Dôkaz starobylosti slovenčiny máme doslova na dlani

Slovenčinu, náš materinský jazyk, používame denne. No pritom si sotva uvedomujeme, do akej hĺbky historického času siahajú jej korene. Doslova priamo na dlani však máme dôkazy, že táto hĺbka je mimoriadna. Neodvažujeme sa do takej hĺbky ani nazrieť a opití „západom“ zosmiešňujeme štúrovcov, ktorí sa dávno pred nami nazrieť odvážili…

Upozornenie z Číny

Priznám sa, že aj ja som potreboval impulz zvonku, aby som sa zamyslel nad témou položenou v úvode. Ako prekladateľ pracujem aj pre čínsku firmu a pri dôkladných jazykových kontrolách som dostal otázku na preklad výrazov „4 hodiny“ a „8 hodín“. Išlo o možnosti, ktoré sa v aplikácii zobrazujú v nastaveniach. Otázka bola, či nejde o chybu v preklade a ktoré vyjadrenie množného čísla je správne.

Vysvetlil som, že v slovenčine máme dve gramatické formy množného čísla. Keď ide o 2, 3 alebo 4 veci, používame prvý pád množného čísla, ale keď ide o 5 a viac vecí, používame 2. pád množného čísla. Číňania neskloňujú slová a toto gramatické pravidlo im môže pripadať veľmi exotické. V skutočnosti to nie je výsada len slovenčiny. Podobne sa tvorí množné číslo s číslovkami vo všetkých slovanských jazykoch. Zo záujmu som začal hľadať obdobu v iných jazykoch, no márne.

Márne hľadanie obdoby

Podobné pravidlá tvorenia množného čísla, ako slovanské jazyky, nemá žiaden európsky jazyk. Európske jazyky, najmä tie, čo sa dnes považujú za „vyspelejšie“, veľmi ovplyvnila latinčina. Latinčina má oveľa jednoduchšie pravidlá a tie naše pripomína len skloňovanie čísloviek 1 – 3. Tvar podstatných mien v množnom čísle je však rovnaký bez ohľadu na počet. Románske jazyky, odvodené od latinčiny, majú pravidlá ešte jednoduchšie. Množné číslo sa spravidla tvorí koncovkou „-s“ a to je všetko. Mimochodom, aj angličtina svoj spôsob tvorenia množného čísla prevzala z latinčiny.

Rôzne neobvyklejšie pravidlá narábania s množným číslom mali starobylejšie európske jazyky. Homérska gréčtina ešte vo veľkej miere používala tvar „duál“, keď sa hovorilo o dvojici vecí. V dnešnej gréčtine táto forma zanikla. Keď som sa s týmto javom stretol po prvý raz, zdal sa mi veľmi exotický a starobylý. Kým som si uvedomil, že podobné formy máme aj v slovenčine a ostatných slovanských jazykoch. Nejde len o slovo „obaja/obe“, ktoré ako príklad spomínajú učebnice. Máme slová, ktorým hovoríme „pomnožné“, ale ide spravidla o nedeliteľný pár, dve veci v jednej. Napríklad nohavice, okuliare, nožnice, dupačky.

V minulosti pravdepodobne bolo takýchto slov viac. Napríklad liace – opraty na konskom postroji. Sú to slová, ktorým ešte rozumieme, ale prakticky ich už nepoužívame. Zmeny významu slov si často ani neuvedomíme. Napríklad slovo „milenci“ v minulosti vždy znamenalo dvojicu…

Obdobu zvláštneho používania množného čísla, som našiel až v jazykoch pôvodných obyvateľov Austrálie. Oni v množnom čísle slov rozlišujú, či ide o určitý a dobre spočítateľný počet vecí, alebo ide o veľké množstvo. Jazykovedci tejto forme hovoria „superplurál“.

Kde sú korene

Naši jazykovedci sa sotva niekedy odvažujú skúmať pôvod a vývoj slovenčiny do väčšej hĺbky v minulosti, než je príchod Konštantína a Metoda. Nemajú na to písomný materiál, ani odvahu na vedecké hypotézy. Naši predkovia však v tom čase nepochybne hovorili slovanským jazykom. Terajšia forma tvorby množného čísla už existovala a od tých čias sa jazyk skôr zjednodušil. Napríklad v oveľa menšej miere používame duál a aj iné jazykové tvary. Ani po storočiach koexistencie s latinčinou, maďarčinou a nemčinou sme však nezjednodušili svoje množné číslo. Je to veľmi hlboko zabudované v logike celej rodiny slovanských jazykov. A je to dôkaz starobylosti slovenčiny.

Porovnanie s ostatnými európskymi jazykmi nás oprávňuje tvrdiť, že je to podstatne starší jav ako vznik latinčiny. Podobná logika v austrálskych jazykoch nám zas napovedá, že tento jav mohol vzniknúť pred mnohými tisíckami rokov, keď bolo pre ľudí praktické počítať najviac do štyroch. Počet nad štyri už bol „veľa niečoho“.

Záver – čo z toho vyplýva

Verím, že vedomie starobylosti nášho jazyka urobí na vás, čitateľov, dojem a že si aj patričné závery urobíte sami. Rád by som však upozornil na príklad európskych jazykov a latinčiny. Obdobie Rímskej ríše bolo obdobím nefalšovanej svetovej globalizácie. Vplyvom latinčiny mnoho európskych jazykov zaniklo a vznikla nová rodina románskych jazykov. Z porovnávacích štúdií je zrejmé, že nové jazyky sú gramaticky a formálne jednoduchšie, ako pôvodné jazyky. Podobné nebezpečenstvo hrozí nášmu jazyku aj počas súčasnej globalizácie s angličtinou.

A na záver ešte jedna provokatívna poznámka. Po prevrate na konci minulého storočia je módou tvrdiť, že Slovensko patrí politicky „na západ“. Politicky možno – od čias Svätoplukovho holdu Karolmanovi a jeho otcovi Ľudovítovi. Lenže vo vlastnom jazyku máme dôkazy, že tisícky rokov sme patrili, a stále patríme, do veľkej rodiny Slovanov. Pýcha a posmešky poklonkovačov „západu“ na tom nemôžu nič zmeniť.

https://belobog.sk/