O tom, v akej vážnej dobe to žijeme

Keďže každý človek už určite aspoň raz v živote cestoval železnicou, táto všeobecná skúsenosť z cesty po jej „železných dráhach“ nám môže poslúžiť, ako mimoriadne výstižný príklad, k priblíženiu si nášho osobného putovania stvorením, po úplne rovnako „železných dráhach“ jeho Zákonitostí.

Princíp fungovania prepravy po železnici je teda nasledovný: Vlaky sa presúvajú po oceľových koľajniciach, presne a nemenne vytýčenou trasou, na ktorej sa nachádzajú určité uzlové body, umožňujúce zmenu smeru, nazývané výhybky. Po ich absolvovaní pokračuje vlak ďalej svojou vybranou dráhou  a možnosť zmeniť smer bude reálnou až na ďalšej, najbližšej výhybke.

No a naprosto totožným spôsobom funguje i naša vlastná púť stvorením. Pohybujeme sa v ňom taktiež po presne vytýčených, oceľových koľajach jeho Zákonitostí, na ktorých sa vždy, v pravidelných vzdialenostiach, nachádzajú i spomínané uzlové body, umožňujúce prípadnú zmenu smeru. A týmito bodmi sú naše rozhodnutia.

Môžeme ich rozdeliť do dvoch základných kategórií: na dobré a zlé, alebo inak povedané, správne a nesprávne, či lepšie a horšie. Akonáhle však nejaké rozhodnutie urobíme, nech už také, alebo onaké, určili sme tým vlaku nášho života smer, ktorým   bude musieť neodvratne isť určitú dlhšiu, alebo kratšiu dobu, samozrejme, s možnosťou  zmeny smeru na najbližšej „ výhybke“.

Ak sme si teda vybrali zlú dráhu, či chceme, alebo nechceme, istý čas jednoducho musíme po nej ísť a bolestivo prežívať neblahé dôsledky nášho nesprávneho rozhodnutia, čo má za následok, že na najbližšej „výhybke“, teda pri najbližšom rozhodovaní, si už určite dáme omnoho lepší pozor na to, ktorým z ponúkaných smerov sa vyberieme.

Takto veľmi jednoducho funguje škola života, ktorej úlohou je osobné zdokonaľovanie ľudí prostredníctvom prežívania dôsledkov vlastných rozhodnutí.

Ale žiaľ, priam neuveriteľnou a bezmedznou je povrchná ľahkomyseľnosť ľudí, ktorí, ako sa zdá, sú takmer nepoučiteľní. Ak sa im totiž čo i len trochu darí, ak teda ich predchádzajúce rozhodnutie bolo správne a život sa im uberá dobrým smerom,  prestávajú si spravidla absolútne uvedomovať, že Zákonom pohybu hnaný vlak ich žitia sa opätovne a nezadržateľne blíži k ďalšiemu zlomovému momentu, spočívajúcom v nutnosti nového rozhodnutia. Rozhodnutia, ktoré ich opäť postaví pred nevyhnutný výber dvoch možností: dobrej, alebo zlej.

Avšak oni, opitý dlhým obdobím priazne, v ktorom sa v nich ešte navyše zvykne prebudiť aj pýcha a arogancia, neprikladajú nastávajúcemu rozhodovaniu zodpovedajúcu vážnosť a vo svojej ľahkomyseľnosti a podcenení situácie sa takmer vždy rozhodujú …nesprávne!

Potom samozrejme, v zmysle „železných dráh“ Zákonov vo stvorení, musia nastúpiť, najskôr nepostrehnuteľne, avšak nemeniteľne, cestu dôsledkov svojho zlého výberu, na ktorej je im opäť „zrazený hrebienok“, čo spôsobí, že na základe poučenia z prežitej nepriazne sa pri najbližšej príležitosti opäť rozhodujú pre lepšiu alternatívu.

Podobným spôsobom to už ide po celé tisícročia, v mnohých opakovaných životoch na zemi. Stále a opätovne zdola nahor a zhora nadol, bez vážneho a zodpovedného chcenia k trvalému vzostupu. A takýmto spôsobom by to určite išlo ešte aj po ďalšie tisícročia keby …   Keby na cestách železných dráh Zákonov vo stvorení nebola presne stanovená definitívna a posledná možnosť výberu medzi dobrom a zlom!

A tento čas, práve teraz nadchádza! Je to tá najvážnejšia doba posledného a najzásadnejšieho rozhodnutia v celom našom doterajšom bytí, zahŕňajúcom osobné skúsenosti z prežití desiatok minulých životov a žiaľ, je iba vinou ľudí, že tento čas a túto dobu nerozpoznávajú, hoci na ňu neustále boli a aj sú upozorňovaní.
A všetko prebehne úplne rovnako, ako to doteraz vždy prebiehalo, iba s tým jediným a zásadným rozdielom, že trasa, na ktorú sa po svojom poslednom rozhodnutí vydáme, už nebude mať absolútne žiadnych „výhybiek“! Po oceľových koľajach Zákonov vo stvorení bude musieť tento krát dôjsť náš vlak až na samý koniec, do konečnej stanice nami dobrovoľne vybranej dráhy.
Ten, kto si vyberie správne, to znamená, že sa rozhodne pre dobro a Svetlo, ten sa povezie krajinou, ktorá sa bude čoraz viacej rozjasňovať, ožívať a rozkvitať, povezie s k otvorenej bráne do úplne novej reality života na zemi a vo stvorení. Bude smerovať stále nahor, k čoraz väčšej dokonalosti, ušľachtilosti a nádhere, letiac v ústrety najvyššiemu daru – k výsade smieť žiť večne! Večne a radostne bude môcť potom spolupôsobiť na rozvoji a pozdvihovaní tohto veľkolepého stvorenia, aby sa aj iným mohlo dostať toho nádherného daru – daru večného bytia.

Čo sa však stane s človekom, ktorý si vyberie zlý smer? Jeho vlak sa bude nezadržateľne rútiť krajinou, čoraz väčšmi temnejúcou, nehostinnou a nepriateľskou, kde na každom kroku číha hrôza a nebezpečenstvo. Zmierajúc strachom a zdesením začne úpenlivo a túžobne modlikať o milosť ďalšieho rozhodnutia, ktoré mu však žiaľ, už nebude môcť byť darované. A jeho vlak života pôjde ďalej a ďalej, neodvratne ho vezúc do cieľovej stanice, ktorou je …definitívne zničenie! Vymazanie z knihy života! A hoci to znie veľmi tvrdo, v nijakom prípade nemožno hovoriť o nespravodlivosti, ale iba o nevyhnutnom dôsledku nesprávneho využitia daru slobodnej vôle.

Čas posledných rozhodnutí! Veľká, jedinečná a neopakovateľná chvíľa v bytí každého z nás. Buď – alebo! Buď príklon k Pravde, Svetlu a dobru, spočívajúci v zásadnej a radikálnej zmene celého nášho života, od myslenia a cítenia, cez slovný prejav, až po každý jednotlivý čin.

Alebo naopak, príklon k navyknutej povrchnosti a ľahostajnosti voči vyšším pravdám, príklon k egoizmu, sebeckosti, rozumovej domýšľavosti, nečistej zmyselnosti, chamtivej nenásytnosti, zlobe, nenávisti a mnohému inému. Voľba záleží iba na nás.

Posledný súd! Áno, to je doba, ktorú dnes prežívame. Väčšina o ňom nič ani len netuší a tí, ktorí niečo tušia, tí si jeho priebeh  predstavujú úplne nesprávne. Myslia si totiž, že ľudstvo bude súdiť niekto, k tomu „kompetentný“, niekto, kto všetkých ľudí spravodlivo rozdelí na dobrých a zlých. Avšak skutočnosť je iná, pretože tými nekompromisnými, prísnymi a spravodlivými sudcami si budeme iba …my sami! My sami, lebo v samočinnom chode železných Zákonov vo stvorení je pevne stanovená časová hranica nášho posledného a najzásadnejšieho rozhodnutia, ktorým si vynesie definitívny rozsudok každý sám nad sebou.

Celým stvorením znie ohlušujúci hlahol zvonov oznamujúcich …posledný súd! Hlahol zvonov, oznamujúci dobu posledných rozhodnutí! Iba ľudia nič nevidia a nepočujú, pretože vo svojej fanatickej honbe za hmotou už dávno stratili citlivosť, potrebnú ku vnímaniu a porozumeniu premnohých výstražných znamení.

A v tejto všeobecnej duchovnej ľahostajnosti, ba priam tuposti, sa snáď práve teraz, v tejto chvíli, tíško šinie vlak života mnohých z nás okolo poslednej „výhybky“, predstavujúcej naozaj úplne poslednú možnosť zmeny smeru. Avšak navyknutá ľahostajnosť a trestuhodná povrchnosť voči všetkému duchovnému, plné pohltenie prácou a každodennými starosťami zastiera a nakoniec i znemožňuje rozpoznanie vrcholného zlomového momentu celého nášho doterajšieho bytia. A tak pre tých, ktorí prehliadnu to najdôležitejšie vo svojom súčasnom živote, pre tých sa žiaľ, odchodom na takzvaný „druhý breh“ začína cesta, z ktorej, tento krát už naozaj, niet návratu. Ide totiž o cestu do …záhuby! Cestu, smerujúcu k bolestnému zničeniu, dlhým vývojom nadobudnutého, osobne vedomého „ja“, ktoré sa však žiaľ, v najrozhodujúcejšom momente svojho bytia, rozhodlo pre nesprávny smer. Kiež by to nemuselo postretnúť nikoho z ľudí.