Slová bez obsahu?

Je veľa podstatných mien, ktoré skôr mýlia akoby pomenovávali. Pre každého môžu mať rozličný význam. Veď to poznáme – slovo “SENO” niečo iné znamená pre zajaca a úplne iný význam má pre milencov.

Podobné nedorozumenia môžeme zaznamenať pri slovách SLOBODA, NÁROD, ROVNOPRÁVNOSŤ, SPRAVODLIVOSŤ, ZODPOVEDNOSŤ, SAMOSTATNOSŤ. Každé z týchto slov by si zaslúžilo samostatnú kapitolu ak nie celú knihu v školských osnovách na celom svete. Nakoľko nič takého neexistuje, ich význam si každý človek, každé zoskupenie, každý národ aj každý štát vysvetľuje tak ako mu to vyhovuje, resp. tak, ako mu sily stačia.

S toho plynie to množstvo osobných sporov, medzinárodných zápletiek a často aj vojen. Ak si silný človek, silný národ, silný štát myslí, že potrebuje niečo, napríklad prírodné bohatstvo ležiace na území iného štátu, obsah všetkých slov si prispôsobí cieľu podľa hesla – Môj prospech, (môj národ, môj štát), nadovšetko. Vedel to kancelár Nemecka aj prezident USA.

Veľmi podobný, ale oveľa komplikovanejší význam má slovo “ZVRCHOVANOSŤ”. Ak začneme skúmať, čo to je a pripojíme ďalší pojem, “ZVRCHOVANOSŤ NÁRODA” zistíme, že sa jedná hneď o celý komplex významov. Najskôr si musíme objasniť čo je národ. Ak urobíte prieskum vo svojom okolí možno zistíte, že desať opýtaných má osem definícií. Mnohí sa až do chvíle položenej otázky nad tým ešte nezamysleli – odpoveď uvaria z vody.

A tu je pudlo problému. Pre mnohých Slovákov je národ totálne zbytočná vec. Mohli by mať pravdu, keby pre všetkých ľudí na celom svete platil rovnaký princíp. História nás však už tisíc krát poučila a učí nás aj dnes. Svetové vojny v minulosti a hospodárske záujmy v súčasnosti vykrúcajú význam slov NÁROD aj ZVRCHOVANOSŤ podľa aktuálnej výhodnosti.

Nebolo to iné ani v našom spoločnom štáte. Keď sa v roku 1989 začali vetrať spoločensky dôležité pojmy, došlo aj na ich porovnávanie voči obom subjektom štátu. Oficiálne sa síce tvrdilo, že existuje rovnoprávnosť medzi Slovákmi a Čechmi, ale v skutočnosti platilo, že ide o latentný NÁROD ČESKOSLOVENSKÝ. Dnes je ľahké zistiť pravdu. Stačí, ak si vyhľadáte pozície Čechov a Slovákov na kľúčových miestach v riadení štátu, financií, armády, zahraničného obchodu, priemyslu, diplomatického zboru, … .

Poľahky zistíte, že zahmlievajúci názov je výhodný iba pre jednu stranu. Pre tú, ktorá sa vždy cítila národom a k národnému sebavedomiu po celé generácie umne a dôsledne vychovávala svoje potomstvo. Druhá strana bola vedená k nedôležitosti tejto veličiny pre život. Stačilo pracovať a čušať. Pochlebovačom sa dvere otvorili síce do treťotriednych, ale predsa – pozícií. To zo Slovákov vychovávalo Českoslovákov.

Hmla sa začala dvíhať, keď politická situácia v štáte dozrela k porovnávaniu a zistilo sa, že nerovnosti v mzdách, výrobných pomeroch, zahraničnej politike, …, prekročila únosné medze. Nevinný prejav rovnocennosti dvoch národov, dvoch subjektov dvoch zakladateľov spoločného štátu vybuchol, keď jedna, strana žiadala rovnocenné postavenie v názve štátu. Pomenovanie Československo – v zahraničí “Čeko”, chceli nahradiť názvom Česko – Slovensko. Aféru Česi nazvali Pomlčková vojna. Oni dávali medzi názvy subjektov pomlčku, Slováci spojovník. Neviem si ani predstaviť, keby požiadavka znela na zmenu názvu Slovenskočeská republika. Veď dodnes Slovenské politické aj kultúrne inštitúcie nedokážu pomenovať spoločnú akciu v tom správnom garde – podľa toho kto ju koná, resp. na území koho sa vykonáva.

Keď Slovenská národná rada na svojom zasadnutí 17. júla 1992 vyhlásila Deklaráciu o zvrchovanosti slovenského národa, vo Federálnom parlamente hrmelo. Nastalo celoštátne zemetrasenie. Začali sa čistiť kalné vody spoločného štátu. Namiesto gratulácií, prípitkov, osláv a priznania, že spoločný štát tvoria dva suverénne národy, ozývalo sa z českej strany mohutné – “ať si táhnou”. Nepomohol ani výrok nášho politika “Čechov do federácie dokopeme, aj keby nechceli”. Kto to nezažil, ten to nepochopí.

Začalo delenie. Delilo sa všetko a všade. Nakoniec 1. januára 1993 vznikli dva samostatné, suverénne štáty. Dnes môžeme povedať, že zavládlo nebývalo dobré obdobie medzi oboma národmi. Nikto na nikoho nedopláca, nikto nikomu nič nevyčíta.

Radosť a očakávania netrvali dlho. Nadišlo obdobie rozkrádania, kešu, násilia, gangsterstva, ale najmä zrádzania národných záujmov. Takmer všetko, čo bolo dovtedy vybudované začalo smrdieť – z jedinou výnimkou – ak sa to nedalo predať. Suverenitu sme stratili. Vstúpili sme do spoločenstiev, ktoré z tohto významného pojmu vyrobili biľag. Máme predstaviteľov štátu, ktorí namiesto Slovenska reprezentujú a presadzujú záujmy akejsi podivnej, nám neznámej Tejtokrajiny.

Súčasná vláda osočuje bývalé vlády, bývalá vláda obviňuje súčasnú. Z parlamentu sa stala klietka vlkov, z politických strán sú nepriatelia na život a na smrť. Každý chce ukoristiť čo najväčší kus z koláča voličov, aby ho hneť po víťazstve vo voľbách z hnusom vypľul.

Slová, tak dôležité pre život nikto nevysvetľuje, nikoho nezaujímajú. Nahradili ich PROSPECH, ZISK, JA, MOJE, MNE.

Ak národný parlament podriadi vlastné zákony cudzej mocnosti, ak veliteľ národnej sily je podriadený (hoc aj skryto) cudziemu veleniu, ak predstaviteľ štátu radostne prijíma inú moc nad vlastným štátom, nemôže byť o suverenite Slovenskej republiky reč. Zo SUVERENITY sa stalo slovo bez obsahu.