci. Spomína partizán Tibor Donoval: „Prvý raz sme zažili naozajstnú akciu, keď sme pochodovali na Poprad. V jednej zo zákrut sa oproti nám z ničoho nič vyrútili dva nepriateľské pancieráky. Všetci okolo mňa sa rozutekali. Ako keď strelíš do vrabcov. Ostal som sám, skrytý za dvoma maličkými stromami pri ceste. V jednom momente som začal sám od seba páliť z guľometu… Pamätám si, že som sa snažil modliť, no nevedel som si spomenúť na celý Zdravas. Tak som si dookola opakoval iba „Svätá Mária, Svätá Mária…“. Mal som horúcu hlavu, vypálil som asi jedenásť zásobníkov. Vytrhol ma z toho až krik nadporučíka: „Donovale, přestaňte střílet!“ Až vtedy som si uvedomil, že môj guľomet zahnal tie dva pancieráky. Pochopil som, že sa to dá, keď aspoň jeden človek nájde odvahu. Ak by boli všetci utiekli, tak nás tam do jedného pobijú.“

Trnava bola plne pod kontrolou povstaleckej posádky. Už ráno vojaci trnavskej posádky obsadili závod Coburg, zvolali jeho osadenstvo a na mieste zatkli Nemcov, ktorí zastávali všetky dôležité funkcie, až po riaditeľa. Pri Cíferi prerušili železničnú trať. Obsadili dôležité objekty, vytvorili kruhovú obranu a pozatýkali exponentov klérofašistického režimu. Pre tých kto zažili covid-pandémiu budú povedomé niektoré opatrenia veliteľa posádky, nadporučíka Fraňa: „Prechádzanie cez ulice za účelom nákupov smie civilné obyvateľstvo vykonávať od 6.00 ráno do 20.00 večer. Po tejto hodine budú sa môcť po uliciach pohybovať len vojenské ozbrojené hliadky a civilné osoby znajúce heslo… Otvorenie obchodov a hostincov a predaj v nich nariaďujem od 7.00 do 9.00 dopoludnia. O 9:00 musia byť bezpodmienečne všetky obchody a hostince uzavreté a predaj zastavený.“ A k tomu pridal: „…telegramy a telefónne rozhovory sú vyhradené… len pre vojenskú správu. Listová zásielka bude odoslaná len po patričnej vojenskej cenzúre. V dôsledku toho obálky nezalepovať. Cestovanie železnicou je kontrolované a obmedzujem ho na najnutnejšiu mieru.“ Toto nariadenie však nezabránilo aj činom, ktoré nemôžeme označiť za chvályhodné. Ako hlásila žandárska stanica (Žvach, Packa): „Štefanovi Bauerovi a Fridrichovi Smekalovi vzali povstalci cenné poľovnícke pušky. Jana Wallnera, hostinského, vyrabovali a zapríčinili mu asi za 30 000 Ks škody.“

V Žiline major delostrelectva Jozef Dobrovodský so skupinou dôstojníkov zatkli veliteľa posádky podplukovníka Kallu a prevzali velenie. K nie jedinému paradoxu Povstania patrí, že mu v tom vehementne pomáhal kapitán delostrelectva Ladislav Nižňanský, ktorý sa po Povstaní pridal k špeciálnej SS-áckej jednotke Edelweiss, ktorá najničivejšie a najbrutálnejšie prenasledovala povstalcov a civilné obyvateľstvo za ich podporu. Vtedy ešte spoločne vyhlásili mobilizáciu, ktorá sa úspešne rozbehla. Dobrovodský mal hneď k dispozícii náhradný delostrelecký prápor s 22 dôstojníkmi a rotmajstrami, ako aj 326 poddôstojníkmi a vojakmi. K tomu prápor Šlajcharta s 10 dôstojníkmi, 6 rotmajstrami a 230 poddôstojníkmi a vojakmi. Podobné počty mal aj prápor Repašského. Na pomoc im prišli z Martina tri ľahké tanky LT-38 a stíhač tankov Marder III. Problém bol však v tom, že vojaci boli väčšinou bez vojenských skúseností a nepočítalo sa s nimi v bojovom nasadení. Dobrovodský to komentoval: „… skoro všetko mužstvo bolo poľnej služby neschopné, (naopak) vycvičené a schopné mužstvo bolo odoslané k východnej armáde generála Malára“. Výsledkom bolo, že napriek všetkej statočnosti bol prápor Repašského pri Strečne úplne rozbitý, pričom zahynul aj veliteľ.

Padol aj prvý smrteľný výstrel: jeden zo žilinských Nemcov namieril pištoľou na práve zmobilizovaného vojaka, neďaleko stojaci sovietsky výsadkár však vystrelil prvý… Situáciu tu okrem silnej nemeckej menšiny komplikovala aj prítomnosť nemeckého vojska v meste. Nemci sa zabarikádovali v budove dievčenského gymnázia, pošty a celulózky. Bola tu nemecká spojovacia jednotka posilnená žilinskými občanmi nemeckej národnosti a evakuantmi zo Spiša, Turca a ďalších oblastí. Čakali na posily a ostreľovali presúvajúce sa povstalecké jednotky. Na ich blokovanie bola vyčlenená úderná skupina poručíka letectva Štefana Filipa. Posilnená bola čatou ľahkých tankov z Martina, ktorých príchod ale zbrzdila skupina asi 40 Nemcov vyzbrojených protitankovými zbraňami, ktorá z lesíka severovýchodne od obce Stráňavy blokovala cestu Strečno-Mojšova Lúčka. Túto prekážku zlikvidovala časť roty nadporučíka Zubríka za podpory zmienených tankov a partizánov. Štefan Bodnár, veliteľ tankovej čaty, spomínal (Daniel Vražda): „Tankisti smerovali do kasární ulicou a netušili, aké nebezpečie tam je, keď sedeli na tanku a Nemci v každom okne s guľometmi. Pravdepodobne však boli zle informovaní, dali sa pomýliť kombinézami a pieskovou farbou tankov, a tak namiesto toho, aby strieľali do vystrčených tankistov, začali mávať a jasať. Takto sa dostali tanky až do kasární.“ Je to ďalšia kuriozita Povstania – kamufláž týchto tankov bola totiž africká, lebo Rommelove jednotky Afrika Korps nacvičovali púštny spôsob boja v oblasti viatych pieskov na slovenskom Záhorí. Teda tam, kde neskôr po ďalšie desaťročia mala ČSĽA Vojenský výcvikový priestor Záhorie. Tieto tanky sa na takýchto exotických cvičeniach zrejme tiež zúčastnili, alebo boli Nemcom zapožičané.

Pri boji v Žiline s Nemcami usadenými v dievčenskom gymnáziu boli dva povstalecké tanky vyradené výbušninami zhodenými z vyšších poschodí. Očitým svedkom bol školník: „Krátko potom sa spoza rohu toho domu vynoril človek s puškou v ruke, ale okamžite dostal dávku zo samopalu a bolo po ňom… Bolo asi 22:00 hodín večer, keď naraz oproti mne padol výstrel a strela sa zabodla do múru oproti… vtom popri múre Legionárskej ulice blízko Štátnej banky sa začali približovať dvaja slovenskí vojaci s ľahkým guľometom a jeden civil. Hneď som ich upozornil, aby ďalej nešli, že ich postrieľajú. Bleskove prebehli na tú stranu, kde som mal byt a potom prešli cez môj byt do dvora dievčenského gymnázia a chceli tam zaujať palebné postavenie, aby mohli paľbou ovládať križovatku pred poštou… Len čo som vyšiel hore na poschodie, už som počul hučať motory nemeckých obrnených transportérov od Bratislavskej cesty, ktoré išli na pomoc zabarikádovaným Nemcom. Hneď som na to upozornil troch našich bojovníkov, aby ušli. Len čo preskočili cez ohradu, Nemci vtrhli do budovy dievčenského gymnázia.“ Úderná skupina poručíka letectva Štefana Filipa plnila svoju úlohu až do večera 30.8., keď všetky povstalecké jednotky ustúpili na obrannú čiaru Strečno-Varín. Na železničnej stanici Nová Žilina sa ešte podarilo odzbrojiť 80 nemeckých vojakov z vojenského transportu.

Zo Žiliny vyslaná predsunutá rota nadporučíka Česlu s 30 dobrovoľníkmi z Čadce odzbrojila na železničnej stanici nemeckú strážnu jednotku a stanovište nemeckých poľných žandárov. Na poludnie už museli sami utekať pred blížiacimi sa okupačnými jednotkami.

Smolenice obsadila čata vojakov z Trnavy, ktorí sa priviezli skonfiškovaným autobusom. Zatkli riaditeľa Slovenských škrobární v Boleráze a riaditeľa Chemickej továrne, J. Pálffyho. Tých previezli späť do Trnavy, kde boli krátko vypočúvaní a väznení.

Uprostred toho všetkého znie kuriózne, že ľudácky okresný náčelník v Prievidzi mienil zastaviť Povstanie tým, že nariadil zákaz čapovania liehových nápojov, zhromažďovania viac ako troch osôb a vychádzania po 21:00 hodine. V Prievidzi však už rozkazovali iní. Svedectvo vtedajšieho žandára, Gustáva Polčíka („Žandár troch režimov“): „Dívam sa cez okno a vidím – voľajaký Mikuš z Cigľa, čo bol potom v Ninisovom oddiele, a ešte jeden, meno som už zabudol – vyťahujú z domov Nemcov. Tých, čo tu žili, obchodníkov, úradníkov a tak. S pištoľami išli na nich, „ruky hore“´. A hovorím si: „Však už je to Povstanie! “ Potom k nám na stanicu prišiel Svitok, akurát som mal službu. Tak skromne sa pýta: „Tak čo, žandári, zapojíte sa do Povstania? “ Ja mu hovorím: „Čo vy reku neviete, my už dávno spolupracujeme… “ A išiel ďalej. Povstalecká výzva bola podpísaná Lexmannom. Lebo keby tam dali Svitka, tak by to nebol nikto rešpektoval. Ale jeho považovali za takého váženého človeka, právnika. Ja som bol pridelený k Jožovi Hagarovi, ten mal na starosti bezpečnosť. Potom nám určoval, kde a ako máme zasiahnuť. A zvlášť potreboval vedieť, keby sa chystala nejaká „kontrarevolúcia“. Každú chvíľu prišla hláška, že ktosi je proti. Prišla správa, že mlynár v Opatovciach robí akciu proti Povstaniu. To bolo ešte nejako v začiatkoch, keď to držalo pokope. Bolo to podvečer. Tak Hagara mi hneď volal, aby som tam šiel a spravili poriadok  – dali mi dve autá aj s vojakmi… Prišiel som tam – však ma tam poznali, lebo to bol môj obvod – „Čo sa tu robí? “ Vraj nič… Ten mlynár bol len taký „rozumkár“, len voľačo trepol, nebolo to nič vážne, ani sa nič nechystalo. Keď som to objasnil, vojakov som zobral späť do Prievidze a volal som Hagarovi, že sa nič nedeje.“

V Novej Bani učiteľ Ján Zeman zorganizoval miestnych chlapov tak účinne, že dokázali odzbrojiť údernú jednotku HG, rozdať ich zbrane a prebrať vojenskú moc v okrese. Jeho priateľ výtvarník Štefan Bednár vo svojich pamätiach s hrdosťou oznamuje, že pod jeho velenie sa prihlásila skutočne pestrá zmes dobrovoľníkov – červenoarmejci z roku 1917 (?), maďarskí komunardi (??) a aj španielski interbrigadisti (???). Vzhľadom k ich predpokladanému veku si možno prišli len zaspomínať na revolučnú mladosť…

Večer o 19:19 z príkazu nemeckého veľvyslanca Ludina oznámil minister obrany generál Čatloš v rozhlase, že začala vojenská okupácia Slovenska. Autorom prejavu bol Tido Gašpar, šéf Úradu propagandy klérofašistického štátu. Skutočne zničujúce bolo pre povstalcov, že Čatlošov prejav odznel v éteri ešte pred samotným oficiálnym začiatkom Povstania. K zmätku na začiatku prispelo aj to, že on bol medzi zasvätenými známy ako autor plynulého a čo najmenej bolestného prechodu slovenskej armády k Spojencom otvorením cesty Červenej armáde cez Karpatské priesmyky, hoci to Rusi neplánovali vzhľadom k zlým skúsenostiam z I. svetovej vojny. Do pôvodne jasného Čatlošovho plánu, s ktorým bol oboznámený aj Stalin, vstúpili intrigy Benešovej exilovej vlády z Londýna. Účel tu nesvätil prostriedky a cenu za toto Benešove politikárčenie zaplatilo Slovensko zbytočne veľkú…

(pokračovanie v knihe)