Ostré odsúdenie kresťanstva vyznávačmi indických Véd 1

V súčasnosti sa začína pomerne veľa hovoriť o múdrosti slovanských Véd i Véd indických, ktoré majú veľa spoločného. No a jedným zo spoločných znakov stúpencov oboch duchovných učení je ich odpor, ba až nenávisť voči kresťanstvu. V snahe pochopiť najhlbšie korene ich nevraživosti som sa pustil do skúmania tejto problematiky, na základe čoho vznikla séria článkov, snažiacich sa o hlboký a najmä objektívny pohľad. Prvý text z nich vám teraz predkladám.

Čo sú to vlastne Védy a prečo ich stúpenci hladia s takým odporom na kresťanstvo?

Indické Védy sú nádherné prastaré učenie o podstate sveta a o zmysle ľudského bytia. Učenie, ktoré má vo svojej čistej podobe naozaj mimoriadne blízko k pravde.

Podľa Véd tvoria podstatu sveta dve základné, večne súperiace sily. Sila ducha, čiže horná sila a sila hmoty, čiže dolná sila. Horná sila je silou Svetla, podobajúcou sa večne žiariacemu slnku ducha, z ktorého tryskajú malé iskierky svetla. Tie sa vo veľkej vzdialenosti od žiariaceho duchovného slnka postupne ochladzujú, zhmotňujú a stávajú ľuďmi. Tým sa dostávajú pod vplyv spodnej sily hmoty, s jej všetkými možnosťami, žiadosťami a užívaním si.

Úlohou človeka v hmotnom svete však nie je podľahnúť lákadlám hmoty, ale naopak, svojim neuľpievaním na hmotnom a svojim rozvíjaním vysokých a ušľachtilých ľudských vlastností má v sebe čoraz viacej rozdúchavať iskričku svetla, ktorú si ako drahocenný dar priniesol do hmotnosti z ríše ducha.

Tento drobný plamienok svetla máme v sebe čoraz viacej rozdúchavať a rozhojňovať, aby sa z nás nakoniec stala žiarivá svetlá bytosť, ktorá sa bude môcť opätovne plne zjednotiť s úrovňou večne žiariaceho slnka ducha. Splynutím s ním dôjde k oslobodeniu sa od hmoty, kde vládne čas, smrť, bolesť a mnohé iné strasti.

Všetko dobré, čisté, spravodlivé a ušľachtilé, čo človek vo svojom živote robí ho vnútorne povznáša a dvíha smerom k Svetlu. Týmto spôsobom čoraz viacej rozpaľuje svoju pôvodnú iskričku svetla a jeho osobnosť sa čoraz viacej približuje k cieľu svojho bytia, ktorým je znovu zjednotenie sa z úrovňou ducha.

Táto úroveň je tiež nazývaná aj úrovňou Svetla poznania, pretože poznanie jej existencie, ako i poznanie cesty k nej je najrozhodujúcejším a najvyšším poznaním ľudského bytia.

Pomenovanie úrovne Svetla ako úrovne poznania má tiež hlboký zmysel práve v súvislosti s jej protipólom, a síce s úrovňou hmoty, ktorá je naopak úrovňou nevedomosti. Kto totiž podľahne ilúzii hmoty a myslí si, že hmota je tým jediným čo existuje, kto sa vo svojom živote sústredí len na to, čo mu môže ponúknuť hmota a nič iného pre neho neexistuje, ten sa stáva bytosťou, ktorá uviazla v temnote nevedomosti.

So zrakom zastretým nevedomosťou sa takáto bytosť potom naplno oddáva hmote a jej pôžitkom. A z jej nevedomosti sa rodí egoizmus, chamtivosť, poživačnosť, neušľachtilosť, nespravodlivosť a všetky ostatné negatívne vlastnosti. Bytosti, žijúce v nevedomosti, bez svetla poznania pravej podstaty bytia vytvárajú svet zla, bolesti, utrpenia, bezcharakternosti, vojen a mnohého iného, čo tak dôverne poznáme.

Podľa Véd sa rodíme dvakrát. Prvý raz z úrovne Svetla poznania do úrovne nevedomosti, totožnej z hmotným svetom. Vo svojom vnútri si však nesieme ako dar potenciál k plnému rozvinutiu sa v žiarivú bytosť svetla, ktorou vo svojej najvnútornejšej podstate sme. Ak to dokážeme, našim druhým zrodením sa stáva zmŕtvychvstanie z hmoty, totožné s opätovným zjednotením sa s úrovňou Svetla poznania. Poznali sme totiž, kým v skutočnosti sme a rozvinutím všetkého najušľachtilejšieho a najlepšieho v sebe sme sa stali žiariacou bytosťou svetla, ktorá povstáva z mŕtvej hmoty do večného života kráľovstva ducha. Bytosťou, ktorá dokázala rozlámať všetky putá nevedomosti a plne splynúť so Svetlom poznania.

Toto je veľmi zjednodušeným spôsobom vyjadrená, čistá podstata Védskeho učenia, ktoré môžeme nájsť v určitej pozmenenej podobe trebárs v budhizme, alebo v prvotnom, gnostickom kresťanstve.

Ako teda vidieť, Védy sú naozaj učenie krásne, podnetné a duchovne veľmi inšpirujúce. Učenie, jednoznačne v sebe nesúce nezanedbateľnú pečať pravdy. Pokiaľ teda priaznivci Véd hovoria iba čisto o Védach, je všetko v poriadku. Je to vždy povzbudzujúce a budujúce.

Priam rapídny zlom však nastáva vtedy, keď začnú hovoriť o židovstve a z neho odvodenom kresťanstve, pretože židokresťanstvo považujú za padlý kult. Existuje totiž základné delenie božstiev na dva druhy. Na božstvá neba a božstvá zeme a podsvetia – čiže božstvá chtonické. A tieto nízke, chtonické kulty majú jeden významný spoločný rys. Je ním prinášanie krvavých obetí, ako tomu bolo napríklad u Aztékov.

No a prívrženci Véd radia ku chtonickému typu náboženstiev i židokresťanstvo. Židovstvo s jeho prinášaním krvavých obetí a kresťanstvo s jeho uctievaním krvavej obety Krista na kríži.

Skutočná obeta totiž podľa Véd nemá spočívať v prelievaní krvi, ale v odstraňovaní našej vlastnej nízkosti, neušľachtilosti a ostatných negatívnych vlastností.

Kresťanstvo ale hlása, že svet bol spasený krvavou obetou Krista na kríži. A preto každý naivný kresťan, ktorý pije krv a je telo obetovaného baránka je v podstate uctievačom temného, chtonického kultu dolnej sily, ktorému sú prinášané krvavé obete. A okrem toho kresťania veria v hmotné, fyzické a telesné zmŕtvychvstanie Spasiteľa, čo je opäť svedectvom chtonického kultu, postaveného na velebení božskej podstaty hmoty v podobe viery vo vzkriesené, fyzické telo Krista.

Z hľadiska priaznivcov Véd ide teda evidentne o náboženstvo chtonické, čo so sebou nevyhnutne prináša celý rad rôznych negatív.

Prvým z negatív je stav permanentnej vojny, pretože mier je považovaný za slabosť, za neplnohodnotnosť bytia a za stav úpadku. Vojny totiž so sebou nevyhnutne prinášajú vraždenie a obete tohto vraždenia sú v podstate rituálnymi obeťami chtonickému božstvu krvi. To následne prejavuje svoju priazeň všetkým, čo mu takto slúžia. Priaznivci Véd sú toho názoru, že pokiaľ budú ľudia jesť telo a piť krv obetovaného bránka a týmto spôsobom uctievať chtonické božstvo krvi, dovtedy mu bude svet podrobený a permanentné vojny budú na dennom poriadku.

Ďalším negatívnym dôsledkom padlého, chtonického kultu židokresťanstva je vo svete všeobecne prevládajúca pretvárka. Prvoradé sú totiž jedine záujmy hmotné. A každý, kto ich chce dosiahnuť má právo preľstiť všetkých naivných idealistov a dôverčivých hlupáčikov svojou navonok predstieranou dobrotou a humanizmom, pričom v skutočnosti mu vždy pôjde iba o dosiahnutie materiálnych cieľov.

Ďalším znakom je, že všetky naše žiadosti sú legitímne, pretože ich máme od božstva zeme a hmoty. A preto ich máme právo plne uspokojovať, čo v podstate znamená život bez akýchkoľvek mravných a morálnych zásad.

Ďalším znakom je pohľad na svet, ktorý je vnímaný ako zlý. Môžeme to vidieť trebárs v boji v prírode, kde silnejší požiera slabšieho. Jednoducho taký je princíp života a preto aj ľudia musia byť tvrdými. Tvrdými a bezohľadnými voči slabším a menej schopným. Svojou tvrdosťou a bezohľadnosťou sa totiž stávajú vernými služobníkmi božstva, ktoré učinilo svet takým, aký je. Vyznávaním jeho princípov sa potom chtonické božstvo odmení všetkým svojim verným tak, že sa im bude dariť.

Ďalším znakom je presvedčenie, že všetko je iba náhoda. Je teda absolútne zaznávané východné učenie o karme, na základe ktorého je naša súčasnosť vždy iba logickým dôsledkom našich predchádzajúcich činov. Pre toho, kto ale popiera túto logickú zákonitosť je potom úplne jedno, či koná morálne, alebo nie. O našom osobnom bytí totiž rozhoduje chtonické božstvo absolútne ľubovoľne. Preto je dobré permanentne si ho nakláňať na svoju stranu vyššie spomínanými, krvavými obeťami, ale človek osobne si môže v podstate robiť čo len chce.

Súhrnne to teda znamená, že pokiaľ bude svet podrobený chtonickému božstvu krvi, pokiaľ budú kresťania prijímať telo a krv obetovaného baránka, bude naša planéta stále pod vplyvom tohto padlého kultu. A preto bude na svete stále zlo, bieda, vraždenie, vojny, pretvárka, bezohľadnosť, chamtivosť a zvrátenosť.

Takýto je teda z hľadiska priaznivcov Véd pohľad na padlé náboženstvo, akým je podľa nich židokresťanstvo, pričom z mnohých tvrdení cítiť pravdu, ale zároveň z mnohých iných zase naopak nepravdu. Je preto zvlášť dôležité, aby sme z tejto zmesi právd a neprávd dokázali jasne od seba oddeliť to pravdivé od nepravdivého. Lebo tí, ktorí v mnohých vyššie uvedených myšlienkach a názoroch tušia pravdu, môžu spolu s ňou súčasne absorbovať aj veci nepravdivé. A na druhej strane zase tí, ktorí uvedené myšlienky a názory priaznivcov Véd na kresťanstvo vnímajú ako nepravdu, môžu spolu s touto nepravdou odmietnuť aj to, v čom sa predsa len skrývajú zrnká pravdy.

Dôsledne od seba oddeliť pravdu od nepravdy a ukázať si, ako sa veci majú a ako je to v skutočnosti však už nechajme vyhradené ďalším článkom tohto cyklu.