Na okraj Františkovej návštevy – 5. časť: Bez súdu: Rybné námestie a Vášaryová

Po tom, čo od začiatku 20. storočia bol éter – „Boh jasného svetla, z ktorého vzniká všetko živé, látka čistejšia ako slnko a jemnejšia ako vzduch“ – ako nadbytočný zavrhnutý a nahradený vzorcom E=mc2, čo je základný vzorec teórie relativity, všetko je relatívne. A platí to aj o informácii, že František slúžil v Budapešti „desivú omšu“ s okultistickým krížom za chrbtom, na ktorom bola pod nohami Krista pribitá ľudská lebka a had so šípovým chvostom, ktorý ju oblizoval – čo z diaľky nebolo vidieť. Jeden z priateľov ma upozornil, že kombinácia symbolov kríž + had + lebka je v kresťanskom umení oddávna zaužívaná symbolika biblických právd, že to teda nie je žiaden „okultistický kríž“. Nuž, dohodnime sa aspoň na tom, že tento symbol na kríži je nezvyčajný, a že bol „prekrytý“ pápežským stolcom.

A keďže sa „vernému podčiarnikovi“ zdá, že súdim, aj keď ja taký zámer nemám (v čase písania textu ešte neboli zverejnené informácie o súkromnom stretnutí jezuitov, na ktorom ich František žiadal prijať imigrantov), uvediem teraz bez posudzovania jeden citát a následne len doplňujúce strohé informácie. Citát pochádza od bývalej neúspešnej kandidátky na funkciu slovenskej prezidentky, Magdy Vášaryovej: „Pápež František pricestoval na Slovensko, pobudol štyri dni a na niektorých z nás zanechal jeho spôsob vyjadrovania, jeho metafory, jeho chápanie Evanjelia a spôsob správania sa veľký dojem. Na mňa určite. Ale čo zostalo v hlavách a vo svedomí našich modloslužobníkov, to je otázka…

(1) Svet si všímal najmä prekvapivú návštevu v rómskom sídlisku Luník IX, mnoho aj mojich známych ohŕňalo nosom, oni by tam predsa nikdy nevkročili. Sme skrátka známi našim ľahostajným vzťahom voči Rómom, ktorých sme vytlačili do get, aby sme sa mohli nad nimi pohoršovať…

(2) Na mňa urobila najhlbší dojem návšteva pontifa pri Pamätníku obetiam holokaustu v Bratislave… Pápež sa vyjadril jasne a presne: „…bolo Božie meno zneuctené: v šialenstve nenávisti, počas druhej svetovej vojny, bolo zabitých viac ako 100-tisíc slovenských židov… Tu, pred dejinami židovského národa, poznačenými touto tragickou a neopísateľnou konfrontáciou, sa hanbíme to priznať: koľkokrát bolo použité nevysloviteľné meno Najvyššieho na neopísateľné činy neľudskosti! Koľko utláčateľov vyhlásilo: Boh je s nami, ale pritom oni neboli s Bohom… Je ťažké odhadnúť, ako sa to prejaví v biskupskej konferencii. Na jej aktivitách v posledných rokoch je vidieť, že sa nedokáže odstrihnúť od čias, kedy sa katolícka cirkev dostala bezprostredne k presadzovaniu nacistického a fašistického režimu. Neprekáža jej ani napríklad usporiadanie konferencií, ako bola posledná v Nitre – O monsignorovi ThDr. Jozefovi Tisovi, kňazovi a prezidentovi. Zišli sa na nej všetci obdivovatelia nacistickej ideológie a venovali sa pozitívam Tisovej osobnosti, obchádzajúc jeho neľudský, nekresťanský nacionalistický režim. Dnes má Tiso sochu v Čakajovciach, ulicu o Varíne, samozrejme v Bánovciach nad Bebravou, v Rajci pamätnú tabuľu. Skrátka, stále ako spoločnosť blúdime našimi dejinami a nie a nie nájsť európske východisko pre väčšinu občanov a občaniek…“

K prvému bodu. Luník IX v Košiciach bol postavený ako stovky iných sídlisk po celom vtedajšom Česko-Slovensku. Zatiaľ čo iné rovnako staré sídliská naďalej slúžia svojim obyvateľom, a tí si ich udržujú v obývateľnom stave, na Luníku IX už niekoľko činžiakov museli zbúrať vzhľadom na riziko ich zrútenia, pretože ich obyvatelia ich systematicky demolovali a ničili. Pohľad na všelijako zohyzdené pozadie „pápežského tv-prenosu“, čo videl svet, bez vysvetlenia, že toto sídlisko vyzerá tak, ako vyzerá, nie vinou tých, ktorí ho postavili, ale vinou tých, ktorí na ňom bývali a bývajú, je klamlivý. Snažím sa „nesúdiť“, iba sa opýtam: Naozaj sme Rómov „vytlačili do get, aby sme sa mohli nad nimi pohoršovať“?

K druhému bodu. K číslici „viac ako 100-tisíc“ som sa už vyjadril. Keďže pani Vášaryová mieri na osobu vtedajšieho prezidenta – kňaza, ešte raz odcitujme podčiarnika s nickom „Peter“: „(Židia) boli vysťahovaní na nátlak Nemecka a na tento nátlak boli vysťahovaní aj z iných krajín. Tento nátlak sa prejavil aj v pomníchovskom Česko-Slovensku. Aj vtedajšia česko-slovenská vláda neopovážila sa úplne nesplniť požiadavku Nemecka a preto napr. prepustila Židov zo štátnych služieb. Nemecko oznámilo slovenským činiteľom, že vysťahuje Židov do východných oblastí vtedajšieho Poľska, kde si vytvoria vlastnú domovinu s možnosťou žiť podľa svojich zvykov. Slovenskí činitelia sa obávali, že odmietnutia tejto (i iných požiadaviek) Nemecka by malo za následok obsadeniu Slovenska Nemeckom. To by nebolo dobré nielen pre Slovákov, ale aj pre Židov, ako to názorne ukázal vývoj po povstaní v r. 1944. Cirkevní činitelia sa opakovane postavili proti protižidovským opatreniam, vrátane ich vysťahovaniu. S vysťahovaním Židov Tiso nemal nič spoločného, nebolo to v jeho právomoci. Naopak, mnohých zachránil pred vysťahovaním. Po preniknutí správ, že vysťahovaní Židia hynú, slovenská vláda sa snažila tieto správy preveriť. Pretože Nemecko túto previerku neumožnilo, slovenská vláda, vraj na podnet Tisa, vysťahovanie Židov zastavila a neobnovila ho napriek nátlaku Nemecka. Vysťahovanie Židov obnovilo Nemecko po povstaní v r. 1944. Aj z toho vidno, že pre Nemecko to bol jeden z jeho hlavných cieľov.“

Vtedajší slovenský prezident presadil do naozaj neľudského protižidovského vládneho nariadenia paragraf o výnimkách, a aj podľa najskromnejšieho odhadu ich počtu, tisíc výnimiek, zachránil prinajmenšom tisíc ľudských životov (pritom jedna výnimka platila pre celú rodinu, takže zachránených bolo minimálne troj- či štvornásobne viac). Ak štát Izrael oceňuje záchrancov prenasledovaných Židov vyznamenaním Spravodlivý medzi národmi, nepatrilo by toto ocenenie „násobne“ aj záchrancovi niekoľkotisíc židovských životov?

Ponúkam v tejto súvislosti nie príliš známu informáciu (vysielal ju Český rozhlas 5. júla 2009) o udalosti, ktorá celosvetovo – teda aj na Slovensku – veľmi negatívne ovplyvnila osud Židov. Vo francúzskom meste Evian sa na podnet US-prezidenta Roosevelta zišli 9. júla 1938 pohlavári sveta z 32 štátov, vrátane Nemecka, ako aj predstavitelia 21 židovských organizácií. Deväť dní potom rokovali o tom, ako pomôcť desaťtisícom utečencov, ohrozených režimom Adolfa Hitlera. V tom čase hľadalo strechu nad hlavou 200 000 Židov z Nemecka a Rakúska. A na tejto konferencii vystavili účastníci na čele s USA „bianko šek“ Hitlerovi, keď sa naplno prejavila nechuť mocných sveta efektívne Židom pomôcť. Americká vláda bola ochotná prijať ročne najviac 27 000 utečencov z Nemecka, Rakúska a Česko-Slovenska. Veľká Británia, ktorá spravovala Palestínu, sa rozhodne postavila proti početnejšiemu židovskému prisťahovalectvu na toto územie. Austrália bola ochotná naveľa prijať nanajvýš 15 000 Židov počas nasledujúcich troch rokov. Švajčiarsko vyhlásilo, že „nevstúpi pre židovských utečencov do vojny s Nemeckom“ a o štvrť roka neskôr dokonca požiadalo Nemecko, aby židovskí emigranti dostávali do pasu pečiatku s veľkým J (Jude). Tým dalo najavo, že obetiam nacistického antisemitizmu nielen nehodlá samo pomáhať, ale naopak urobí všetko pro ich odmietnutie. Zo všetkých zúčastnených ponúkla významnejšie kvóty iba Dominikánska republika, bola ochotná prijať až 100 000 Židov. V skutočnosti sa však do tohto štátu dostala len časť z nich, ktorí splnili náročné podmienky pre prijatie. A tak Hitler slávil triumf: presvedčil sa, že niet výraznejšej medzinárodnej solidarity so Židmi, a ich perzekúcia sa môže začať. Čiže mocní sveta na čele s USA dali Hitlerovi plnú moc nakladať so židmi podľa jeho uváženia, mal „voľné ruky“ a už o štyri mesiace sa v Nemecku uskutočnil prvý pogrom počas krištáľovej noci. A už ste počuli, že sa to stalo v deň narodenín Martina Luthera, ktorý v roku 1543 napísal knihu „Von den Juden und ihren Lügen / O Židoch a ich klamstvách“, a nemeckí nacisti urobili to, čo v onej knihe navrhol: zabíjali Židov, pálili syngógy, a tak ďalej?

Kto čítal knihu Arona Grünhuta „Katastrofa slovenských Židov“ (PT Marenčin 2015), dozvedel sa o iných prekvapujúcich skutočnostiach, ktoré menia pohľad na tragický osud slovenských Židov v tých hrozných časoch. Slovenské vládne orgány od marca 1939 podporovali myšlienku vysťahovať 50-tisíc Židov do Palestíny, lebo nevedeli, aký osud ich tu čaká. S tým cieľom zriadili Sociálny úrad, ktorý zverili všetkým skupinám slovenských Židov, a uvoľnili na tento účel milión libier na slovenskom viazanom účte v londýnskej Barclays Bank. Aron Grünhut ako predstaviteľ ortodoxnej židovskej obce na tom základe zorganizoval transport do Palestíny na dvoch lodiach, pričom – ako píše – rozličné židovské organizácie a zväzy, napríklad Jewish Agency, Palestínsky úrad, sionistické skupiny Joint, Hicem či Hias – „úplne zlyhali“. Podľa Grünhuta bratislavskí sionisti túto záchrannú akciu z malicherných prestížnych dôvodov sabotovali, ba chceli jej zabrániť. Na ich podnet požiadala londýnska vláda bulharskú, aby sa lode z prístavu v Ruse dokonca vrátili! Vďaka neuveriteľnému Grünhutovmu úsiliu sa napokon viac ako 1300 Židov šťastne dostalo do Haify. A Aron Grünhut bol po svojom návrate do Bratislavy prenasledovaný – Židmi.

Keďže ide len a len o pravdu a nič iné, a texty majú byť len také dlhé, aby sa dali čítať, a keďže medzitým Františkove slová na Rybnom námestí ocenil aj bývalý komunistický funkcionár Peter Weiss, k téme sa ešte vrátime. A neodsúdime, len odpovieme aj na Vášaryovej vetu, že sa „katolícka cirkev dostala bezprostredne k presadzovaniu nacistického a fašistického režimu“ – ak pravda, nepredbehne nás a neodpovie KBS.

Dňa 24. septembra 2021.