Čas odhodiť slepú vieru a stať sa duchovne samostatným

Milióny ľudí v rôznych cirkvách po celom svete o sebe s hrdosťou hovoria, že sú veriaci. Títo, inak dobrí ľudia, by ale mali vedieť, že v dnešnej dobe to už nestačí. Dnes je od nás všetkých požadované presvedčenie!

Viera totiž nikdy nemala byť niečím konečným. Mala byť iba nevyhnutným premostením na ceste k plnému presvedčeniu. Ak sme teda uverili niečomu, čo sme považovali za správne, bolo následne našou povinnosťou dôsledné preskúmanie všetkého, čo sme prijali, aby na základe podobného skúmania mohla naša viera prerásť v presvedčenie. V skalopevné presvedčenie, opierajúce sa o nespochybniteľnú vnútornú istou, že je to naozaj tak.

Každý človek je totiž samostatne cítiacou a mysliacou bytosťou. A tieto schopnosti obdržal na to, aby ich aj využíval! Lebo výsada myslieť, ako i vyciťovať, nesú v sebe povinnosť skúmať! No a v tomto skúmaní všetkého, s čím sme konfrontovaní, spočíva skutočné, plnohodnotné človečenstvo. Každý z nás sa má stať samostatne a zdravo vyciťujúcou bytosťou, vedome a s plnou osobnou zodpovednosťou stojacou vo stvorení.

Nech sme už teda akéhokoľvek vierovyznania, našou prvoradou povinnosťou je podrobiť všetko, v čo veríme, tomu najdôslednejšiemu vlastnému, samostatnému skúmaniu. Ak vo svetle tohto skúmania naša vierouka obstojí, potom sa nám vskutku môže stať plným presvedčením, pretože sme na základe vlastného zvažovania zistili, že všetko, čo obsahuje, naozaj súhlasí s našim najvnútornejším cítením.

Ak ale podobné preskúmavanie odhalí väčšie, alebo menšie nezrovnalosti, nelogickosti a nejasnosti, majme potom dostatok odvahy priznať si, že to, v čo sme verili, nebolo predsa len až tak správne a dokonalé. Majme potom zároveň odvahu poobzerať sa po niečom lepšom a pravdivejšom. Po niečom, čo odolá aj tomu aj tomu najdôkladnejšiemu skúmaniu, aby sa nám to následne mohlo stať skutočným a neotrasiteľným presvedčením.

Kto si ale takúto námahu nedá a pritom sa s hrdosťou prehlasuje za veriaceho bez toho, že by svoju vlastnú vieru „preveril“ až do jej najhlbšieho jadra, toho vieru žiaľ nemožno nazvať inak, ako „slepou“. Slepo totiž kráča za niečím, čomu iba „verí“ a čo sa mu práve pre jeho slepú vieru nikdy nemôže stať plnohodnotným presvedčením.

A ak teda pôjdeme až do dôsledkov a budeme ľudí dneška posudzovať podľa tohto kritéria, každý, kto v súčasnosti s hrdosťou hovorí o svojej vlastnej viere, avšak žiaľ, bez vynaloženia vyššie spomínanej námahy, ten v podstate iba vydáva svedectvo o vlastnej nesamostatnosti, či nechuti a neochote k hlbokému, osobnému skúmania základných právd vlastného vierovyznania.

Príklad z praxe: Istá pani sa stretla s informáciami, ktoré ju vnútorne veľmi hlboko oslovili, avšak vzhľadom k tomu, že bola silne veriacou, obrátila sa na duchovného s prosbou, či sa môže danou vecou aj naďalej zaoberať.

Po veľmi zbežnom nahliadnutí jej dal duchovný zamietavé stanovisko a pani poslušne všetko odsunula bokom. Jednoducho povedané, „slepo“ uverila všetkému, čo jej bolo odporučené duchovnou autoritou.

Na pochopenie nesmierneho nebezpečenstva podobného prístupu si urobme určitú historickú paralelu a prenesme sa do obdobia pred 2000 rokmi, konkrétne do čias, kedy žil na zemi Veľký Učiteľ a Vyslanec Svetla.

Predstavme si, že by dotyčná pani žila aj v tomto období a že by tiež nemala celkom jasno v tom, aký postoj zaujať k účinkovaniu nevšedného proroka z Nazaretu. Ak by sa teda, ako silne veriaca, šla spýtať duchovného o radu, určite nám bude všetkým jasné, akú by asi dostala odpoveď.

Táto odpoveď by bola jednoznačným zamietnutím, pretože veľmi dobre vieme, ako sa stavala vtedajšia „cirkevná“ vrchnosť k účinkovaniu Pána Ježiša. Ak by teda dotyčná, síce poslušne, ale „slepo“ uverila duchovnej autorite a celú vec by ďalej svojim citom a svedomím samostatne neskúmala, došlo by v jej bytí k tomu najtragickejšiemu omylu a zlyhaniu.

Výsada cítiť a myslieť nesie v sebe povinnosť skúmať! Naše vlastné, samostatné cítenie a myslenie je tou najsprávnejšou cestou, ktorou máme, ba musíme kráčať k presvedčeniu. Nemáme byť teda duchovne lenivými a pohodlnými, ale naopak, dôslednému osobnému skúmaniu máme podrobovať úplne všetko, čo sa nám ponúka. Taktiež by sme sa nemali báť autorít a ani sa na ne príliš spoliehať, ale naopak, mali by sme mať odvahu prevziať plnú zodpovednosť sami za seba.

Mimochodom, skutočné autority a správni vodcovia a učitelia budú ľudí vždy nabádať k samostatnosti a k plnému rozvinutiu ich vlastných schopností čistého a zdravého úsudku. Skutočné autority nebudú ľuďom nikdy predkladať hotové „pravdy“, v ktoré treba už iba „veriť“, bez ich osobného preskúmania.

Lebo viera nesmie byť slepá! Nesmie byť zneužívaná na to, aby sa prostredníctvom nej preklenuli všetky medzery, nelogickosti a chyby v náukách, ako je tomu zvykom.

Tak to nikdy nebolo chcené! Každá viera musí byť nevyhnutne podrobená tomu najdôkladnejšiemu, najprísnejšiemu, ba až bezohľadnému skúmaniu, aby sa potom, ak obstojí, mohla stať človeku presvedčením.

Čo však ľuďom bráni, aby tak urobili? V prvom rade navyknutá pohodlnosť a duchovná lenivosť a v druhom rade strach. Strach z toho, koľko percent Pravdy by nakoniec z našej viery vôbec zostalo.

Ak by sme totiž podrobili spomínanému, bezohľadnému, osobnému a živému skúmaniu všetko až do toho najhlbšieho jadra, nevyhnutne by sa muselo zosypať a zrútiť to mnohé mylné, pokrivené a nesprávne, čím sú doslova prerastené náuky všetkých súčasných náboženstiev. A po nevyhnutnom šoku a prvom otrase by sa v prebudenom duchovnom pohybe z takto vážne skúmajúcich museli stať vážne hľadajúci. Vážne hľadajúci Pravdu! Pravdu čistú, jasnú a neskalenú! Pravdu bez vedľajších prímesí a bludných ľudských názorov.

A keďže zmienená Pravda na zemi jestvuje, mal by podobný, všeobecný pohyb, nakoniec za následok vznik jedného jediného náboženstva – náboženstva Pravdy! Pravdy o živote, o jeho zmysle, o vesmíre, o stvorení a o mieste človeka v ňom. Pravdy, ktorá sa jediná, vo svojej čistote, veľkosti a celistvosti, môže stať človeku skutočným presvedčením.

Spamätajme sa preto všetci, ktorí v niečo veríme. Slepá viera nie je cestou k Pravde! Naše cítenie a zdravé zvažovanie je omnoho viac, ako školená a naučená „múdrosť“, alebo tradícia. Odvážne vpred je Bohu milé! A toto doslova a do písmena platí aj o odvahe vážne preskúmať všetko, čomu sme doposiaľ iba verili. Lebo iba to, čo obstojí v podobnej skúške, bez toho, že by vykazovalo chyby a nezrovnalosti, s ktorými sa nie je možné vnútorne stotožniť, iba to sa nám môže stať presvedčením.