Mudrosráč verzus ľuď

Zarastený. Potopené oči. Zostarnutá tvár s ovisnutou kožou. Známky rýchleho starnutia. Chudý s chorobne vypučeným pupkom. Vysilený, so šedinami, ktoré tam predtým tiež neboli. 

Poď ťarchou toľkej nenávisti, akú som na Slovensku ešte nikdy nevidel, by zostarol aj olivový strom, nieto človek. Žiadny muž nie je taký silný, aby dokázal zápasiť dlho s toľkou zlou energiou, ktorú mu slovenský svet denne posiela. Sú to miliardy negatívnych myšlienok Slovákov, ktoré ho zabíjajú. Muža, ktorý zažil toľko porážok, že každú ďalšiu si už odmieta priznať. Človeka, do ktorého odmieta vstupovať už aj vlastná duša. Človeka s pocitom, že mu prestal rozumieť celý svet. Zabíjajú nešťastníka. 

Melie zreteľne z posledného a celé Slovensko mu denne, praje šibenicu stále viac a viac. Očami národa, už na nej dávno stojí. A smrť, tá služobnica večnosti, mu stojí za chrbtom. Stojí a zaťahuje slučku na krku. 

Už mu do posmešného smiechu nie je. Teraz, má ten posmešný úsmev na tvári ona – smrť. To Slovensko, plné vnútenej nenávisti ju zobudilo a prinútilo k predčasnej službe. 

Kde sa podel ten chlapec, s vrodeným posmešným úsmevom, ktorý onoho času prišiel do parlamentu ako nový, plný odsudzovačnosti, elánu valcovať mocných a odhodlania zmeniť ich svet, do ktorého v skutočnosti, nikdy nepatril? Kde sa podel ten silný muž, ktorý prevalcoval všetkých mocných, aj tých ktorí sa mu do cesty nikdy nepostavili a iba stáli stranou? Prečo si myslel, že to skončí inak, ako bezhraničnou nenávisťou celého národa? 

Cesta do spoločenského pekla je vydláždená samými dobrými úmyslami posmešných chytrákov.

Mudrosráč verzus ľuď. Súdi ho sám diabol spásy národa.

Človek nikdy nemá dosť síl zvládnuť všetko a vyrovnať sa každému. Preto chytrí ľudia, schopní hoc aj prekročiť svoj vlastný tieň, kráčajú vždy o jeden krok za ním – za svojim tieňom.

Človek sa môže stať v živote bohatým alebo uznávaným, ale štátnikom sa musí narodiť. O zvyšok sa postará osud a štátnik mu pritom len asistuje. Fiktívna sila osobnosti sa nedá hrať večne. A aj ľudská dôstojnosť, ktorá ťa roky falošne hladila po pleciach, ťa nakoniec prekľaje. Ľudská nenávisť, tá sestra chytráctva a posmešnosti vyjde nakoniec vždy na povrch a oddelí plevel od zrna. Vezme si tvoj úsmev a vsadí ho do tváre tvojho úhlavného nepriateľa. 

Už ho konečne zabite, nech  toľko netrpí! V tom bahne nenávisti pod šibenicou sa zmietame všetci a jeho smrť je naše vykúpenie. Nemôžeme sa na to týranie vzrastené pod tatranskou šibenicou už pozerať. 

Staroslovanský Boh Veles, ten nekonečný ochranca oviec, stád a ich pastierov nakoniec vyhovie národu, vezme na seba červené rúcho kata, do ruky sekeru a každodená scéna zhasne s jeho životom, ako keď sa skončí zlý sen. Aj takýto krutý a nenávistný vie byť svet Slovanov.  Ktosi neviditeľný, si u nás tú nenávisť objednal. Donedávna sme chceli iba demokraciu. Dnes máme totalitnú nenávisť.  Ten, kto to dodnes nevedel to zrazu pochopil.

Po jeho smrti, keď opadne nenávisť, prídu na radu jeho učeníci. Vyhlásia ho za syna Boha a postavia na ňom svoje učenie. Bude to jeho pomsta, ktorú nedokonal životom.