Hodnoty ľudskosti

Ľudskosť je protipól neľudskosti. Každá jej hodnota má protihodnotu. Zo všetkých hodnôt považujem za potrebné upriamiť pozornosť na komunikáciu, konkrétne na reč. Na spisovný jazyk – Slovenčinu.

Pozorujem, a nie som sám, že o rodný jazyk prichádzame. Nemyslím si, že je to náhoda. Že sa to deje akýmsi prirodzeným vývojom spoločnosti. Strata jazyka je súčasťou straty národného povedomia. Ani v čase spoločného štátu s Čechmi to nebolo tak markantné ako je to vidieť od našej súčasnej „samostatnosti“. Slovo samostatnosť je v úvodzovkách. Tvrdenie, že to nie je náhoda môžem oprieť o slovník našich predstaviteľov a ich smerovanie politiky štátu.

Z ich úst nepočujete pomenovanie štátu iným slovom ako „táto krajina“.  Za tridsať rokov nedovolili napísať objektívny dejepis pre školy. Učebnice koncipujú historici vyberaní pohrobkom minulých režimov. Veď ani tak dôležité okamihy ako sú štátne sviatky a dni pracovného pokoja nenájdete v učebniciach dejepisu od prvej hodiny v 5. triede do prvej hodiny v 9. triede takmer ani slovo. Iba torzo je v 9. triede, aj to pod prísnou kuratelou Dušana Kováča, ktorý svoj postoj k slovenskej minulosti osvedčil v Ústave dejín európskych socialistických krajín SAV rokoch 1968 – 1981. Jeho kvality boli korunované predsedníctvom v Historickom ústave SAV až do roku 1998 a svoje schopnosti prezentuje dodnes.

Aj zloprajníci vedia, že mládež je budúcnosť štátu. Vedia že je naivná, idealistická najmä však tvárna a ľahko ovplyvniteľná. Je ako plastelína. Tvaruje ju rodina, škola, média a mimovládky. Keďže jedna generácia odovzdáva štafetu nasledujúcej sme v bode, keď už druhá generácia žije pod tlakom diskreditácie vlastného štátu. Nielenže prichádzame o jazyk, veď dnes ho neovládajú ani absolventi vysokých škôl, ale prestávame si rozumieť aj v základnej komunikácii. Slovo stratilo obsah, význam aj váhu. Média, pre ktoré je slovo  pracovným nástrojom rovnako dôležitým ako skalpel pre chirurga, zamestnávajú redaktorov bez elementárneho ovládania spisovnej Slovenčiny. Šíria jazykovú negramotnosť ako mor. Nepoznajú pravidlá vykania; nechodia von, ale idú vonku; auto nezaparkujú, ale odparkujú (mýlia si začiatok a koniec deja), neosprchujú sa, ale vysprchujú (mýlia si z vrchu a zvnútra); prípad nevyšetrujú ale šetria (menia význam slov); namiesto prosím povedia poprosím (mýlia si prítomný a budúci čas). Ako nevládnu hlasom, tak nevládnu ani písmom. Príklady nemusíme hľadať. Padajú na nás ako otrávená rosa takmer z každej vety. Profesor Mistrík nám chýba ako soľ.

V tejto súvislosti musím pripomenúť, že máme štátnu inštitúciu, teraz v hlbokej ilegalite, ktorá sa nazýva „Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV“. Nesie priezvisko toho zaprdenca, ktorého výrok sa bez následkov pre sudcu a bez objektívnej mediálnej pozornosti stal predmetom odsúdenia za jeho citáciu. Preto hovorím, že táto ustanovizeň je v ilegalite, lebo sme o nej nepočuli ani v prípade keď mala vo vlastnom záujme bojovať proti dehonestácii osobnosti ktorej meno nesie. Ticho sa prizerá aj na devastáciu školského systému. Je pokojný aj v prípade skrátenia počtu vyučovacích hodín venovaných jazyku, histórii aj vlastivedy.

Bolo by naivne očakávať, že sa budú za predmet náplne svojej  práce, verejne angažovať. Nerobia to napriek tomu, že majú ústavné práva aj povinnosť to robiť. Ak by svoju prácu robili poriadne, nemali by sme jednu pätinu obyvateľstva jazykovo negramotnú. Občania dvoch menšín často nerozumejú ak ich oslovíte úradným jazykom, tobôž, ak oni majú týmto jazykom vyjadriť svoj problém.

Prestávame si rozumieť aj preto, že obsah slova je nejasný a významovo nejednoznačný. Sme v takom štádiu, že by pred každou debatou mala byť úvodná časť venovaná zjednoteniu pojmov. To vidíme najmä v prípade cudzích slov. Napríklad, kým pre staršieho občana je „fašista“ zločinec, pre mladšiu generáciu je potrebné určiť jeho pôvod. Takých slov je mnoho. Pozastavím sa pri už spomínanom slove „samostatnosť“. Ani najvzdelanejší politológ s dlhotrvajúcou praxou by nenašiel obdobie, v ktorom bolo Slovensko samostatné, nie to ešte zvrchované či nezávislé. Pozornosť si zaslúži aj slovo „demokracia“. Jej podstatu tvorí princíp komunikácie založenej na argumentácii. Ak súčasná vláda priamo určí čo je pravda,  diskusiu direktívne končí. Nepripustí ju ani keby sa o slovo hlásil grécky filozof. Naopak. Odborníka šíriaceho iný názor kriminalizuje a to sa nezmení, ani keď sa pravda opačného názoru potvrdí.

Priam explóziu nenávisti establishmentu, médií aj osvietených aktivistov spôsobia slová: vlasť, otčina, národ s prívlastkom slovenský, slovenská, slovenské. Takéto spojenie slov si okamžite vyslúži prívlastok fašizmus, nacizmus prípadne klérofašizmus. Všetko, načo by občan mohol byť hrdý, (okrem športu), je pod prísnym dozorom médií, mimovládok, osvietených aktivistov aj zerópštelých poslancov. Na indexe sú  historici, novinári, umelci aj jednotlivci, ktorí sa o našej minulosti z obdobia prvej našej štátnosti vyjadria pozitívne, stačí však aj málo negatívne. Ak by tento princíp platil všeobecne, museli by zrušiť Nemecko aj Taliansko kde nacizmus a fašizmus vznikol.

So západnými susedmi sa nemôžeme porovnávať. Veď si iba spočítajte množstvo televíznych kanálov s českým jazykom. My nemáme komentátora ani na Eurošporte. Porovnať množstvo a kvalitu vzdelávacích českých programov s našimi sa nedá porovnať vôbec. To platí o filmovej aj dramatickej tvorbe. Pritom vieme, že kultúra je nenahraditeľný nástroj formovania národa.

Nezabúdam ani na používanie spisovného jazyka. Kým Česi prísne rozlišujú hovorový a spisovný jazyk, my ten svoj obohacujeme o čechizmy, anglikanizmy a vulgarizmy. Kým my riešime otázky menšín, v Česku kto neovláda spisovný jazyk nemá šancu zaujať miesto vo verejnom priestore. Rovnaké to je aj v Maďarsku. Mimochodom, ani Česi ani Maďari menšiny neriešia a preto ich nemajú.  Nemajú ani tú slovenskú hoc by tam Slovákov žilo aj niekoľko sto tisíc. Našim vládam to neprekáža. Sme politicky korektní aj keď jedni aj druhí zrušili školy so slovenským vyučovacím jazykom. Nič sa nestalo ani keď našej menšine v Maďarsku ukradli kultúrny dom.  Naopak. Maďarská vláda má tu svoju menšinu na našom území pod systematickou opaterou. Aktívne sa stará o školy, učebnice, športoviská, pamätníky, cintoríny, … . Občanom maďarskej národnosti potajme dáva aj maďarské pasy.  Neplatí reciprocita ani politická korektnosť. Kroky maďarskej vlády sú uvážené, premyslené, cieľavedomé a dôsledné.

Naša vláda to chápe a citlivo vníma. Oprávnene sa nikto nemusí čudovať, keď slovenskí muži odmietajú položiť život za niečo, čomu nerozumejú, o čom nemajú vedomosti a k čomu ich, celkom logicky,  nič neviaže. Od prvopočiatku našej štátnosti sa do čela votreli jej odporcovia. Tento trend od vlády k vláde pokračuje. Okrem straty štátneho majetku a prírodného bohatstva dokázali „naše“ vlády zbedačiť aj vlastníkov.  Podarilo sa im takmer dokonale degradovať jazyk, lepidlo národa a odnárodniť mládež.  Neverím, že sa tak deje bez premysleného pozadia. Ešte nikdy vo verejnom priestore nebolo toľko demagógie, klamstva a pretvárky. História nám dáva nádej, že hoc aj v područí národ prežije, ale naša štátnosť smeruje do prepadliska dejín.

Ak by malo dôjsť k náprave, musela by naša zákonodarná inštitúcia byť slovenská nie len podľa názvu, musela by zostaviť vládu silnú, presvedčenú, oddanú slovenskej republike. Nami platení úradníci štátu by museli pri zaujatí pozície skladať prísahu a iba sľub. Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra by musel z ilegality vyliezť na svetlo a z hibernácie prebrať úbohú popolušku Slovenčinu s jej úžasnou presnosťou, jednoznačnosťou a košatosťou slovnej zásoby. Zapredané historické ustanovizne na čele s Maticou slovenskou by museli pripustiť odbornú diskusiu aj s indexovými historikmi a spoločnými silami hľadať pravdu v dejinných súvislostiach. To by bola naša skutočná a nefalšovaná hodnota ľudskosti.

16. februára 2023