Povýšenecky Kollár zase zahral v nedeľu krčmárskeho diskutéra.

Klesajúca podpora vládnej koalície ju motivuje k ostrým útokom, k výsmechom, k urážaniu i ku kriminalizovaniu opozície. O Matovičovi netreba hovoriť. Ten vlastní konštantu takýchto vyjadrení vo všetkých vreckách už od svojho príchodu do vysokej politiky.

O „inteligentných“ reakciách Remišovej vieme už dlho. Snaží sa ju napodobniť poslanec Krúpa. Žiaľ, až na ňu nemá toľko zhnitého prdového paliva, ako naše vládne ESO – „dojímavo múdra a inteligentná“ ministerka.

Trochu realistickejšie názory má ďalší z vládneho štvorlístka predseda parlamentu. Ale to iba dovtedy, pokým nepríde na lámanie chleba. Potom sa pokrúti, špekuluje, hrá to na „politického fešáka“ na všetky strany a nakoniec aj tak skončí bez vecných protiargumentov útokmi na opozíciu.

Už druhú nedeľu sme videli jeho povýšenecké správanie sa v diskusných reláciách. Používal v nich typický zvyk krčmárskych podgurážených diskutérov. Ak sa štamgastovi niečo nepáči, za každú cenu chce prehlušiť svojho diskutéra. V samotnej krčme to mnohokrát končí pästnými konfrontáciami, ak je aj opozičník názoru rovnako horkokrvný, tak ako niekedy až veľmi nervózny Kollár, ktorému pravda čmára na vznešený obrázok politického vyumelkované portrétu. Korene takéhoto správania možno hľadať aj v jeho poškvrnenej minulosti, kde sa nehralo o fazuľky.

Nemajúc adekvátne argumenty, na kritickú otázku, kde by musel odpovedať priamo, okamžite zaútočí na minulosť diskutujúceho, jeho činy a rozhodnutia v minulosti atď. atď. Je to síce zaužívané nielen u našich politikov, ale naučili sa to aj naši občania.

Spomeniem jednu reakciu z mnohých. Sám som sa stretol s človekom, ktorý na značkovom drahom motocykli išiel v protismere v úzkej uličke, takže sme obaja musel zastaviť. Keď som mu vytýkal, že ide v protismere, tak ma skoro zastrelil pohľadom s vyhrážkami a hneď sa obhajoval tým, že som ho kedysi rýchlo riskantne predstihol na ceste. Neviem, čo to malo spoločné s jazdou v protismere. Ale obrana to vôbec nebola. Priznať si vinu a ospravedlniť sa bola pre neho španielska dedina.

A to je to, čo pri stratách argumentov používajú všetci naši politici. A najokatejšie tak robí celý menovaný štvorlístok a aj nespomenutý Sulík. Ak by to neurobili, tak by museli mnohokrát priznať chyby a vinu. Ale to predsa vládna koalícia dnes nemôže. Veď oni vládna koalícia koná „najlepšie, najfantastickejšie, všetko opravujú a vylepšujú život občanov. Oh, “aká vďaka”, že o tom iba melú pred mikrofónmi, ako o život, ale žiaľ realita sa nám smeje spoza búčkov!

Ale nesmiem zabudnúť ešte na jednu, často používanú zvyklosť šéfa parlamentu v diskusiách. A nedá sa to nevšimnúť ani pod zahalenými ústami. A to je jeho pohŕdajúci výsmech diskutujúcemu. Ako dobre takýto výsmech poznáme z detstva, filmov, kde to používajú mocní a mocný sa teraz cíti aj náš druhý ústavný činiteľ. Len aby sa to jeho zosmiešňujúce vyjadrenie práce mozgu neobrátilo proti nemu samému. Vraví sa, že bič plieska na konci. A je dosť možné, že tým bičom po výsmešne sa usmievajúcej tvári Kollára dopadne jeden poriadny politicky úder. Možno sa potom náš Borisko konečne naučí diskutovať, argumentovať, prestane skákať do reči a už nikdy sa nebude posmeškovať diskutujúcemu.

Pavel Jacz