Vatikán sa vyjadril jednoznačne: homosexuálny zväzok nie je manželstvom

Včera (15. 3. 2021) vydala vatikánska Kongregácia pre náuku viery záväzný výklad (responzórium) k otázke:
„Má cirkev právomoc požehnať spojenie osôb rovnakého pohlavia?“
Odpoveď je jasná a jednoznačná: NIE

Vatikán tak rázne ukončil dlhotrvajúce iniciatívy na cirkevné zrovnoprávnenie zväzkov partnerov rovnakého pohlavia s manželstvami medzi mužom a ženou. Nádeje aktivistov LGBTI komunity v istom zmysle povzbudil aj sám pápež František, keď sa v minulosti vyjadril, že homosexuálne páry si zaslúžia právnu ochranu, že sú to tiež „Božie deti“, ktoré majú právo patriť do rodiny. LGBT komunita si to vyložila ako náznak, že sa čoskoro dočká splnenia svojich cieľov aj na najvyšších cirkevných miestach. Zamietavé stanovisko Kongregácie tieto nádeje nadobro zmarilo. So záväzným výkladom Kongregácie už bol oboznámený aj pápež František a dal mu plné požehnanie.

V zdôvodnení sa kongregácia vyslovila tak, aby predchádzajúce vyjadrenie pápeža Františka vyznelo ako úplne v súlade s cirkevným výkladom. Osoby, ktoré sa hlásia k homosexuálnej orientácii sú rovnoprávni členovia cirkvi a zaslúžia si jej plnú podporu a požehnanie. Cirkev však nemá právomoc požehnávať hriech a sexuálne spojenie dvoch ľudí rovnakého pohlavia považuje za hriešne. Cirkev by teda mala rozlišovať medzi homosexuálnymi ľuďmi, na ktorých jej záleží a ktorých chce priviesť k životu v súlade s Božím plánom, a preto ich nevylučuje z požehnania. Ale rozlišuje ich hriešne činy, ktorým požehnanie nepatrí. Okrem toho, manželstvo je sviatosť a má presne definovaný obsah, ktorý cirkev nemá právomoc zmeniť.

Niektorí komentátori vysvetľujú výklad Kongregácie, ktorý je predsa len napísaný diplomaticky a s citom, že Vatikán jednoznačne odmietol tézu LGBTI komunity, že sexuálna orientácia je otázkou voľby. Cirkev celým svojim učením vedie ľudí k napĺňaniu Božieho plánu a nemôže, nemá na to morálne a teraz ani právne kompetencie, aby požehnala rozhodnutia, ktoré nie sú v súlade s týmto Božím plánom.

Nespokojnosť prominentov LGBTI

Celý rad prominentných osobností LGBTI komunity, medzi ktorými sa najčastejšie spomínajú Panti Bliss a Elton John. Ten sa začudoval, že cirkvi neprekážalo, keď si práve na jeho „svadbe“ urobila reklamu. Panti Bliss na twitteri napísala, že jej je postoj Vatikánu srdečne ukradnutý, že len kvôli LGBTI+ komunite napíše, že „katolícka cirkev vám požehná kravu, maštaľ, trampolínu, rozmetač hnoja, nádrž na septik, náckovský lokál, adolescentného rapera, gélové nechty, videá na internete, sendviče, kamene, kanvu s vodou, bublinkový čaj, parochňu, šperky, ale nepožehná pár gejov“.

Komentár: Na Panti Bliss si všimnime typickú liberálnu demagógiu a bohorovnosť. Výklad Kongregácie neodmietol dávať ľuďom rovnakého pohlavia požehnanie, ale odlišuje ho od sviatosti manželstva, ktorá je presne definovaná. Náznak, že cirkev má pár gejov za menej ako „nádrž na septik“ je demagogickým úderom pod pás.
Kongregácia uznáva, že definíciu manželstva určil Boh a jej neprísluší túto definíciu meniť. Aktivisti LGBTI si však myslia, že oni sú na zmenu tejto definície kompetentní.

Hľadanie génu homosexuality…

Dnes liberálne vládnuce strany venujú obrovské financie na výskum, ktorý má za úlohu nájsť genetické príčiny homosexuality. Nájdenie takéhoto „génu“ by malo veľký politický význam. Vedci konečne priniesli dôkaz desaťročia opakovanej tézy, že homosexuáli za svoje sexuálne správanie nemôžu, lebo sa už rodia s „inou sexuálnou orientáciou“. Na tomto by nebolo nič mimoriadne. Je celkom bežné, že sa ľudia rodia s vrodenými genetickými odchýlkami, ktoré ale znamenajú určitý zdravotný hendikep a sú dôvodom na liečbu financovanú zo zdravotného poistenia. V prípade homosexuality však ide o iný prístup. Liberálne elity by chceli túto skupinu ľudí privilegovať a zaradiť „inú sexuálnu orientáciu“ medzi ľudské práva.

Medzi prvými vedcami, ktorí publikovali „dôkazy“ o genetickej podmienenosti homosexuality, bol tím Deana Hamera z Národného inštitútu na výskum rakoviny (USA) v roku 1993. Už vtedy tento výskum čelil kritike kvôli metodologickým nedostatkom, najmä veľmi malej vzorke (okolo 100 rodín). To však nebránilo časopisu Science, aby o tomto výskume informoval ako o „dôkaze“ genetickej podmienenosti homosexuality, ktorý sa našiel v génoch na chromozóme X. Mimochodom, časopis Science sa považuje za veľmi seriózny zdroj, v podstate vlajková loď vedeckých informácií pre odborníkov aj laickú verejnosť. Všetky články sú podrobené odbornému posúdeniu a nepodložené bulvárne senzácie sa tu prakticky nevyskytujú.

Takže od publikovania informácií D. Hamera v roku 1993 sa „dôkaz“ o vrodenej povahe homosexuality dostal do všetkých argumentačných príručiek agendy LGBT a účastníci gay-pridov tomu takmer bezvýhradne veria. Vedci si však veľmi dobre uvedomovali slabiny tohto i podobných genetických výskumov na obmedzených vzorkách. Navyše, ako na potvoru, ďalšie výskumy nie a nie zopakovať a potvrdiť Hamerove zistenia.

…bolo napokon márne

Práve preto vykonal medzinárodný tím, prevažne z Harvard medical school a Inštitútu molekulárnej medicíny z Massachusetts, pod vedením A. Ganna, rozsiahlu širokospektrálnu štúdiu na materiáli z genetických bánk z USA, Spojeného kráľovstva a Švédska. K dispozícii mali materiál od viac ako 477 tisíc jedincov, z toho takmer 30 tisíc deklarovalo určitý „stupeň homosexuality“ od jednotlivých náhodných udalostí v mladosti až po jednoznačnú preferenciu rovnakého pohlavia.

Táto gigantická štúdia genómu však aktivistom LGBT priniesla sklamanie. Výsledkom nebolo objavenie žiadneho „génu homosexuality“. Väčšina vedeckých časopisov výsledky komentuje tak, že genetická podmienenosť homosexuality je „totálny mýtus“.

Záver, ktorý si komunita LGBT-friendly dovolí zo štúdie formulovať vo svoj prospech, znie asi tak, že homosexuálne správanie je z 8 – 25 % štatisticky korelované s genetickou variabilitou. Tá genetická variabilita však zahrňuje nie jedno miesto v genetickej mape, ale najmenej päť. (!) Najmilitantnejšie kruhy štúdiu na drzovku interpretujú tak, že „genetika z 25 % vysvetľuje homosexualitu“. Ľudia, čo toto tvrdia, si však nezaslúžia VŠ diplom, lebo:

Podstatou štúdie je hľadanie korelácie medzi určitým javom (homosexualita) a genetickou informáciou. Korelácia znamená spoločný výskyt, previazanosť (niečo silnejšie ako koincidencia), ale neznamená to príčinnú súvislosť. Tú by museli následne preukázať molekulárni biológovia. Absencia korelácie (lebo čo to je < 25 %) však znamená absenciu príčinnej súvislosti.

V skutočnosti tých 25 % je súčet výsledkov všetkých piatich nádejných genetických faktorov, no keby vedci chceli vyhlásiť, že homosexualitu podmieňuje kombinácia všetkých piatich, ich kombinovaná štatistická korelácia s homosexualitou je < 1 %. Nepoužiteľné. A žiadny z týchto jednotlivých faktorov neleží na chromozóme X. Teda ani náznakom sa nepotvrdzuje pôvodné zistenia Hamera z roku 1993. Ďalšie sklamanie je v tom, že homosexualita u mužov koreluje s inými genetickými faktormi ako u žien (a je aj štatisticky významnejšia) a keď sa zoberie do úvahy škála homosexuálnych preferencií, tak pri náhodných prípadoch a jedincoch, ktorí popri homosexualite neodmietajú opačné pohlavie sú korelované celkom iné faktory ako pri jednoznačne homosexuálnych jedincoch. Proste guláš. Je takmer typické, že medzi prvými kritikmi tejto štúdie je D. Hamer, dnes už dôchodca, ktorý kritizuje hlavne široký záber štúdie a že výskumníci hľadeli „všade inde, len nie tam, kde treba“…