Matovičova boľševická “spravodlivosť”

Už to tu bolo, takže nič nové. Len potvrdzujúce, že boľševické myslenie nie je viazané na konkrétnu politickú stranu, ale na rôzne politické skupiny s rovnakou brutálnou metódou vládnutia. A predsa nás to znovu prekvapí. Začali s tým starí boľševici. Pokračovali mečiarovci. A teraz tu máme besnú svorku sociopata Matoviča. Len si spomeňme.

Vždy to začína „túžbou po spravodlivosti“ a „znechutením“ z komplikovanosti jej dosiahnutia, ak dodržiavame všetky základné právne demokratické princípy. Až prídu boľševici a ponúknu „skratku“. Za tých starých stačil len jeden udavač (ani sa nevolal svedok) a už vás brali za mreže. A väzba bola na to, aby tam z vás to priznanie vytĺkli, hoci ste boli nevinní. Ale „strana“ sa predsa nemohla mýliť. A „strana“ sľúbila „ľudu“ takúto „instantnú spravodlivosť“. Takéto násilie sa stupňuje v špirále až do absurdna. Nakoniec vraždili vlastných pod úplne absurdnými obvineniami.

Potom prišli mečiarovci. Tiež s nápadom instantnej spravodlivosti. Ale nebrali to šmahom. Obyčajných ľudí nechali na pokoji. Neboli až tak paranoidní. Vybrali si ale ten najvyšší terč – prezidenta a jeho syna. A mali pravdu! Ako podrobne opisujem a hlavne dokladujem v knihe „Mafiánsky gang sýkorovcov“, samotný prezident Kováč mal na rováši. Mal predsa súd s pozostalými z východného Slovenska, ktorých mal ako pracovník Národnej banky obrať o ich dedičstvo. A tomu súdu sa už ako prezident vyhýbal, lebo sa bál rozsudku. No a jeho synáčik – to bolo číslo! Zaplietol sa do veľko-podvodu s Kočnerom a ďalšími kumpánmi, opäť za pomoci tatka Kováča. To všetko by Kováčovcom prešlo, keby sa starší nedopustil evidentnej politickej zrady. Veď do prezidentského paláca sa dostal vďaka HZDS, ale len čo sa tam usadil, obrátil a začal čítať noty z istej ambasády. Mečiar a jeho najbližší sa cítili podvedení a rozhodli sa udrieť na najcitlivejšom mieste. Inak chvályhodnú snahu dostať mladého Kováča pred spravodlivý súd v Nemecku však totálne zbabrali odsúdeniahodným únosom. A tým vstúpili na šikmú plochu, ktorá ich už neomylne viedla do záhuby.

Matovič a jeho svedkovia Matovičovi idú rovnakou stopou.

Spravodlivosť skratky nepozná

   Slovenské príslovie hovorí, že „Cesta do pekla je vydláždená dobrými predsavzatiami“. Najväčší hejter slovenskej politickej scény Matovič chcel „len“ naplniť sľuby, že zatočí s korupciou na najvyšších miestach. Mal možno pred očami rovnaké sľuby Dzurindu, ktorý sa tiež vďaka nim stal premiérom a potom otočil tak, že nakoniec s Mečiarom a jeho súdruhmi nielen spolupracoval, jeho politické prežitie bolo na nich priam závislé! Ak sa chcel Matovič (známejší nielen pod zľudovenou prezývkou Psychopatovič) so svojimi sľubmi čestne vyrovnať, potiaľ je všetko v poriadku. Ibaže, čo zoberie plagiátor do ruky, do nemôže dopadnúť dobre. Jednoducho preto, že sociopati a plagiátori ako Matovič si neuvedomujú, aká krehká je „Spoločenská zmluva“, ako ju definoval pred Francúzskou revolúciou Jean-Jack Rouesseau. A sociopatovi voliči by si mali uvedomiť, že nie je prvý, kto vymyslel „skratku“, aby ich nasýtil ich túžbu po pomste. Akonáhle sa spustí tento mechanizmus pomsty, už naozaj nezáleží na tom, na koho sociopat ukáže. V oslobodenej Paríži dav zlynčoval obyčajného človeka len preto, že na neho niekto ukázal, že je nacistický špión?! Jeho vina? Fotil z balkóna vlastného bytu príchod spojeneckých vojsk, ktorí Paríž oslobodili. Matovičovi priaznivci si neuvedomujú, že sú príliš „neviditeľní“ na to, aby na jeho verziu boľševickej spravodlivosti doplatili. Ale stačí len mu skrížiť cestu – sociopat nepozná hranice svojej pomsty. A v konečnom dôsledku sme my všetci jeho obeťami…

Ako zlikvidovať opozíciu

   Najhoršie (a aj trestuhodné) sú politické zadania trestných stíhaní. A Matovič takéto politické zadanie pretláčal, len čo sa dostal do čela vlády. A, ako to v takýchto prípadoch býva, hneď našiel komplicov. Takých, čo sa chceli zavďačiť. Takých, ktorí (ako on snáď z nevedomosti, oni z karierizmu) boli ochotní ohýbať právo v mene „instantnej spravodlivosti“.

Bývalý mafiánsky poskok a sexuálny úchyl na čele parlamentu ich nazval „Čurillovská mafia“. Vraj ho za to dotyčný žaloval, ale akosi je okolo toho ticho. Tak ich volajme „Matovičove komando“, ich mená sú známe aj z v týchto dňoch vydaného rozsiahleho spisu Generálnej prokuratúry. Tak len stručne:

Vyšetrovateľ Čurilla (a zopár ďalších z „Matovičovho komanda“, vrátane asi dvoch prokurátorov) sa vyznamenal pri rozprášení jednej z najväčších mafiánskych bánd u nás – takáčovcov. Vedel teda aj na tých, čo ešte ostali na slobode, dosť. Takže ideálni „univerzálni svedkovia“. Do toho sa im dostal do rúk ďalší „univerzálny svedok“, ktorého tak zmačkli „až sral krv“. Odvtedy svedčí, na čo si len spomenú. A začalo zatýkanie – nielen boľševické, vylepšené. Z čias opozície tu má Matovič a jeho kamarila spriaznenú žltú tlač. Takže to robili okázalo – zatýkali pred kamerami a fotoaparátmi novinárov. Vyrážali dvere, hoci boli otvorené, ani nezvonili. Zatýkanie malo byť brutálne, aby bolo vidieť, že sa  obete vzpierajú – veď médiá milujú „akčnosť“, aj Matovič miluje „akčnosť“. A tie zábery tu už ostanú na večnosť. Márne sa potom zistí, že ste bol nevinný. Kedykoľvek sa spomenie v budúcnosti vaše meno, niekto chytrý vytiahne ten znak hanby – toto je tá boľševicko-Matovičovská „spravodlivosť“!

Tak dobre im to išlo. „Matovičove komando“ zatýkalo. Makó žaloval, takáčovci žalovali. Žltá tlač tlieskala. Vybraní prokurátori písali absurdné žaloby na úrovni čistých fantazmagórií, ako neskôr poukázali niektorí novinári a nakoniec aj generálny prokurátor Žilinka. A špeciálna sudkyňa tiež „nekazila hru“. Mimochodom, dnes sa členovia „Matovičovho komanda“ sťažujú, že ich usvedčuje jediný svedok. Ale veď im tiež väčšinou stačil jediný svedok. A potom sa im to zadrhlo.

Neviem, či existoval zoznam ich politických obetí. Ale som si istý, že keby existoval, na samom vrchu by bolo meno – Robert Fico. Prečo? Pretože už krátko potom, čo sa Matovič dostal k moci, ukázalo sa, že ju nezvláda a zneužíva. Došlo to tak ďaleko, že ani jeho koaliční partneri sa už na tie výčiny a slovné hejterstvo nemohli prizerať. Ale aj ten najväčší sociopat má dobrý inštinkt. A Matovičovi ako prvému došlo, že už nimi sto krát politicky pochovávaný Fico sa vracia. A silnie. Začali byť nervózni a „akčný Matovič“ zrejme začal „tlačiť na pílu“. A jeho komando chcelo vyhovieť. Brutálne tlačili na Jankovskú s jediným výsledkom – je z nej psychická ruina. Ale ničím neposlúžila, lebo nemala čím! Tak si vybrali generála Lučanského. Ale už nemali čas. Veď Robert Fico mal v ideálnom prípade stráviť už Vianoce 2020 „v teplákoch“. A tak udreli na generála Lučanského. Ibaže urobili chybu. Sú takí, ako Makó, čo sa zlomia a potom lížu labu mučiteľovi. Sú takí, ako Jankovská, ktorí by radi poslúžili, ale naozaj nemali čím. A sú takí, ako generál Lučanský, ktorého nedokázali zlomiť. Zomrel totiž v ich rukách.

Ohýbanie reality

„Matovičove komando“ vkročilo na šikmú plochu. Márne priskočila na pomoc „Krvavá Mary“ Kolíková, márne sa snažil Naď, márna zatĺkal Lengvarský, ešte aj Budaj priskočil úslužne zakryť stopy. A všimli ste si? Jediný Matovič mlčal. Neberme sociopatom právo na šok z vlastnej zlo-činnosti. Možno on prvý si uvedomil, že sa mu ten scenár  „instantnej spravodlivosti“ vymkol z rúk. Od tej chvíle sa k tomuto „komandu“ nehlási. A jeho členov sa zmocňuje panika. Už nemajú zábrany, siahajú po zúfalých činoch (tak ako kedysi členovia Mečiarovho komanda po únose mladého Kováča). Kopia chybu za chybou, je ich dosť aby sa im do cesty postavil generálny prokurátor Žilinka.

Už sa vie, že fabrikovali svedecké výpovede, hlavne ešte nezatknutých takáčovcov. Údajný svedok proti Lučanskému však spáchal samovraždu. Zrejme preto, že bol „údajný“. Nedá sa to ďalej zakrývať. Ide im po stope Inšpekcia. Tak sa dohodnú, že zaútočia prví a urobia bezprecedentný krok – oni chcú zatknúť vlastných nadradených (teda nie nadriadených, ale služobne najvyšších kontrolórov zákonnosti v Policajnom zbore). Majú v pláne aj typicky mafiánsky útok na šéfku inšpekčného tímu. To im nevyjde, ale vyjde im niečo iné. Inšpekcia sa chystá zatknúť troch takáčovcov, ktorí by mohli prezradiť, ako to bolo. A vtedy zasahuje (údajne) Heger telefonátom Mikulcovi a ten (už určite) telefonátom Kovaříkovi (viac je v Trestnom oznámení na všetkých troch), ktorý opäť urobí niečo nepredstaviteľné – osobne zastaví zatýkaciu akciu, na ktorú vydal prokurátor príkaz a sudca súhlas. To je v právnom štáte neslýchané! A hoci žltá tlač múti vody, zavádza i dezinformuje, a naši poručníci v Bruseli zarážajúco mlčia, už je jasné, že toto je za čiarou. A tak „koalícia zla“ obetuje Kovaříka, ktorý musí odísť z postu prezidenta PZ SR a čelí trestnému stíhaniu. Štyria členovia „Matovičovho komanda“ sú zatknutí. Uniká však Lišpic, ktorý vraj mal byť zatknutý tiež.

Kauza špeciálny Lipšic

   Lipšic sa zaplietol so Zuszsovou, ale žltá tlač to prešla mlčaním.

Lipšic je stále v podmienke za neúmyselné zabitie.

Lipšic nebol prokurátor.

Lipšic čelí podozreniam o tom, ako zložil advokátsku skúšku.

Lipšic nemôže nebyť zaujatý, keď ako advokát obhajoval tých, ktorých by mal dnes stíhať. Napríklad kauzu takého Haščáka…

Ale táto „koalícia zmeny k zlu“ na neho vsadila. Porušili všetky pravidlá, každú logickú námietku prehliadli a silou-mocou Lipšica zvolili za špeciálneho prokurátora. Upozorňoval som, že potrebovali bezškrupulózneho politického nominanta, ktorý podrží „Matovičove komando“. A Matovič ešte stále má silu, moc, aj svoju pomstu.

Ibaže sa im tá Lipšicova bezškrupulóznosť veľmi nevyplatila. Akosi čudne sa jeho podriadení zamotali do nezákonného odpočúvania na poľovníckej chate. Riskli to, lebo dúfali, že konečne toho nenávideného Fica dostanú. A nedostali, tak od toho rýchlo dali ruky preč. A žltá tlač, ako aj inak na porušovania práva tak citliví euro-poslanci a západní politici, hrajú hlucho-nemých. Ale aj to sa mení.

No a čo je horšie. Odrazu je tu kauza trestného stíhania Daniela Lipšica pre podozrivo získanú bezpečnostnú previerku, ako podmienku jeho zvolenia za špeciálneho prokurátora.

A všetkému je na „vine“ ten koaličníkmi tak preklínaný Žilinka?

Sám vojak v poli?

   „Matovičove komando“ koná, ako tí mečiarovci, čo jedno porušenie zákona chceli zaplátať ďalším porušením. Najnovšie si zmysleli obviniť (bez vedomia prokuratúry?) toho sudcu, čo súhlasil s ich vzatím do väzby. Nepobudli tam dlho, ale mstiví sú zjavne skoro tak, ako ich politický tútor Matovič.

Lipšic ich nemá ako podržať. Má dosť vlastných starostí.

Prihára im s „perspektívou„, akú zažili už pred nimi iní boľševickí sluhovia politickej moci v úlohách poplatných vyšetrovateľov a prokurátorov, i sudcov.

A hlavne je tu neúplatný Žilinka, v ktorého rukách je ich obvinenie.

A keďže „Matovičove komando“ zrejme malo odrovnať opozíciu účelovým zatýkaním a väzobným stíhaním, začínajú jačať koaličníci. Keď boli v opozícii, jedným z ich hesiel bola požiadavka nezasahovania politikov do práce Orgánov činných v trestnom konaní. Jačali tak, že dokonca prezident PZ SR, generál Gašpar, nesmel informovať verejnosť o úspešnom postupe vyšetrenia vraždy novinára Kuciaka a jeho snúbenice?! Len čo sa dostali súčasní koaličníci k moci, urobili pravý opak! V zozname ich zlyhaní to patrí k tým najzávažnejším. Matovič to zrejme robil od začiatku, ale skryto. Teraz už to v zúfalej bezradnosti robia aj verejne. Minister arogancie a vlastizrady Naď chce odvrátiť prirodzený hnev občanov od toho, čo spáchal a pácha, tým, že fabrikuje údajnú Žilinkovu politickú kampaň na prezidenta. A to roky pred jej reálnym zmyslom!

Na Žilinku však najnevyberanejšie útočia „Kiskove siroty“. Kiska sám ako politický skrachovanec, zohnal do svojej pseudo-straničky výkvet svojich klonov. Je priam neuveriteľné, že takí politickí skrachovanci ako Remišová (pamätáme si jej cynický komentár k smrti generála Lučanského) a Šeliga majú ešte tú drzosť sa ozývať. Ale slovenské porekadlo hovorí, že „Zdochýnajúca kobyla najviac kope“.

Je povážlivé, že záchrana právneho štátu ostáva navonok na jedinom statočnom a neúplatnom. Pretože potom platí Brechtovo „Nešťastná je krajina, ktorá potrebuje hrdinov“. A Slovensko ich práve teraz, zoči-voči tomu najväčšiemu politickému zlu, aké sme od roku 1989 zažili, s odkazom na obeť generála Lučanského, zúfalo potrebuje…