Deň, keď si po nás prídu

 Sedím zhrbený za stolom a hľadím na obrazovku žiariacu mŕtvolnou šeďou spravodajského portálu, ktorý mi oznamuje, že už to začalo. Vedel som to už niekoľko dní a tak už iba bezcieľne krútim kolieskom na myši a neprítomne sa občas zachytím nejakých viet, ktoré hovoria, že máme mať prichystanú tašku alebo plecniak so základnými hygienickými pomôckami a hajzlovým papierom, lebo ani ten nedostaneme. Nezaslúžime si, lebo my sme tí hajzli. Sme vyvrheli, sme špiny, sme tí, čo zabíjajú našich starých rodičov.
Je deväť päťdesiat päť, podľa rozpisu mali byť v našom paneláku o desiatej, ale už počujem na chodbe hrdelný mužský krik a kvílivý ženský plač, už sa to začalo. Už sú blízko, za chvíľu sa ozve…
Vyhodilo ma na stoličke, keď som začul niekoľko neskutočne bezohľadných úderov na dvere, po ktorých zaznel hlas tlmený rúškom:
„Nula štyri osem päť jeden deväť! Tu je antivírusový tím! Otvorte!“
Číslo! Už ani mená nehovoria! Zostal som sedieť. Neexistuje, aby som im to uľahčil. Už dávno som rozhodnutý.
„Nula štyri osem päť jeden deväť! Otvorte!“
Kurzorom som prešiel do rohu obrazovky a zvolil som vypnutie počítača.
Ďalšie šialene bezohľadné údery.
Vytiahol som vidlicu zo siete. Posledný spotrebič, nič neostane bežať. Aj keď neviem, načo to robím, môj byt bude do niekoľkých dní pridelený na základe poradovníka zaočkovaných. Vyriešená bytová otázka.
Ozvala sa obrovská rana baranidla. Mám však bezpečnostné dvere, tak rýchlo sa im to nepodarí.
Ďalšia. A ešte jedna. Som odovzdaný, ale každý úder je zároveň ranou do môjho srdca. Do mojej slobody. Ostávajú mi sekundy.
Zrazu ostalo ticho. Čože? Odišli?
Výbuch! Použili výbušninu! Dupot čižiem. Jedna izba, druhá, tretia. Do miestnosti vleteli štyria kukláči, mieria na mňa samopalmi s laserovými zameriavačmi. Musia ich mať. Už zistili, že zopár odvážlivcov sa húževnato bránilo.
„Nula štyri osem päť jeden deväť! Na základe vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva ste povinný dostaviť sa do izolačného centra pre neočkované osoby! Vstaňte!“
Asi sa nehnem.
„Vstaňte!!!“ reve na mňa novodobý gestapák.
Otočil som hlavu a pozrel som sa mu do očí. Koľko máš rokov chlapče? Devätnásť?
Môj pokojný pohľad ho musel vytočiť do nepríčetna.
„Ideme!“ Zreval, zdrapil ma za golier a začal ma ťahať.
Brániť sa nebudem, chcem si ušetriť sily a byť čo najmenej zranený, tak budem mať v tábore lepšiu šancu udržať sa nažive. Zároveň im to však nechcem uľahčiť. Spravil som zo seba handrovú bábiku, uvoľnil som všetky svaly. Chlapec musí ťahať osemdesiat kíl živej váhy, čo mu zjavne nejde najlepšie, a tak mu musí pomôcť kolega, ktorý ma chytil za nohy.

Tak odchádzam zo svojho bytu. Tak odchádzam z tohto života. Som číslo. Som vyvrheľ, som špina, som vrah starých rodičov.