Odkiaľ kam politika. Slovenská?

Bežný občan sa zvyčajne nevenuje politike natoľko, aby dokázal vidieť na politickú šachovnicu. Ako boli figúrky nastavené, kto nimi posúval a ako sa partie vyvíjali. Ak sa však občan – volič má správne rozhodnúť, mal by sa zaujímať, kto sa o jeho hlas uchádza. Krátky exkurz do minulosti preto nezaškodí.

Po roku 1989 ako prvá politická platforma vznikla Verejnosť proti násiliu. Vo voľbách v roku 1990 sa do parlamentu dostalo päť strán. VPN získala vyše 29 percent hlasov, KDH takmer 20, SNS necelých 14, KSS vyše 13 a Spolužitie – Maďarské kresťanskodemokratické hnutie takmer 9 percent. Z nich sa v ďalšom období kreovali ďalšie strany.

Vo VPN sa vytvorila silná pronárodná platforma HZDS. Rovnako z KDH odišli národne orientovaní politici a založili SKDH.  Vo voľbách v roku 1992 sa do parlamentu dostalo HZDS (37,26%), SDĽ (14,70%), KDH (8,89%), SNS (7,93%) a Spolužitie /MKDH (7,42%).

Rok 1994 bol mimoriadne hektický. V marci prezident Michal Kováč predniesol v parlamente správu, po ktorej nasledoval pád vlády Mečiara. Umožnilo to pár poslancov za HZDS, ktorí hlasovali spolu s opozíciou a po prevzatí moci získali lukratívne miesta vo vláde. Moravčík sa stal jej predsedom  a Filkus ministrom financií.  Je viac než isté, že došlo ku kupovaniu poslancov, lebo na tlačovej konferencii oznámili predstavitelia SDĽ, že už majú dosť poslancov na povalenie vlády.

Vo voľbách v roku 1994 sa do parlamentu dostala ako nová strana Demokratická únia Slovenska. Našli sa v nej odídenci z HZDS (Kňažko…), vylúčení zo SNS (Hrnko…) a ďalší migrujúci politici. DÚS získala 8, 57 percenta hlasov. Ďalšie strany: HZDS (34,96%), Spoločná voľba (10,41%), Maďarská koalícia (10,18%), Združenie robotníkov Slovenska (7,34%) a SNS (5,40%).

Voľby v roku 1998 už boli viditeľne organizované zvonku. Vznikla mimovládna organizácia MEMO 98, médiá prinášali rozhovory s komisármi EÚ, ktorí odkazovali voličom – zmeňte vládu, inak sa do EÚ nedostanete. Slovenský syndikát novinárov poskytol pomoc pri školení žurnalistov v zahraničí, najmä v USA. Protivládny ošiaľ kulminoval na “zachraňovaní Markízy”.  Päť pravicových strán vytvorilo Slovenskú demokratickú koalíciu za účelom  porážky Mečiara. Do parlamentu sa dostalo šesť strán: HZDS (27%), SDK (26,33%), SDĽ (14,66%), Strana maďarskej koalície (9,12%), SNS (9,07%) a SOP (8,01%). Okamžite po voľbách sa stretli pravo – ľavé strany, aby zostavili vládnu koalíciu, ktorá dokonca získala ústavnú väčšinu. Od volieb v roku 1998, dovtedy  najsilnejšia politická strana  HZDS  pomaly odchádzala z politickej scény, hoci ešte v roku 2002 získala najväčší počet hlasov – 19,50 percenta.

Do volieb v roku 1998 nehanebne zasahovalo zahraničie. Či už financovaním mimovládok, novinárov, politických strán, alebo ustavičnými demaršami oslabovali národný blok. V období 1998 – 2002  došlo  v SNS k udalostiam, ktoré viedli k tomu, že sa strana vo voľbách v roku 2002 nedostala do parlamentu. Jadro parlamentných strán tvorili súčasní či bývalí politici HZDS, KDH a SDĽ. K nim sa pridávali novovznikajúce subjekty. V roku 1998 SOP, v roku 2002 ANO a  v roku 2006 SaS. V každých voľbách tvorili jazýček na váhe. A je pozoruhodné, že nikdy sa nepridali na stranu národne orientovaných politických subjektov. V roku 1998 SDĽ a SOP pomohli vytvoriť vládu, ktorá zastavila výstavbu diaľnic a postarala sa o privatizáciu strategických podnikov. V roku 2002 sa ANO postarala o kontinuitu vlády a podľa zverejnených údajov, v tom čase sa zrodila Gorila.

Až v roku 2006 mohol  vládu zostaviť Smer. Z hľadiska národnoštátnych záujmov to nebola výhra ani prehra. Smer je ľavicový politický subjekt, nie celkom konvenujúci konzervatívnym občanom Slovenska, ktorí podľa výsledkov sčítania obyvateľstva stále prevládajú. Až do roku 2006 na Slovensku určovali smer politiky dve strany (HZDS a SDKÚ) či politici týchto strán implementovaní v rôznych stranách. HZDS sa pod vonkajším tlakom  napokon zrušilo samo. SDKÚ odchádza zo scény hanebne. Nikto ju  nevyháňa, okrem voličov. No politici SDKÚ sa nedajú tak ľahko vyhnať. Rozutekali sa na všetky strany. Najmä Bugár je ochotný zobrať ich pod svoje krídla.

Hoci v roku 2010  zlepenec znovu  vytvoril koalíciu, dlho nevydržala. V roku 2012 sa opäť kormidla chopil Smer-SD. Ficovi sa podarilo zjednotiť ľavicu a svojou sčasti ústretovou politikou k národným požiadavkám (socha Svätopluka) je ako-tak prijateľný aj pre konzervatívneho voliča! Ten totiž nemal veľmi na výber. SNS sa aj v minulosti prejavovala skôr ako obchodný než  koaličný partner. To tvrdil Mečiar a zdá sa, že ani po odchode Slotu sa v povahe strany nič nezmenilo. Napokon jej predseda Danko rád zdôrazňuje, že sa živí podnikaním. Na scénu však prichádza Kotlebova strana ĽS Naše Slovensko, ktorá sa celému politickému spektru nepáči, lebo je národná, kresťanská a  nepredajná. A celkom iste nemôže vyhovovať zahraničiu jej odmietavý  prístup k zavádzaniu nekresťanskej judikatúry či islamizácii Európy. Faktom je,  že na politickej scéne Slovenska nemá partnera. Je ostrakizovaná médiami. Aj to je  dôvod na zamyslenie. Najmä pred voľbami.