Putin ako de Gaulle?

Francúzski výsadkári sa vzbúrili americkí „Wagnerovci“ zabíjali civilistov…

   Prigožin je vojenský amatér, ktorý dokázal postaviť fakticky jednu divíziu vlastnými organizačnými schopnosťami nielen v množstve, ale aj v kvalite bojového nasadenia. Mali by sme našim vojenským „analytikom“ pripomenúť, čo okázalo nespomínajú, že aj Zelenský spočiatku veľkohubo ohlasoval cudzineckú légiu dobrovoľníkov (v skutočnosti tiež žoldnierov), ktorá sa pod názvom Mozart rozpadla po pár týždňoch reálneho nasadenia v boji. Treba tiež pripomenúť, že Prigožin okopíroval americký vzor v nasadzovaní takýchto žoldnierov, ktorí majú zo špinavej práce americkej armády (tiež fakticky žoldnierskej) robiť tú najšpinavšiu časť. Americkou vládou najatí „kontraktori“ zo skupiny Blackwater sú obecne známi masakrom civilistov v Iraku za čo boli niektorí z nich súdení a aj odsúdení. Ale mnohé ich vojnové zločiny boli zamietnuté pod koberec. V kontraste s tým sa Wagnerovci ukázali ako elitná, disciplinovaná jednotka bez excesov (hoci západná propaganda skúšala nasadiť im psiu hlave, ale márne), ktorá sa na ukrajinskej fronte osvedčila (pred tým v Afrike a Sýrii) a najväčšiu slávu im prinieslo obsadenie Bachmutu. Tak aký problém?

Hlas na púšti…

   To čo sa udialo v týchto dňoch, či skôr hodinách, dokonalo vystihuje slogan „Hlas volajúceho na púšti“. Proti sebe tu stoja dve diametrálne odlišné vojenské figúry. Šojgu ako profesionál funguje v úlohe Putinovho Keitela. Keitel bol náčelníkom vrchného nacistického vojenského veliteľstva a slúžil akýmkoľvek Hitlerovým nápadom tak, že ho v tichosti zasvätenejší volali LoKeitel, teda lokaj. Šojgu je Putinov vojenský lokaj, ktorého „kvality“ spočívajú v tom, že Putinovi neodporuje. Je to úradník, čo prepisuje Putinove nápady do zašifrovanej reči vojenských rozkazov. S realitou bojiska sa od ruskej invázie ani len nestretol nieto ešte aby sa do nej pokúsil z vlastnej iniciatívy zasiahnuť.

Pravým opakom je Prigožin, ktorý je celkom oprávnene hrdý na to, čo dokázal nielen na ukrajinskej fronte. A ako každý amatérsky génius je ako neriadená strela. Na rozdiel od Šojgua šiel do prvej línie, riskoval život a teda vie, kde sú vážne rezervy ruskej armády. Upozorňoval na to najskôr ako každý sťažovateľ – s nádejou, že Putin len netuší, čo Šojgu zakrýva. Notorickou slabinou ruskej armády je predsa logistika. V americkej armáde pripadá na jedného vojaka v prvej línii až deväť vojakov zázemí, ktorí sa starajú o to, aby mal dostatok výstroja aj výzbroje a bol dostatočne zásobený muníciou aj jedlom. Aj tak si niektorí veteráni sťažovali, že ich vyhnal bosonohí Vietnamci, lebo vraj nemali americkí žoldáci každý deň v džungli sprchu. To čo navláčili americkí zásobovači do Afganistanu pre komfort vlastného vojska dosiahlo za dvadsať rokov také rozmery, že sa to za pár týždňov núteného úteku jednoducho nedalo odviesť. A tak je dnes afgánsky Taliban najlepšie vystrojenou armádou sveta z americký zásob! Ruská armáda je pravým opakom. V nej ak sa nájde na jedného vojaka jeden zásobovač, tak je to veľa. Pri prvej vojne v Čečensku odchádzali jednotky do boja s tým, že im prídu z Moskvy zásoby jedla. Lenže tie zásoby v Moskve už skôr rozkradli a tak vojaci v prvej línii, aby prežili, začali kradnúť v najbližšom okolí, čo im na sympatiách miestnych obyvateľov nepridalo. Bolo známe, že na cvičeniach pred ruskou inváziou na Ukrajinu ruskí tankisti predávali naftu, aby mali čo jesť. Toto Prigožin videl a toto Šojgu kryje. Šojgu ako vojenský úradník a Putinov pritakávač nikdy nenabral odvahu o tom Putinovi čokoľvek povedať, nieto, že by sa pokúsil o nápravu. Tento konflikt sa tak stal nevyhnutným.

Prigožin teda najskôr stál o vypočutie u Putina, ale ten jeho dobre mienenú kritiku ignoroval. Po zbabranom úvode invázie potreboval úspechy, nie problémy. A tak Prigožin v naivnej viere v nápravu zvyšoval hlas a to za celé mesiace až do kreščenda. Takmer si hlasivky vykričal, ale v Kremli sú dvere i okná dobre utesnené a tak Prigožinov hlas „do neba nedošiel“. A čo viac. Za nepochybné zásluhy nebol odmenený on, ani jeho vojaci a to už je naozaj nepochybné poníženie tých, čo nasadzovali život za Putinov režim, ktorému nestáli za tých pár medailí, či slávnostnú prehliadku. Tak sa Prigožin rozhodol pre zúfalý krok okázalej vzbury. Vzbury, ktorá od prvopočiatku nemala šancu, lebo Putin (tak ako na ukrajinskej strane Zelenský) nemá počas vojnového stavu alternatívu. Vzbura bola len manifestačná, na oko a teda okázalá, ale nemohla mať žiadnu reálnu šancu uspieť. A tak aj skončila.

Čo bude ďalej?

   Nikto nemôže uprieť Prigožinovi jeho zásluhy i dobrú vôľu prispieť adresnou kritikou k úspechu ruských zbraní a zabráneniu zbytočným stratám. Putin urobil fatálnu politickú chybu, keď stratil nervy a verejne hovoril o „zrade“. Prigožin je všetko len nie zradca. Len sa tu zopakoval ďalší historický príklad. Ukrajinský režim oligarchov sa presne rovnako zachoval voči ich hrdinke, Savčenkovej, ktorú Rusi zajali ako pilotku vrtuľníka, ktorým útočila na civilné ciele na Donbase a obvinili ju z terorizmu. Jáj, to bolo kriku od ukrajinských papalášov a ich západných našepkávačov!!! A na tento veľký krik Putin naivne omilostil Savčenkovú (to ešte veril západniarskym sľubom, na ktoré doplatili už iní pred ním) a tú potom nosili v Kyjeve na rukách. Ale len dovtedy, keď začala hovoriť o tom, ako Euro-Majdan „rozhodli“ gruzínski odstreľovači (podarúnok Saakašviliho, ktorý je dnes v Gruzínsku za mrežami, opustený jeho západnými tútormi, čo majú teraz iného favorita proti Rusku, Zelenského). Tí odstreľovači na pokyn západných poradcov strieľali do demonštrantov a aj policajtov. A odrazu sa stala Savčenková „zradkyňou“ a z prezidentskej kandidátky je dnes politický väzeň. To isté čaká Prigožina.

Rozdiel je však v tom, že Prigožin má za sebou stále silu elitnej súkromnej divízie v plnej zbroji a tak nebude jednoduché sa ho len tak zbaviť. Tipujem, že získa azyl v Bielorusku, kde si bude dobre žiť za cenu mlčania. A pokúsi sa na diaľku „očistiť“ poslaním svojich Wagnerovcov do najľútejších bojov na Ukrajine. Uvidíme…