Je bizarné, že akurát Robert Fico, člen Komunistickej strany, ktorej verne slúžil, platil známky a nijako neprotestoval proti metódam ŠtB, a ktorý si November vraj ani nevšimol, má tú drzosť navážať sa do Jana Budaja, ktorý ho organizovaním VPN pripravil o komunistickú kariéru? Keby mal pán Fico v sebe aspoň toľko studu a aspoň sa neozýval…

Kto bol Budaj

  S Janom Budajom som sa bližšie zoznámil pri boji o záchranu Ondrejského cintorína. Aj preto je jeho príbeh spred Nežnej až po následný strmý pád opísaný verne v mojej knihe „Osudy v kameni“. Jano bol obdivuhodná osobnosť. S neuveriteľnou silou čelil všetkým špinavostiam, ktoré na ňom ŠtB-áci skúšali a čím trpel nielen on, ale aj jeho rodina. Ale, nedal sa. Bol úžasný a neúnavný organizátor. Bol som hlavným účinkujúcim v jeho skvelom happeningu „Vítanie jari“ a to som ešte ani nevedel, že on je za tým. V dobe, kedy slovenských disidentov bolo tak akurát do mariáša a boli to zväčša bývalí komunisti, až stalinisti (viď Milan Šimečka) bez kontaktu s realitou, on dokázal zmobilizovať mladých ľudí v hnutí ochranárov Prírody a tak vytvoril jedinú akčnú silu, ktorá mohla November na Slovensku zorganizovať. Komunistická moc, ani ŠtB si s ním nevedeli rady, lebo vždy prišiel s niečím novým. Publikácia „Bratislava Nahlas“ bola ukážkou jeho obdivuhodných schopností získať si mladých odborníkov a vydať materiál, ktorý mal aj nemalú vecnú a odbornú hodnotu. Neboli to tie disidentské plky, kde v samizdatových časopisoch s mizivým nákladom presviedčali presvedčení presvedčených. Budaj bol výnimočná charizmatická osobnosť, on jediný dokázal doviesť November 1989 na Slovensku do víťazného konca. Lenže to víťazstvo bolo, na pokyn Havla, aj jeho osobným koncom.

Dnes je Ján Budaj karikatúrou svojej slávnej minulosti. Tým, že ho Havlovci odstavili a jeho najbližší zradili (Gál, Zajac, Tatár a ďalší), márne sa pokúšal o návrat do vysokej politiky. Tak mal 30 rokov zastavené politické vetry a to, že sa dal do služieb Psychopatoviča je teda veľká „prda“. Evidentne za tie roky zľavil z nárokov a tak bol nesmierne vďačný vodcovi OĽaNO, že oživil jeho politickú mŕtvolu transfúziou za ministra. Snažil sa za to vehementne odvďačiť tým najodpornejším spôsobom, keď už deň (!) po násilnej smrti generála Lučanského na svojom blogu v Denníku N (kde inde) nielenže špinil generálovu pamiatku označením Judáš, ale s istotou (bez znalosti faktov) vyhlasoval jeho samovraždu nielen za istú, ale aj logickú, lebo podľa Budaja bol vinný aj bez rozsudku?! Smrť nevinného generála dokonca označil za „varovanie“, takže bol evidentne uzrozumený s tým, že ďalšie politické procesy budú nasledovať a úslužne s nimi súhlasil!

Ak si niekto myslí, že ten dávno známy ŠtB-ácky dokument niečo na Budajovej politickej budúcnosti zmení, tak sa mýli. Budaj je politická mŕtvola, s Matovičom sa do vysokej politiky vrátil a s ním aj zmizne na hnojisku dejín. Tí, čo na neho hanebne falošne pokrikujú, ako na údajného „spolupracovníka s ŠtB“, kopú do politickej mŕtvoly…

Budaj musí odísť

   Skončili revolučné dni a Budajovi sa nepodarilo preskočiť ten rozhodujúci krôčik od tribúnového rečníka po dobre zabetónovaného politika. A jeho najbližším začalo svitať, že by ani nemuseli byť jeho najbližšími. Čo takto, zbaviť sa ho? Už opäť, ako toľkokrát v histórii, sa politickým zboristom zazdalo, že dokážu aj sami hrať prvé husle. A tak niekoľkí z tých, kto za posledné revolučné týždne poklepávali Budaja po pleci a hovorili mu „Janko“, celkom bezbolestne uverili, že to zvládnu aj bez neho. Veď sa o to aj neskôr pokúsili a doviedli na čele s Fedorom Gálom VPN-ku do politického bankrotu. Oni boli bez Budaja predtým, boli vtedy a dodnes sú politické nuly. Príkladom je politická pseudo-kariéra Petra Zajaca v obskúrnej straničke OKS, dobrej len na intrigy (veď vďaka zákulisným manévrom sa aj tuším dva krát dostal do parlamentu, hoci ho tam nikto z občanov nikdy nezvolil). Budaj bol naopak rodený vodca, bol charizmatická osobnosť a mal schopnosť rozhodovať. To si zrejme mysleli, že nepotrebujú, a hlavne, že nepotrebujú Budaja. Dobrý podnet sa našiel čoskoro. Opäť je to na historikoch a pamätníkoch vypátrať kedy a kde sa stalo, že Budaj pred niekým z Prahy povedal, že nevylučuje možnosť osamostatnenia Slovenska. Mohol to myslieť teoreticky, ale v Prahe to vzali pragmaticky. A nezabúdajme, že odmietol premenovať VPN na Občianske fórum, čím dal jasne najavo slovenskú orientáciu aj bez Prahy. Pre Havla je typické, že nepochopil, že táto perspektíva nie je záležitosťou jednotlivca, ale že ide o historický horotvorný proces. Či už s Budajom alebo bez. Koniec-koncov nebol to jediný Havlov politický fatálny omyl. Navyše od mladosti sa o Slovákoch a Slovensku vyjadroval vysoko pohŕdavo a títo producenti „bačích výrobků“ by chceli samostatnosť?!! Bolo teda rozhodnuté. Takého Slováka nepotrebovali.

Tak sa spojili dve sily. Najvyšší v Prahe a najbližší okolo Budaja. Spojkou bol Langoš. A keďže v tej chvíli bola Langošovi bližšia Praha ako Bratislava, veď tam zastupoval VPN, zjavne prijal úlohu Judáša (a nie že by Budaj bol Kristus!), keď sa Havel a jeho politickí kumpáni rozhodli Budaja zbaviť. Vtedy už bol Langoš na Federálnom ministerstve vnútra a promptne sa postaral o vytiahnutie kompromitujúcich dokumentov na Budaja. On, Jano Langoš, jeden z Budajových najbližších (veď ten bol krstným otcom Langošových detí!) bol tým Brutom, čo vytiahol tú pravú dýku. Tým začali jeho neslávne manipulácie so zväzkami ŠtB, z ktorých si urobil živnosť (minimálne ako riaditeľ Ústavu pamäti národa). Budaj sa na to chytil očkávateľným gestom, že sa pred súdom očistí a… Tak sa odstavujú nepohodlní od moci.

Scenár likvidácie nepohodlného

   Podrobnosti sú dávno známe (napríklad aj v mojej knihe „Osudy v kameni“), tak len stručne.

V máji 1979 ŠtB zaevidovala Budaja ako nádejného spolupracovníka, čo dosiahli brutálnym nátlakom. On sa totiž aj s kamarátom pokúsil ujsť za hranice a chytili ich. Možnosti boli len dve – v mladom veku okúsiť väzenie, alebo podpísať. Ja by som podpísal, bez problémov! Pretože, ako eštebáci rýchlo zistili, ten podpis NIČ neznamenal. Súd už prebehnúť nemohol a Jano Budaj NESPOLUPRACOVAL. Naopak, ale bratislavskí eštebáci ho ešte nejakí čas evidovali ako tajného agenta, lebo tak „vykazovali činnosť“. Trvalo to len asi roka a pol, potom prišla kontrola z Prahy a museli ísť s pravdou von. Jano Budaj ich vodil za nos a nikoho neudal, zavádzal ich, kŕmil ich balastom. Viem to dobre, lebo koncom 80-tych rokov som sám čelil výsluchu na ŠtB a vtedy som od Jana dostal asi dvojstranový popis, ako sa na takom výsluchu chovať. Jednou z prvých rád bolo nepolemizovať s tými dvomi (vždy boli dvaja – „dobrý“ a „zlý“), neodporovať, zahmlievať, v najhoršom sa vyhovoriť na slabú pamäť. A Jano mal tých výsluchov za sebou až nad hlavu – aj kvôli Ondrejskému cintorínu. To treba zdôrazniť, on nebol len najakčnejší politický oponent komunistického režimu, on sa aj aktívne zasadzoval za záchranu našej histórie proti ich buldozérovým metódam.

Ževraj udával Petřivého a Levického?! KTO si to trúfa tvrdiť ako pravdu? Byť Budajom tak takéhoto ohovárača zažalujem a vysúdim slušné odškodné. Pretože o tom neexistuje žiadny doklad, jednoducho preto, že nemal ako vzniknúť. Petřivého som nepoznal, ale s Gabom Levickým so strávil nejaký čas v jeho americkej emigrácii a nikdy Jana Budaja nespomínal v tejto súvislosti. Ani nemohol, veď v roku kedy ŠtB na Budaja založila márne svoj zväzok, Levický emigroval!

Takže žiadna spolupráca, naopak. Ale to Havloidom nevadilo. Vašek nechcel mať na Slovensku konkurenta. Tak ten spis vytiahli a dokonca niečo z neho podstrčili aj rakúskemu novinárovi. Až od neho sa Budaj dozvedel, čo sa chystá! Okamžite odletel do Prahy, ale tam Vašek zahral „mrtvého brouka“ a odkázal ho na vtedajšieho námsetníka federálneho ministra vnútra, bývalého disidenta Rumla. No a ten Budajovi odmietol spis nielen vydať, dokonca ani doň nahliadnuť! Inak by vysvitlo, že je to všetko „kachna“. Lenže Budaj nebol jediný, kto bol takýmto pofidérnym spôsobom osočený zo spolupráce s ŠtB bez akýchkoľvek dôkazov, na predvolebných kandidátskych listinách ich boli desiatky! Bez šance vôbec zistiť, čoho sa vôbec dopustili. Cieľ bol prostý – vyšachovať nepohodlných z volieb. Na Budajovi pracovali exponenti pražského Hradu vo VPN ešte než sa vrátil do sídla VPN. A napriek tomu, že všetky kolektívne orgány VPN mu vyjadrili podporu, tak ho Gálovci medovým hlasom prehovárali, aby nekandidoval a „očistil sa“. Dokonca mu navrhovali, aby pred tou „hanbou“ ušiel kamsi za veľvyslanca, tak sa ho báli! Hlavným našepkávačom, advocatom-diaboli, bol Gál, ktorý Budaja aj ochotne vo vedení VPN nahradil. A Budaj na to skočil. Od tej chvíle bol von z hry a už nikoho nezaujímalo, ako mu vedome ublížili.

Budaj nepochopil, že ak svoj mandát nepotvrdí vo voľbách hlasmi občanov, je len otázkou času, kedy ho jeho vlastní odstavia nielen z vedenia, ale aj z členstva vo VPN. Pre havlovcov bola touto intrigou zachránená jednota federatívnej republiky a Langoš sa za odmenu stal federálnym ministrom vnútra. Nikoho ten Budajom vyvolaný súd už nikdy nezaujímal. Načo je komu dodatočne súdom očistené meno, keď je už dávno vykopnutý z praktickej politiky? Tak sa podarilo odstaviť príliš samostatne mysliaceho Budaja a tí, čo prišli po ňom, už počúvali Prahu na slovo. Došlo to tak ďaleko, že sa VPN stala vlastne len akousi vlajočkou vejúcou na zábradlí zadnej paluby parníka OF-Praha, aby pôsobila už len dekoračne.

A hlavne, veď je to celé smiešne. Predstava o tom, že ŠtB by si vypestovala najúhlavnejšieho nepriateľa režimu a tak ho dôkladne zakonšpirovala, že by ho priviedla k zvrhnutiu režimu a sebazničeniu – veď je to absurdná bájka, ktorej by tak mohli uveriť akurát deti, aj to len kojenci. Alebo tí zo zlým svedomím.

Podobné „usvedčujúce“ dokumenty sa našli aj na Havla a Walesu. Dokonca aj Langoš mal nejasnú minulosť. Až do poslednej chvíle pred Nežnou revolúciou pracoval na špičkovom akademickom pracovisku s technológiami, ktoré podliehali prísnemu režimu a boli koordinované so Sovietmi v rámci RVHP. A práve na takomto poste zastával vedúcu úlohu nielen ako nestraník, ale aj ako notoricky známy disident? Akú toto má logiku, ak by aj v tomto prípade neplatilo pravidlo „niečo za niečo“? Sú to len dohady, ale neskoršia Langošova činnosť a hlavne manipulácie so zväzkami ŠtB naznačujú, že sa takýmto „dohodám“ nevyhýbal. A on ide morálne vydierať svojho najbližšieho priateľa v disente? Trochu za vlasy pritiahnuté. Ale, stalo sa…

Záver

   Bývalý slovenský premiér a dlhoročný právnik Ján Čarnogurský zastupoval celý rad falošne obvinených zo spolupráce s ŠtB. Na základe konkrétnych prípadov teda dospel k záveru, že záznamom ŠtB nemožno bezducho a automaticky veriť. Naopak, ich falošné alebo dezinterpretované záznamy boli použité v špinavom politickom boji po roku 1989.

Súd v tejto veci vyhrala aj falošne osočovaná pani Bohdalová a predsa ju odmietli vymazať zo zoznamu spolupracovníkov ŠtB – vraj je to historický dokument?!!

Porovnajme to s prehlásením komunistickým režimom prenasledovaného spisovateľa Josefa Škvoreckého: „StB a SNB byly všemocné, nekontrolované a nekontrolovatelné organizace. Kdo věří jejich záznamům jako Písmu svatému, je podle mě idiot.“

P.S. Mám rešpekt k Robetovi Ficovi nielen ako politikovi, ale i výnimočnom štátnikovi, aj za to čo si od Matovičovej politickej zberby doteraz zakúsil a ešte zakúsi. Ale mal by sa občas zastaviť, než vytrepne takúto absurditu. Ktosi vyhlásil, že nadchádzajúca predvolebná kampaň bude plná špinavostí. Tak akurát túto si pán Fico mohol odpustiť…