Vízie novej spoločnosti – formy riadenia

Prevzatie moci občanmi nie je problém.  Skôr ako objasním tento mechanizmus, povedzme si o úlohe štátu.

Prvé zmienky o štátoch sa nachádzajú už v biblickej dobe. Egypt, Perzia… Spoločným znakom štátu je, že spoločnosť žijúca na určitom území bola spravovaná centrálne. Pred biblickou epochou môžeme pripustiť existenciu Atlantídy, Lemurie a ďalších legendárnych spoločenstiev. Na americkom kontinente sú známe ríše Inkov a Aztékov, ktoré tiež môžeme považovať za štátne útvary. Rímska ríša, Gréci. Spoločným znakom štátu je tiež účasť v dobyvačných vojnách na jednej, alebo druhej strane. Toto bol prejav ľudského chápania materiálneho sveta. Jednalo sa o získanie materiálnych výhod, hoci ciele sa mohli zdať rôzne – územie, bohatstvo, potrava, otroci… Za všetkým boli naše egá a výsledkom malo byť získanie, alebo zvýšenie osobnej moci. Pravdepodobne tomu bolo tak už za čias lovcov mamutov. Už v tejto dobe sa utvárali komunity, kde bola deľba úloh, a taktiež dobyvačné výpady, aj ochrana pred nepriateľom, resp. konkurenciou. Kvôli sťaženým podmienkam na prežitie, jedinec nemal takmer žiadnu šancu. Aj v dnešnej spoločnosti má jedinec sťažené podmienky. Ak chceme prežiť, musíme mať spoločné ciele, ako sa povie, ťahať za jeden povraz. Tým, že je spoločnosť atomizovaná, ľahšie sa ovláda. Netreba zabudnúť, že spomínané ríše väčšinou skončili v rozklade, alebo deštrukcii. Stáli totižto na nesprávnych predpokladoch. Za úvahu by stálo pozrieť sa na spoločenstvá Slovanov, ktoré fungovali na iných princípoch. O tom snáď popíšem niekedy inokedy.

Ak chceme vybudovať pevnú perspektívnu spoločnosť, musíme predstaviť spoločné ciele, s ktorými sa dokáže stotožniť významná množina jedincov. Mocenské ambície jednotlivcov musia ustúpiť do úzadia.  Spoločným cieľom by mohlo byť zvýšenie kvality života väčšiny občanov spoločnosti. Dnes je situácia diametrálne iná. Môžeme to povedať ako v televíznej reklame. Deväť z desiatich občanov pracuje na nekonečné blaho jedného z desiatich, možno dokonca jedného z tisícov. Toto všetko je zakamuflované za zdanie vlastného blahobytu: „Ak budete viac pracovať, budete sa mať lepšie.“ A tak častokrát pracujeme nad naše fyzické možnosti, zanedbávame rodinu, seba, strácame drahocenný čas vlastného života cestovaním za prácou atď… Čo je tiež dôležité povedať, musia pracovať obaja rodičia. Príjmy v niektorých oblastiach Slovenska sú tak nízke, že žena nemôže plniť svoje rodinné povinnosti. A práve žena je stred vesmíru okolo ktorej majú obiehať planéty v podobe muža a detí. Žena má byť slniečkom rodiny. Ale odbočil som. Predchádzajúce by som zhrnul do vety: Namiesto kvality života, naháňame sa za jeho kvalitou.

Vráťme sa však k úlohe štátu. Naša planéta vstupuje do veku vodnára. Znamená to, že doterajšie chápanie sveta sa mení zásadným spôsobom. Posúva sa od materiálneho k duchovnému (od ja k my), preto je potrebné preformátovať spoločnosť na iný spôsob myslenia. V súčasnosti prebieha riadenie štátu podľa doposiaľ zaužívaných pravidiel, kedy je moc presadzovaná zhora. Je to spôsobené aj mentalitou a zaužívanými programami, kedy väčšina občanov sa chce nechať riadiť (ovládať). Lenže úroveň chápania sa zvyšuje a pre nastupujúcu generáciu sa tento spôsob riadenia stáva neprijateľným. Na stole je požiadavka riadiť spoločnosť zdola a napĺňať požiadavky občanov, nie naopak. Preto doterajší systém je odsúdený na zánik. Niekoľko krát som popísal ako má fungovať volebný systém, preto sa už nebudem k tejto téme vracať. Pointa je v tom, že občania vznášajú svoje požiadavky a delegujú právomoci vyšším stupňom riadenia, aby boli odbremení od plnenia úloh, ktoré môžu byť za určitú komunitu (obec, okres, kraj..) vyriešené spoločne. V súčasnosti sme v rozpore, pretože základné požiadavky občanov napríklad na školstvo, zdravotníctvo, kvalitu komunikácií nie sú napĺňané k spokojnosti a na druhej strane sú prostriedky daňových poplatníkov investované do armády, ktorá už naozaj nemá čo chrániť. Aby sme mali o čo oprieť pokračujúce rozkrádanie, hľadáme vonkajšieho aj vnútorného nepriateľa, zámerne rozdeľujeme spoločnosť.

Budúca spoločnosť bude fungovať na princípoch autonómie. Jednotlivé oblasti si budú riešiť výzvy sami. Budú sa prirodzene združovať do nadregionálnych celkov za účelom spolupráce, ktorá presahuje hranice oblasti, regiónu, štátu. Preto každá obec, okres, kraj, štát, kontinent, svet bude mať jasne vymedzené poverenia a právomoci svojej pôsobnosti, pričom tieto právomoci aj v rôznych regiónoch tej istej úrovne môžu byť rôzne a budú sa meniť v závislosti od aktuálnych požiadaviek. Záleží na tom, čím občania toho-ktorého regiónu poveria svojich zástupcov. Preto aj napríklad Brusel môže spravovať európske záležitosti, ktorými ho poverili jednotlivé štáty na báze dobrovoľnosti. To znamená, že nie každý štát sa musí k dohovoru pripojiť. Dnes sa jedná o diktát a takto to fungovať nebude. Podobne sa jedná o diktát zo strany štátu, voči svojim vlastným regiónom, pretože kruh riadenia je pretrhnutý. Z dôvodu, ktorý som spomenul vyššie, je celkom pravdepodobné, že štáty v dnešnej podobe úplne stratia svoj význam a zaniknú. Svet sa začne riadiť podľa nových pravidiel. Buďme si však vedomí, že revolúcia je proces. A to proces dlhodobý, preto mnohé zmeny nemusíme vidieť na vlastné oči, ale môžeme sa na nich podieľať a pripravovať pôdu pre umožnenie príchodu týchto zmien. Je našou povinnosťou formovať vedomie spoločnosti a občanov otvoriť k prijatiu novej formy riadenia.