Prečo odišiel Ivan Hudec práve teraz?

Zomierajú aj bývalí ministri. Lászlo Szigeti, ktorý hlučne protestoval, keď matičiari osádzali v roku 2015 základný kameň pamätníka Ľudovíta Štúra v Štúrove, aj Eduard Kukan, ktorý ako minister zahraničných vecí mal prsty v bombardovaní Srbska v roku 1999. A práve v tomto týždni odišiel spomedzi nás aj Ivan Hudec. Rodák z Nitry, hlavného mesta slávnej Nitravy, ktorej dejiny sa začínajú už v druhom storočí a neskončili sa smrťou kráľa Svätopluka, slovenský spisovateľ, ktorý ako medik spoluzakladal divadlo malých javiskových foriem U Rolanda, ako lekár pracoval v Žiline, Čadci a v Bratislave, ktorý v rokoch 1990–1994 bol poslancom Národnej rady, v rokoch 1994–1998 ministrom kultúry, a medzitým napísal viac ako 50 odborných prác, je spoluautorom dramatickej trilógie Knieža (1986), Bratia (1988), Kráľ Svätopluk (1990), autorom historizujúcej grotesky Praotec Samo (1990), napísal Báje a mýty starých Slovanov (1994), jeho prozaické diela vyšli v českom, maďarskom, poľskom, ruskom či ukrajinskom preklade, napísal knižku politických komentárov Slovensko vlasť moja (1994), vykonával aj súkromnú lekársku prax a bol majiteľom vydavateľstva Print-Servis v rokoch 1992–2012, bol nositeľom najvyššieho štátneho vyznamenania Rad Andreja Hlinku I. triedy (1998)…

Naposledy sme sa lúčili v bratislavskom trolejbuse, na ktorý sme nasadli pri parlamente, on vystúpil na Kozej. Hodnotili sme našu poslednú spoločnú akciu, konferenciu, ktorá sa konala 27. novembra 2019 pri príležitosti 30. výročia udalostí z novembra 1989 a organizoval ju v mene Andreja Danka Tibor Mikuš. Svedectvo o ceste Slovenska k samostatnej štátnosti. Za predsedníckym stolom sedeli dvaja exprezidenti, Schuster a Gašparovič, dvaja predsedovia Národnej rady, Danko a Hrušovský, dvaja expodpredsedovia Prokeš a Klepáč. Ivan Hudec hovoril o tom, ako v priebehu jednej noci vedno s Petrom Jarošom upravil niekoľko pripravených textov Deklarácie o zvrchovanosti v júli 1992 do finálnej podoby. A ja o tom, k čomu by mala slovenská štátnosť dospieť: k odvahe hovoriť pravdu o našej minulosti, napríklad aj o tom, že v sále, kde sa konala konferencia nielenže prijali ústavu 1. septembra 1992, ale tiež vyhlásili 14. marca 1939 prvú Slovenskú republiku, a to demokratickým spôsobom, totiž hlasovaním.  

Na zastávke i v trolejbuse nadchýnal sa Ivan svojím najnovším koníčkom, spracúvaním rodokmeňov. Chceli sme sa ešte stretnúť, veď mali sme takmer identické záujmy – históriu i pestovanie slovenského vlastenectva, boli sme zakladajúcimi členmi iniciatívy Šesťdesiatjeden krokov z októbra 1990, chceli sme ešte raz prebrať kritické dní v roku 1994, keď on jediný hlasoval proti môjmu odvolaniu z funkcie viceguvernéra NBS – ale potom prišla takzvaná pandémia a všetko nám zakazovali.

A prečo odišiel Ivan práve teraz, keď statočných Slovákov potrebujeme tu na zemi? Veď v nebi je ich dostatok, aj nitrianskych rodákov a ľudí, ktorých kariéra sa spája s Nitrou. Raz sme si to uvedomili pred hrobom jedného z nich. Prečo, Ivan? Neprežilo by tvoje statočné slovenské srdce to, čo sa udialo dva dni po tvojej smrti? Schválenie zmluvy odobrujúcej príchod amerických vojsk, vlastne okupáciu tvojho milovaného Slovenska? A ešte všetko to, čo nás ešte čaká a čo ešte ani nešípime? Odišiel si práve teraz preto, aby si sa pridal k zástupu Slovákov, ktorí orodujú u našej Patrónky za budúcnosť dobrých ľudí pod Tatrami? My tu dolu na teba nezabudneme, aj keď je nám bez teba oveľa smutnejšie.

11. 2. 2022.