Svet speje do záhuby

Asi všetci, pre ktorých je internet zdrojom informácií, máme takú skúsenosť, že občas dostaneme e-mail, aký sme už v minulosti dostali. Niektoré kolujú aj pár rokov a stále sú aktuálne. Nedávno som jeden taký dostal.

Je to článok RNDr. Václava Větvičku s názvom: „Říkám již přes 20 let, rád přispěji na Afriku, ale jen na antikoncepci…“ Tento významný český prírodovedec v úvode konštatuje, že od roku 1930 vzrástol počet ľudí na Zemeguli z dvoch na vyše sedem miliárd.

Potom uvádza príklady z niektorých štátov Afriky a z Turecka. V Turecku sa za 80 rokov počet obyvateľov zvýšil päťnásobne, v Nigeri za 50 rokov osemnásobne, v Nigérii v roku 1950 žilo 33 miliónov obyvateľov, v roku 2014 to už bolo 177 miliónov, v Egypte v roku 1945 žilo 18,5 miliónov ľudí, odhad na rok 2025 je 103 miliónov. Celá Afrika má ročný prírastok 50 miliónov nových obyvateľov, to je jedno Francúzsko. A podobný enormný nárast populácie zaznamenáva aj veľká časť Ázie a niektoré ďalšie časti sveta. Pre porovnanie, v Európe za polstoročie pribudlo len 38 miliónov obyvateľov.

Pozrime sa aspoň na jeden aspekt dôsledkov tejto skutočnosti. Asi každý človek s aspoň priemerným IQ vie, že na výrobu takmer všetkých vecí dennej potreby je treba nejakú nerastnú surovinu a aj to, že ich zásoby na Zemi sú obmedzené. Tu sa chtiac-nechtiac dostávame k svetovej politike – je jeden štát, najväčší na svete, ktorý má takmer všetko: Rusko. Nemusíme hádať, ktorý iný štát už dávno hľadá cestu, ako Rusko oslabiť a potom sa zmocniť jeho obrovského prírodného bohatstva. A to platí aj o Afrike, s tým rozdielom, že po tomto kontinente sa naťahuje hneď niekoľko bohatstvachtivých rúk, vrátane jednej veľkej, žltej.

Ale vráťme sa k problému prírastku svetovej populácie v súvislosti s využívaním, vlastne s drancovaním prírodných zdrojov. Dostávame sa k ekologickej devastácii planéty. Spoza oceána prišiel taký zvyk, ktorý môžeme vyjadriť vzorcom „vyrobiť, predať, zahodiť“. A podľa možnosti vyrobiť tak, aby výrobok nemal veľkú životnosť, naschvál je tam nejaká súčiastka, ktorú nazývame kazítko (je na to aj iný, ešte priliehavejší názov), ktorá sa nedá opraviť ani kúpiť a je treba kúpiť celý nový výrobok.

Bohatá časť populácie chce stále mať napríklad nové auto, je to viditeľný dôkaz o ich prosperite, o ich bohatstve. Výrobcovia áut však neodhadli počet bohatých a zbohatlíkov, na celom svete o tom svedčia gigantické parkoviská áut, ktoré sa nikdy nepredajú. Čo môže byť názornejší príklad mrhania zdrojmi?

Už aj u nás na Slovensku má takmer každá rodina auto, niektoré majú aj dve či tri. To isté však chcú a budú chcieť aj ľudia v Číne, Indii či inde – a aj v Afrike s jej obrovským prírastkom obyvateľov. Aj tam chcú žiť ľudia naším neskromným spôsobom života… Výsledok? Nové, veľké ekologické problémy vznikajú ešte rýchlejším tempom, než pribúda nového obyvateľstva.

V Európe silnie ekologická uvedomelosť, i keď aj tu sú aj zlé príklady – u nás napríklad slávny Luník IX. V Európe sa robí mnoho opatrení, aby sme znižovali spotrebu, aby sme vyvíjali dokonalejšie technológie, sprísňujú sa predpisy o emisiách, o separovanom odpade a podobne. Lenže prínos európskeho kontinentu je pre našu planétu málo rozhodujúcim prvkom, keď sa rovnako nespráva väčšia časť sveta.

Pri raketovom raste populácie rastú primerane, to znamená enormne, aj nároky na zdroje a následne aj obrovský nárast odpadkov. Znečistené sú rieky i moria, na mnohých miestach vodné živočíchy už nie sú zdravou potravou, nerozumným hospodárením sa znehodnocuje pôda, ktorá je už teraz niekde vyčerpaná, pričom potravín je treba čoraz viac. Nekontrolovateľná ťažba dreva v povodí Amazonky má vplyv na svetovú klímu, atď.

Všetky tieto problémy by sa dali vo veľkej miere regulovať, nie formálne, ale naozaj, keby OSN so svojimi sekciami nebola ovládaná a ovplyvňovaná silami v pozadí, pre ktoré je posvätný bezohľadný biznis. Preto, ale nielen preto, svet pomaly speje do záhuby. Keď v rokoch 1798 – 1820 Thomas Robert Malthus publikoval svoju teóriu o nebezpečenstve preľudnenia planéty Zem, mnohí boli proti jeho názorom, lenže v tých časoch nemohli tušiť, ako je možné s vyspelými technológiami tak rýchlo zničiť životné prostredie na našej modrej planéte.

Dalo by sa hovoriť o zodpovednosti jednotlivých štátov, ale povedzme si radšej to podstatné: životné prostredie neznečisťujú domorodci pri rieke Omo v Etiópii, ktorí žijú v súlade s prírodou, ale práve najbohatší ľudia svojimi autami, jachtami, helikoptérami a celým svojím luxusným životom. Nemienia sa toho vzdať a tí ostatní, tí to chcú tiež. Vidíte nejaké východisko?