Súmrak bohov …

Strach sa plazí krajinou, vniká do našich domovov, zatieňuje naše mysle a je našim každodenným a verným sprievodcom. No nie je to len strach z toho, že sa stále nedarí zvládnuť pandémiu koronavírusu, ale aj strach, či skôr obavy, aká budúcnosť nás čaká potom až bude po tom. Počty nakazených sa stále neznižujú, nemocnice sú preplnené chorými a čo viac, nie sme už žiadnymi premiantami v zvládaní nákazy covid – 19, či jeho mutácií, ale najnovšie sme v počte úmrtí na milión obyvateľov najhorší v Európe a takmer najhorší na svete. Číslo takmer 6000 mŕtvych ľudí je vrcholne alarmujúce a je skoro rovnaké ako číslo zavraždených mužov a chlapcov v Srebrenici počas vojny v Kosove srbskými vojakmi, ktorým velil gen. Radko Mladič. Toto vraždenie bolo ľudstvom označené za genocídu. Ako teda označiť u nás veľký počet mŕtvych na koronavírus, keď zodpovednosť za tento katastrofálny stav nesie plne iba súčasná koaličná vláda na čele s podpriemerom. Ich neschopnosť zvládať nielen pandémiu, ale aj riadenie nášho štátu priam volá po tom, aby už konečne opraty riadenia našej krajiny prevzal zdravý sedliacky rozum a keď ho nemožno nájsť v terajšej vláde, ktorú podľa posledných prieskumov verejnej mienky odmieta cirka 70 % ľudí tejto krajiny, mali by preto mať znovu možnosť rozhodnúť sa v ľudovom hlasovaní, kto má prevziať moc v našej krajine a riadiť jej chod. Ľudia majú už dosť špárania v nosoch a amatérskych hókusov – pokusov testovaním nepresnými antigénovými testami v kombinácii s neexistujúcim lockdownom, keď takmer nič, čo vláda schváli pri ignorácii rád odborníkov nemá žiadny efekt na znižovanie počtu nakazených, chorých v nemocniciach, či dokonca a čo je najsmutnejšie a čo nás všetkých najviac zarmucuje, v počtoch tých, ktorí boj s chorobou nezvládli a umreli. Stály núdzový stav je iba dôsledkom kolosálnej neschopnosti tejto amatérskej neoliberálnej vlády a ukazuje sa, že ak kdekoľvek v krajinách pôsobí liberalizmus, nebude sto rokov tráva rásť .

Kedysi disident Havel a neskôr prezident nášho bývalého spoločného štátu a po jeho rozpade aj Českej republiky napísal knihu o Moci bezmocných. Je to taká úvaha o tom, ako by mal pracovať disent v dobe totality a ako by mohli ľudia zvládať ťažkosti takéhoto režimu. Medzi riadkami sa dá rozpoznať snahu autora zvýrazniť úlohu ľudí pri prerode totalitnej spoločnosti na demokratickú ako aj imperatív žiť v pravde. Táto dejinná úloha je však daná iba v náznakoch a nie je dokonale zvýraznená nezameniteľná úloha ľudí pri evolučných či aj revolučných zmenách v spoločnosti. Omnoho poučnejšia je kniha prof. Antona Zeleného o Moci bezmocných, kde sa autor naplno venoval tomu, ako by sa mali ľudia správať, ak sú nespokojní, či nesúhlasia s tými, čo im vládnu a ako im vládnu. Uvádza, že základom pochopenia je pochopiť mentalitu národa, kde prevažujú silne konformní, lojálni a nadmieru opatrní ľudia strednej a aj mladej generácie a preto sú veľmi obtiažné akékoľvek rázne či aj radikálne zmeny v ich myslení a teda aj akékoľvek dopady ich osobných rozhodnutiach. Je preto potrebné dodať, že ak by malo niekedy dôjsť aj u nás ku konaniu ľudí v prospech dobra a teda j k pozitívnym zmenám v spoločenskom či aj politickom živote, takéto zmeny by mali v prvom rade nastať u nás samotných. Nie každému z nás sa ale podarí vstúpiť si do vlastného svedomia a napokon v sebe objaviť aj človeka, ktorý je schopný a rozhodnutý začať v týchto vnútorných premenách hlavne od seba. Inými slovami, ako hovorí prof. Zelenka v mnou trochu upravenej podobe – vyhodiť hlupákov a špekulantov zo dverí a nenechať ich nikdy v budúcnosti, aby sa mohli vrátiť oknom. Starostlivo vyberať nových politikov a tvrdo ich podrobovať testom odbornosti a morálky. Ak dokážu, že sú plne schopní slúžiť ľuďom, podporovať ich a ukázať im našu podporu, no ak to nedokážu, potom ich čo najrýchlejšie odstaviť, aby neurobili veľa škôd. Žiadna neobmedzená a trvalá dôvera nemá byť venovaná nikomu zo zodpovedných, iba potom by mohli nastať normálne pomery. V žiadnom prípade nesmie národ svojich bezmocných mocných neobmedzene milovať a odpúšťať im ich chyby a nedostatky a dávať im druhú príležitosť, aby sa poučili z vlastných chýb, nechať ich neustále experimentovať s ľudskými životmi. Takéto správanie ľudí – voličov a ich láska k milovaným politikom nepatrí do politiky ani do hospodárstva. Teda jednoduchý ľudia, občania a voliči sú tí skutočne mocní, ale musia sa podľa toho chovať, musia sa už konečne rozlišovať medzi dobrom a zlom, dobré od zlého, vynikajúce od prostredného, hlúpe od chytrého, výsledky sľubov politikov a skutočnosť od predstáv. Potom, iba potom by sme mohli chovať v sebe nádej na tie svetlé zajtrajšky. O to viac je potrebné, aby sme aj po úspešnom referende na tieto odkazy prof. Zeleného nezabúdali a dobre si rozmysleli, komu dáme v budúcich voľbách svoje hlasy.

Keď Richard Wagner, hudobná skladateľ a autor opery ” Súmrak bohov “ napísal toto hudobné dielo, netušil, že sa ním a jeho ostatnými dielami nadchýňať o niekoľko desiatok rokov diktátor a masový vrah Adolf Hiter, no bodaj by ja nie, keď filozofia nacistického hnutia a ich ideológia nadľudí bola úzko prepojená s mystikou, ktorá sa odvolávala práve na obsah tohto hudobného diela, ktorého motívom je boj o Prsteň Nobelungov, ktorý má dať vlastníkovi moc nad celým svetom. Ako sa neskôr ukázalo, bolo to pre nacistov iba nejapné vábitko, ktoré nemalo nič spoločné s realitou. Známy taliansky režisér Luchino Visconti pretavil operu Súmrak bohov do rovnomenného názvu svojho filmu z roku 1969, keď dej situoval do predvojnového, ale už hitlerovského Nemecka a ktorého dominantným motívom bola bohatá rodina priemyselníka, úpadku vyšších spoločenských vrstiev a rozkladu rodiny, kde už peniaze a moc nič neznamenajú ak popritom nie je aj správna politická orientácia – nacizmus. Dielo Viscontiho je brilantnou historickou štúdiou o vzostupe nacizmu za podpory elity a zároveň aj nadčasovým obrazom zhubných ľudských vášni, ctižiadosti, túžby po moci, žiarlivosti , panovačnosti a krutosti.

Nie je žiadna náhoda, že sa raz náš podpriemer vyslovil v tom zmysle, že obdivuje na NSDAP jej disciplinovanosť a organizovanosť, čo ale takýto názor nemá ďaleko od  strán hnutí, ktoré nerešpektujú ľudské práva a slobody a sú extrémistické, rasistické a netolerantné. Aj v jeho chápaní riadenia nášho štátu sa dá nájsť mnoho spojitostí s tým, akým štýlom pracovali nacisti pri masovom zglajchšaltovaní celého nemeckého národa, ktorý priviedli svojimi neľudskými metódami až takmer k vyhladeniu, keď ich nacistická ideológia hnala do nezmyselného boja do posledného muža v tzv. totálnej vojne.