Posledná svetová vojna zabila desiatky miliónov Slovanov a nebola klišé. Na to by Ján Gordulič mal pri súboji s Eduardom Chmelárom myslieť. 

1) Eduardovi Chmelárovi by sa hodilo aj priezvisko Včelár. 2) Z humoru Jána Gorduliča mi nie je do smiechu

Pred pár dňami sa slovenská verejnosť pobavila, keď Eduard Chmelár vyzval na verbálny, akýsi vedomostný súboj komika Jána Gorduliča. Ostalo to bez odozvy. Iste, už len predstava, že Gordulič konkuruje Chmelárovi v otázkach histórie, či globálnych analýz privádza verejnosť, mierne napísané do rozpakov. Minimálne konzervatívnejšiu majoritu národa. 

Nemyslím si, že by Chmelár so svojimi polyhistorskými sklonmi mohol súboj prehrať, ale, sranda by to rozhodne bola.  Bol by to nepochybne zaujímavý súboj dvoch ideologických, hodnotovo rozdielnych svetov. Avšak, nech je už Gordulič akýkoľvek, humoru by sa klásť medze nemali, čo je zároveň jediný dôvod, prečo konzervatívna časť populácie toleruje napr. existenciu humoru dnešných stand-up komikov. Hlavne tých, ktorý svoj humor postavili na krčmových pódiách 5. cenovej. Na druhej strane, nejakú daň by neoliberáli predsa len mali zaplatiť za to, že im je dovolené žiť v hodnotovom svete konzervatívcov s podstatnou mierou tolerancie k ich mentálnym excesom. 

Platí to asi celkovo: dobrý komik by mal súboj prijať, aj keď je vopred prehratý. Ide predsa o zábavu. Preto konzervatívny odkaz pre Gorduliča znie: “Jano idéééš!” 

Asi som si takýmto svojim názorom zavaril, však? Najprirodzenejšou reakciou dnešného neoliberála je totiž plytká pomsta. Sú ako osy. Vyzerajú žlto ako usmiate slniečka, ale to humorné žihadlo nenávisti na backgrounde ich bytostnosti, my, konzervatívne včely pocitovo vnímame. Našťastie ľudia ako napr. Eduard Chmelár sú len akýsi dobrí včelári, ktorí ich v prospech nás, včiel dokážu skrotiť. 

Neoliberáli sú ideologická kulisa globálneho sveta. Všetko berú príliš osobne – sofistikovanú kritiku najviac. Je teda iba otázkou času, kedy sa stanem “obeťou humoru” prvého stand up komika aj ja sám. Títo ľudia totiž používajú humor aj na pomstu. Nevadí mi to, ide predsa o zábavu. 

Teda, dúfam, že zostane iba pri zábave, ono totiž, podprahový humor, akým je aj napr. humor spomenutého pána Jána, sa stáva spoločensky nebezpečný až v momente, pokiaľ nás dokáže názorovo rozdeliť natoľko, že sa začneme nenávidieť. Dovtedy je úplne neškodný a iba sa smejeme. Vôbec nie je pritom podstatné na kom. Či na mne, alebo na niekom inom. 

Problém je, že typický humor dnešných stand-up kominov či Gorduliča rozdeľuje ľudí často. Na kastovanie je tento druh humoru typovo totiž zameraný. Ale, nie o Gorduličovi som chcel písať, rozhodne nie primárne. Jednu vec však predtým, ako rozvinieme širšie súvislosti nenávistného humoru dopísať treba. Typický, protestantský humor, ktorým dnešní komici opierajúc sa o rebéliu lutherovského typu odporujú v súčasnosti namiesto pôvodných kresťanských (často bohužiaľ aj neľudských totemov viery vyskytujúcich sa v cirkvách v minulosti) ničí dnešné ideológie. A to je problém, lebo, ideologické moci sú spoločenskými mocami rovnako, ako sú nimi ďalšie tri spoločenské moci – exekutívne, politické a justičné. Iba sa o ideologickej moci, ako o spôsobe riadenia dnes moc nehovorí.

Slovensko má nesmierne šikovných jedincov aj spomedzi konzervatívnych ľudí. V minulosti, keď som pre rozsiahlu komplikovanosť problematiky mocí spomenul v článku len tri moci – exekutívnu, politickú a justičnú, bol to práve konzervatívny čitateľ, ktorý ma v komentároch opravil správnym tvrdením, že ich je v skutočnosti päť. Má pravdu. Moc ideologická a moc konceptuálna sú rovnako nástrojmi, ktorými sa spoločnostiam vládne. Dokonca sa často s ďalšími mocami prelínajú, pričom moc konceptuálna je vlastne akousi matkou mocí a zvyšné štyri moci sú akoby jej dcérami. Bolo však pre manipulatívne mocenské skupiny jednoduchšie, vyhlásiť nástroje ideologických moci za ľudstvu nebezpečné (hlavne komunizmus), čím sa akoby zbavovali jednej z množiny mocí, ktorá pomáha držať ľudský svet v spoločenskej rovnováhe. 

Mimochodom, teraz som krčmovým humoristom cez vyjadrenia o komunizme opäť nahral na smeč. Akoby chorí predstavitelia komunizmu zabili viac ľudí, ako zabili chorí predstavitelia neoliberalizmu. Je to iba hra na slepú babu. Neoliberalizmus, ktorý sú tieto ľudské typy náchylne vyznávať ako totemy svojej viery v neomyslenosť, je tiež iba druh ideológie. Čudnej, postavenej na neexaktnosti exaktných vecí, ale je to stále len ideológia a je nástrojom ideologickej moci. 

Mimochodom, vcelku ma pobavil svojho času aj stret iných hodnotových svetov. Bolo ním spoločenské zdôvodnenie napádania na hrane zákona, akým počastoval Michal Havran farára Mariana Kuffu, keď burcoval verejnosť, aby poslala Kuffu do cirkusu. Havran tvrdil, že tým iba protestantsky likvidoval súčasné totemy nenávisti. Ono totiž, ak Boha neba napáda v ľudskom svete iný Boh, tým, že sa hrá na ešte väčšieho Boha – Boha pekla a tvári sa pri tom, že mu ide o dobro ľudu, tak je to vcelku úsmevné. Je to 21. storočí také stand up komické alebo ideologicko-havranovské, aby som to pomenoval správnejšie. Ide totiž v skutočnosti o ideologický boj dvoch predstaviteľov medzi sebou súperiacich cirkví. Mimochodom, vedený dosť pod úroveň.

Gordulič sa pri svojich humorných excesoch často dotýka zložitých a nehumorných tém, napríklad pôsobeniu NATO a podobne – jasné veď “ide o humor”, nie? Tiež problematiky vojenských politík, aké vedie dnešné Rusko a podobne. A konzervatívnych ľudí to vie nahnevať. Iste, o to predsa ide. Keď chcem niekoho v spoločnosti poštvať proti sebe, tak verejne, ústami šaša poukážem na dva proti sebe stojace totemy viery v nenávisť. Je to, ako keď vletí osa do úľa – vyruší včely natoľko, že sa začnú následne napádať aj medzi sebou.

Keď si však pozriete iba na základné údaje o dnešných vojenských režimoch, napríklad počet vojakov v aktívnej službe, tak pochopíte, že vojenské politiky Ruska, či naopak NATO sú vlastne akýmsi vojenským stand-up predstavením v porovnaní so skutočnými svetovými hrozbami. 

Napr. Severná Kórea má dnes po zuby ozbrojenú armádu, s počtom 7,300,000 členov. Vietnam, ktorý je na 2. mieste má 5,522,000 členov a Čína, má 3,972,000 členov v aktívnej vojenskej službe. Kdežto Rusi sú s 1,599,000 bajcami až na šiestom mieste v poradí a Američania so svojimi 1,400,000 armers sú dokonca až na siedmom mieste. Predbehli ich také veľmoci, ako napr. Južná Kórea a India. Keď si k tomu prirátate fakty, že Čína a Severná Kórea sú jadrové veľmoci a Vietnam disponuje najväčším pozemným vojenských vybavením na svete, pričom geopoliticky a ideologicky sú si tieto krajiny veľmi blízke, tak pochopíte, že to, na čo poukazuje Gordulič pri jeho humorných excesoch je len spôsob, ako proti sebe postaviť Slovákov nemiestnym vyzdvihovaním Američanov proti Rusom, na priateľstve s ktorými si Slováci historicky zakladajú. Reálna vojenské hrozba je totiž úplne niekde inde a súboj medzi Američanmi a Rusmi je iba verejnosti určený pingpong dvoch ideologicky rozličných svetov, ktoré Gordulič zneužíva na propagandu svojej ideológie. Ideológia znamená totiž spoločenskú moc. Ale, keby ste sa Gorduliča priamo spýtali, či vyznáva ideológie už z princípu, tak sa stavím, že vám bude tvrdiť, že nie, že je ich najväčším odporcom. Neviem si teda živo predstaviť, ako by nazval ideológiu neoliberalizmu, ktorej je na Slovensku jedným z popredných šíriteľov. 

Ideológia je z hľadiska spoločenskej moci nesmierne dôležitá vec, preto som rád, že ľudia, ako napr. Eduard Chmelár sa k svojej ideológii hlásia otvorene. Každý máme totiž k niečomu blízko. U Chmelára je to socializmus, u iného sú ideológiou jeho koníčky a u niekoho je ideológiou mamona. Ale skrývať svoje ideológie za humor alebo za vieru, mi príde svojské. Nechcem to však nijako kritizovať. Iba konštatujem, že tá osobnostná ideologická veľkosť skrytá za pokrytecký, navyše zlý humor či pokryteckú vieru, je vlastne malosť. A je pritom úplne jedno, o akej type viery či humoru hovoríme. Ja proti vieram ani humoru totiž nič nemám. Naopak. Sám som veriaci a  veľmi veselý.

Na svete naozaj existujú hrozby, aj vojenské samozrejme. A som zato, aby sme o nich hovorili. Ale vyrábať nenávistné žarty z fiktívnych hrozieb, len aby sa ľudia nenávideli alebo jeden druhého báli je feudálna praktika a v 21. storočí nahráva iba skrytým ideológom. V skutočnosti treba svet pred hrozbami chrániť tak, že budeme nútení sa navzájom globálne rešpektovať. A to platí aj vo vzťahoch medzi liberálmi a konzervatívcami, nie iba medzi armádami. Iná, lepšia cesta neexistuje. Žiadne lokálnejšie spojenectvá či naopak agresie alebo nebodaj fanaticko-liberálne obhajovanie vojen NATO alebo velebenie Globsecu nepripadá do úvahy. Dokonca ani Gorduličove obhajovanie podprahovým humorom. A verím, že dnes tá veta o rešpekte znie v ušiach ako klišé, ale koho je to vina? Nepochybne ľudí, ako je Gordulič. Chmelára som totiž nikdy nepočul robiť propagandu akémukoľvek vojenskému paktu. Naopak. Je vojenských riešení celoživotný odporca.