Kam sa vytráca tento svet, tak dokonale poskladaný s našich osudov, spomienok, lások, kamienkov túžby, kam miznú obrázky tohto leporela našich galérií, kam sa tak dokonale míňa. Kam oko dovidí svet sa premieňa, mení, tečie, ako rieka, ako metafory reminiscencií. Presýpa sa, ako slnečný piesok v nedohľadných dunách afrického slnka. Pohyby časopriestoru vo vlnách plynulo prechádzajú miestami ďalších dejstiev novej drámy.
Tentoraz je to však bez hlavných protagonistov, bez ďalšieho deja, osvetlenia, bez kulís a orchestra. Chronologická prázdnota priestoru zapĺňa odkazy z minulosti, premieňa sa v beztvarú hmotu klonovaných myšlienok, v homogenite davu sa modifikujú naše posolstvá na absurdné zvolania zliate v jednu nekonečnú kakofóniu. Dych sa stráca s výkrikmi, noc sa vkráda do duší nepočatých posolstiev. Už v zárodku sa myšlienky premieňajú na zmutované chápadlá chobotnice, ktoré svoje obete spútajú silou neuskutočnených obrazov, silou dekadentnej fantázie. Ilúzia týchto mutácii potom naďalej pretrváva v pamäti a postupom času metamorfuje na parazita, ktorý rozkladá svojimi šťavami telo hostiteľa. Myseľ sa pozvoľna prestáva brániť proti týmto permanentným atakom zostáva otupená, neschopná protestovať a jej odpor slabne.
Niet návratu z tohto bezhraničného cyklu, zapleteného gordického uzla, tohto minotaurovho labyrintu. Parazit silnie dostáva sa do podvedomia opantáva amygdalu a modifikuje emócie na bezhraničnú poslušnosť. Mutácia prerastá do záverečnej fázy, kedy parazit už úplne manipuluje mysľou človeka a ten nakoniec podlieha tejto mutácii. Stáva sa z neho abstraktná matéria, skutočnosť existujúca mimo jeho vedomia a nezávisle na ňom. Stáva sa s neho len prázdna biosféra manipulovaná davovými rozhodnutiami, súčasť hromadnej psychózy. A práve v takýchto okamihoch sa rodia nové zárodky novoutvorených parazitov. Ich životnosť sa predlžuje s množstvom klamstiev a fantazmagórií, s rozsahom halucinácií, ktoré sú subjektu podávané. Epidémia naberá na rozmeroch a čoskoro pohlcuje celú spoločnosť. Zostávajú iba subjekty, ktoré sú voči tejto mutácii rezistentné, avšak neustále vytláčané na perifériu spoločenstva, podaktoré prenasledované a na koniec prinútené sa podrobiť uzdravovacej procedúre. Kam oko dovidí a vietor dofúka, zostáva len uniformita a bezbrehá poddajnosť. No táto degenerácia spoločne žijúcich ľudí je len príchod novej genézy, nového vzkriesenia zmutovaného ľudstva.
Avšak poznanie a empíria ľudskej spoločnosti, jej kolektívne vedomie, jej história a vnútorný hlas zostávajúcich, zdravých entít, môže túto pandémiu zastaviť. Podstatou parazitizmu je asimilácia, ktorú nemožno pripustiť a pokiaľ to ešte zdravý rozum dovolí, treba tomuto splynutiu zabrániť. Je naivné si myslieť, že niekedy dochádza k symbióze. Tieto mutácie sú veľmi nebezpečné najmä pre samotného hostiteľa.
Prapočiatok vesmíru spočíva v substráte protohmoty, matérie, kde sa všetko zrodilo. Všetky naše prítomné, aj budúce ja. Zárodky všetkých vesmírov, všetkého poznania, všetkých atómov, kvarkov, leptónov. Všetko to vzniklo v tejto horúcej polievke priestoru a času. Naša duša je však poznanie, poznanie, ktoré preteká za hranice tohto časopriestoru. Duša je jednoducho nesmrteľná tak, ako myšlienka. Prvotná informácia o našom pôvode bola vložená do protoplazmy, do živej hmoty bunky, tejto bunečnej miazgy. V nej je ukryté tajomstvo nášho chápania a poznania mikro aj makrokozmu. V tom, aký sme a akými, by sme chceli byť. V tom, kam nás myšlienky a predstavivosť za dobu našej existencie zaviedli. Vydať sa práve teraz špatným smerom, by bolo nezvratným omylom. Niekedy stačí pochopiť podstatu pravdy a k zmutovaniu nikdy nedôjde. Občas stačí jednoducho myslieť a nie sa slepo podriaďovať diktátu, aj práve preto by sme mali myslieť, aby sme žili večne.
Peter Vereš
17.2.2016 Vráble
17° 
16° 
5.1° 