Tiger a lev

Tiger a lev. Pýtal som sa priateľky, ktorá chovala tigra a leva, ktorého má radšej. Povedala, že spočiatku boli obe šelmičky veľmi milé, prítulné, priateľské a priadli ako mačičky. Tešila sa na každé stretnutie s nimi a mala pocit, že ju milujú. Zväčšila im výbehy, vybudovala im objekty na bývanie, sklad na zásoby, stavby na cvičenie aj pre zábavu. Dobre ich kŕmila a všade chválila. Rástli. Dospeli. Ich nároky narastali. Časom prestali priasť. Pýtali si stále viac. Ich nároky prevýšili hladinu radosti. Prestala ich vychvaľovať. Už nemohla vojsť do ich výbehov kedy chcela, napriek tomu, že jej patrili. Dokonca začali na seba žiarliť. Keď išla k jednému, druhý vrčal, ukazoval zuby aj pazúry. Začala ľutovať okamih, keď si ich pustila do dvora. Opýtal som sa – keby si ich vypustila niektorý z nich by ťa pred tým druhým ochránil? Asi by ma najskôr zabili a potom by sa pobili o väčší kus. Čo ti vôbec napadlo obstarať si také zvery, veď si mala dosť skúseností, aby si vedela ako to skončí. Odpovedala, vieš, aj susedia ich mali.

Ezopa som iba čítal, ale jeho myšlienkové pochody a poučenia sa mi páčili. Keď sme sa, prostredníctvom politikov dostali do sféry vplyvu východnej mocnosti, vznikli aj dve vojenské zoskupenia. Vtedy sa nás nikto nepýtal na názor. Patrili sme tam a basta. Roky plynuli a geopolická situácia sa zmenila. “Náš” pakt zanikol. Tešili sme sa. Zrušili sme povinnú vojenčinu a sľúbili sme si, že do žiadneho vojenského zoskupenia už nikdy nevstúpime. Ak by to predsa len niekoho napadlo, súhlas občanov musí byť podmienkou. Dali sme to do Ústavy.

Netrvalo dlho a ajhľa. Už sme tam. Spočiatku iba kopec rečí, sľubov, zľahčovaní, výhovoriek. Ale prituhuje. Pár cudzích vojakov narastie na vojenskú jednotku, vojenské cvičisko ovládnu cudzí velitelia, naše letisko, naše kasárne, naše výcvikové priestory zmenia majiteľa. Dokonca aj naše najväčšie nálezisko húb je nielen v čase sezóny občanom neprístupné, ale takmer celý rok slúži ako strelnica. Asi nie pre našu pidiarmádu. Či?

Kde bolo referendum? Kto porušil Ústavu? Kto pripomenie okolnosti politickej svojvôle? Kto zoberie na zodpovednosť vinníkov? Prečo sme nedostali možnosť vyjadriť sa?

Kto sa prejavil ako prvý spoluvrah, keď povolil prelety cez naše, vtedy ešte neutrálne územie? Vtedy to bolo niekoľko lietadiel, dnes už sú to mohutné konvoje. Už roky sa presúvajú po cestách, po koľajniciach aj vzduchom. Zvláštne. Iba jedným smerom.

Ja som bol na základnej vojenskej službe v búrlivých rokoch 1967 a 1968. Na vlastnej koži som zažil stretnutie “spriatelených” armád. Zažil som hrozby aj dôsledky z toho plynúce. Videl som postavenie našich veliteľov, ich charaktery aj ich minivplyv na vojsko. Pritom sa jednalo iba o akési nedorozumenie v spoločnom vojenskom zoskupení. Vtedy sme jednomyseľne ľutovali, že sme v pakte. Skutočne sme závideli Rakúšanom, Švajčiarom, aj Švédom. Majú vlastnú armádu, vlastnú obrannú politiku a voči všetkým vojenským zoskupeniam sú neutrálni. Ani jedno zoskupenie ich nepovažuje za nepriateľa. Môžu vyrábať, môžu predávať, môžu nakupovať, môžu komunikovať. Ak by zajtra vypukol konflikt, kam by smeroval skôr. Na Viedeň, alebo na Jaslovské Bohunice a Slovnaft ; na Švechat, alebo na Sliač a Malacky.

Že by ryba smrdela od hlavy? Presnejšie – od hláv? Sú veci, ktoré nemôže posúdiť človek bez základných predpokladov. Hluchý nepočuje hudbu, slepý neposúdi obraz, ale slepý, hluchý do seba zahľadený politik, bez vojenskej skúsenosti to dokáže. Robí to o to zapálenejšie, keď mu rovnako postihnutí miništrujú. Ak by sa aspoň lepšie učili vedeli by, čo bolo v roku 1938, 1944, 1945, 1956, 1958, 1968 a vedeli by aj, čo sme si v roku 1989 sľúbili.

Brezová 18. apríla 2021