Arcibiskup Alojz Tkáč má vo večnosti prinajmenšom dve úlohy

Do neba odišli v posledných desiatich mesiacoch dvaja veľkí Zemplínčania, kardinál Jozef Tomko a arcibiskup Alojz Tkáč. Jeden z Udavského, druhý zo susedných Ohradzian. A aj odpočívať budú vedľa seba, v krypte pod košickou Katedrálou sv. Alžbety. Neďaleko od Františka II. Rákociho, jeho matky, syna a troch druhov. Rákoci je maďarský národný hrdina, ozdoba 500-forintovej bankovky, my si však na neho spomenieme skôr v súvislosti so snemom v Ónode, kde dal 6. júna 1707 brutálne zabiť turčianskych snemových vyslancov – Rakovského a Okoličániho, ktorí prišli s požiadavkami pomenovanými Memorialis. A následne v októbri zabili jeho vojaci aj pätnástich baníkov v Banskej Štiavnici. Šiesty jún bol deň poníženia Turca až sa zdá, že aj preto sa v roku 1861 začalo memorandové zhromaždenie v Martine práve v ten deň.

Prvý raz som môjho menovca arcibiskupa videl a počul na oslavách Andreja Hlinku v Ružomberku 21. augusta 1993, kde hovoril aj o prezidentovi Jozefovi Tisovi, vtedy ako sídelný biskup košickej diecézy: „Nemôžem nezaujať postoj voči veľkej osobnosti našich novodobých slovenských dejín a tou je Dr. Jozef Tiso. Je to môj osobný postoj…“

Osobne som sa s ním potom niekoľkokrát stretol, keď ma čoby predsedu Matice prizval vtedy už ako emeritný arcibiskup k vyriešeniu „problému“ s Rákocim. Ostatky tohto odbojníka previezli z Turecka a umiestnili pod košickou katedrálou, ktorú počas odboja Rákoci takmer zničil, jej medenú strechu premenil na mince „libertáše“. Za veľkej slávy ho pochovali v Košiciach 29. októbra 1906, 171 rokov po smrti (8. apríla 1735 v Rodošte v Turecku). „Pobyt“ Rákociho pod katedrálou začal považovať arcibiskup Tkáč za nevhodný odvtedy, keď v rámci projektu Košice – európske  hlavné mesto kultúry 2013 – sa na očistenej stene katedrály „zjavil“ velikánsky kôň s Františkom Rákocim, klaňajúci sa tureckému sultánovi. Čo s tým? Vtedajší predseda slovenského parlamentu, Košičan Pavol Paška, nechcel o ponuke „vymeniť“ Rákociho a spol. s Maďarskom napríklad za meč z Blatnice, ani počuť. Bál sa poškodenia slovensko-maďarských vzťahov. Blatnický meč, vzácnu pamiatku z 8. storočia, z obdobia počiatkov Pribinovej vlády, našiel okolo roku 1876 roľník, ten ho musel odovzdať grófovi Révaiovi, a ten ho venoval budapeštianskemu múzeu, kde je vystavený dodnes. Ale napriek tomu je hlavným symbolom Ozbrojených síl Slovenskej republiky.

Nepodarilo sa. A tak má teraz, vo večnosti, vzácny náš Zemplínčan, okrem iného aj nositeľ Diamantovej Jánskeho plakety za dobrovoľné darcovstvo krvi, minimálne dve vážne úlohy. Zmieriť celý slovenský národ s jeho prvým prezidentom, a usporiadať vzťahy s Františkom Rákocim. Veď ten napokon tiež bol Zemplínčan, narodil sa 27. marca 1676 v Borši na slovensko-maďarských hraniciach.

Pokoj a spásu  duši vzácneho arcipastiera!

Marián Tkáč

24. mája 2023.