Ako sa rodil 17. november 1989 alebo kto režíroval „mŕtveho študenta“ na Národnej triede v Prahe – fakty, ktoré sa doteraz ľuďom zamlčujú. III. diel

Pamäte študenta Růžičku alias poručíka Zifčáka III. diel

Ako sa rodil 17. november 1989 alebo kto režíroval „mŕtveho študenta“ na Národnej triede v Prahe – Fakty, ktoré sa doteraz ľuďom zamlčujú! (asi tak sa to mohlo stať…)

V druhom dieli publikácie Špíglu sme Vám priniesli, vážení čitatelia, autentické spomienky muža, ktorý niekoľko mesiacov žil pod dvoma menami: poručík Zifčák a študent Růžička. Vošli sme s ním do sveta disidentov, stýkali sa s bývalými disidentmi, dnšnými politikmi, štátnikmi, poslancami, predsedami novýchpolitických strán a hnutí. Zoznámili sme sa aj s tajomným pánom Albertom a hľadaním dvoch študentov rovnakého mena. Boli nájdení a tak celá republika poznala meno študenta Matematicko-fyzikálnej fakulty Karlovej univerzity v Prahe…Martina Šmída.       Nahliadli sme do železných, ale i napätých tvárí kordónu polície na Národnej triede onoho pamätného 17. novembra 1989 niekoľko málo chvíľ pred deviatou večer…

Aj dnes dávame slovo svedctvou z druhej strany. Nehovoríme, že sa to presne tak stalo, alo mohlo sa stať. Veď ide o subjktívne svedectvo človeka, ktorého hľadanie i videnie pravdy mohlo byť rovnako obmedzené horizontom. Horizontom ďaleko vyššej hry, než do akej ho vtiahli neznáme sily a prinútili ho, aby si ľahol ako „mŕtvy“ Šmíd na dlažbu Národnej triedy v Prahe…

Posledné odstavce a vety II. dielu publikácie končili usilím bratov Paynovcov donútiť Drahomíru Dražskú, podať pravdivú informáciu o študentovi Šmídovi. Ing. Petr Uhl, šéf VIA, dostal magnetofónový záznam so správou Dražskej, ktorá popisuje, ako úderom príslušníka Bezpečnosti zostal jej priateľ Martin Šmíd ležať pod štátnou červenomodrobielou vlajkou…

Via naletela Dražskej

Ing. Uhl dlho nad magnetofónovou kazetou neuvažoval. Zdvihol slúchadlo telefónneho aparátu. Vytočil čislo a keď sa na druhej strane ozval hlas volaného, oznámil…

Účastník demonštrácie na Národnej triede, obhajca Petra Uhla a člen bývalej vyšetrovacej komisie 17. novembra FS JUDr. Milan Hulík k pani Dražskej hovorí:

„Z jej lekárskej karty som vyčítal, 17. novembra bola udretá pelendrekom cez chrbát, kopnutá do brucha, pociťovala bolesť na chrbte a v bruchu. 17. novembra bola vyšetrená medzi 22. a 23. hodinou a mala byť hospitalizovaná. Aj napriek dôraznému upozorneniu, že je podozrenie na vnútorné zranenie hospitalizáciu odmietla a podpísala reverz. Pri vyšetrení mala v moči značné množstvo krvi. MUDr. Dufák vylúčil, že by si ju do moča pridala sama, pretože mala menzes a moč bola odobraná cievkovaním. Vyšetrením bol zistený červený pruh v bedernej krajine, kontúzia ľadvín. Už v čase prvého vyšetrenia je uvedené, že Dražská oznámila lekárovi, že na demonštrácii bola so svojím priateľom, ktorého kopali, bili a v čase keď odchádzala, ležal mŕtvy na ulici.“

Upozorňujem, že tieto slová o pani Dražskej vyslovil pred mnohými svedkami v parlamente a rozprával o tom dr. Hulík viackrát sám. Nech on sám nesie zodpovednosť za zverejnenie týchto na výsosť intímnych údajov! Ale dajme mu ešte slovo. Dražskej sa nepýtal iba dr. Hulík, ale i sám Jiří Ruml. Opýtal sa Hulíka ako na neho stretnutie s Dražskou zapôsobilo:

„V čase stretnutia s Litomiskou som si význam jej odpovede neuvedomoval.“ Spovedá sa verejnosti JUDr. Hulík. „Išlo totiž o veľmi krátky rozhovor, zameraný predovšetkým na formálne záležitosti. Neskôr som o stretnutí Dražskej s Litomiskou tvrdo uvažoval. Úplne mi to bralo spánok. Na tomto stretnutí ma fascinovalo to, že ak by Dražská mala za úlohu odovzdať správu o smrti Šmída agentúre VIA (Uhl) alebo luďom s Charty, potom tak musela urobiť veľmi opatrne, aby se uverilo jej informácii. Myslím si,“robí zo seba znalca dr. Hulík, „že práve odovzdanie tejto informácie, pokiaľ to bolo jej úlohou, bolo kľúčovým momentom celej akcie.“ (V tomto prípade klobúk dole pán doktor Hulík. Prišli ste na to, na čo mnoho väčších znalcov neprišlo, pozn.autora).

„Stretnutie s Litomiskou musela byť buď veľká náhoda alebo dobre zrežírovaná situácia…“ (Čo myslíte, pán doktor, neboli sme takí naivní že? – pozn. autora).

„Mirka Litomiská“, pokračoval pán Hulík, bez toho, aby pochopiteľne poznal moje terajšie poznámky a glosy), „je svojim kresťanským a samaritánskym založením priamo predurčená poskytovať pomoc ľuďom v núdzi, a pokiaľ Dražská podľa svojich slov alebo spomienok Litomiskej sa opierala o stenu, držala sa za brucho a dávala najavo známky bolesti, potom ju Litomiská nemohla prehliadnuť a musela sa jej v každom prípade venovať…“ (Čo samozrejme hovoríte vy).

Okolo 21. 30 hod. 18. novembra počúval Růžička vo svojom bydlisku na Morave rozhlasovú stanicu Hlas Ameriky. V tom bolo vysielanie prerušené a v éteri sa ozval rozrušený hlas:

Vážení priatelia! Práve sme dostali prostredníctvom svojho redaktora Východoeurópskej agentúry v Prahe Petra Uhla nasledujúcu správu: Pri zásahu bezpečnostných oddielov proti pokojnej študentskej manifestácii, ktorá sa konala 17. novembra, bol surovo zabitý študent druhého ročníka MFF UK v Prahe Martin Šmíd.“

Pri vypočutí tejto strohej a dramatickej informácie tuhla nezasvätenému krv v tele. Bolo to ako šľahnutie bičom do tváre.

Růžička sa rozhodol, že sa pre istotu vráti späť do Prahy. V nasledujúci deň, zavčasu ráno odišiel. Růžička prišiel do Prahy, ktorá už nebola Prahou 17. novembra o niekoľko minút deväť večer…

Zástupca náčelníka II. Správy ZNB plukovníka Vykypěla, podplukovník Ing. Miroslav Chovanec uvádza takéto konkrétne zmeny dve. Mohol by ich menovať tisíc, dvetisíc tri…Vzťahy s našou agentúrou sa ochladzovali. Naši agenti sa s nami prestávali baviť a stávali sa revolucionármi…Od agenta Mikuláša sme dostali informáciu, že sa o 20.00 hod. stretne v Činohernom klube opozícia a prijme nejaké spoločné, ale zásadné opatrenie…

Nechajme tak na chvíľu zmeny v rozbúrenej Prahe a opýtajme sa Uhla, čo všetko robil 18. novembra, keď netrpezlivo čakal na správnu šifru o smrti Martina Šmída:

Manifestácie 17. novembra som sa nezúčastnil,“spomíma v lete minulého roku Ing. Uhl. „Prvé správy o manifestácii a jej následkoch som sa dozvedel na recepcii u jedného anglického diplomata, kam okolo 22. hod. prišiel jeden nezávislý novinár z Veľkej Británie, pán Lucas. Ten na recepcii rozprával, že sa demonštrácie osobne zúčastnil, utrpel zranenie, na ktoré bol veľmi pyšný…

Po obede 18. novembra, som odišiel a vrátil som sa domov okolo šiestej večer. Keď som prišiel žena mi povedala, že už je známe meno človeka, ktorý mal údajne zomrieť, že ide o Martina Šmída. Mal to byť študent matematicko fyzikálnej fakulty. Vzrušene mi povedala, že túto informáciu získala od bratov Paynovcov a tí od Mirky Litomiskej.

S menom Drahomíry Dražskej som sa zoznámil už v dopoludňajších hodinách 18. novembra, keď mi toto meno na lístku, s mnohými ďalšími  menami priniesol Jiří Pavlíček z Mělníka. Bol to totiž zoznam osôb, ktoré boli lekársky ošetrené v nemocnici na Karlovom námestí po zásahu polície na Národnej triede 17. novembra. OPavlíček tam pracoval ako sanitár a na lístku bolo asi päť mien…“

Nasledujúce dni sa predbiehali rôzne nezávislé lekárske komisie vo výpočtoch zranených študentov. Posledný sa zastavil na čísle 592 zranených a bol silne prehnaný. Zodpovedá skôr číslo 167, zverejnené „Svobodným slovem“ dňa 3. januára 1990. Propaganda splnila svoj účel a jeden lekár sa stal dokonca ministrom. Osôb, ktoré boli zranené v januári alebo auguste 1989 bolo totiž nepomerne viac, ako pri samotnom zákroku na Národnej triede 17. novembra. Čo bolo príčinou takého obrovského množstva zranených študentov? Príčinou nebol samotný zásah poriadkových jednotiek proti demonštrantom, ale naopak obrovská aktivita niektorých, do toho času nedocenených lekárov. Tí v priebehu jedného jediného týždňa po 17. novembri založili obrovské množstvo rôznych nezávislých komisií a podkomisií, v ktorých sa navzájom predbiehali, ktorá z týchto komisií objaví viac zranených občanov. Často sa stávalo, že na výzvy týchto zdravotníckych komisií sa hlásili aj takí občania, ktorý v uvedený deň 17. novembra o Národnej triede ani nevedeli a veselo sa opíjali napríklad na Proseku. Po odchode z reštaurácie spadli na ústa a už boli zavedení medzi počty zranených  a navyše odškodnení poisťovňou. Medzi vtedajšími zdravotníkmi sa najviac angažovali v týchto komisiách predovšetkým dnešný minister zdravotníctva ČR a vtedy „veľmi“ utlačovaný lekár MUDr. Martin Bojar, CSc., aktívne spolupracujúci s totalitnou „Obranou lidu“. Tiež MUDr. Jitka Vodňanská a ďalej MUDr. Jan Votoček, ktorí doslova zranených prosili, aby sa prišli nechať ošetriť.

Po 17. novembri 1989 Růžička absolvoval ešte niekoľko nepodstatných schôdzok  u pani Dany Němcovej, od ktorej si doniesol menčí obnos peňazí, určených na činnosť NŠZ. Túto čiastku od neho prevzala Matějková, ktorá viedla finančné náležitosti NŠZ. (Ruky aj svedomie, čo sa týka zverených finančných prostriedkov mám absolútne čisté, pozn. autora).

V byte Václava Havla sa stretol spolu s dvoma ďalšími aktivistami s manželkou Olgou, ktorá ho pozvala na schôdzku (V. Havel v ten deň nebol doma, pozn. autora) dňa 20. novembra. V tento deň bolo potom založené u nich Občianske fórum. Růžička však už neprišiel…

Kto mal eso v rukáve?

Všetko, ako bolo zorganizované, klaplo perfektne. Kalkulácie boli premyslené výborne, ale s čím Růžička nepočítal, bola neschopná reakcia vedenia štátu a predovšetkým ÚV KSČ. Už 19. novembra sa zišlo predsedníctvo ÚV KSČ, aby zaujalo k udalostiam rázne opatrenia.

Na zasadnutí sa prejavila v celej svojej dokonalosti nejednotnosť predsedníctva na zásadné otázky. Namiesto jasných a konkrétnych opatrení, prijalo polovičné rozhodnutia, čím si národ na svoju stranu nepriklonilo. Naraz sa každý bál vydať nejaký rozkaz alebo rozhodnúť jasne a rázne o ďalšom postupe…Operatívne svodky síce prichádzali, ale ich obsah už svedčí o rozpačitosti a pasivite. Agenti a spravodajci ďalej prinášali cenné informácie. Už iba na čítanie a na archiváciu…

Nasledujúcu zvodku ako vždy, dostali členovia a kandidáti predsedníctva ÚV KSČ, ďalej Hegenbart, Jireček a Lazar:

„V súvislosti s prípravami výročia úmrtia Jana Opletala,“ hovorí sa v Dolňujúcej informácii k situácii v Prahe, v súvislosti s s demonštráciami 17. a 18. novembra 1989 a k pozadiu udalostí, „bola zaznamenaná podstatná radikalizácia organizácie SZM na niektorých vysokých školách. Dňa 15. 11. 1989 sa uskutočnila schôdza študentov Divadelnej akadémie muzických umení (DAMU), ktorá vo svojich záveroch zrušila činnosť organizácie SZM s odôvodnením, že nemá právo zastupovať mládež ako celok. Súčasne bola vznesená požiadavka, aby KSČ naďalej neuplatňovala vedúcu úlohu v spoločnosti.

Ďalšie stretnutie študentov sa má uskutočniť v týždni od 20. do 24. 11. 1989, na ktorom sa má založiť nová študentská organizácia „Nezávislý zväz študentstva“. Uvedená organizácie chce vyvíjať svoju činnosť v rámci Národnej fronty ČSSR. Rovnaká situácia sa opakovala 16. 11. 1989 na Vysokej škole umelecko-priemyslovej (VŠUP).

V rovnakom období vzniklo Nezávislé združenie mladých v čele so študentmi stredných škôl Tomášom Vodičkom, Matúšom Rajmontom a Nezávislého združenia študentov sústreďujúcich študentov vysokých škôl na čele s poslucháčmi Milanom Růžičkom, Radkom Váňom a Petrom Fialom. Obe tieto nazávislé iniciativy vychádzajú vo svojom programovom vyhlásení obsahovo z pamfletu „Niekoľko viet“. Obe organizácie sa snažili využiť výročie smrti Jana Opletala na vystúpenie proti vedúcej úlohe KSČ, činnosti SZM a politickému systému v ČSSR. Výzva na uskutočnenie demonštrácie vysokoškolskej mládeže, obsiahnutej v prehlásení NZŠ boli odvysielané v Rádiu Slobodná Európa.

S cieľom eliminovať negatívny dopad tejto akcie prijali zväzácke a školské orgány opatrenia na odklonenie trasy sprievodu z pôvodnej trasy (Patologický ústav Albertov, Karlovo námestie, Štěpánská, Opletalova, Hlavné nádražie, pomník J. Opletala) na trasu Albertov – Vyšehrad. Ďalej zlegalizovali túto akciu ako spoločnú akciu SZM a nezávislých iniciatív. Vzhľado k súčasnej politickej situácii zväzácke orgány pristúpili na kompromis s tým, že za nezávislé iniciatívy vystúpi člen exekutívy „Kruhu nezávislej inteligencie“ akademik Katětov. Jeho vystúpenie neprekročilo programové prehlásenie KNI a nebolo otvorene zamerané proti socialistickému zriadeniu ČSSR. Vlastný priebeh zhromaždenia vysokoškolskej mládeže a následné nepovolené demonštrácie, tzv. „nezávislých iniciatív a štruktúr“ boli už zvodkované.“

V dôsledku aktivizácie činnosti časti vysokoškolskej mládeže bolo touto skupinou študentov (predovšetkým DAMU a VŠE) vydané prehlásenie, kritizujúce zákrok VB dňa 17. 11. 1989 s výzvou realizácie týždenného štrajku študentov a pedagógov vysokých škôl, vytvorenie zvláštnej vládnej komisie na vyšetrenie zákroku a iné.

K tejto výzve študentov sa na predstavení Realistického divadla na Smíchove pripojilo viac ako štyristo osôb s rozšírením požiadaviek na uskutočnenie generálneho štrajku dňa 27. novembra 1989 medzi 12 a 14 hodinou a uskutočnenie protestných akcií vo všetkých divadlách v ČSSR. S touto výzvou divadelných umelcov vystúpila herečka Miilena Dvorská (Divadlo E.F. Buriana) v popoľudňajších hodinách na Václavskom námestí 18. novembra. Na túto výzvu reagovali okamžite všetky pražské divadlá a niektoré divadlá v jednotlivých krajoch ČSSR (Liberec, Žatec) zahájením protestných akcií, spočívajúcich v zastavení svojich predstavení a čítaní výziev.

Západné tlačové agentúry RSE, HA a BBC o vývoji situácie priebežne informoval signatár Charty 77 Jan Urban a to formou servisu agentúry VIA. V byte Jana Urbana sa dňa 18. 11. 1989 o 18.00 hod konala schôdzkaHelsinského výboru za účasti predseduHelsinského výboru v PĽR Marka Nowického a predstaviteľky poľských „Nezávislých študentov“ Kristíny Krause. Prijatými opatreniami bolo uskutočneniu schôdzky zabránené. PĽR štátnym príslušníkom Nowickému a Krause bola skrátená doba pobytu v ČSSR a títo dňa 19. 11 o 01.30 hod. prekročili štátnu hranicu do PĽR. V súvislosti s uskutočnenými opatreniami boli predvedení Jiří Hájek, Jan Štern, Jen Dobrovský a Miloš Hájek, ktorí sa uvedenej schôdzky chceli zúčastniť.

Tiež sa zabránilo konaniu schôdzky „Nezávislých iniciatív“ v byte Evy Štolbovej dňa 19. 11. 1989 o 13.00 hod. Na programe rokovania tzv. „Československej demokratickej iniciatívy“ s vedúcimi sekcie tzv. Združenia T.G. Masaryka, mala byť aj reakcia ČSDI na bezpečnostný zásah dňa 17. 11. 1989. Celkom bolo s uskotočnenými opatreniami predvedených 20 osôb. U predsedu „Združenia T.G. Masaryka“ bol zaistený text podporného prehlásenia k plánovaným akciám študentov, vrátane výzvy na generálny štrajk, odvolanie funkcionárov a pod.

Ďalšie opatrenia boli realizované na zabránenie konania schôdzky časti členov Pen Klubu v byte spisovateľa a novinára, bývalého exponenta pravice Karla Šiktanca. V tejto súvislosti bolo predvedených všetkých šesť členov Pen Klubu. Cieľom tejto schôdzky bolo prijať vyhlásenie k študentským štrajkom a štrajkom divadelných umelcov v súvislosti so šírenou správou o smrti študenta MFF UK Praha Martina Šmída. V tejto súvislosti boli zápisy a výpovede s PhDr. Milanom Jungmanom, zamestnancom Úklid hl. mesta Prahy a Daniely Špicnerovej, slobodné povolanie, získaná dokumentácia o prejave Petra Uhla na Hlase Ameriky a BBC v súvislosti s údajným úmrtím Šmída. Táto skutočnosť bola tiež zadokumentovaná získaním magnetofónovej nahrávky v Čs. rozhlase.

Na Novej scéne Národného divadla v Prahe dňa 19.11. 1989 počas popoludňajšieho predstavenia došlo k mimoriadnej udalosti, ktorú vyprovokoval herec činohry ND Boris Rösner a šéf činohry ND docent Milan Lukeš. Počas predstavenia vaššie uvedení zamestnanci zorganizovali na javisku Novej scény čítanie rezolúcie, v ktorej vyjadrovali nesúhlas so zásahom Bezpečnosti voči demonštrantom dňa 17.11. 1989. Na záver z popudu M. Lukeša, spieval herecký súbor a návštevníci divadla hymnu. Po nej sa prítomní rozišli.

Riaditeľ ND profesor Jiří Pauer na celú záležitosť zareagoval tým, že uzavrel priestory historickej budovy a Novej scény a zrušil večerné predstavenie s odôvodnením, že ND nebude slúžiť na organizovanie nezákonných mítingov. Herci činohry ND sa po rozhodnutí riaditeľa ND prof. Pauera začali zhromažďovať v klube ND. Tu sa rozhodli vstúpiť do štrajku. Vo večerných hodinách  navštívil ND minister kultúry ČSR Milan Kymlička, ktorý hovoril s prítomnými zamestnancami činohry ND. Oznámil, že v televíznych novinách v ČST o 19.30 hod. 19.11. 1989 sa bude hovoriť o založení vládnej komisie, ktorá bude prešetrovať zásah ZNB dňa 17.11.1989. Prítomní sľúbili, že ak skutočne táto komisia bude založená o 19.30 hod., ako oznámil minister, tak činohra ND odstúpi od štrajku. O 19.30 hod. všetci sledovali vysielanie ČST. Vzhľadom k tomu, že žiadne prehlásenie o vytvorení vládnej komisie nebolo odvysielané, podnikli herci ND z popudu Rösnera ďalšiu iniciatívu. Rösner ako hovorca činohry ND v spoločnosti ďalších troch osôb, vyšiel pred návštevníkov divadla, ktorí mali na večerné predstavenie zakúpené vstupenky, kde sa mu počas krátkej doby podarilo zorganizovať dav asi 500 osôb. Dav začal skandovať „Pauer von!“ Následne vládla v ND vzrušená atmosféra a to i z dôvodu, že Rösner oznámil davu, že ND vstupuje až do odvolania do štrajku. Dňa 19.11. 1989 boli do budovy divadla Jiřího Wolkera o 20.00 hod. vpustení diváci, ktorí mali vstupenky na pôvodne plánované predstavenie. Krátko po 20.00 hod. im jeden zo zamestnancov DJW bolo prečítané prehlásenie, že toto divadlo sa pripája  k protestnému štrajku pražských divadiel, čím vyjadruje nesúhlas so zásahom čs. Bezpečnosti dňa 17. 11. 1989. Ako náhradný termín pôvodného predstavenia bol určený 17. december 1989. Diváci aj personál DJW sa potom v kľude rozišli. K pokusu narušenia kľudu a poriadku formou štrajku došlo aj v Komornom divadle v Plzni, kde boli čítané petície odsudzujúce „brutálny zásah ZNB“. V priestore hľadiska sa tohto narušenia zúčastnili členovia plzeňskej pobočky „Obroda“ Stanislav Nedvěd a František Jurička. Plánované predstavenie sa z uvedených dôvodov neuskutočnilo.

Dňa 19.11. 1989 vo večerných hodinách sa uskutočnilo v Činohernom klube v Prahe 1 „verejné diskusné fórum“. Tohto fóra sa zúčastnili vedúci predstavitelia všetkých opozičných skupín v ČSSR, predstavitelia kultúrnej fronty a zástupcovia vysokoškolských študentov. Činoherný klub bol naplno obsadený a zaplnený bol aj vestibul, kde priebeh fóra sledovali ďalšie osoby na monitore priemyselnej televízie. Prevažnú časť divákov vo vestibule tvorili zástupcovia kultúrnej fronty (napr. Hanzlík, Brejchová, Kanyza, Wimmer, Tučný, Svěrák, Josef Dvořák a ďalší). Vstup do ČK bol kontrolovaný organizačnou službou, ktorá zisťovala dôvod vstupu prichádzajúcich osôb. Fórum organizačne riadil Václav Havel, ktorý predniesol štvorbodové vyhlásenie, predkladal alternatívne návrhy, čítal a dopĺňal uznesenie fóra. Z ďalších osôb v priebehu diskusie vystúpili Rudolf Battěk, Kantůrek, Hradílek, Vondra, Kocáb a ďalší. Cieľom fóra bolo zjednotiť jednotlivé nezávislé iniciatívy a vypracovať spoločné vyhlásenie, ktoré desiati zástupcovia predložia predsedovi vlády ČSSR dňa 20.11. 1989. Na fóre tiež vystúpil bližšie neurčený vysokoškolský študent DAMU, ktorý prečítal vyhlásenie študentov DAMU. Toto vyhlásenie začína preambulou „Rok 1989 je roko obuškov a krvi“. Ďalej sú vo vyhlásení kladené ultimatívne požiadavky na odstúpenie ministra vnútra ČSSR, prešetrenie a potrestanie príslušníkov, ktorí sa zúčastnili zásahu dňa 17.11. 1989, zrušenie 4. článku Ústavy, neschvaľovať žiadne zákony parlamentom, odstúpenie ďalších predstaviteľov strany a štátu na čele s Jakešom a Štěpánom. Za účelom rozširovania tohto vyhlásenia vznikne dňa 20.11. 1989 na fakulte DAMU „koordinačný výbor študentov“, ktorý bude mať okrem iného za úlohu agitovať za realizáciu generálneho štrajku 27.11. 1989 od 14.00  do17.00 hod. Študenti DAMU vyhlasujú, že akýkoľvek dialóg so štátnou mocou nie je možný, je nutní ísť na otvorenú konfrontáciu, čo sa potvrdilo vývojom posledných udalostí.

Vyvrcholením fóra bolo prečítanie a schválenie „Prehlásenia“ diskusného fóra, ktoré predniesol Václav Havel. Doplnil ho o pripomienky z pléna. Toto prehlásenie bude predložené štátnym orgánom. Účastníci fóra sa rozišli za spevu štátnej hymny.“

Stranícke a štátne vedenie? Mlčí…O túto agentúrnu správu a súhrnnú zvodku už nemá ani záujem…Zaujímavé a plasticky dokresľujúce je i svedectvo jedného zo synov Miloša Jakeša. Milouš Jakeš spomína na deň 17. novembra 1989:

„V deň prevratu som bol normálne v práci. Cestou som sa zastavil pre chlebíčky, pretože sme pripravovali oslavu narodením dcéry Pavly…Oslava trvala asi do ôsmej večer, aby deti mohli ísť spať…Ani my sme dlho nesedeli, pretože v priebehu dňa som sa zúčastnil recepcie palestínskeho veľvyslanectva v hoteli Fórum. Nie, nespomínam si“ premýšľa Milouš Jakeš „že by niekto so mnou hovoril o nejakej študentskej demonštrácii…Rodinná oslava bola jednou z mále príležitostí, kedy sme sa mohli všetci stretnúť a o žiadnej politike moja žena nedovolila hovoriť.

Áno, dedko, môj otec sa oslavy dcériných narodenín samozrejme zúčastnil, ale odišiel skôr…Chcel s babkou odísť cez víkend na Orlík. Nie, nie“ krúti odmietavo hlavou, „nikto otcovi netelefonoval, ani on sám. Bola to nerušená rodinná oslava, pri ktorej sme ochránili intimitu rodinného stretnutia.

Všetko, čo som vedel o študentskej manifestácii, bolo to, že sa má konať 17. novembra na výročie Opletala, že má byť na Albertove a že je to povolená akcia. Nehovorili sme o týchto problémoch ani vo chvíli, keď sme boli s dedom sami…

O výsledku manifestácie na Národnej triede som sa ako všetci ostatní občania dozvedel z oznamovacích prostriedkov, spomínam si, že z televízie. Až v nedeľu večer som odišiel na Medzinárodný zväz študentstva v Parížskej 21, kam jeho predseda Pepík Skála zvolal neformálne stretnutie pozvaných osôb, medzi ktorými som bol aj ja. Takéto stretnutie sa pri príležitosti výročia Opletala konalo každoročne. Už pred príchodom som vedel, že pri demonštrácii mal zahynúť nejaký študent. Pre túto udalosť sa neformálne posedenie neuskutočnilo…

Samozrejme, že do doby, kým sme sa rozišli, sa o Národnej hovorilo. Skála nám dokonca ukázal stanovisko Mestského výboru SZM, odsudzujúce zákrok proti demonštrácii študentov. Súhlasil som s ním…Nesúhlasím s násilím a odsudzujem ho…

Myslím si, keď tak spätne posudzujem celý rok, demonštrácie v januári, v auguste i októbri, že neboli vyčerpané všetky prostriedky a pokusy o dialóg s ňou…

Ani otec sa mi nikdy nezveroval so svojimi problémami…No áno s Mirkom Štěpánom som sa poznal, veď sme viac ako šesť rokov pracovali v Medzinárodnom zväze študentstva…Aký bol?“ Na chvíľu sa zamýšľa.

„Bol veľmi pracovitý, energický a ctižiadostivý, rýchle vnikal do problematiky a ako vedúci pracovník bol veľmi rozhodný…“

Magnetofónová a video nahrávka, známa pod legendárnym sloganom „kôl v plote“ sa samozrejme dotkla aj syna bývalého generálneho tajomníka strany. Zoznámil sa s ňou až takto:

„Neviem ako sa dostala na verejnosť. Ja som ju uvidel vo výklade Na Příkopech až po 17. novembri…Veľmi som ňou nadšený nebol…“

Nie, nadšený skutočne nebol nikto, že tákí ľudia viedli našu krajinu…

Bezmocnosť a pasivitu straníckeho a štátneho vedenia ako i stále výraznejšie velenie ŠtB pregnantne popisuje podplukovník Chovanec, bývalý zástupca náčelníka II. Správy ZNB:

„Manifestácia 17. novembra bola pôvodne chystaná ako akcia opozičnýchsíl a ako nepovolená. Pripravovali sa teda obvyklé opatrenia, napríklad rozposielali sme na na kraje pokyny, aby príslušníci zisťovali, aká bude predpokladaná účasť z jednotlivých teritórií a aké budú zámery účastníkov. Cieľom bolo v súčinnosti s vedením škôl zaistiť čo najmenšiu účasť študentov! Mali sme informácie, že akciu poriadajú NZS A NMS. Osobne ma prekvapilo, že na rozdiel od predchádzajúcich akcií proti nepovoleným manifestáciám od nás tentokrát nikto zo straníckeho vedenia nevyžadoval informácie a prehľad o situácii. Vždy v minulosti“ spomína zasvätený podplukovník „sa podobné informácie cez FMV predkladali predsedníctvu ÚV KSČ. Celkom som ten nezáujem privítal, pretože sme to mali toho už „plné zuby“. Niekedy v poslednom týždni pred 17. novembrom asi v pondelok alebo utorok som sa náhodou dozvedel, že na ministerstve školstva sa uskutočnila porada ministerky Synkovej s dekanmi a rektormi všetkých fakúlt vysokých škôl a tam údajne ministerka Synková vyzvala vedenie škôl, aby zaistili čo najväčšiu účasť študentov. Na základe toho sme odoslali na kraje pokyn ukončiť minimalizáciu účasti a naopak, pôsobiť tak, aby bola čo najväčšia. V krajoch mali ešte zisťovať negatívne javy v súvislosti s touto už povolenou manifestáciou.

Bezprostredne sa toho k 17. novembru na velení ŠtB asi skutočne robilo málo, ale pokusy nejako inovovať celú činnosť vznikali už v lete…

„Asi v septembri 1989 som sa dozvedel od Vykypěla, že Lorenz prišiel s návrhom na vytvorenie oddelenia aktívnych opatrení, ale my sme s Vykypělom s týmto výmyslom Lorenca nesúhlasili, pretože to nebolo realizovateľné. Jednoducho neboli ľudia…konštatuje lapidárne podplukovník Chovanec. Mal pravdu. Ľudí bolo čím ďalej menej…

Išlo iba o akúsi mlhavú úvahu, že takéto oddelenie by malo sústreďovať pozornosť na dôsledné rozpracovanie popredných predstaviteľov opozície – Havla, Uhla, Bendu, atď Išlo o zamášľaný prechod z policajných metód na spravodajské metódy.

Prichádzalo sa k názoru, že nemá zmysel naháňať stovky disidentov, ale účinnejšie bude postihnúť „hlavy“ opozície. Bola by to veľmi rozumná činnosť, ale v situácii keď sme mali toho veľa, to nebolo reálne… Mohlo to síce zracionalizovať prácu podľa metódy hlavného článku, ale to by všetko ostatné muselo ísť bokom. Situácia bola v ŠtB taká, že sme pracovali trinásť až päťnásť hodín denne a bolo potrebné prácu zracionalizovať. Celá skupina aktívnych opatrení, ako sa mala nazývať, bola iba zrnkom celkovej novej koncepcie, ktorá sa chystala. Chystala sa po 17. novembri a po tomto dátume sa odbúrala a vypracovala nová, ktorej podstata spočívala v depolitizácii ZNB, vylúčení represívnych činností z ŠtB – nepodieľať sa na trestnom konaní a menila sa zásadne náplň – vylúčila sa cirkev, disidenti, zameralo sa to na medzinárodný a organizovaný zločin, pravý i ľavý extrémizmus, pričom vzorom nám mala byť rakúska a nemecká kontrarozviedka.

V kontexte týchto nových koncepcií som už v septembri alebo začiatkom októbra zvolal náčelníkov odborov vnútorného spravodajstva. Tam sme sa zhodli na tom, že je otázkou krátkej doby, otázka politickej plurality a legálneho postavenia nezávislých štruktúr, vývoj k tomu  smeroval, koniec koncov i Lorenc vedel – viem z mnohých osobných debát s ním – že naďalej nemá zmysel vystupovať represívne, napríklad nemalo zmysel ani efekt blokovať disidentov pred stretnutím so zahraničnými diplomatmi a podobne.

S náčelníkmi odborov sme konštatovali, že nie sme schopní v súčasnosti všetky činnosti zvládnuť a bude nutné sa zamerať na dôležité oblasti s ohľadom na predpokladaný politický vývoj: Konkrétne napríklad vypustiť šport, kultúru, cirkvi a ďalšie organizácie a sústrediť sa na skutočne prioritné oblasti – terorizmus, extrémizmus, v tom smere mi náčelníci odborov predložili svoje návrhy. Dni ubiehali a ja som už nemal čas čokoľvek z toho realizovať…“

Úspech nemala ani dopredu k nezdaru odsúdená akcia vybraného aktívu v uliciach. Na dialóg s ľudmi, nielen s opozíciou už bolo neskoro…

„Vyčlenený aktív“ objasňuje Chovanec, „mal byť špeciálne pripravený aktív civilných občanov, predovšetkým členov strany, lektorov, milicionárov a podobne, ktorí boli schopní viesť fundované diskusie na témy obhajoby činnosti KSČ a jej riadenie spoločnosti. Hlavným cieľom týchto skupín malo byť faktické vyvracanie niektorých argumentov používaných predstaviteľmi opozície pri manipulácii s davom. Nešlo teda o nejakú zložku Bezpečnosti, ale malo to byť organizované a riadené ÚV KSČ…

Tieto projekty sa však neuskutočnili. Prišiel 17. november…

„V predvečer študentskej manifestácie bola v republike už iná situácia, ako v predvečer predošlých manifestácií. Zarazilo nás, že od nás nikto nechcel už žiadne informácie, žiadne opatrenia…Bolo to oproti minulosti výnimkou. Dokonca nič nepožadovalo ani predsedníctvo ÚV…Vedeli sme čo sa chystá, pretože opozícia po skúsenostiach z vystúpenia občanov v NDR mala za cieľ dostať do ulíc čo najväčší počet občanov a tak dosiahnuť pád súčasného systému. Vedeli sme, že opozícia má naplánovaných niekoľko termínov masových vystúpení občanov, pri ktorých sa mali ich predstavy splniť. Išlo o tzv. Palachov týždeň, Deň ľudských práv a 17. november. O tomto výročí bolo rozhodnuté, že akcia bude legálna a preto sme pokračovali iba v normálnom zhromažďovaní informácií o činnosti nezávislých štruktúr.

Vedeli sme toho dosť. Napríklad aj z rokovania v Činohernom klube, ktoré bolo kľúčovým v ďalšom postupe opozície. Vedeli sme napríklad aj to, že tam pán Battěk, ktorý bol vždy dosť radikálny, navrhoval ustúpiť od dialógu a prejsť ku konfrontácii…“

Čo tým pán Battěk myslel? Slovné konfrontácie alebo násilné fyzické strety?

„Vedeli sme tiež, “dopĺňa podplukovník Chovanec, „že naša opozícia si berie príklad zo skúseností zo susednej NDR. Hlavne chcela, aby v rámci masovej nespokojnosti nebolo možné použiť mocenské prostriedky. Po ich vzore sa chcela dostať do závodov, čiže získať robotníkov. Preto sme po celé novembrové obdobie museli zostať na pracoviskách až do odvolania…“

Priamo od generála Lorenca pramenil pokyn nezasahovať, iba zhromažďovať informácie a analyzovať ich. Túto situáciu dokresľuje aj pokyn velenia ŠtB o činnosti na verejnosti:

„Pri operatívnych prieskumoch v terene vyhýbať sa konfliktom s novinármi. Pri riadení akcií dodržiavať tri základné hľadiská:

  1. ak sa niekde narazí na nejaký politický problém, tak vycúvať, nepliesť sa do toho.
  2. a c) pokiaľ by  bolo  potrebné  zvážiť,  čo  riešiť  operatívnymi  prostriedkami a čo

represiami. Operatívnymi prostriedkami je mienené spravodajské, napríklad agentúrne podchytenie nejakej udalosti, na ktorú by náš pracovník v teréne narazil. Pokiaľ by však šlo o trestný čin, tak vec riešiť represívne podľa zákona, tzn. Postúpiť toto správe vyšetrovania ŠtB.“ Prvýkrát v histórii ŠtB dochádza k situácii, kedy je vydaný pokyn do politických záležitostí nezasahovať, iba získavať informácie o všetkom čo sa deje.

Ako prežil deň 17. november človek, ktorého meno bolo veľmi frekventované v disdentských kruhoch, čiže Ing. Miroslav Štěpán, bývalý vedúci tajomník Mestského výboru KSČ v Prahe:

Zaujímavé je povšimnúť si nezrovnalosti v informovanosti vedúcich straníckych funkcionárov a ich zavádzajúce informácie, že priebeh demonštrácie na Národnej triede bol pokojný…

„V čase manifestácie študentov na Albertove som bol na svojom pracovisku v budove mestského výboru,“ spomína na svoju činnosť bývalý vedúci tajomník a najvyšší pán Prahy.

„Po celú dobu ma njviac zaujímali tri otázky a tie som položil telefonicky Lorencovi a Bytčánkovi: Aká je situácia na Albertove, potom ako je možném že sprievod je pri veľvyslanectve NDR, kde vadí doprave. Posledný telefonát nebola ani tak otázka ako skôr údiv nad tým, že v centre hlavného mesta nie je doposiaľ obnovený poriadok a doprava. Dokonca si pamätám, čo som povedal: Predsa nie sme v žiadnom Chicagu…!

Neskôr, keď začali problémy so sprievodom, zháňal som Jakeša, ale nikoho som nezohnal. Tak som zavolal na Hrad a asi o 19.30 som hovoril s Husákom. Čas viem podľa toho, že na obrazovke išla znelka televíznych novín. Informoval som prezidenta v tom zmysle, v akom som bol informovaný aj ja: Demonštrácia sa rozchádza a je kľud…

Aby som bol informovaný o priebehu manifestácie, poslal som na ňu čo najviac svojich ľudí. Postupne sa vracali a v mojej kancelárii ma informovali o jej ďalšom priebehu. Hovorili aj o nejakej uzávere z oboch strán na Národnej triede, ale tie informácie boli veľmi nejednotné a nepresvedčivé…

Okolo 21.15 ma v mojej kancelárii navštívil Lorenc s Vykypělom. S Lorencom som ešte pred deviatou hodinou naposledy telefonicky hovoril, bol na nejakej oslave so zahraničnou delegáciou a v telefóne mi povedal, že sa zastaví. Pochopil som to tak, že ide na nejakú obhliadku Prahy a cestou sa u mňa zastaví. Kto tam so mnou bol?“ Trie si čelo a spomína:

Najviac som bral informácie Lorenca a Vykypěla. Kľudným hlasom mi povedali, že na Národnej triede je už kľud, ale že boli použité poriadkové prostriedky…Žiadne podrobnosti mi neprezradili, ale tón, vecnosť ma ukolísali, že je všetko v poriadku…Spomínam si,  že ma Lojza, teda Lorenc požiadal či si z môjho telefónu môže zavolať do Ostravy. Samozrejme že si zavolal. Rovnako kľudným tónom informoval ministra vnútra Kincela. Aj to ma uistilo, že je kľud a že nešlo o veľkú akciu…

Že tomu bolo inak, som sa začal dozvedať až na ďalší deň. 18. novembra som sa zúčastnil v Paláci kultúry straníckej konferencie Fakulty všeobecného lekárstva. Z pléna bola na mňa vznesená otázka, kto je vinný za udalosti 17. novembra a čo môžem k tomu uviesť. Odpovedal som to, čo som vedel od generála Lorenca…Asi som urobil chybu, ale veril som mu. Preto som po skončení konferencie odišiel k sestre do Loun aj s celou rodinou a trávil som víkend v kľude.

V nedeľu ráno asi o ôsmej hodine prišiel k sestre príslušníkVB a odkázal mi, že mám ihneď volať Prahu, že je tam vážna situácia. Zostal som ako obarený…Postupne som obtelefonoval radu funkcionárov vrátane dekana matematicko-fyzikálnej fakulty. Martin Šmíd a jeho osud bola prvoradá záležitosť, ktorú som si chcel objasniť. Ako šokovaný som vypočul z knihy služieb záznam anonymného telefonátu z druhej hodiny v noci na nedeľu, ktorý oznamoval: „Som otec mŕtveho Martina Šmída. Zabil ho Štěpán, s ním si to vybavíme!“

V nedeľu popoludní, keď som po obede prišiel do Prahy, som sa dozvedel zo všetkých strán, že je v Prahe situácia veľmi neprehľadná a vážna. Dozvedel som sa, že herci v Divadle Na zábradlí a v Realistickom divadle rokujú o mŕtvom študentovi Šmídovi. V nedeľu o deviatej hodine ráno sa tiež uskutočnilo zhromaždenie hercov v Národnom divadle a dohodli sa na rokovaní na NVP v pondelok 20. novembra…“

Na chvíľu sme sa ponorili do udalostí, ktoré nasledovali po 17. novembri. Vypočuli sme i Štěpána. Onoho človeka, ktorého meno výrazne figurovalo v kontexte s reformným krídlom vo vedení strany. Pripomenuli sme si, že on jediný bol ochotný sa stretnúť s opozíciou a viesť s ňou dialóg.

Exministervnútra JUDr. Richard Macher uvádza, že raz z ničoho nič sa mu na stole v kancelárii objavila nezalepená obálka, ktorá obsahovala, ako si vtedy vysvetlil, záznamy agentúrnych správ.

„Obsah bol približne taký, že bolo zistené, že vo vnútri vedenia KSČ došlo k nezhodám medzi skupinou starších funkcionárov, sústredených okolo Miloša Jakeša a mladšou garnitúrou straníckych funkcionárov, ktorí videli bezperspektívnosť vývoja pod vedfením starých a chceli dosiahnuť ich odstránenie, k čomu ako zámienka mohol poslúžiť nejaký incident. Akcia, ktorá by staré vedenie strany kompromitovala a umožnila by nástup skupiny mladších, progresívnejších.“

Táto významná správa, po ktorej mnoho ľudí pátralo, bola žiaľ skartovaná a svedectvo už, okrem exministra Sachera, môže potvrdiť iba prezident Havel, ktorému ju vtedy ukázal.

Dali sme slovo mnohým protagonistom. Vyslovili sa k tomu ako prežili a čo robili v deň „veľkého tresku“ – 17. novembra.

Z vily v Břevnove.“ Spomína generálporučík Lorenc, „somodišiel s Vykypělom asi o pol deviatej večer. Ulice pri Národnom divadle už boli prázdne, predpokladal som logicky, že už tam všetko skončilo. Keďže som chcel dať informácie štátnemu a straníckemu vedeniu, najbližší telefón bol na MV KSČ. Šiel som teda za Štěpánom…“

Pán generál sa mýli. Najbližší telefón a dokonca telefón vnútra i zetka, bola priamo za rohom, v Bartolomejskej…!

Štěpán už bol o priebehu demonštrácie informovaný. Dovolil mi zatelefonovať Kinclovi do Ostravy, ďalej Adamcovi a ani už neviem komu. Možno i Jakešovi na Orlík…O priebehu demonštrácie som bol čiastočne informovaný do vily v Břevnove. K telefónu však častejšie chodil Vykypěl. Nechodil som tak často k telefónu preto lebo som mal na starosti hostiť sovietsku delegáciu a potom preto, že som žiadne opatrenia k 17. novembru nenariadil, ničomu som nevelil, do mimoriadnej bezpečnostnej akcie som nebol zapojený, nevedel som ani aké konkrétne sily boli pripravené a aká bola organizácia opatrení. Poznal som iba zbežne Kinclov pokyn, keby sa chcela demonštrácia premiestniť do stredu mesta, že sa tomu má zabrániť.

Bol som dohovorený s generálom Novákom, ktorý mal službu na vnútri Česka, že keby chceli ísť demonštranti do Opletalovej ulice, že im to majú povoliť, pretože je jedno, či politické heslá prevolávajú na Albertove alebo inde. A na Albertove už ich prevolávali…

Pravdu o skutočnom priebehu som sa dozvedel až 18. novembra od Bytčánka, ktorý mi povedal, že demonštrácia bola rozptýlená, že je asi 15 ľahko zranených a nikto nie je hospitalizovaný. V tomto duchu som informoval Jakeša a Adamca. V ten deň ráno som odcestoval z Prahy, ale pred odletom mi Vykypěl len tak mimochodom povedal, že to tak ľahko neprešlo. Že zákrok bol tvrdší, čo Vykypěl povedal i sovietskemu generálovi Gruškovi, ktorý sa rovnako chystal odletieť.

Spomínam si,“ hovorí Lorenc. „že som Vykypělovi nariadil, aby zostal v Prahe a organizoval účinnú spravodajskú akciu. Večer mi Vykypěl telefonoval domov o údajnej smrti Šmída. Oznámil mi, že školy a divadlá stávkujú, Havel je v Prahe a pripravuje sa založenie Občianskeho fóra. V noci zo soboty na nedeľu som dával pokyny kontrarozviedke k spravodajskej činnosti. To už som videl, že je veľmi zle…! Hlavné bolo zistiť, čo je so Šmídom. Po udalostiach v NDR som sa totiž obával, že boj o hegemóniu môže prebehnúť i zle, krvavo, pretože opozícia, zvlášť Charta predtým vstúpila do politiky. Z jej strany som také obavy nemal. Je jasné, že politik vstupujúci do politiky, nezaťaží svojími dnešnými krokmi svoju budúcnosť. Obával som sa radikalizácie zo strany niektorých študentov. Vedel som, že OF bude garantovať vývoj situácie. Preto som bol i proti zatýkaniam a represiám, hoci sme to kľudne mohli urobiť. Nariadil som iba spravodajsky zisťovať, čo sa deje a zabrániť rastu vášní, ktoré by bránili v rokovaniach. V nedeľu som sa vrátil do Prahy a ihneď som o svojom postupe informoval Jakeša.

Minister Kincl, môj nadriadený, sa do Prahy ešte nevrátil a nebol k zastihnutiu. V nedeľu večer som bol pozvaný na zasadnutie predsedníctva ÚV KSČ miesto neho. Podal som tam informáciu, ktorá bola podľa mňa objektívna, že demonštrácia bola potlačená, zranených je asi tridsaťpäť, niektorí v nemocnici, jeden až dvaja sú ťažko zranení, ďalej, že vznikli stávky a že vzniká OF…“

Pán generál Lorebc cituje vetu, ktorá opäť napomáha legende ľudu, že nebude potrestaný. Že mu nová politická garnitúra sľúbila beztrestnosť.

„Pokiaľ by bolo vtedy predsedníctvo objektívne informované, tak si sami odpovedzte, čo by asi urobilo , to by ste tu nesedeli…“ a v tejto chvíli sa obrátil k tým, kto mu podľa legend sľúbili že potrestaný nebude. Neboli to zadné vrátka, ale vráta ako dom…!

„Na tomto predsedníctve,“ spomína Lorenc na dramatické hodiny a dni po 17. novembri, „mi Adamec povedal, že ľudia budú nespokojní pokiaľ neodídeme. Ja som mu potvrdil, že vedenie strany a štátu by malo odstúpiť. Nikomu sa však do toho nechcelo. Vzniklo handrkovanie, Štěpán síce na zasadnutie predsedníctva prišiel s nejakým pripraveným preslovom, ale nikto nechcel na verejnosti vystúpiť. Tak nakoniec zlomili Pitru, aby vystúpil v televízii…“ (To ho stálo krk!).

Po predsedníctve prišiel Kincl. Informoval som ho o situácii, ktorú sme spolu prebrali. V tej chvíli som bol pevne rozhodnutý: Žiadny represívny pokyn už z vlastnej vôle nevydám!“

V kontexte rôznych prúdov a skupín vo vedení strany pred a po 17. novembri, padajú najčastejšie tri mená: Hegenbart, Štěpán, Lorenc…

JUDr. Milan Kružík, bol v tej dobe zástupcom Hegenbarta, vedúceho 13. oddelenia ÚV KSČ. Poznal dobre všetkých protagonistov a ich činnosť dňa 17. novembra:

„…docent Reiner mi vložil do úst tvrdenie, že som ho vraj 16. novembra ubezpečil, že žiadny zákrok nebude, vraj sa tým zaoberalo i predsedníctvo ÚV KSČ a rozhodlo, že voči účastníkom študentskej demonštrácie sa zakročovať nebude. Nič takého som mu nehovoril, ale spomínam si, že niečo sme o tejto horúcej problematike hovorili. Maximálne som mu mohol povedať, že manifestácia je povolená, je legálna a že sa nič nemôže stať…

Čo môj šéf Rudo Hegenbart robil, presne neviem, tak veľmi som si ho nevšímal, ale pamätám sa, že celý týždeň pred 17. novembrom bol normálne v práci a venoval sa sovietskej straníckej delegácii, ktorá bola u nás na návšteve…Neboli to pracovníci sovietskej bezpečnosti, ale podobného oddelenia ÚV KSSZ ako bolo naše…Presne si spomínam, že sme sa s nimi lúčili po obede 17. novembra a on ich ešte sprevádzal na letisko…

Samozrejme, že nejakú úlohu som v súvislosti s manifestáciou od neho dostal. Uložil mi len všeobecne, aby som sa pozrel po Prahe, aká bude situácia, ako bude demonštrácia prebiehať a ako budú reagovať príslušníci. Žiadne bližšie pokyny ku konkrétnej činnosti som od Ruda nedostal…

Urobil som to tak, že asi o štvrtej popoludní som zašiel na Správu ZNB Praha, kde som sa asi hodinu zdržal u plukovníka Bytčánka. Potom som sa šiel pozrieť na Albertov a odtiaľ som zameril k Lorencovi. Tam som sa zdržal krátko, pretože sa ponáhľal a asi okolo deväťnástej hodiny som došiel k záveru, že už sa nič nebude diať a vrátil som sa na ˇUV KSČ. Odtiaľ som potom zatelefonoval Hegenbartovi, po rišnom dni som si konečne v kľude vypil kávu a vlastným autom som odišiel po diaľnici do Brna…“

V polemike dajme slovo i jeho nadriadenému, Rudolfovi Hegenbartovi:

„V dobe, keď demonštrácia na Národnej triede prebiehala som už bol mimo Prahu“ spomína vedúci povestného 13. oddelenia. Dopoludnia som mal ešte nejaké povinnosti k sovietskej delegácii, ktorú som sprevádzal. Po ich odlete som odišiel domov. Predtým som ešte hovoril s Milanom Kružíkom, ktorý zostával v Prahe s tým, aby do ničoho nezasahoval a nič tiež neovplyvňoval. Výslovne som mu uložil, aby mi večer zavolal ako prebiehala manifestácia.

Kružík mi skutočne okolo deväťnástej hodiny volal. Informoval ma, že priebeh manifestácie bol normálny, to znamená bez podstatných problémov. A že ide domov do Brna…“

JUDr. Kružík upresňuje čas telefonátu a v podstate potvrdzuje svoje predchádzajúce slová:

„Volal som Hegenbartovi iba raz, niekedy pred pol deviatou. O demonštrácii som mu toho veľa podrobne nehovoril, ani to nežiadal…“

Doba telefonátov s Hegenbartom i ich nezáväzný obsah nie je tak zaujímavý, ako dva daľšie fakty, ktoré Hegenbartov prvý zástupca Kružík uvádza:

Keď som prišiel v piatok večer na parkovisko ÚV KSČ – inak v piatok prázdne, uvidel som v každom rohu parkoviska auto a v každom z nich sedeli štyri osoby. Nedokážem si dodnes vysvetliť, čo to boli za vozidlá a prečo sa tam tie autá nachádzali…

Potom sa mi pri ceste do brna stala ešte jedna podivná vec…Po výjazde z parkoviska pred budovou ÚV  som zistil, že mám za sebou v závese biely favorit. Držal sa ma ako kliešte. Bližšie ho popísať nemôžem, hádam len to, že mal pražskú značku. Sledoval ma až k prvej benzínovej stanici na diaľnici v Průhoniciach, kde som bral benzín. Čakal až natankujem, potom sa opäť za mnou pustil, avšak len k prvej odbočke doprava. Tam biely favorit odbočil…“

Vzniká otázka, čo to boli za autá na parkovisku pred ÚV? Kto sedel v bielom favorite, ktorý sledoval Kružíka? Neboli to Lorencovi ľudia, ani ŠtB. Neboli to ani vozidlá autoparku ÚV…Tajné autá v rohoch parkoviska ÚV, biely favorit v Průhoniciach…Môže to byť, ale nemusí byť dôkazom, že nejaká neznáma tajná sila si už kontrolovala pohyb v tejto chvíli už bývalých mocných…

Agentúrne siete v disidentských kruhoch pracovali ďalej. ŠtB však nezakročila i keď mohla. Lorenc či Hegenbart alebo niekto tretí, úplne neznámy, mohol dať opozíciu pozatýkať. Neurobil to nikto z nich. Pán Dolejší vo svojej legendárnej Analýze dokonca popisuje ako autá, riadené dôstojníkmi ŠtB zvážali disidentov na rokovania.

JUDr. Macher k tomu v polovici roku 1990 hovorí: „Po nástupe do funkcie ministra som okrem iného hovoril aj s bývalým prvým námestníkom generálom Lorencom. Ten mi v rozhovore povedal, bola to skôr rečnícka otázka ako konštatovanie, či sa domnievam, že „zamatová revolúcia“ by bola zamatovou len pre samotné konanie ľudí, či by bola zamatovou, keby ŠtB reagoval iným spôsobom ako v skutočnosti reagovala. Túto myšlienku pripúšťa dr. Macher, „som považoval za racionálnu. Bol som si vedomý skutočnosti, že ŠtB skutočne v novembrových udalostiach mohla konať iným spôsobom, ako v skutočnosti konala. Niekto z ďalších vedúcich predstaviteľov ŠtB, dnes si už skutočne nespomínam, mi raz pri besede povedal ďalšiu myšlienku, ktorej obsah bol približne taký, že v prípade príslušníkov ŠtB ide o ľudí veľmi disciplinovaných, že ŠtB sa zaoberala analýzou situácie v Československu. Tieto analýzy, z ktorých vyplývala neudržateľnosť ďalšej situácie, boli predkladané vedeniu KSČ, ktoré na ne však nereagovalo. Preto sa ŠtB akoby dištancovala od vývoja situácie po 17. novembri, ale i v krátkej dobe pred ním…“

„Operatívny štáb sme u nás zvolali až 20. novembra,“ spomína bývalý major Petr Žák, šéf 10. odboru. „Vyhodnotili sme situáciu z jediným záverom: Nezasahovať!!! Okrem sústreďovania informácií sme nerobili vôbec nič…Pardon, jedinú aktívnu operáciu uskutočnila VKR. Rozširova laletáky s platmi umelcov…“

Po udalostiach 17. novembra mal Růžička v disidentských kruhoch veľmi dobrú pozíciu. Počítali s ním na výhodnú funkciu, keby však neprišiel od jeho šéfov príkaz na ukončenie činnosti. Pre neho samotného to bol rozkaz nepochopiteľný, nelogický. V situácii, kedy mal možnosť pôsobiť na samom vrchole pyramídy, sa musel stiahnuť.

Nedalo sa nič robiť. Rozkaz bol rozkaz a Zifčák sa vždy rozkazmi striktne riadil. Bol vždy verný komunistickej strane, ale tentokrát váhal, či má uposlúchnuť. Rozhodnutie šéfov nebolo prezieravé. Nakoniec sa rozhodol rozkaz splniť. Ten znel: Stiahnuť sa z vydobytých pozícií do ústrania. Čo to znamenalo? Růžička mal okamžite zmiznúť z Prahy. Meno Růžička malo zmiznúť z povrchu zemského. Teda rozhodnutia priamo „geniálne“…! Nikto ani Růžička nemohol počítať s tým, že vývoj dostane taký rýchly spád. Nepočítal s tým určite ani pán Albert, pán Uhl i disidentské kruhy i keď už pred 17. novembrom disidenti hovorili o páde totalitného režimu.

Opozícia chcela akciou dosiahnuť, aby v tejto krajine došlo konečne k dialógu medzi KSČ a opozíciou a aby sa KSČ vzdala svojej vedúcej úlohy v štáte. Strana jej však odovzdala moc úplne celú…

Ústup po stratenom boji

Nadriadení Zifčáka sa vtedy rozhodli, že ďalšie pôsobenie v disidentských kruhoch by mohlo ohroziť samotnú existenciu jeho osoby. Podnikali sa kroky, aby meno Růžička zmizlo z disidentských kruhov.

Tak ako inde na svete, tak i v Štátnej bezpečnosti sa našli ľudia, ktorí si chceli stoj čo stoj zachovať svoj post. Boli ochotní pre to urobiť všetko. Aj prezradiť, kto vlastne Růžička je. Títo ľudia sa domnievali, že tým vykúpia svoj diel viny pri masakrovaní demonštrácií v predchádzajúcich mesiacoch. Nech im je tento pocit doprianý! Otázkou je, komu pomohli. Bez ich udania by pravdepodobne ani táto kniha nevznikla. Tiež je otázkou,  či v skutočnosti v nej budú príjemné pre všetkých, ktorí sa dozvedeli kto vlastne Růžička je…

Mali skutočne všetci z disidentských kruhov záujem na tom, aby sa odhalilo meno príslušníka čs. kontrarozviedky, ktorý s nimi pracoval dlhé mesiace? A čo ich zamatová revolúcia? Nepomáhal ju uskutočniť i niekto iný?

Vďaka zradcom mohlo Rudé právo 24. januára 1990 vydať článok s výrazným titulkom: „Pod krycím menom Růžička…“ „Vyhlásenie nezávislej vyšetrovacej komisie, Praha, ČTK: Nezávislá vyšetrovacia komisia (ďalej len NVK) vydala prostredníctvom ČTK vyhlásenie, v ktorom sa okrem iného uvádza:

Zodpovední pracovníci FMV a pracovníci ŠtB vyhlásili, že sa zamestnanci ŠtB na udalostiach 17. novembra 1989 prakticky nepodieľali, resp. odišli zo sprievodu ešte pred jeho príchodom na Národnú triedu. Ďalej tvrdia, že nemajú žiadny podiel na príprave masakry. NVK zistila prípad príslušníka ŠtB poručíka Luďka  Zifčáka. Poručík Zifčák vystupoval pod krycím menom Milan Růžička, takto sa predstavoval aktivistom nezávislých iniciatív, medzi ktorých sa mu podarilo na jar roku 1989 infiltrovať (preniknúť, pozn. autora). Vydával sa za študenta Vysokej školy baníckej v Ostrave. Zúčastnil sa samozrejme tiež manifestácie dňa 17. novembra. Snažil sa ovplyvniť účastníkov pietneho aktu a dosiahnuť výtržností, či priamo násilností…“

Už tento článok svedčil o mnohom. I o tom, že vo vnútri spravodajskej služby pracovali ľudia, ktorí „pochopili“, že zmeny v tomto štáte sú nevyhnutné a že charakter a česť musí ísť v tomto prípade nabok. Nebolo im vôbec trápne, že sa niekoľko rokov aktívne podieľali na diskriminácii pánov Havla, Dienstbiera, Šabatu, Uhla, Rumla, pani Marvanovej, Němcovej a ďalších osôb z disidentského prostredia. Po 17. novembri naraz zistili – konečne! – kam vlastne patria a začal tajne odovzdávať informácie druhej strane. (O istej skupine som sa už zmienil, pozn. autora).

V uvedenomčlánku Rudého práva si môžeme všimnúť isté nezrovnalosti: Růžička sa v skutočnosti nemenoval Luděk Zifčák, ale Ludvík Zifčák. Veľa čitateľov poznamená – maličkosť -, ale tu musia ísť maličkosti nabok! Keby totiž NVK hľadala v evidencii FMV príslušníka ŠtB pod menom Luděk Zifčák, hľadala by ho možno dodnes. Počítač by im takto skomolené meno vôbec nevyhodil. Z toho vyplýva, že NVK ho niekto priamo nahlásil, ľudovo práskol! Práskač bol priamo z prostredia kontrarozviedky, zo zložky, do ktorej boli vyberaní najlepší. Navyše väčšina z nich musela byť členmi KSČ.

Kópiu anonymu dostala aj Správa ZNB hl. mesta Prahy a Stredočeského kraja, ktorá musela začať vyšetrovanie. Existenciu anonymu potvrdzuje nielen úradný sprievodný spis, ale aj podplukovník JUDr. Jiří Novák, po 17. novembri poverený vedením Správy ZNB hl. mesta Prahy a Stredočeského kraja. Vo svojej výpovedi uviedol, že sa dozvedel o anonyme odhaľujucom Zifčáka a si je istý tým, že tento anonym písali príslušníci ŠtB. Podľa jeho vyjadrenia táto skutočnosť motivovala jeho odchod z činnej služby.

Mohol by som plasticky priblížiť jeho znechutenie až k zvracaniu nad morbídnosťou prevracajúcich sa kabátov. Nad premetmi ľudí, ktorí sa ani vo svojom veku – služobnom i fyzickom – nebáli slovných obratov ako malý Vašek v kúzelnom Bassovom cirkuse Humberto.

„Mám na mysli anonym,“ hovorí bývalý podplukovník Novák, „ktorý dostala NVK, uverejnený aj v Rudom práve. Mám za to, že anonym písali samotní príslušníci ŠtB. Aj on bol jedným z dôvodov, prečo som požiadal o uvolnenie z funkcie a zo služobného pomeru.“ Na základe anonymného udania Zifčáka vyšiel teda v Rudom práve, ako som už uviedol, článok E. Joachimovej (dnes námestníčky primátora hl. mesta Prahy) a J. Justa „Pátranie nezávislej vyšetrovacej komisie po nezvestných a mŕtvych“. V komisii neboli hlúpi ľudia. Preto aj toto Vyhlásenie napovedá, ako sa z Růžičku stal opäť Zifčák…

K slovu prichádzajú práskači

Medzi príslušníkmi ŠtB boli aj ľudia, ktorí po 17. novembri nadviazali okamžitý kontakt s disidentami a tých informovali o najrôznejších opatreniach FMV. Títo ľudia za odmenu a sľub nových korýt aj napriek tomu, že pracovali na úseku vnútorného spravodajstva dodnes aktívne pôsobia v novev ŠtB – FBIS.

Kapitán Ing. Miroslav Málek, pracovník II. Správy ZNB, neúspešný organizátor a babrák akcie „KOSMOS“…Tento človek udával svojich kolegov z pracoviska a súsmevom na tvári udal i to, čo žiadny profesionál spravodajca nevyzradí: Svojich tajných spolupracovníkov, dôverníkov a informátorov.

Vďaka nemu sú vystavení dnešnej perzekúcii i ľudia, ktorí žiadnu škodu a ujmu nikomu nespôsobili. Na základe jeho udania Parlamentná komisia pre vyšetrovanie udalostí 17. 11. neskôr označila niektoré osoby za agentov ŠtB. Z profesionálnych dôvodov ich mená v týchto Pamätiach neuvádzam i keď ich osobne poznám.

Kapitán Vítězslav Stachovský bol do revolúcie starším referentom špecialistom 2. oddelenia 10. odboru II. Správy ZNB – odbor vnútorného spravodajstva, teda človek, zaoberajúci sa vnútorným nepriateľom. Mal na starosti okrem disidentovanonymné telefonáty, listy, vnútorný teror – ako výbuchy v Českých Budějoviciach, Ústí nad Labem. Dnes sa niet čo čudovať, že slúži ďalej. „Výsledky“ vyšetrovania tomu nasvedčujú. Jeho práskačstvo dosiahlo takého vrcholu, že kvôli tomu, aby sa udržal vo funkcii, udal i jeho odborom zneužívanú ženu, tajnú spolupracovníčku – sestru významného chartistu. Znova, meno poznám, ale s ohľadom na rodinné vzťahy, zostane iba v mojej pamäti. Jasnozreteľnosť kapitána Stachovského bola taká výrazná, že nezhadzoval iba mená svojich agentov, ale aj svojich nadriadených a „bratských“ diplomatov. Na Národnej triede pôsobil 17. novembra ako kameraman ŠtB a so všetkým sa disidentom zdôveril. I s tým, že pri svojich záberoch na Národnej triede v radoch demonštrantov údajne kamerou zabral aj tajomníkasovietskeho veľvyslanectva. Toto jeho oznámenie sa samozrejme disidentom hodilo k neskoršej protisovietskej kampani. Tiež sa nezdráhal udať i svojho nadriadeného majora Petra Žáka.

Rozprával, že keď šiel v týždni po 20. novembri za majorom P. Žákom, aby mu ako jeho šéf podpísal knihu prevádzky vozidla, tak práve vtedy od Žáka vyšiel sovietsky poradca na FMV Romanenko a že Žáka našiel v takom rozpoložení akoby bol úplne mimo. Žák mu údajne vtedy na účet Sovieta povedal:

„Je to predajná sviňa!“

Ľudia ako Stachovský svojimi výrokmi s výmyslami podporovali takto filozofiu, že za prevratom stojí všemocná KGB.

„Ak by som sa mal vyjadriť, že nás predali,“ oponuje Petr Žák kapitánovi Stachanovskému, „tak som mal na mysli to, že dávali prednosť politickej dohode s Američanmi pred riešením problému u nás. K tomuto záveru som dospel po vystúpení Jakovleva na Vysokej škole politickej, ktorý mal po svojom vystúpení schôdzku s Císařom. Vedel som, že Gorbačovov a Jakovlevov emisár, pravdepodobne sa volal Morozov, sa schádzal s Císařom a Menclom v dňoch 19. až 22. novembra 1989. V informácii, ktorou som disponoval, sa už v tej dobe hovorilo o Václavovi Havlovi ako prezidentovi. To som už vedel 25. novembra…“

„Na svojom oddelení,“ spomína ďalej „spm skutočne počul, že Stachovský natočil 17. novembra na Národnej sovietskeho diplomata. Dokonca v čele sprievodu…Pokúšali sme sa ho ustanoviť, ale nepodarilo sa nám to…“

Major PhDr. Jiří Maliňák, starší referent špecialista analytického odboru II. Správy ZNB šiel vo svojich informáciách novým mocným tak ďaleko, že plynule prechádzal z poloprávd k chorobnému klamaniu.

V období novembra 1989 bol politickým pracovníkom Hlavného výboru KSČ na FMV a bol uvoľnený ako predseda CÚV KSČ na II. Správe ZNB. Dokonca z titulu tejto funkcie bol aj členom vedenia II. Správy.

Svojimi výmyslami pošpinil profesionálnu prácu čestných príslušníkov ŠtB, ktorí v ničom neporušili zákony tejto krajiny. Ani vyšetrovacia komisia, parlamentná aj nezávislá nezistili údaj, ktorý si dovoľuje tvrdiť tento pán.

Príslušníci OZU (oddielu zvláštneho určenia – červené barety) vraj pri nástupe do akcie na Národnej triede proti demonštrantom kričali: Vendetta! Vendetta! Pomsta!

„…chcem vysvetliť a doplniť,“ márne vysvetľuje Maliňák, „prečo toto slovo kričali. 28. októbra bol jeden z príslušníkov OZU zbitý demonštrantmi. Chceli sa tak pomstiť za jeho surovosť…“

Slovo „vendetta“ však pri žiadnom vyšetrovaní nepadlo. Je vymyslené pánom Maliňákom, ktorý až do novembra bol presvedčeným „straníckym funkcionárom“. Jeho morálny kredit potvrdzuje aj ďalšia fáma na účet dnes už mŕtveho exministra zdravotníctva Prokopca. Obvinil ho, že údajne v súčinnosti s nejakými straníckymi orgánmi (nevedel však s akými!) zabezpečoval tajný vývoz našich zbraní do zahraničia pod krytím, že ide o vývoz zdravotníckeho materiálu. Získané valuty vraj mizli na neznámom mieste. Na pokoji nenechal ani bývalého vedúceho 13. oddelenia R. Hegenbarta.

„Príslušníkmi II. Správy ZNB bolo zistené, že Hegenbart prehovoril vtedajšieho generálneho tajomníka Jakeša, aby náš štát nakúpil odsírovacie zariadenie od západonemeckej firmy Helter napriek tomu, že táto ponúkal zariadenia za väčšiu sumu ako iné firmy a ani ich kvality nebola na požadovanej úrovni. Ďalej bolo zistené, že Hegenbart s predstaviteľmi tejto firmy udržiaval kontakty. Na ŠtB bol na túto firmu zavedený zväzok, neviem ale presne aký.“ Táral a kecal. Jednoducho jedna pani povedala…“Pravdepodobne podplukovník Zamykal o tomto informoval Hegenbarta, pretože Hegebart si vyžiadal o tomto od II. Správy informáciu. Neskôr bol vydaný pokyn ďalej v tomto smere nepracovať, pričom mám dojem, že ho vydal priamo pplk. Zamykal…K tomu poznamenávam, „hlási servilným tónom, „že Hegenbart boli so Zamykalom priatelia a Zamykalova manželka bola Hegenbartovou  sekretárkou…“Bla…bla…bla…!

„K Hegenbartovi je potrebné poznamenať, že mal k dispozícii konšpiračný byt ŠtB na Petrskom námestí v Prahe. Dal mu ho k dispozícii Zamykal…“

Pri otázke na vzťah svojich dvoch nadriadených Vykypěla a Zamykala, hoci do vecí nevidel ani vidieť nemohol, dôležito oznamuje:

„…Zamykal bol vo vzťahu k plukovníkovi Vykypělovi, hoci bol jeho podriadeným, v opozícii. Je možné povedať, že za jeho chrbtom proti nemu intrigoval a išlo až o nekalé záležitosti. Príčinou bola Zamykalova ambicóznosť, obklopenéhoskupinou príslušníkov, ktorých vzťah presahoval bežný rámec. Išlo v podstate o partiu…“vzdychá závistlivo, keď ho do partie nevzali…

Bez povšimnutia nenechal ani kolegov na rovnakej úrovni:

„…major Petr Žák bol vo vrelom vzťahu s náčelníkom Správy ŠtB Bytčánkom a s jeho zástupcom majorom Bahníkom.“ Prirovnal ich dokonca ku kovbojom:

„…viem, že bvymýšľali rôzne primitívne veci, provokácie, vyvážanie ľudí za Prahu a podobne…Ešte si spomínam na jednu akciu, ktorá sa volala „ČLEN“, spočívajúca v tom, že v kotolni, kde pracoval kňaz Václav Malý malo byť poškodené potrubie, dôjsť k výbuchu a Václav Malý mal byť stíhaný pre všeobecné ohrozenie. Táto akcia však nebola povolená nadriadenými…“

Prečo to vlastne hovoril? Bol len takou malou „prdelkou“, alebo ako malý ochočený psík sa chcel zavďačiť novým pánikom?

Parádnym vrtichvostom je aj kapitán Ing. Miroslav Král, dnes riaditeľ FBIS Hradec Králové. Ani on sa od svojich predchádzajúcich kolegov – práskačov – nelíši. Museli to byť obrovské „rany“, keď bol zo „zločineckej“ organizácie vykopnutý na post riaditeľa novej tajnej organizácie!

Ak hovoríme o kategórii týchto ľudí, nemôžeme zabudnúť ani na poručíka Stanislava Tročka. Jedného z tých, ktorí už po 17. novembri napísali list KC OF, v ktorom ponúkajú aktívnu spoluprácu. Tročka, ktorý už v prých dňoch nového roku 1990, cestou budúceho poslanca Michaela Kocába, navštívil pána prezidenta a na dôvernej schôdzke mu objasnil všetko o ŠtB. Vysvetli mu i to, čo nevedel a čo si ako vždy vymyslel.

Týchto ľudí možeme objektívne označiť ako práskačov…(Aké je kritérium tých, ktorí udávali ŠtB a tých, ktorí udávajú FBIS? Aké merítka dnes platia?).

Nemožeme zabudnúť ani na tých, ktorí „iba oznamujú“. Napríklad ako v prípade listu OF Kovohutí Břidličná, ktorý poslali FMV.

Dramaticky popisovali, ako pred domom matky poručíka Zifčáka zastavilo auto…čierna 613…Čo tam asi jeho posádka chcela…? Opäť nový komplot? Podraz? To by sme sa na to podívali…! Vtedajší Úrad FMV pre ochranu ústavy a demokracie dnešný FBIS v odpovedi konštatuje:

„…majiteľ vozidla Tatra 613 ŠPZ ACU 4986 bol zisťovaný v evidencii vozidiel a bolo zistené, že ide o vyhradené vozidlo…“ Vyhradené vozidlo je vozidlo vnútra…Páni informátori pozerali…Ani nestačili pusy zatvoriť…Prvý z pánov, korý „informátorský“ list OF Kovohutí Břidličná zaslali ministrovi Sacherovi nepatrí vnútru. Je v Bruntále starostom…!Netrénujú takto náhodou na činnosť spolupracovníkov FBIS?

 

Bitka o ohlodanú kosť

Zo všetkých uvedených faktov tejto knihy vyplýva, že generál Lorenc ani iná, akási klika vo vnútri ÚV KSČ nepripravovala žiadny politický prevrat, ktorý by znamenal zvrhnutie generálneho tajomníka ÚV KSČ a spol. Preto ani schôdzka generála Lorenca s generálom Krjučkovom, šéfom KGB a námestníkom šéfa KGB generálom Viktorom Gruškom, povereným riadením kontrarozviedky, na ktorej bol údajne vypracovaný plán na zvrhnutie Jakeša a jeho stúpencov do týchto faktov nezapadá.

„Na základe môjho štúdia a mojich skúseností,“ hovorí s odstupom niekoľkých mesiacov bývalý námestník ministra vnútra PhDr. Jaromír Sedlák, „ s politickou činnosťou  odmietam myšlienku, že by tajné služby boli schopné uskutočňovať táketo historické zvraty. Pri svojom poloročnom pobyte v USA v roku 1990 som došiel k názoru, že CIA sa niektorými ľudmi u nás démonizuje a KGB zrejme tiež. Ani jedna z nich podľa môjho názoru, nebola schopná také niečo zorganizovať, aspoň nie sama. Mohlo by k tomu dôjsť jedine vtedy, keby obe tieto služby konali na pokyn šéfov štátov, tzn. Po nejakej dohode Gorbačova s Bushom! Rovnako domnienku, že šlo iba o náhodsný výbuch ľudovej nespokojnosti odmietam ako opačný extrém….“

„Naviac v ich scénari mala hrať hlavnú úlohu správa o zabitom študentovi Martinovi Šmídovi.“ Tieto vety sú citáciou z programu BBC, odvysielanom Čs. televíziou dňa 20. novembra 1990.

Tento scénar pripravil úplne niekto iný a preto mohol generál Gruško priletieť 17. novembra iba preto, aby prípadne konzultoval možné následky z plánovanej demonštrácie Charty na deň 10. decembra 1989 a zaoberal sa aspektami ďalšieho politického vývoja v ČSSR.

Od akéhokoľvek podielu na vypracovaní scénara sa dištancuje i generál Lorenc:

„Ničím a nijako som neprispel k vytvoreniu rozšírenej fámy o policajnom puči. 17. november chápem ako logický dôsledok predchádzajúceho vývoja, keď situácia dozrela k riešeniu. Som toho názoru, že udalosti 17. novembra neboli pripravované KGB v spojení s ŠtB, Chartou alebo inou opozičnou skupinou. Tiež nie v spojení niektorých kruhov ŠtB s niektorými kruhmi KSČ…“

Jeden z jeho podriadených, bývalý náčelník 10. odboru major Petr Žák dodáva:

„…ŠtB podľa mňa nemohla konať samostatne, bola riadená KSČ. Jednako predsedníctvom ÚV a jednako 13. oddelením ÚV KSČ. Na tomto oddelení boli prerokovávané všetky kádrové veci. Pracovníci tohto oddelenia podľa môjho názoru v mnohých prípadoch šli i za rámec uznesení predsedníctva…“

BBC, ktorá donedávna financovala isté kruhy v Československu, teraz vydáva dokumentárny seriál, ktorý je opäť týmto kruhom poplatný. Kto má teda prístup k toľko proklamovanej pravde o 17. novembri 1989…?

Vráťme sa ale späť k činnosti Růžičku, ktorý bol nútený za sebou zamiesť všetky stopy. Okolo 24. novembra sa stretol so svojimi najbližšími spolupracovníkmi Fialom, Růžičkovou a Vaňkom. Ich rozhovor netrval dlho a dohodli sa, že odídu zo študentského verejného života. O deň nesôr sa opäť stretli Růžička, Růžičková a Fiala. Vedúci Růžička im navrhol, aby zrušili všetky svoje kontakty s disidentským hnutím lebo im hrozí nebezpečie. Obaja súhlasili. Na základe tejto schôdzky sa ešte v ten istý deň stretol Fiala s Dražskou a oznámil jej, že musí odísť mimo republiku pretože ho prenasledujú ľudia, ktorí ho chcú odstrániť. Oznámil jej tiež, že nikto nevie o ich stykoch a preto sa nikto nedozvie, že boli v kontakte. Poučil Dražskú ako má vypovedať, že si na ničokolo 17. novembra nepamätá. Najlepšie bude zaprieť aj to, že fámu o Šmídovi rozniesla po Prahe.

Fiala jej sľúbil, že za pol, možno za rok by za ním mohla prísť. Žili by spolu v zahraničí. Dražská vtedy údajne nadšene súhlasila a prisľúbila mu mlčať. Na záver jej Fial naznačil, že keby predsa len hovorila, medzi nimi by všetko skončilo. On sám by ju zaprel a nikto by jej aj tak neveril ani slovo. Mohli by si z nej urobiť blázna…Ostávalo by jej iba jediné. Vymyslieť si nejakú inú historku, ale tá nikdy nebude zapadať do minulej legendy, pretože to, čo si vymyslí, nebude nikdy pravda…Aby si zaistili jej mlčanlivosť dopredu sa dostatočne poistili. Dražská nepoznala ich pravé mená a nemala ani potuchy o tom, že Růžička ani Fiala neboli tými, za ktorých sa vydávali. Dražská poznala Růžičku lenako Milana. Fialu však poznala osobne veľmi dobre. Fiala bol mužom, ktorý sa jej páčil, dával jej úlohy a bol jej milencom. Dražská nemala na výber a musela či chcela alebo nie mlčať. Čo by odpovedala na otázku, kto jej nariadil, aby Uhlovi zavolala? Že bol zabitý Martin Šmíd…? Že to bol jej priateľ Petr Fiala, študent vysokej školy v Prahe? Ktorej? Priznal by Petr Uhl, že 17. novembra očakával odovzdanie informácie od istej Dražskej? O tom pochybuji. Koniec koncov slová Uhla sú známe. Petr Uhl povedal, že Dražská bola agentkou ŠtB. Ako k tomuto presvedčeniu pán Uhl prišiel? Údajne sa podľa Uhla mala Dražská priznať vojenskému prokurátorovi, ale nie je tomu práve naopak?

Pán Uhl nie je a nikdy nebol žiadny hlupák. Veci si dal veľmi rýchlo do súvislostí. Analyzoval, kto v skutočnosti bol študent Milan Růžička a kto teda vlastne boli jeho najbližší spolupracovníci, ktorí s ním zohrali skutočne majstrovskú partiu…Kto ale teda bola Drahomíra Dražská?

„Pracujem ako laborantka na röntgene na Bulovke,“ hovorí Olga Zichová. „30. októbra som mala službu a bolo tam dosť rušno. V ten deň bolo mnoho pacientov na vyšetrení. Moju pozornosť medzi nimi upútala asi tak o pol deviatej večer mladá žena, ktorej som röntgenovala zápästie. Rozprávala také divné veci, že mám rušnú službu ako oni čo jazdia so zameriavacím vozom. Zaujímalo ma s akým vozom a ona mi tajuplne vysvetľovala, že s ním chytajú tajné vysielačky. Nechcela som sa vypytovať, hovorila ďalej, že majú veľa práce teraz okolo 28. októbra, kedy sa disidenti len tak roja. Niečo hovorila o nepovolených manifestáciách. V duchu som si povedala, že si musím dávať pozor, že to bude určite esenbáčka alebo nedaj boh eštébačka. Keď som sa pozrela na jej kartu fakt! Zamestnávateľ bolo MV ŽP…teda vnútro! Musíš si dievča dávať pozor na jazyk, povedala som si. nevysvetlila. V jej karte som si, ale prečítala, že dôvod zranenia uviedla dvíhanie bremena. Spomínam si, že niečo hovorila o luďoch, ktorí na Václaváku hulákajú a chcú ísť na Hrad. Čo by tam na Hrade robili? Stáli a hulákali ďalej. Po tom, ale hneď otočila. Vraj keby sa dosiahli nejaké výsledky, šla by hneď s nimi. Takto to vraj nemá žiadny význam. Bolo mi divné, že by sa vnútračka chcela pridať k manifestantom. Boli to jednoducho protichodné kecy…Keď si na ňu podrobnejšie spomínam, pôsobila na mňa tak trochu ako chlap. Správala saa dôležito, nafúkano, arogantne, ako že je „otrávená“ a obťažuje ju, že musí čakať na röntgen. Mala taký napuchnutý obličaj znechuceného výrazu, polodlhé, tmave, mastné vlasy, silnejšiu postavu. Oblečená bola vo vypasovaných čiernych manšestrákoch a zelenej bude typu Parker. Vravím vám nič moc…“ zakončilac mladá laborantka Olga z nemocnice na Bulovke.

O Drahomíre sa nedá povedať, že by bola v nemocniciach ako doma, ale predsa tam zavítala. Pozná ju i PhDr. Ivan Douda, psychológ strediska drogových závislostí u Apolinára v Prahe:

„Dražskú dobrovoľne priviedla naša pacientka Syrovátková. Predtým bola liečená MUDr. Dreslom a mnou. Dochádzala do našej ordinácie a pri nadväzovaní kontaktov s ňom sme sa pravidelne striedali. Podľa jej vyjadrenia brala od marca 1986 alnagon, najprv v tabletkách a až neskôr prešla na pichanie. Skúšala i silnejší pervitín a zrejme aj iné drogy. Zverila sa, že to berie kvôli problémom s manželom. Chodila pomerne pravidelne po týždni, potom začala chodiť neskôr. Videl som zreteľnú snahu spolupracovať, čo nebýva časté.

Naposledy ju vyšetril kolega doktor Presl v nemocnici ma Karlovom námestí, kam bol zavolaný jej oštrujúcimi lekármi.

Hospitalizovali ju na I. chirurgickej klinike s podozrením na ruptúru sleziny po udalostiach 17. novembra. Konzílium sa zišlo 12. decembra v súvislosti s údajným podozrením na recidívu abusu, fakticky všetko v súvislosti s jej výpoveďou ohľadne údajnej smrti priateľa Martina Šmída. …Od tej doby Dražská v našej nemocnici Dražská nebola a nemáme o nej žiadne správy…“

  1. novembra došlo k mnohým kľúčovým udalostiam. Na mimoriadnom pléne ÚV KSČ napr. hovoril v ten deň i Vasil Mohorita:

„…Ako to, že neexistujú v Československu krízové štáby, ktoré vyhodnocujú každý pohyb, každú minútu situácie v NDR, čo sa tam deje? Čo prišlo skôr a čo potom? Všetko robíme amatérsky. A divíme sa Brezinskému, že to všetko vie ako to bude za dva roky v Československu. Kto sa tu tým zaoberá? Ja to neviem…

Je treba, aby každý zodpovedne povedal, kto má odísť, aby sme sa poradili, koho je treba vymeniť. To je predsa to dôležité. My nemôžeme, a to je moja skúsenosť z tohto týždňa v Prahe, kedy som v centre diania a znovu hovorím, že som za to i kritizovaný, my sa rozísť nemôžeme beztoho, aby sme urobili zásadné zmeny. Buď kadrové alebo politické…

…Včera hovoril súdruh Matouš, teraz majú réžiu v rukách  oni. A kto ich pustil do toho režisérskeho kresla? My sme ich tam pustili. My, našou defenzívnosťou. Absolútnou neaktivitou. Všetko jednoducho ležalo tak, ako to ležalo pred dvoma  rokmi. ..

…Aby sme sa o niektorých veciach aj my poradili, kam pôjdeme, za čím pôjdeme a sým potom môžeme prísť medzi ľudí, pred ľudí a môžeme dosiahnuť toho, že sa situácia ukľudní. Ja osobne som proti akýmkoľvek mocenským zásahom. To tu hovorím celkom verejne, tomu je nutné sa na konci druhého tisícročia vyvarovať…!“

Keď Rudé právo vytlačilo dňa 24. januára 1990 článok pod názvom „Pod krycím menom Růžička, muselo to niektorými disidentami otriasť hádam ešte viac ako samotným poručíkom Zifčákom. Veľmi rýchlo si uvedomili, čo to pre nich znamená. Nikto z nich však nevedel, čo je na vnútre známe. Začali pátrať, čo Zifčák vnútru odovzdal. Bolo však neskoro. Generál Lorenc vydal 1. decembra 1989 rozkaz na skartáciu všetkých materiálov, týkajúcich sa tajných spolupracivníkov. A Růžička bol ako jeden z tajných spolupracovníkov vedený. V rozkaze generála Lorenca zo dňa 1. 12. 1989 bola definícia, ktorou všetky materiály ŠtB, ktoré by jej prácu mohli kompromitovať, doporučoval zničiť. Generál Alois Lorenc patril medzi najinteligentnejších pracovníkov ŠtB a vždy si dokázal včas urobiť úsudok o celkovom dianí. Vnútroštátnom i zahraničnom…Býval matematik. Vedel si všetko rýchlo skalkulovať, čo by znamenalo, keby sa zväzky tajných spolupracovníkov ŠtB dostali do rúk disidentov. Tomuto generálovi všetka česť za jeho konanie! Bol jedným z mála, ktorí sa rozhodli v tejto zložitej dobe konať. Nielen pozerať sa ako iní…Svojho nadriadeného generála Lorenca vynikajúco a lapidárne charakterizoval major Petr Žák:

„…domnievam sa, že generál bol technicko-intelektuálny typ. Jeho chybou bolo, že technickú systematiku mechanicky prenášal na spoločenské dianie. Preto som sa s ním dostal do rozporov…“

Nielen disidenti, ale i niektorí vedúciŠtB sa začali dozvedať prvýkrát o poručíkovi Zifčákovi. „O jeho činnosti som vôbec nevedel,“ priznáva podplukovník Ing. M. Chovanec, zástupca náčelníka Správy ŠtB: „Ojeho nasadení som sa dozvedel až z novín vo februári 1990. Lorenc si ma zavolal a pýtal sa ma, čo viem o Zifčákovi. Odpovedal som, že vôbec neviem, že existuje a tiež nič o tom, že mal byť nasadený. Od Lorenca som dostal úlohy, aby som zistil na pražskej správe podrobnosti o tejto veci. Zavolal som si k sebe kapitána Jarocha a ten mi objasnil činnosť poručíka Zifčáka. Jaroch ma informoval, že ide o bežnú záležitosť ich odboru, kedy sa využila situácia, ktorá vznikla a ústne som potom informoval Lorenca. Vtedy bol prekvapený a bolo na ňom vidieť znepokojenie. Povedal mi, že dal slovo nejakej komisii, že sa ŠtB 17. novembra nebude angažovať a teraz vyzerá a klamár…“

Disidenti nevedeli, čo Zifčák povedal a možno boli rozhodnutí ho i zlikvidovať, ale taká likvidácia u nás vôbec nie je jednoduchou záležitosťou ako to vidíme v dobrodružných filmoch. Vo svojej podstate ide však v skutočnosti o jednoduchú operáciu. Niekoho prejsť autom alebo najať kriminálnika, ktorý by za peniaze túto úlohu splnil. Koniec koncov disidenti mali svoju armádu…Vec však mala háčik. Nikto v skutočnosti nevedel, kto a kde je Petr Fiala, údajný študent. Tiež on pozná celé zákulisie 17. novembra. Pokiaľ tento človek bude žiť, má šancu žiť i Zičák alias Růžička – Túto filozofiu ihneď pochopil bystrý JUDr. Sacher:

„Zifčák hovoril, že rozprávať nebude,“ (pán vtedajší minister vnútra popisoval rozhovor v olomouckej väznici,) „aspoň nie do tej doby, pokiaľ neprehovorí ten druhý, ktorý bol tirž legalizovaný do nezávislého prostredia. Myslím, že malo ísť o niekoho, kto bol podľa Zifčáka do nezávislých štruktúr legalizovaný s ním. Zifčák povedal, že kým tento človek neprehovorí, tak nebude rozprávať ani on. Meno tohto muža mi nepovedal…“

Disidenti musia neustále pátrať prostredníctvom svojich ministrov a námestníkov vo vnútri rezortu FMV po osobe Petra Fialu, ktorý zmizol bez stopy z povrchu zemského. Podobným prípadom je doteraz pre nich aj Ivana Růžičková, údajná sesternica – ktorú rovnako už niekoľko mesiacov hľadajú. Ti isté platí o Vaňkovi.

S okovami na zápästí, s pištoľou na spánku

Po zverejnení informácie v Rudom práve, Kto je študent Milan Růžička, sa s Růžičkom stretol istýčlovek, ktorý mu odovzdal odkaz od pána Alberta. Pozýval ho na schôdzku do reštaurácie Savarin.

Růžička váhal, ča sa má tohto stretnutia zúčastniť, ale nakoniec sa rozhodol, že áno. Keď sa vtedy stretli, uvítal ho pán Albert slovami:

„Ty si to s námi pekne zohral! Vodil si nás s tou tvojou partiou poriadne dlho za nos! V skutočnosti si nám veľmi pomohol. Chcem ťa však požiadať, v mene nás všetkých, s ktorými si prišiel do styku, aby si všetko zamlčal. Navrhujem ti dve alternatívy: Jednu dobrú a druhú samozrejme zlú. Tá dobrá je, že síce ponesieš dôsledky z toho, kto si bol a čo si robil, ale postaráme sa o to, ak by došlo k sankcii, tak  aby bola čo najmenšia. Samozrejme v tejto dobe nemôžeme zabudnúť na verejnú mienku. Dobre vieš, že je proti tebe. Až všetko pominie, počítam tak asi za rok, zaistíme ti zodpovedajúce zamestnanie. Odškodníme ťa!“

Dokonca navrhol nejaký zastupiteľský úrad v zahraničí…“Postaráme sa o to, aby bol tvoj prípad amnestovaný.“

Druhou alternatívou bola vyhrážka:  „V opačnom prípade ak budeš rozprávať, znemožníme ťa i celú tvoju rodinu tak, že ti nikto neuverí…Zlikvidujeme ťa morálne aj finančne a nakoniec budeš rád, keď skončíš v blázinci…!“

Druhá varianta sa asi začala uskutočňovať. Svedčia o tom periodické útoky masmédií (televízia až doteraz hrala prím!), aj séria anonymov, ktoré chcú psychicky rozleptať nielen vedomie Zifčáka, ale celej jeho rodiny.

„Poručík“ hovorí sa v jedom z nich, „ak nebudeš na súde držať ústa, podpíšeš si nad sebou, ale aj nad tým svojím parchantom ortieľ smrti! Pamätaj!“

„Neustále ťa sledujeme,“ hovorí druhý anonymný list. „Beda ti, ak prehovoríš! Vôbec najlepšie urobíš, keď na súd vôbec nepôjdeš a stratíš sa! Inak ťa obesíme aj s tvojou rodinou! H-17“. Čo teda Zifčákovi vtedy zostávalo? Čas na rozmyslenie nedostal a musel sa rozhodnúť v sekunde. Zvažoval, všetko pre a proti.

„Prvá alternatíva!“ vypálil na Alberta, ale v duchu bol rozhodnutý zohrať ďaľšiu partiu tentoraz o život. Sľúbil, že o všetkom čo vie, pomlčí a bude predstierať stratu pamäte. Dlhú dobu mu to aj vychádzalo. Týmto postupom nikomu neuškodil, neublížil. Bol v hroznej schizofrenickej situácii. Jedni chcú, aby rozprával, drihí, aby naopak mlčal! Na vnútre už z jeho bývalých šéfov nie je nikto. Všetci už boli postavení mimo činnú službu, ľudovo povedané, vyhodení na dlažbu… Proti mnohým z nich bolo vznesené obvinenie zo zneužitia právomoci verejného činiteľa a dlhšiu dobu boli pod dohľadom Sledovacej správy (sledovačky ministerstva vnútra). Stretnúť sa s nimi nemohol. Vedel spm, že musím bojovať sám. Sám vojak v poli…S čím nepočítal, bola zrada. Že bude zradený bývalým kolegom a v tej dobe dokonca nadriadeným. Dňa 29. marca 1990 bol Zifčák vo svojom byte zatknutý a prevezený na OS ZNB Bruntál, kde si ho prevzali príslušníci Vojenskej obvodovej prokuratúry v Olomouci. V Bruntále mu títo páni oznámili dôvod zatknutia: Paragraf 158, odstavec 1a, tr.z. teda zneužitie právomoci verejného činiteľa. V odôvodnení tohto paragrafu bolo, že dňa 17. novembra 1989 Zifčák bol odvelený svojim nadriadeným na operatívny prieskum na Alberov. To však nebola a nemohla byť pravda. Nemožno ho určiť na operatívny prieskum, keď pracoval ako spravodajca v prostredí nezávislých štruktúr…Čo vlastne znamená operatívny prieskum?

Na to, aby bol niekto zaradený na operatívny prieskum, musel výjsť rozkaz náčelníka Správy ŠtB, v ktorom bolo menovite uvedené, kto kam pôjde a čo bude robiť. V praxi to bolo asi tak, že dotyčný si zobral kaser(náplň so slzným plynom, pozn. autora), putá, keď chcel tak aj strelnú zbraň a pohyboval sa spoločne s ďalšími kolegami medzi ľudmi. To všetko bolo normálne i keď pôsobil v civile. Takto sa získavali informácie z rôznych demonštrácií, mítingov. Podľa tohto rozkazu by Zifčák mal načúvať a zbierať informácie a potom ich odovzdať svojím nadriadeným. Za to by ho však trestne stíhať nemohli. Preto obvinenie zo zneužitia právomoci verejného činiteľa je vykonštruované. Zifčák žiadny rozkaz na operatívny prieskum nedostal, ani nemohol, pretože plnil ďaleko dôležitejšie úlohy v nepriateľskom prostredí.

Jeho meno neobsahuje žiadny z rozkazov, ktoré boli k tomuto dni vydané. Je preto absurdné, že bol zatknutý na základe vykonštruovaného obvinenia. Kapitán JUDr. Vladimír Jaroch – šéf odboru dnes tvrdí, že poručík Ludvík Zifčák bol odvelený k výkonu operatívneho prieskumu  medzi účastníkmi študentskej demonštrácie. Špeciálne úlohy mu vraj boli uložené v dokumentácii, ktorú spracoval major Zděnek Šípek, ktorý toto tvrdenie kategoricky odmieta. Dokumentácia bola skartovaná podľa rozkazu 1. námestníka FMV generála Lorenca k 1. decembru 1989. Kapitán Jaroch ide vo svojich obvineniach ešte ďalej. Tvrdí, že Ziffčák nebol nikdy nejakým spôsobom vysadený do študentského prostredia. Táto jeho výpoveď je datovaná púhych deväť  dní pred zatknutím poručíka Zifčáka. Prečo? Prečo Jaroch, náčelník odboru, pod ktorým Zičák slúžil, toto uviedol? Chcel sa snáď zachrániť pred trestným stíhaním? Tak, ako shodil Zifčáka, zhodil aj ďalších svojich spolupracovníkov, napr. majora Šípka a ďalších.

Z náčelníka odboru vnútorného spravodajstva ŠtB sa stal po 17. novembri človekom, ktorý ako sa osobne vyjadril, s komunistickým režimom nikdy nesúhlasil. Noví mocipáni sa mu za judášske služby neodvďačili. Nielen že bol prepustený z FMV, ale je dokonca aj trestne stíhaný. Nepomohlo mu ani prezradenie konšpiračných bytov.  Na scvoju terajšiu obhajobu uvádza , že s činnosťou ŠtB dávno nesúhlasil, čo mu ale nevadilo v tom, že roky – rokúce zastával najrôznejšie náčelnícke miesta. Svoju osobu hájil i tým, že pred kľúčovými akciami sa „hodil maród“, spisovne si nechal vystaviť neschopenku …Nič mu ale nebránilo v tom, aby parádny plat bral celý…! Niekoľkotisícové odmeny zhrabol tiež…

Zifčák so svojím zatknutím vlastne počítal. Uvedomoval si, že ho vyšetrovatelia vojenskej prokuratúry nenechajú behať po slobode. Kľúčovú postavu 17. novembra, príslušníka ŠtB…

Zatknutie ho ani neprekvapilo…Čo ho však prekvapilo, bol telefonát, ktorý mal so svojím nadriadeným, podplukovníkom Tlachom po príjazde na OS ZNB Bruntál. V priebehu rozhovoru sa Zifčák Tlacha opýtal, o čo vlastne ide. Zo svojho bytu bol vytiahnutý podlou a klamlivou výzvou podplukovníka Tlacha.

Odtrhli otca od stola, na ktorom stála torta  s tromi sviečkami. Jeho syn mal práve tretie narodeniny. Nachystali fotoaparát, blesk, darčeky…

„Tatko…! vola, keď otca odvádzali a chytal ho ručičkami za nohavice…Žene sa zaliali oči slzami a bezmocne krčila vreckovku v dlaniach…Svokor na príslušníkov eskorty zareval: „Kam ho vediete? Tak ste viedli už mňa…!“ Takto ho skutočne v roku päťdesiat chlapi v kožených kabátoch odviedli od stola. Ako sa situácia opakuje…

Tíšivý a falošný hlas Tlacha mu vysvetloval, že si vojenská prokuratúra potrebuje overiť nejaké veci. Preto ho vraj odvezú do Prahy a hneď na druhý deň ho prepustia. Vraj, aby si nerobil, žiadne starosti …Áno rozumie, slávil so synom narodeniny…Veď o nič nejde, je to iba formalita…

Tlach však dobre vedel, že tomu tak nie je a predsa  sa prepožičal ako Judáš Iškariotský na túto smutnú komédiu a tragickú frašku. Starosti si Zifčák naozaj „nerobil“ plných šesť týždňov vyšetrovacej väzby. Aj napriek tomu, že Tlach vedel, čo sa chystá, že bude Zifčák zatknutý, nedal to ani slovom najavo. Jednoducho ….Judáš! K ŠtB sa dostal až po revolučných udalostiach. Do tej doby ako sluha patril medzi najaktívnejších náčelníkov Obvodných správ ZNB v Prahe, ktorí sa podieľali na diskriminácii opozície. Ním pripravované opatrenia voči opozícii boli vždy vypracované do najmenších detailov. Samozrejme aj on až po 17. novembri zistil, kam patrí…

  1. marca 1990 prebehol s ovineným Zifčákom prvý výsluch. Začal pred jedenástou hodinou predpoludním a skončil po polnoci…N výsluchu boli prítomní podplukovník JUDr. Petr Dítě, major JUDr. Ján Zanovit, nadporučík JUDr. Ivan Elišer, všetci z vojenskej obvodovej prokuratúry v Prahe. Výsluch trval s krátkou prestávkou na večeru, ktorú priniesli okolo siedmej večer, skoro trinásť hodín. Výsluch bol vedený v rozpore s právnym poriadkom bez prítomnosti jeho obhajcu. Aj s najväčším vrahom by jednali inak. Pripustili by, aby mal obhajcu…Bol teda viac než vrahovia, ktorí sa vynorili zo špinavej peny podsvetia?

Zlomom v Zifčákovej výovedi bola deväťnásta hodina! Do tej doby tvrdil, že bol na demonštrácii za účelom schôdzky. Vyšetrujúci naliehali, aby vypovedal podľa ich predstáv.

Výsluch pokračoval i keď Zifčák tvrdil, že je vo veľmi zlom psychickom stave. Svoju žiadosť niekoľkokrát opakoval. Zbytočne…Márne…! Sudcovia v uniformách s vyblýskanými emblémami „spravodlivosti“ na límcoch mali striktnú úlohu: Doviesť ho k priznaniu…

Zlom nastal o deväťnástej hodine, keď Žifčák zjedol večeru. Zmalátnel…Chcelo sa mu strašne spať. Svet sa s ním točil v kotrmelcoch…Neuvedomoval si chuť, ktorú cítil v ústach. Je kyslá? Sladká? Spánky mu ako oceľová obruč zvierala tupá bolesť.

Takú bolesť, s takou apatiou zažil už raz v živote. Keď ako chlapci súťažili, kto dlhšie vydrží pod hladinou striebristo spenenej Moravice, pretekajúcej jeho rodnou dedinou …

„Hovorte!“ počul ako z diaľky…

Keď si na túto chvíľu dnes spomína, nikto mu nevyvráti, že mu do večere nasypali omamný prostriedok. Halucinogén…Po ňom prišlo potom totálne zrútenie…

Avšak až dodnes si pamätá dialóg s ľudmi z vojenskej prokuratúry…Dítě, Zanovit, Elišer…

Ako vo sne odpovedá trom sudičkám, ktorí mu tvárami pripomínajú smrtku…“a keď som sa s nimi stretol, chcel som odísť…V tom sa kordón dal do pohybu. Dostal som ranu do hlavy a na nič sa nepamätám…“

„Ale pán Zifčák,“ nalieha zo žltej hmly major JUDr. Zanovit, „preto, aby sme tu počúvali vaše rozprávky, sme sem neprišli až z Prahy…“

Strapatá hlava malého Ludvíka sa opäť ponára pod hladinu Ostravice.

„Čo chcete preboha počuť?“ „Niečo úplne iného!“ šľahá bič povelov.

(Až neskôr som si uvedomil, že JUDR. Zanovit hovoril plynulo „česko-slovensky“. Preto jeho slová reprodukujem tak, ako boli vyslovené. pozn. autora).

Zifčák si už dlhšiu dobu uvedomoval, čo chcú počuť. Niekoľko dní pred zatknutím sa dozvedel jednu z vyšetrovacích verzií, ktorej sa vojenská prokuratúra držala. Jeden z hypotetických scénárov vyšiel v Zemědelských novinách začiatkom roku 1990. Jeho autorom bol „dobre“ informovaný redaktor Jan Šubert.

Napísal:

  1. november bol stále zahmlený. Je až príliš veľa nmomentov, ktoré nasvedčujú, že zásah nebol náhodný a živelný. Obtiažna nie je ani odpoveď prečo? Vedenie minulého režimu, slepé a hluché k vývoju vo východných krajinách, vyvolávalo čím ďalej tým väčšie zahranično politické komplikácie. Jeho neústupnosť vadila i sovietskej politike, ktorej predstavitelia na naščich straníckych šéfov silnejšie naliehali. Blížila sa maltská schôdzka Gorbačov-Bush a Praha snahu o globálne politické zmeny stále komplikovala. Neústupný betónový režim sa stal brzdou, ktorú bolo treba odstrániť. V mocenskej štruktúre totalitného Československa sa našla skupina, ktorú napadlo ako docieliť zmeny!

Scénar je samozrejme hypotetický, ale skúsme v ňom pokračovať. Skupina ambicióznych politikov sa spája s mocnými plukovníkmi ministerstva vnútra, ktorým je Jakešovo neschopné vedenie dávno tŕňom v oku. Manifestácia študentov sa dá predpokladť, dokonca je už dopredu ohlásená a tvrdý zásah by mohol uviesť veci do pohybu. Situáciu je treba rýchle zvládnuť, urobiť zmeny a upevniť novú, naoko možno liberálnejšiu moc. Ničo však nevyšlo, niekde sa stala chyba. Veci sa vymkli z rúk a lavína unikajúca z prehriateho kotla zmietla aj tých, ktorí uvolnili ventil…

Zastavme na chvíľu pero, či písací stroj redaktora Zemědelských novín. Napriek tomu, že je desiatkami žurnalistov, politikov a politológov obviňovaný z toho, že stojí za kulisami prevratu, generál Lorenc si stojí na svojom:

„Je tiež fáma,“ hovorí na tieto obvinenia, „že vraj v lete 1989 som mal vyzvať Hegenbarta k nejakému puču. Bolo to inak. Bolo to ešte pred pádom Honeckera a ja som v tej dobe predpokladal, že by vedenie KSČ si mohlo udržať svoju hegemóniu, ale iby vtedy, keď zmení svoju politiku. Inak dôjde ku katastrofe. Z prieskume verejnej mienky o Jakešovi a KSČ mi bolo jasné, akú majú pozíciu v spoločnosti. Vedenie KSČ by vtedy i nekaké zmeny pripustilo, nejaké reformy, ale vo svojom dôsledku to vždy narážalo na nutnosť prehodnotiť otázku vstupu vojsk v roku 1968 a to títo ľudia nemohli urobiť. Myslím, že bolo chybou odvolanie Vajnara, ktorý by u nás mohol zohrať úlohu podobnú Andropovovej v Sovietskom zväze. Chcel som po odvolaní Vajnara tiež odísť, ale z morálneho hľadiska mi nepripadalo správne, aby som napospas nechal tých nových a mladých pracovníkov vnútra, ktorých som dal do náčelníckych funkcií…“

Z týchto postojov generála Lorenca, najviac informovaného muža predrevolučného Československa a jedného z najchytrejších mužov, ktorého naša kontrarozviedka mala od dôb plukovníka Moravca, vyplývali aj jeho praktické kroky:

„Ešte raz opakujem, zasávam názor, že problém 17. novembra sa musí riešiť politickými prostriedkami, opakoval som vtedy politikom. Orgánom ŠtB som preto vydal konrétny pokyn k spravodajskej činnosti, aby som mal dostatok podkladových informácií o situácii. Nevydal som žiadny pokyn znemožniť činnosť politického charakteru komukoľvek vrátate disidentov. Boli sme informovaní o založení Občianskeho fóra, čo sa  v tej dobe dialo, zdroje tejto informovanosti sme mali. Pokyn na žiadne represívne opatrenia som nevydal, orgánmi ŠtB bolo toto moje stanovisko rešpektované. Tiež som nenavrhoval žiadne opatrenia represívneho charakteru. 19. novembra 1989 som v zastúpení ministra vnútra Kincla vystupoval na zasadnutí predsedníctva ÚV KSČ a informoval som iba o situácii v Prahe, čiže o situácii medzi študentami, o stávkach v divadlách, o udalostiach 17. novembra, aj keď som nebol sám celkom presne informovaný. Bol som si vedomý vážnosti situácie, ale nepredložil som návrhy na iné než politické riešenia…“

„Opusťme ale už špekulácie,“ pokračuje článok Zemědelských novín, ku ktorému sa opäť vraciame,“ a pozrime sa na niektoré fakty.

Federálny minister vnútra Kincl opúšťa tesne pred zásahom Prahu a neskôr vážne ochorie. Počas jeho neprítomnosti preberá vedenie rezortu prvý námestník generál Lorenc. V priebehu zásahu Lorenc dvakrát telefonuje Jakešovi a informuje, že na Národnej triede je všetko v poriadku, manifestácia končí a drobné zranenia nevyžadujú ošetrenie. V riadiacom štábe je prítomný sovietsky poradca, pôsobiaci na našom ministerstve vnútra, generál KGB Teslenko. Na druhý deň po zákroku je náhle hospitalizovaný v Sanopse vedúci oddeleniaštátnej administratívy ÚV KSČ Rudolf Hegenbart, do ktorého právomoci FMV patrilo…“

V desiatkach článkov i z obrazovky mnohokrát zazneli úvahy, dohady o skutočnej úlohe R. Hegenbarta.

Dnešný zástupca náčelníka Správy výchovno nápravných zariadení (ľudovo povedané bás a kriminálov) plukovník JUDr. Milan Hulík navštívil asi v marci 1990 Hegenbarta priamo v jame levovej, v obci Cikháj pri Žďári:

„Spolu s redaktorkou BBC sme k Hegenbartovi prišli napoludnie. Spočiatku bol náš rozhovor rezervovaný, ale pretože redaktorka Zuzana Blühová mala so sebou dve fľaše whisky, stal sa postupne náš rozhovor srdečnejší. S pánom Hegenbartom sme hovorili až do polnoci. Podstatné časti nášho rozhovoru som nahrával na video. Hegenbart ma asi štyrikrát požiadal, aby som video vypol, že nám povie niečo dôležitého. Ale vypol som ho iby dvakrát,“ smeje sa Hulík. „Všetky videokazety má u seba Blühová. Odovzdala ich vraj do trezoru BBC.

Opýtali sme sa ho tiež na jeho účasť 17. novembra. Hegenbart poprel, že by sa zúčastnil nejakého pripraveného spiknutia proti Jakešovi a Štěpánovi. Povedl nám, že vo februári 1989 vypracovala II. Správa ŠtB analýzu vnútornej situácie, túto analýzu mal u seba a nechal nás do nej nazrieť. Zo správy vyplývalo, že situácia v krajine je neudržateľná a pokiaľ nedôjde k zásadným zmenám, hrozí prevzatie moci opozičnými silami. Povedal tiež, že bol v lete v Moskve, kde mu vyčítali vtedajšiu politickú situáciu v ČSSR. Na popud Moskvy poskytol vtedy rozhovor pre Izvestiju, ktorý bol značne radikálny a otvorený. Po návrate z mMoskvy mu to vyčítali Fojtík i Jakeš. Tým medzi nimi došlo k rozporom a od tej doby sa cítil odstavený. Z nášho rozhovoru vyplynulo, že sa sám chcel venovať skôr vedecko technickému rozvoju a nie 13. oddeleniu a že mal veľké nezhody s Fotíkom, Jakešom i Biľakom.

…Tiež nám rozprával, že v lete 1989 sa stretol s generálom Lorencom, ktorý mu povedal, že je treba vzhľadom k politickej situácii v krajine sa zbaviť Jakeša aj Štěpána a opýtal sa ho, či by bol ochotný do takej akcie s ním ísť. Toto Hegenbart údajne odmietol. Naším spoločným dojmom z celého rozhovoru a z ďalších okolností, ktoré nám rozprával, predovšetkým o rozporoch s Jakešom, Fojtíkom a Štěpánom, sme nadobudli dojem, že nehovorí pravdu a že s veľkou pravdepodobnosťou, pokiaľ niečo bolo organizované, bol jeho účastníkom…“ (hovorí pravdu i sám pán Hulík?)

„…Počas nášho rozhovoru nad pohárikmi pravej whisky prišla niekoľkokrát jeho manželka. Priniesla nám kávu a občerstvenie. Je to obyčajná dedinská žena, manuálne pracujúca na družstve a opakovane mu vyčítala, že odišiel do Prahy. Na tému života v Prahe medzi nimi dochádzalo k nedorozumeniam… S pani redaktorkou sme nadobudli dojem, že to nie je tá žena, s ktorou v skutočnosti žije, presnejšie s ktorou žil a stýkal sa pred v dobe pred 17. novembrom…

Zveril sa nám tiež len tak medzi rečou, že raz v týždni po 17. novembri stretol na chodbe ÚV KSČ Štrougala, ktorý stál s nejakým mužom. Štrougal Hegenbartovi muža predstavil ako Zděnka Mlynářa a povedal o ňom, že je najlepší a najchytrejší z nás…Iba prwe zaujímavosť, neskôr sme navštívili aj Jakeša, snažil sa nás uistiť o svojej absolútnej informovanosti, ale bolo vidieť, že je tomu celkom naopak…“ Žiaľ beseda na pohárikmi whisky až do polnoci nebola tak hladká, ako tvrdí dr. Hulík. Nepočul po dvoch fľaštičkách iba to, čo počuť chcel? Hegenbart totiž popisuje túto návštevu trochu inak:

„Skutočne s Lorencom sme sa stýkali pomwerne často, ale nikdy sme spolu nehovorili o žiadnom zásahu, vždy iba o politickom riešení situácie a o neschopnosti vedenia. Je možné, že som v tej dobe bol v kontakte aj s Vykypělom, ale nespomínam si že by na toto téma padlo čo i lenslovíčko…

…S politikou vedenia voči nezávislým štruktúram som nesúhlasil. Naše 13. oddelenie podávalo najrôznejšie návrhy, spracovávalisme koncepčnú činnosť oddelenia tak, abyx jeho práca mala určitý poriadok, zamýšľali sme zmeniť i jeho názov. Nikto z nás nemal rozhodne záujem na tom, aby čokoľvwek organizoval alebo pripravoval k 17. novembru…

…Ale áno spomínam si, že niektorí súdruhovia sa vyslovili pre pritvrdenie línie, Adamec a Indra mali zabezpečiť spracovanie návrhu na sprísnenie zákonného postihu pre narušovateľov verejného poriadku. Súdruh Čalfa mal vypracovať návrh na úpravu tlačového zákona a ďalšie, napríklad, že by mala byť aj prísnejšia cenzúra. Pokiaľ si spomínam, tak hovoril, že na tom intenzívne pracujú. Neboj sa, povedal mi vtedy žoviálne Marián. Zmlsnem si na nich…!“

Večera s chuťou muchotrávky

Zifčák vedel, že páni vojaci aj celá verejnosť chce počuť presne takú verziu priznania, ktorá bude zodpovedať kontextu fám, legiend a povestí ovčej babičky, rozprávajúcej svojim ovečkám rozprávky o 17. novembri. Nakoniec, kto by uveril dnes inej verzii, ktorá je už skoro dva roky do omrzenia omieľaná.

Zifčák ako v sne opakoval žiadanú verziu do protokolu. I s menami, ktoré ho vtedy napadli a o ktorých vedel, že vojenskí sudcovia by ju radi počuli…

Strapáč Ludvík sa vynoril nad hladinu penivej Ostravice…Keď zmizla dúhová aura okolo slnka a kyslík oživil halucinogénnym jedom otrávený mozog, vychrlil túžobne očakávanú verziu…

Vyšetrovateľom po dobrej večeri a pivku nad ňou zablýskali chrupy spokojným úsmevom. Pavézy spravodlivosti na klopách vychádzkových uniforiem trochu povädli.

Zifčák – úplne iný ako pred večerou monotónne vypovedal…Maminka! šepkal si v duchu, ja sa už nebudem nikdy potápať…Tam pod vodou, vieš tam sa nedá vôbec dýchať…Už som si maminka drahá myslel, že ťa viac neuvidím…

Ludvík žiaľ už nie je strapáčom, ktorý súťaží s chlapcami z ich dediny, kto dlhšie vydrží pod vodou. Ludvík je poručíkom vo väzbe, ktorý zjedol divnú večeru a teraz zapĺňa listy a listy protokolu…“…16. novembra si ma zavolal šéf ŠtB plukovník Bytčánek a nariadil, že budem robiť zraneného študenta…“ Všetko, čo mu vraj vtedy povedal a nariadil, vyplývalo zo schôdzky na ktorej sedeli vedúci 13. oddelenia ÚV KSČ Hegenbart, generál Lorenc, plukovník Vykypěl, plukovník Bytčánek…“Je to vlastne ich rozkaz poručík…!“

Po Zifčákových mdlých a monotónnych slovách akoby vybuchla supernova. Explózia jasnejšia ako tísíc sĺnk…

Vyšetrovatelia žiarili  ako mesiačik na hnoji a keby v tej chvílibolo možné, búchali by zátky od šampanského…Keda ste dostal ďalšiu hviezdu, pán podplukovník Zanovit? Ježiš pán Josef vy ste boli opäť povýšený…? Gratulujeme, gratulujeme…! Kedy to oslávime? To sa predsa musí osláviť, taká pocta…Takí mladí a už toľko zlata na výložkach…!

Keby bolo možné zátky od šampanského by búchali ako salvy kaťuší do trosiek Berlína…

My sme to vedeli…! – jasal nahlas inkvizítor Zanovit. Iba sme to potrebovali potvrdiť…!

História sa okakuje dookola, nie že sa neopakuje. Tak jasali nedaľeko Valšova pre tristo rokmi invizítori Svätej stolice, Keď vo Veľkých Losinách…Jeseníku….Viedli usvedčené čarodejnice na hranicu…

Po výsluchu bol Zifčák okamžite zatvorený na šesť týždňov na samotku. Hádam, aby sa ho nepokúsil niekto ovplyviť. Väzenský poriadok to samozrejme nedovoľuje, ale čo by si nová totalita odoprela že? Naviac, keď je známe, že pobyt na samotke priamo blahodárne „pôsobí“ na devastáciu duševného stavu…Šesť týždňov videl človeka iby vo chvíli, keď mu dozorca prisúval ešus so stravou. „Brynda s brečkou“ ako za totality…Pár sekúnd a potom chvíľka vychádzky v koterci o rozmeroch päť metrov krát päť metrov v spoločnosti mlčanlivého bachara.

Po návrate z výsluchu s chuťou muchotrávky, Zifčák si ľahol a zobudil sa až neskoro ráno. Dlho po budíčku. Bachar ho dlho lákal na raňajky. Nepočul klaxón, priebeh rannej prehliadky. Prebudil sa ako po najväčšom fláme života. Zifčák nepije. Ani hlt alkoholu…

Na druhý deň si Zifčák uvedomil, že urobil obrovskú chybu. Chybu storočia. Chybu siahajúcu až na koniec galaxie…

Uviedol mená, ktorým sa zúrivo bránil. Komu nahral? Vojenskej prokuratúre a disidentom…Komu iškodil…?

Okamžite chcel svoju omámenú výpoveď stiahnuť späť.

„To predsa nejde, to nemôžete!“ ukľudňovali ho podplukovník Kaplan a Josefy. „Pozor Zifčák! Na to je pragraf krivého obvinenia! Poznáte sadzbu? Až desať rokov…“

Po čísle, ktorú mú húf lampasákov pohrozil sa Zifčák zrútil…

  1. apríla 1990 Zifčáka navštívil vo väzbe vtedajší minister vnútra JUDr. Macher. Nie na žiadosť Zifčáka, ako klamali oznamovacie prostriedky i pán minister sám, ale zo svojej vlastnej vôle.

Zifčák návštevu ministra Sachera ocenil iba z jediného dôvodu. Povie mu, akým spôsobom z neho dolujú a páčia priznanie. Povie mu, že v rozpore s právnym poriadkom mu nedali právo na svojho obhajcu!

Usmievavý a otcovsky vyzerajúci populárny minister vnútra, chytrý a bystrý, vie dobre rozprávať, mu teda medzi štyrmi očami naznačil, že na pravdu dnes nie je doba. Že súčasný režim tu ešte nejakú dobu bude existovať a nech sa radšej drží toho, čo je pre neho prospešnejšie. Jednoducho tatko hovoriaci s dospievajúcim synom…

Večer v televízii bol už pán minister inakší. Tatko stroho oznámil, že na základe výpovede poručíka Zifčáka bol vzatý do väzby generál Lorenc, plukovníci…

Parlamentnej komisii minister Macher vtedy povedal, že za Zifčákom šiel na jeho žiadosť a ohľadne toho, aby mu prisľúbil výhodnú funkciu  v rezorte vnútra.

Pán JUDr. Sacher  vtedy  o tejto histórii hovorí:

„…Počas rozhovoru Zičák prejavoval obavy o svoju rodinu, zvlášť o manželku a dieťa a tiež o svojho brata, dôstojníka ZNB, kriminalistu…Zdrojom týchto obáv mohlo byť nebezpečenstvo alebo určitá nepriateľská atmosféra verejnosti voči Zifčákovi, ako pracovníkovi ŠtB, ktorý sa podieľal na zákroku 17. novembra, ale možno i hrozba kruhov, v ktorých pracoval…“

Ruku na srdce pán exminister, skutočne veríte svojim vlastným slovám a formulácii, že sa podieľal na zákroku policajtov totalitného štátu proti študentom?

Desiatky svedkov vypočúvaných i dobrovoľne hovoriacich potvrdzujú, že Zifčák sprievod nedirigoval, proti eštébákom neprovokoval. Zákrok i červené barety netrpezlivo čakali  tak či tak. Komu prospela jeho „mŕtvola“? Bolševikom alebo opozícii? Odpoveď je jednoznačná a evidentná: OPOZÍCII!!! Od tej chvíle bola strana a vláda – ako hovoril ľudový slogan – v pasívnej letargii a tá trvala až do jej konca. Nehovorte prosím, že sa podieľal na zákroku. Zifčák sa podieľal na víťazstve disidentov. Možno proti svojej vôli, možno nevedomky, určite oklamaný, uspaný, ale výsledok činu, že si ľahol na dlažbu Národnej triedy a mal pri sebe tašku vo farbe národnej trikolóry, objektívne pozdvihol masy ľudu tejto krajiny a došlo k prevratu.

„Ja som jeho obyvy chápal.“ Hovorí ďalej vtedajší FMV Macher. „Urobil som isté opatrenia, aby sa príslušníci jeho rodiny mali možnosť v prípade ohrozenia dovolať ochrany ZNB. Okrem toho som Zifčákovi odporučil, aby pravdivo vypovedal o tom, aké plnil pri manifestácii a pred ňou úlohy, aké mal rozkazy a od koho, kým bol riadený a všetko, čo o veci vie. Oznámil som mu svoj názor, že ak to urobí, bude populárny v oznamovacích prostriedkoch s kladným ohlasom a naopak, ak bude mlčať, bude atmosféra proti nemu naďalej nepriateľská.“

Prečo vtedy minister Macher verejnosti klamal? Asi skutočne preto, že vtedy nebol čas na pravdu. Keď minister Macher dostal vo februári a v marci 1990 materiály týkajúce sa činnosti Charty 77 a osobných charakteristík, mnoho z nich vyčítal. Pre chatrého nebol problém si zbytok domyslieť. Nestačil však preštudovať všetko. Akonáhle Charta zistila, že i prostredníctvom jeho osoby a nielen jeho, je ľudová strana nebezpečná, vyvrbil sa problém, skôr aféra „Bartončík“!

Prečo Charta nechala zlikvidovať dr. Bartončíka a v jeho osobei ČSL ako svojho najväčšieho potenciálneho protivníka vo voľbách? Uvidel totiž spojenie Charty so západnými rozviednymi službami. Kto platil príspevky chartistom, „živoriacim“ v kotolniach, umývajúcich okná a výklady? Kto im poskytoval bohaté literárne a iné ceny?

Pravda vyjde tak či tak najavo, ako olej nad vodu. Bývalí veritelia budú chcieť splatiť úroky. Sudetskí Nemci i exponenti zahraničného kapitálu, ktorí trhajú na zdrapy posledné národné bohatstvo republiky sú toho markantným príkladom.

Z týchto dôvodov prezident Havel nechal menovať Jana Rumla prvým námestníkom FMV, ministra Ing. Jána Langoša. Toho Jana Rumla, ktorý sa podieľal na príprave konšpiratívneho plánu k 17. novembru.

Prezident Havel má k tomuto mužovi neobmedzenú dôveru. Veril, že svoju úloho stopercentne splní. Splnil…Za šesť týždňov Rumlovho uradovania sa z FMV stratilo viac ako 15 tisíc osobných tväzkov, tj. materiálov ľudí, ktorí boli tak či tak v záujme ŠtB. Prezident si súčasne vynútil odovzdanie niektorých osobných materiálov, ktoré boli postúpené Charte, samozrejme vrátane svojho.

Prečo sa Charta a pán prezident ponáhľali s vydaním týchto zväzkov? Veď Ing. Langoš je jeho švagrom. Jeho sestru si vzal brat pána prezidenta Ivan. Každopádne súv príbuzenskom zväzku. O FMV nemusí mať obavy a minister Langoš sa stal i po Mošnove nepriestreľným…

Nebolo by možné, aby pán prezident a Charta aspoň zverejnili názvy zväzkov a mená osôb, ktorých sa záznamy „zločineckej“organizácie týkali? Možno i krycích mien Konrád, Ráček, Rudý…?

Vráťme sa k návšteve ministra Sachera u mňa v base. Nikdy som nepožadoval túto návštevu a pán doktor to presne vie. Celý tento akt zorganizovala vojenská prokuratúra na základe listu, údajne nájdeného v trezore poručíka Zifčáka. Ten list skutočne existoval, ale bol napísaný ešte dlho pred tým, ako som bol vzatý do väzby. Žiadal som v ňom ministra o prijatie. Nie preto, aby som mu pošepkal do uška, kto bol v pozadí 17. novembra podľa scénara ako prebehol.  Na to sú predsa stovky expertov, žurnalistov, jasnovidcov…

Požiadal som ho, aby ma vzal pod ochranu vzhľadom k tomu, že sa proti mne v oznamovacích prostriedkoch  rozvírila zbesilá a štvavá kampaň.

Minister nehovoril pravdu ani pred parlamentnou komisiou. Povedal, že mi sľúbil  výhodnú funkciu u vnútra. Otvorene som mu povedal, že tomuto režimu slúžiť nemôžem. Bolo by to v rozpore s mojim presvedčením. Macher na mňa vtedy vytreštil oči a všetka diskusia medzi nami skončila. Čo si vtedy o Zifčákovi myslel? Blázon? Fanatik? Ohľaduplne povedané – jednoduchý človek?

Iní vysoko postavení odhadzovali spolu s charakterom aj svoje stranícke preukazy. Svoje presvedčenie, názory, celý doterajší život. Potom zaujímali nové funkcie vrátane politických. V službe pre nových mocných, v novom kabáte…

V nasledujúcich vetách sa pokúsim vysvetliť niekoľko ďalších datailov. Chcem sa vrátiť k mojej psychicky vynútenej výpovedi „odmenenej“ šiestimi táždňami samotky!

Najskôr niekoľko slov k môjmu náčelníkovi, plukovníkovi Jiřímu Bytčánkovi. Nechcem tvrdiť, že nebol schopným človekom. Skôr naopak. Musím však povedať, že na podobnú akciu bol málo odvážnym človekom. A tiež veľkým byrokratom. Bytčánek sa samozrejme stýkal s mužmi ako plukovník Vykypěl či generál Lorenc. Vždy však služobne a keď tak v prítomnosti ďalších osôb. Kaýždý uzná, že konšpiratívny puč sa tak robí veľmi ťažko!

Rudolf Hegenbart…tento pán, donedávna ešte súdruh na vysokom poste šéfa 13. oddelenia ÚV KSČ. Priamo podliehal Jakešovi, jemo podliehalo vnútro…Nebol žiadnym politickým „miliusom“ ako dnes o sebe sugestívne tvrdí. Vedelo sa o jeho kontaktoch s disidentami. Išlo predovšetkým o bývalých komunistov z Obrody.

Hegenbart tiež stál za oficiálnou schôdzkou ÚV KSČ – Obroda v polovici roku 1989, ktorú zorganizoval Bouchal. Ani tento muž nebol a nemohol byť organizátorom prevratu 17. novembra. Hegenbart bol veľmi inteligentný, rovnako ako ďalší dvaja muži zainteresovaní údajne do prevratu: Lorenc s Vykypělom.

Dovoľte, aby som sa ešte raz vrátil k osobnosti Rudolfa Hegenbarta, o ktorom sa zaujímavo vyjadruje JUDr. Demikát, možno enfant terrible slovenskej politickej scény:

„Keď som diskutoval v Bratislave s vtedajším generálnym prokurátorom Českej republiky Rychetským, položil som mu otázku priamo na telo. Do akej miery môže byť objektívne vyšetrovanie 17. novembra, keď sa pán Havel mal vyjadriť „na Hegenbarta mi nesiahajte!“. On mi na to odpovedal, že to už nie je pravda, že krátko pred tým, ako so mnou hovoril, bol u prezidenta Havla a ten dal pokyn riadne postupovať i proti nemu!“

Že však vplyv pána Hegenbarta predsa niečo znamenal, potvrdzuje druhá poznámka Demikáta:

„Mal som informáciu a neskôr pri svojom vystúpení ju potvrdil i Havel, že 11. novembra sa mali chartisti od Hegenbarta v Klube novinárov dozvedieť, že to tak ďalej nejde a preto sa rozhodli s jeho vedomímto vziať do rúk chartisti…“

Nech sa na mňa nikto z uvedených pánov nehnevá, ale sú ako väčšina funkcionárov minulého režimu zasiahnutí stereotypom moci. Obavou o svoje teplé miestečka. Kde by vzali istotu, že sa všetko podarí tak, ako údajne chceli a keby sa náhodou všetko nepodarilo, kto by im dal podobné funkcie? Nikto z nich sa však proti vtedajšej vládnucej klike nepostavil. Nikto im nemôže uprieť ich mimoriadnu inteligenciu aj obrovskú informovanosť. Pochybujem, že by sa ktokoľvek z nich zapojil do niečoho takého ako je 17. november…Boli príliš pohodlní a predovšetkým vystrašení!

V tomto kontexte aj napriek jeho osobným kladom nemôžem neuviesť príklad generála Lorenca.

Táto šedá eminencia FMV a ŠtB vydala 1. decembra 1989 rozkaz na skartáciu. Lorenc v tomto rozkaze odporúčal zničiť všetky materiály ŠtB, ktoré by mohli jej prácu pred 17. novembrom skomromitovať. V tejto dobe politická situácia a jej vývoj nebol tak evidentný, aby bolo zrejmé ako všetko dopadne. Akonáhle sa začala situácia ku komunistom obracať chrbtom a bolo zrejmé, že KSČ ušiel vlak, uvedomil si i Lorenc, že by skartácia mohla mať neblahé následky. Naviac od rozkazu na skartáciu sa situácia rýche za sebou menila. 3. decembra prezident Husák odvolal niekoľko členov vlády a na návrh Adamca menoval nových. Vláda sa obmenila zo 40 percent. Namiesto všetkých predchádzajúcich, obsadili komunisti iba tri štvrtiny kresiel.

  1. decembra predsedníctvo ČNR vymenovalo novú vládu. V tejto vláde bolo z dvanástich osem členov za OF! V ten deň prezident Husák na návrh Adamca udelil milosť, s účinkom zahladenia množstvu osôb, ktoré sedeli vo väzení. Husák postupoval presne ako pred svojou abdikáciou prezident Antonín Novotný.
  2. decembra sa prvýkrát uskutočnilo dvojstranné rokovanie predstaviteľov KSČ s predstaviteľmi OF a VPN. Spolu zasadli delegácie vedené Karlom Urbánkom, Václavom Havlom a Milanom Kňažkom. Po hodine a dvadsiatich minútach sa strany dohodli, že rokovanie pri okrúhlom stole všetkých politických strán a hnutí sa musia začať čo najskôr. S delegáciou občianskych iniciatív sa v ten deň zišiel tiež L. Adamec, ktorý prevzal kandidátov pre doplnenie federálnej vlády s tým, že ďalší mu budú predložení v nasedujúci deň dopoludnia.

V ten deň publikoval generálny tajomník ÚV KSČ Jakeš prostredníctvom ČTK prehlásenie, v ktorom odmieta politickú zodpovednosť za udalosti 17. novembra. 7. decembra dostal premiér list OF, v ktorom mu navrhujú za členov federálnej vlády Jána Čarnogurského, Vladimíra Dlouhého, Miroslava Kusého, Jiřího Dienstbiera, Václava Klausa, Petra Millera a Guylu Popelya. Na základe listu OF oznámil premiér Adamec prezidentovi ČSSR, že na svoju funkciu podáva demisiu. ÚV NF ČSSR s ňou vyjadrilo súhlas a prijal ju aj prezident Husák. Zostavením novej vlády bol poverený jej doterajší prvý miestopredseda „komunista“ Marián Čalfa. V ten deň vydal v ČTK prehlásenie vedúci tajomník Mestského výboru strany v Prahe M. Štěpán, ža aj on odmieta politickú zodpovednosť za to, čo sa udialo na Národnej triede. ČTK vydala informáciu, že bývalý minister vnútra F. Kincl na mimoriadnom zasadnutí predsedníctva ÚV KSČ 24. novembra prehlásil, že zásah proti demonštrujúcim študentom bol uskutočnený na základe politického rozhodnutia. Na zákrok vydal príkaz vysoko postavený stranícky činiteľ, ktorého nemenoval. Tento príkaz vraj znel, aby eskalácii demonštrácie bolo zabránené všetkými dostupnými prostriedkami.

Počas tohto dňa vylúčilo predsedníctvo ÚV KSČ Miloša Jakeša a Miroslava Štěpána z radov členov KSČ.

„Je pravdou, že 17. novembra večer bolo v mojej kancelárii na mestskom výbore strany niekoľko ľudí“, hovorí k tomuto večeru M. Štěpán. „Pripúšťam že mohli dostať nejaké občerstvenie, kávu, limonádu. Ja sám som mal naliaty pohárik whisky a je celkom možné, že niekomu z priateľov som tú whisku nalial. Kategoricky sa však dištancujem od tvrdenia, že sme vraj pili na víťazstvo. Maliňáka, ktorý to tvrdí vôbec nepoznám a ak to povedal aj plukovník Vykypěl, mrzí ma to a zaujímalo by ma prečo to povedal, keď dobre vie, že to nie je pravda…“

  1. Štěpán sa začiatkom roku, už ako obvinený o udalostiach 17. novembra zo svojho subjektívneho hľadiska vyjadril:

„Jedným z kamienkov celej vtedajšej situácie, ktoré sa týkajú mojej osoby je niekoľko záhadných faktov. Bolo by zaujímavé zistiť a ja, keď vyjdem z väzenia, to urobím, kto nariadil vydanie správy v nemeckom týženníku Bild Am Sontag, kde boli vytlačené fotografie Jakeša a Adamca a pod fotografiou Adamca bolo uvedené meno Miroslav Štěpán. Fotografie boli zalomené do článku, v ktorom sa písalo, že som dostal úplatok sto tisíc mariek za švindle s výstavbou pražských hotelov. Ten týždenník vyšiel 5. novembra 1989…Pekne načasované že? Ďalej bolo tam uvedené, že týmto úplatkom sa odrovnal kandidát na generálneho tajomníka…Kto? No predsa Štěpán! Podľa mňa je to príklad zámernej dezinformácie par excelence. Tvrdím, že to museli zaisťovať odborníci z vnútra alebo priamo s ich vedomím… Druhou záhadnou vecou bola informácia, ktorá sa objavila v októbri v štátobezpečnostnej zvodke, vydávanej ústredím ministerstva vnútra s garanciou ŠtB pre vedenie strany a štátu. Túto zvodku dostávalo na svoj stôl trinásť, päťnásť najvyššie postaených ľudí. V tejto zvodke na strane štyri bolo uvedené, že „Štěpán si stavia rodinný dom v Prahe 6…“ Samozrejme, že to nebola žiadna pravda, so stavbou žiadneho domu nemám nič spoločného. Hneď som volal Lorencovi a povedal mu, aby si prečítal zvodku! Nech mi, že ho prosím, za hodinu zavolá, čo to má znamenať…on mi skutočne zavolal, že to prešetril, že došlo k poľutovaniehodnému omylu a že sa to viackrát nestane. Dokonca, že je ochotný túto vec nasledujúci deň v zvodke dementovať. To som odmietol a povedal som o tom jedinému Jakešovi…Myslím si, a nikto mi to nevyvráti, že to boli plánované akcie, že mali ovplyvniť vývoj vtedajšej situácie a že boli odrazom situácie vo vnútri KSČ a vedenia štátu…“

Obe hrubé dezinformácie, ktoré Štěpán popisuje môžu a nemusia zapadať do scenára boja niekoľkých skupín o vedúce postavenie vo vedení strany. Mali možno odstaviť človeka, o ktorom sa predpokladalo, že už svojím vekom a niektorými progresívnymi názormi, môže byť kandidátom na generálneho tajomníka. Naviac, šlo o človeka, ktorý hádam bol jediný z vedenia strany viesť s opozíciou dialóg.

Ďalšie jeho slová – nemám prečo im neveriť – naznačujú, že medzi skupinami o hegemóniu zúril neľútostný boj a že nie je od veci pripustiť, že sa do toho aktívne zamiešavala i niektorá časť vedenia ŠtB. Správa vo zvodke, že si Štěpán stavia dom, bola dôkazom, že jednotlivé kliky neodvrhli žiadny prostriedok, ak sa ním dostali svojmu sokovi na kobylku…Politické udalosti, ktoré plynuli bystro a rýchlo ako horský potok, prinútili generála Lorenca k tomu, aby zmenil svoj prvý rozkaz na skartáciu. 8. decembra vydal svoj druhý rozkaz, ktorý bol presnou kópiou prvého, iba v ňom chýbala veta o skartáciách. Týmto druhým rozkazom skartáciu kompromitujúcich materiálov pozastavil a ponechal si tak priestor na manévrovanie. Dnes Lorenc tvrdí, že už vtedy vedel, že je všetkému koniec, ale vie, že tomu tak nebolo. Ešte stále zostali možnosti, aby si strana udržala isté pozície.

Vypočítavý Lorenc mal však v úmesle zostať prvým námestníkom aj po revolučných zmenách. Stále neveril, že komunisti vyprázdnia tak hromadne a dobrovoľne svoje pozície. Preto svojim druhým rozkazom skartácie iba pozastavil. Kým však rozkaz služobnou cestou prenikol k útvarom ŠtB, bola väčšia časť materiálov skartovaná. V tej dobe sa v intímnej blízkosti prezidenta Husáka dozvedel, že ten chce abdikovať. To bol v jeho myslení a konaní zlom. Od toho okamžiku už hral iba o svoju kožu. Dozvedel sa, že generálny prokurátor ČSSR Ján Pješčák požiadal prezidenta o uvoľnenie z funkcie a prezident mu promptne vyhovel…Poslednou ranou bola správa, že Husák 9. decembra vyhlási, že abdikuje na svoju funkciu. Len šesť hodín po svojom druhom rozkaze o skartáciách vydal aj rozkaz tretí. Ním skartácie prísne zakázal! V tejto chvíli generál už myslel len na seba, na to, aby zostal vo funkcii. Aby aj za nového režimu bol potrebnou a cennou šedou eminenciou vnútra…Na to obetoval aj stovky príslušníkov tzv. vnútorného spravodajstva. Nezastal sa ich ani slovom. V zápätí sa ocitli na ulici…V hystérii, ktorá sa proti ŠtB rozpútala, nemali najmenšiu šancu ďalšieho zamestnania. Došlo k prípadom samovrážd. Postihnuté boli aj ich nevinné ženy a deti…Dôkazom toho, že generál bojoval iba o svoju kožu, je aj opatrenie, že väčšina príslušníkov ŠtB bola z vnútra prepustená bez náhrady za odslúžené roky u vnútra. Generál však odškodnenie dostal! Pri odchode do civilu dostal 80 000 korún „odchodného“…V roku 1990 požiadal vtedajšieho ministra Sachera, aby bol ponechaný vo funkcii. Macher mu vyšiel v ústrety. Ponúkol mu miesto konzultanta, poradcu. Plat prvého námestníka ministra mu zostal. Nechcem generála Lorenca haniť za každú cenu. Bol jedným koho som si vážil. Bol i jedným, ktorý vo chvíli, kedy ostatní váhali, on konal…Keď mu potom ponúkali prechod na funkciu generála do armády. Alebo na zastupiteľstvo do zahraničia…Úvahy o tom boli…V mnohých veciach sa generál nezachoval najlepšie a on sám to tiež najlepšie vie!

…ten sa smeje najlepšie!

Dovoľte mi pokračovať v pokuse presvedčiť vás o tom, že to, čo som v olomouckej väzbe vypovedal, nie je pravdou. Ak som vtedy tvrdil, že som nebol v styku s Vykypělom ani s Lorencom, okrem Bytčánka, ktorý bol mojím priamym náčelníkom, kto mi teda mohol dať rozkaz, abysom zahral „mŕtveho“ študenta Šmída?

Je tu samozrejme niekoľko maličkostí, ktoré je potrebné pripomenúť…Napríklad návšteva generála Lorenca v Moskve u najvyšších predstaviteľov KGB alebo pobyt sovietskeho poradcu generála Teslenka v operačnom štábe 17. novembra…

Lorenc skutočne krátko pred udalosťami Moskvu navštívil, ale nebolo to ku konšpiračnej dohode k príprave 17. novembra. Ukázalo sa, že išlo o bežné rokovanie k prehĺbeniu vzťahov vzájomnej spolupráce medzi oboma rezortmi. Je tiež pravdou , že v dňoch 14. až 18. novembra došlo k návšteve sovietskej delegácie v Prahe, o ktorú sa ako hostiteľ staral generál Lorenc. Pravda prišla v nevhodnú dobu, vyvolala obrovskú vlnu dohadov a fám, ale skutočne mala za cieľ vzájomnú výmenu skúseností s operatívnou činnosťou na úseku boja proti špeciálnym službám USA, Veľkej Británie, Francúzska a Nemeckej spolkovej republike. Tiež však i podpísanie plánu spolupráce do roku 1995. Tiež nie je tajomstvom, že vedúcim našej delegácie bol náčelník II. Správy ZNB (rozumej ŠtB) plukovník PhDr. Karel Vykypěl. Na čele sovietskej delegácie bol jeho partner, námestník predsedu KGB, náčelník II. správy KGB generálporučík Viktor Fiodorovič Gruško.

„Kto všetko sa zúčastnil onej legendárnej večere vo vile Na Břevnove dňa 17. novembra“ – kladie si rečnícku otázku bývalý plukovník PhDr. Karel Vykypěl, šéf ŠtB tejto krajiny:

„Boli tam obe delegácie, naša aj sovietska…Nie, zo sovietskeho veľvyslanectva, nikto. Naozaj to nebola žiadna konšpiračná akcia, ak osa teraz niekto snaží z nej robiť…O tom, že je v Prahe demonštrácia tam samozrejme zmienka padla, ale hovorilo sa o nej len povrchne a Sovieti o ňu nejavili záujem. Môžem uistiť, že nikto z nich nechodil ani k telefónu. Kto by im volal? Jedli sme, potom bol nejaký prípitok a rozprávali sme sa…S nami je to samozrejme iné. Nám do vily podriadení volali, ale žiadna služba na telefóne nebola, prečo aj, aj recepcii? Slúchatko vzal kto bol náhodou najbližšie. Nejaké telefóny boli pre mňa, nejaké pre Lorenca. O demonštrácii sme boli informovaní veľmi všeobecne a vôbec to neboli podklady pre nejaké rozhodovanie.  U naše strany bolo telefonujúcim dôrazne pripomenuté – nezasahovať a počkať, nech sa demonštranti rozídu…No predsa číslo do vily bolo známe všetkým, každý hlavný funkcionár musel nechať u dozorného miesto, kde sa nachádza.To platilo vždy…Znova zdôrazňujem a Sovieti by to isto v prípade potreby potvrdili, že išlo o slávnostnú večeru na záver spoločného pracovného rokovania a v žiadnom prípade nie o tajné zasadnutie tzv. druhého riadiaceho centra ako sa snažili médiá verejnosť nainfikovať.

…Po večeri sme išli s Lorencom autom cez centrum Prahy. V aute sme nepoužili vysielačku, telefón tam nebol. Išli sme cez Klárov k ústiu Národnej triedy pri Vltave. Videli sme do Národnej, že už tam nie je žiadna masa ľudí. Potom sa rozhodol ísť do Bartolomejskej, ale zmenil svoj úmysel. Vraj ideme za Štěpánom…Lorenc bol generál a námestník…Nemal vo zvyku pred podriadenými zdôvodňovať svoje rozhodnutia…

Že došlo k zásadnému zvratu, som pochopil vo chvíli, keď sa KSČ vzdala svojej vedúcej úlohy. Vety režim padol…Pred 17. novembrom bolo zrejmé hlavne v ekonomickej oblasti, že to nespeje k ničomu dobrému. Nebolo to v poriadku ani po stránke právnej, pretože niečo sa stíhalo, iné naopak tolerovalo. Hlavnú chybu som videl v tom, že veci, ktoré sa mali riešiť politickými prostriedkami, sa riešili mocensky. Vtedy som dospel k názoru, že by malo dôjsť až k zvratu…“

Keď už má môj najvyšší náčelník slovo, ponechajme mu ho i v prípade, kedy hovorí k mojej roli študenta Šmída:

„V sobotu 1°8. novembra, keď som prišiel na Správu pripraviť sa na rozlúčku so sovietskou delegáciou, som sa asi pred dvanástou od dozorného dozvedel, že to na Národnej nebolo tak, ako sme bili informovaní. Už v piatok som povedal Sovietom, že tam boli obušky a nejaké zranenia. Nemyslím, že boli viac a lepšie informovaní ako my, ale keď sa potom na letisko prišiel s nami rozlúčiť Lorenc a na ich otázku odpovedal, že sa tam nič nestalo, divne na nás pozerali. Ja som si v duchu dosadil za ich udivené a otázne pohľady otázku: Kto z tých dvoch asi klame?

O smrti Šmída som sa dozvedel v sobotu večer. Dozorný mi volal do bytu, že sa ľudia zhromažďujú, že na Národnej horia sviečky a je vylepované parte. Nariadil som okamžite sa spojiť s ministerstvom školstva a všetko okolo Šmída okamžite zistiť!“

…O Vašej úlohe, poručík Zifčák, odpovedá v nepriamej reči plukovník Vykypěl, som sa dozvedel až z oznamovacích prostriedkov, kedy sa Lorenc, ktorý to mal zrejme tiež z novín, pýtal Chovanca, kto je Zifčák a Chovanec, môj zástupca ma o tom informoval… Iné krycie mená, ako napríklad Nikola, poznám. Dokonca som bol nejaký čas jeho riadiacim orgánom…Růžičku a naviac ešte Milana…nie, nie! To som si prečítal až z novín…“

Ešte jeden formálny problém nám zostal vyriešiť. Účasť generála Teslenka v riadiacom štábe podplukovníka Danišoviča večer 17. novembra 1989.

Vôbec som nevedel,“ hovorí Lorenc neskôr,“ že tam Teslenko bol, že sa nejakým spôsobom zúčastní BMA 17. novembra. Pôvodne som sa domnieval, že toto tvrdenie je nezmysel. Tak som aj odpovedal členom prvej parlamentnej komisie. Až potom sa ukázalo, že Teslenko mal navštíviť štáb podplukovníka Danišoviča. Nemôžem to však potvrdiť. Osobne som sa s generálom Teslenkom vôbec nestretol, pretože mi neboli podriadené útvary, o ktoré sa Teslenko zaujímal. Stretol som sa s ním niekoľkokrát, len pri spoločenských udalostiach, nie pracovne…“

Teslenko bol skutočne príslušníkom sovietskeho vnútra, ich Verejnej bezpečnosti, nie KGB…!

Po vysvetlení všetkých týchto faktov si teda položme generálnu otázku: Komu vlastne záležalo na tom, aby Zifčák vyriekol svoju výpoveď? Odpoveď je jednoduchá. Bola to opozícia, ktorej na správne formulovanej výpovedi spravodajcu Zifčáka záležalo, a ktorá prostredníctvom vyšetrovateľov vojenskej prokuratúry ho chcela dostať tam, kam ho skutočne neskôr dostala. Jeho výpoveďou získala bývalá opozícia priestor na manévrovanie pred parlamentnými voľbami. Slúžila na diskreditáciu KSČ, ŠtB a niektorých iných politických strán. Disidenti chceli – a to sa im podarilo – ukázať ŠtB, jej šéfov aj samotných tajných spolupracovníkov v tom najhoršom svetle, v akom sa len dalo. Každý, kto bol len cítiť ŠtB, bol zatratený spolu aj so svojou politickou stranou. Bartončík a ľudovci by o tom mohli rozprávať svoje…Nikto si – a to je ten najväčší paradox – neuvedomil, že najväčšie zverstvá nerobili dnešní mladí príslušníci tejto zložky, ktorí v nej boli, ale tí, ktorí ich politicky riadili, Hromádkovci, Dienstbierovci, Lisovci, Šabatovci, Jičínskovci a ďalší. V päťdesiatych rokoch sa páchali totiž najväčšie zverstvá, nie v osemdesiatych, ako sa snažia proklamovať skorší obrodní komunisti. Kde bolo sedemdesiat percent dnešných príslušníkov ŠtB v päťdesiatych rokoch? Ich mamky sa väčšinou ani nestihli ešte zoznámiť s ich budúcimi tatkami. Ale v roku 1990 musia trpieť za to, čo robili Hromádkovci, na začiatku revolúcie bol tento veliteľ Jastraba šéfom bezpečnosti KC OF…!

Pokúsim sa uviesť ešte ďalšie fakty, prečo bývalej opozícii záležalo na tom, aby Zifčák vypovedal tak, ako vypovedal. Tým, že sa podarilo vyšetrovateľom dostať jeho výpoveď tam, kam potrebovali všemocní páni, ktorí sa dostali k novým funkciám. Vymenili miesta kuričov a umývačov okien za kreslá poslancov a ministrov. Výpoveďou Zifčáka boli pošpinení a obvinení komunisti i celá ŠtB.

Páni Uhl, Havel, Šabata, Dienstbier a iní z vedenia OF si uvedomovali, že najmenej dva roky nemusia mať zo žiadnej konkurenčnej politickej strany (tým menej zo strany Bartončíka) strach. Poslúžila im na doplnenie parlamentu…vlády. Tých niekoľko komunistov a ľudovcov, ktorí boli naviac s OF v koalícii, im nemohlo v slobodne zvolenom parlamente vadiť. Veď svojím početným zastúpením prehlasujú každého, kedy budú chcieť.

Ďalším cieľom, ktorý sa im rýchle podarilo splniť, bolo uchopiť mocenské ministerstvá: vnútro, armádu, zahraničie.

Armáde rozkazuje dobrý priateľ pána prezidenta Dobrovodský, minister vnútra Langoš je príbuzným pána prezidenta a minister zahraničia Dienstbier vlastne tiež. Oženil sa s bývalou ženou brata Ivana a vychováva jeho deti…Sú to nepriestrelní ľudia, a preto si môžu za sebou vláčiť námestníkov, akými sú Jan Ruml, Petruška Šustrová, Arnošt Kohout…Ten posledný by sa mal za svoj trestný register skutočne hanbiť! Podozrivé je aj ich verejné dištancovanie sa od závislosti na alkohole, ktoré tak zdôraznili pred brannobezpečnostnými výbormi FZ. Ľudia v novembri 1989 na námestiach našich dedín a miest zvonili kľúčmi a hlasite tlieskali požiadavke OF: Odborníci na všetky miesta! Veru nastúpili…!

Kto pozná štruktúru FMV a spomenie si na všetkých predchádzajúcich prvých námestníkov, vrátane Lorenca, pripusti, že toto ministerstvo riadil vždy 1. námestník. Minister bol skoro vždy politická figúrka. Je tomu tak i dnes. Ministerstvo riadi pomocou Jana Rumla celá rodina Rumlovcov…Ďalším dôkazom, že Vojenská obvodová prokuratúra rokovala z nariadenia disidentov – dnes vlastne nových mocných – je fakt, že už pri jednom z prvých výsluchov v Olomouci dňa 18. apríla 1990, uviedol šéf vyšetrovacieho tímu plukovník JUDr. Dítě pred Zifčákom, keby vraj sa smer výsluchu dal iným smerom, mohlo by ho to stáť miesto. Prečo to plukovník obvinenému, deptanému poručíkovi oznámil? Hádam preto, aby mu naznačil , že s postupom vnútorne nesúhlasí? Alebo napríklad pre alibi o desať rokov?

Faktom je, že plukovník JUDr. Dítě po niekoľkých mesiacoch od tohto dialógu odišiel do civilu. Prečo to urobil bezprostredne po tom, čo bol povýšený na plukovníka. Hádam preto, že jeho syn mladý vojak z povolania, bol v Olomouci zapletený do predaja zbraní zo skladu?

Podľa môjho názoru Dítě nemal na túto akciu žalúdok. Veď po Štěpánovi to má byť druhý proces – politický proces, druhý vo všetkých bývalých postkomunistických krajinách. Proces dôstojníkov a generálov bývalej ŠtB a FMV, ktorí sú údajne zapletení do spiknutia proti vtedajším predstaviteľom československého štátu. Paradox…! Nový štát by im mal byť vďačný, keď za nič, tak za impulz, ktorým zdvihli ľudí do ulíc! Plukovník Dítě teda odišiel. Odišiel včas…

Disidenti mali medzitým dostatok času očierniť a znemožniť Zifčáka pre prípad, že by sa rozhodol predsa len proti vládcom súčasného režimu vypovedať. Chcú ho znemožniť tak dokonale, aby keď už na verejnosť vystúpi, vyzeral ako blázon. Ale to už tu raz bolo! Prípad politického väzňa a disidenta pána Dolejšího pri zverejnení svojej legendárnej Analýzy 17. novembra v stredočeskom Exprese. V prípade Ludvíka Zifčáka alias Růžičku, sa títo páni pomýlili. O 17. novembri existuje ešte jeden korunný svedok – Peter Fiala, najbližší spolupracovník Zifčáka a toho žiadna vyšetrovacia komisia vo svojich rukách nemá!

Bol rovnako ako Růžička, podpísaný na mnohých výzvach a dokumentoch NSZ. Bol aj na kontaktnej adrese na pošte v Jindřišskej ulici v Prahe. Videlo ho mnoho disidentov. Nikto, ani pán Uhl, Němcová, Šabata, Šabatová toto nemôžu poprieť. Videli ho. Ak majú len trošku čistého svedomia, tak potvrdia že existuje! O čistrom svedomí a pravdovravnosti však žiaľ, nie som presvedčený. V prípade dr. Bartončíka ani pán prezident nehovoril pravdu. Ale koniec koncov, je skutočne nutné, aby túto pravdu potvrdzovali? Nie nie je! Jedna strana sa vyjadrila a teraz je rada na druhej…Ja zastupujem tú prvú.

Národy, ako píšu najrôznejšie denníky a časopisy odo mňa chcú, aby som prehovoril. Teda hovorím, počúvajte prosím! A kto nechce, nech túto knihu hodí do koša. Nech počúva len to, čo mu predsúvajú hradné oznamovacie prostriedky. Je mi jasné, že sa to niektorým pánom poslancom, ministrom a prezidentom páčiť nebude. Budú ju chcieť znemožniť. Urobiť z nej knihu kacírsku a štvavú, bohužiaľ nedá sa nič robiť…Verejnosť bola vždy perfektne informovaná o všetkom, čo sa okolo Zifčáka deje. Nikto jej však nepovedal, že Zifčák na protest proti nezákonnému zatknutiu, vymáhaniu priznania a proti psychickému nátlaku, vrátane väznenia mnohých týždňov na samotke, držal v Olomouci hladovku. Prestal som, keď som si uvedomil, že toto oni vlastne chcú. Pre tento okruh ľudí, by bolo asi najlepšie, keby som zmizol zo sveta, napríklad niekde do cudziny…

Kampaň, ktorou ma oznamovacie prostriedky špinili, vyšetrovatelia psychicky deptali, kampaň výhražných anonymných listov, vyhrážajúcich sa mne rodine, dieťaťu…Po tom všetkom má verejnosť uveriť, že som nebol spravodajským dôstojníkom, vysadeným podľa vtedajších zákonov do cudzieho prostredia? Chcú zo mňa urobiť obyčajného provokatéra…Ako sa môžem brániť inak ako tým, že napíšem pravdu? O sebe, o prvých aj o druhých…Ako môže niekto s takou zanovitou nenávisťou deptať mladých ľudí ako som ja, ktorí s rovnakou vierou s akou šli do boja proti totalite mladí disidenti, sme podľa svojich meradiel svoj štát proti nim bránili? Ako môžu nenávidieť a prenasledovať aj naše rodiny, deti…? Pri manifestáciách, ktoré sa konali po 17. novembri volali státisíce ľudí: „Nie sme ako oni!“ čím mali na mysli, že nie sú ako bývalá vedúca sila v štáte. Nie sú ale niektorí ľudia dnes omnoho horší?

Temer nikto, kto je so mnou trestne stíhaný, päťdesiate roky nezažil. Ľudom teda neublížil…Tí, čo ich hádam zažili ako mladí chlapci behali po lúkach, kúpali sa pod splavom, kradli susedove hrušky…

Skutoční reformátori z päťdesiatych rokov, tvorcovia skutočných hrôz, dnes opäť sedia na rozhodujúcich politických miestach  a opäť sa chystajú zahájiť politické procesy s novodobými čarodejnicami…Medzi príslušníkmi ŠtB bolo mnoho takých, ktorí túžili po zmenách v Československu. Po zmenách v prospech demokratického pluralizmu. Väčšina z nich chcela fakt zachovať socialistický poriadok. Nechcela sa vydať do záhuby smerom k prekonanému kapitalizmu minulého storočia. K tejto skupine som sa radil i ja. Vždy som sa staval po boku reformných komunistov. Poznal som veľmi dobre názory opozície aj komunistov. Vedel som aj koľko bolo medzi komunistami prospechárov, ochotných zmeniť politickú stranu hneď, keď by zistili že je silnejšia, vplyvnejšia. Ani ja som nesúhlasil s pomalou a ospalou reformou v strane štáte. Bolo proti ľudskému rozumu, že pri moci stáli viac ako dvadsať rokov jedni a tí istí ľudia. Najväčším výsmechom však bolo zahájenie reformy, „perestrojky“ podľa Gorbačovovho príkladu. Prestavbu a nové myslenie s rovnakými ľudmi, ktorí dvadsať rokov mysleli úplne inak. Starci nad hrobom mali začať myslieť úplne po novom…Vláda Štrougala podala demisiu a ľudia verili, že nová vláda bude zložená z mladých ľudí odborníkov…Ešte vtedy bolo možné socialistický systém zachrániť. Urobiť množstvo ústupkov opozícii. Kompromisov v prospech budúcnosti…

Ľudia netrpezlivo čakali na predstavenie novej vlády. A aha! Zo stránok novín a z televíznej obrazovky sa usmievali prezident Husák, pevne potriasajúc ruku usmievajúcemu sa „mladému“ Štrougalovi. Okrem dvoch, troch nových, opäť všetko starí, pôvodní…

Vtedy začalo byť občanom jasné, že to KSČ nemyslí s reformami vážne. Bohužiaľ to si mysleli aj obyčajní komunisti. Ich kritiku a vážne varovania nechcel nikto hore počuť. Tam na výšinách si totiž nikto ani náhodou nepripustil myšlienku, že to všetko môže skončiť. Že by sa našla iná sila, schopná zosadiť komunistov z trónu.

Vráťme sa však späť k poručíkovi Zifčákovi. 7. mája 1990 bol eskortovaný z väznice v Olomouci do väznice bližšie k hlavnému mestu do Litoměříc. Čo sa eskortou sledovalo neviem, ale jedno je isté. Vďaka istému nedopatreniu vojenskej prokuratúry som bol 10. mája v popoludňajších hodinách po šiestich týždňoch väzby, prepustený.

Zifčák totiž 25. apríla 1990 podal žiadosť o prepustenie z väzby s uvedením dôvodu, že je vo väzbe už mesiac a táto doba je dostačujúca na podanie svedeckých výpovedí. Prokurátor vo svojom uznesení jeho žiadosť zamietol s tým, že nebola vypočutá celá rada svedkov. Ešte 7. mája podal Zifčák prostredníctvom svojho obhajcu sťažnosť proti uzneseniu prokurátora s odôvodnením, že z jeho strany bolo nesprávne hodnotené doterajšie dokazovacie riadenie. Dôvody väzby, pokiaľ boli, pominuli a dôvod väzby nebol daný už od samého začiatku. 10. mája 1990 na neverejnom zasadnutí prerokoval vojenský obvodný súd Zifčákovu sťažnosť proti uzneseniu vojenského prokurátora a rozhodol o prepustení Zifčáka z väzby na slobodu. Ešte v ten deň bol v popoludňajších hodinách prepustený a prevezený do Prahy. V poriadku, keby…!

Dňa 15. mája 1990 podala Generálna prokuratúra ČSFR – Hlavná vojenská prokuratúra Najvyššiemu súdu ČSFR – vojenskému kolégiu v Prahe sťažnosť pre porušenie zákona v prospech Zifčáka, proti uzneseniu vojenského obvodného súdu v Prahe z dňa 10. mája 1990 a neskôr i proti následnému prepusteniu z väzby na slobodu. Najvyšší súd ČSFR prerokoval dňa 29. mája 1990 na verejnom zasadnutí v senáte zloženom z predsedu senátu plukovníka JUDr. Bednářa a sudcov plukovníka JUDr. Malíka a podplukovníka JUDr. Mikláša, sťažnosť pre porušenie zákona, ktorú podal generálny prokurátor ČSFR – hlavný vojenský prokurátor proti uzneseniu vojenského obvodného súdu v Prahe z dňa 10. mája 1990 v neprospech Zifčáka a rozhodol, že v konaní bol porušený zákon.

Na základe uvedených dôvodov Najvyšší súd ČSFR prekvapivo vyslovil iba porušenie zákona a v súlade s návrhom generálneho prokurátora ČSFR ponechal v platnosti napadnuté rozhodnutie vojenského obvodného súdu v Prahe.

Ako sa vlastne mohlo sťať, že zložka takých renomovaných odborníkov – vojenských sudcov – sa dopustila takej hrubej chyby, porušila v prípade Zifčáka zákon a prepustila ho z väzby na slobodu.

Prečo teda Najvyšší súd ČSFR i napriek tomu, že konštatoval porušenie zákona, ho nevzal späť do väzby a nechal ho behať na slobode? Pokúsme sa odpovedať v niekoľkých alternatívach:

  1. Vychádzajme z faktu, že vojenská prokuratúra nemá o spojení Zifčáka s disidentmi najmenšie poňatie. V tomto prípade by bola jediná možnosť, že sa Zifčák po prepustení z väzby ihneď spojí so svojimi spolupáchateľmi na udalostiach 17. novembra. Doteraz nemali vyšetrovatelia ani jedinú stopu vedúcu k objasneniu dňa, ktorý zmenil politický vývoj v krajine a tento prípad je oprávnene nazvaný prípadom storočia. Vyšetrovatelia mohli podľa tejto varianty nielen chytiť spolupáchateľov, ale možno i nejakého pracovníka istého cudzieho zastupiteľského úradu. To by zodpovedalo ich verzii. Zifčák by od neho dostal cestovný pas a zmizol by tam, kde by ho nikto nehľadal…
  2. Vyšetrovatelia porušili zákon úmyselne, pretože im bolo jasné, že nemajú žiadnu šancu udalosti 17. novembra objasniť. Okrem Zifčákovej výpovede nemali v rukách žiadnu inú stopu a prípad chceli zmiesť zo stola. Naviac im hrozila verejná hanba, pretože zahájili trestné stíhanie proti viacerým osobám na základe výpovede obvineného, ktorú považovali za pravdivú.

Ako profesionálni právnici museli vedieť, že obvinený sa môže hájiť akýmkoľvek spôsobom, teda aj lžou. Je na orgáne činnom v trestnom konaní, aby obvinenému dokázal nepravdy. To sa vojenskej prokuratúre a ani vyšetrovaciemu tímu udalostí 17. novembra nepodarilo. Neostávalo im teda nič iné, než celý prípad zahrať do autu. Za týmto účelom počas Zifčákovej väzby úmyselne a cieľavedome pomocou masmédií utvrdzovali verejnosť tým, že generál Lorenc a ďalší traja príslušníci ŠtB boli vzatí do väzby na základe Zifčákovej výpovede 30. marca 1990. Pre vyšetrovateľov bola možnosť dokázať, že generál Lorenc a ŠtB mala skutočne v udalostiach na Národnej triede svoje prsty. Východiskom mohla byť aj možnosť zomrieť. Rukou ŠtB alebo niekoho iného…Keby bol Zifčák zabitý, či „náhodou“ zahynul pri dopravnej nehode, bolo by to pre prokuratúru asi najlepšie riešenie. Zmizol by korunný svedok a teda aj dôkazný prostriedok proti jednej aj druhej strane.

Vyšetrovatelia by mohli od prípadu odísť s hrdo vztýčenou hlavou, pretože urobili všetko, čo sa dalo. Nemuseli by sa ani všetkým nespravodlivo stíhaným ospravedlňovať. Kto ale mal na jeho likvidácii väčší záujem? ŠtB? Disidenti? Generál Lorenc a ŠtB nie, pretože by to bolo vlastne svedectvo proti nim. Jeho výpoveď by bola pravdivá, ale nepovedal všetko, preto musel zomrieť…Zifčák si svojou výpoveďou vlastne zachránil život. Ani jedna strana ho teraz nemôže zlikvidovať. Pokiaľ by sa predsa len k tomu rozhodla, verejná mienka by donútila vládu jeho smrť objasniť. Jeho smrť by bola kompromitáciou jednej strany tejto hry.

Vojaci museli vytušiť, že Zifčák má ďalšie tajné spojenia, o ktorých nevedela ani všemocná ŠtB, ani Lorenc. Kontakty boli zo zahraničia. A ako je známe zo zahraničných špionážnych filmov, vyšetrovatelia sa spoliehajú na to, že zahraničná služby po sebe zametie dôkladne stopy a medvediu službu urobí za nich.

  1. Tím vojenských vyšetrovateľov, vyšetrujúcich udalosti 17. novembra vedel o spojení Zifčáka s dnešnými najvyššími štátnymi funkcionármi, bývalými disidentmi, ktorí im nariadili, aby bol oslobodený i za cenu porušenia zákona. Dôvody? Bývalí disidenti, dnešní politici tým mohli sledovať nasledujúce ciele: Prepustením Zifčáka na slobodu s patričnou reklamou v masmédiách ho mohli verejne znemožniť ako pred komunistami, tak pred bývalými spolupracovníkmi.

Bývalá ŠtB , potom FIS, potom dnešný FBIS mohla do verejnosti vypustiť fámu, že bol prepustený, pretože je aj naďalej agentom. Tentokrát FISu. Prešiel malou vnútornou kozmetickou operáciou. Včera bojoval proti disidentom, dnes proti komunistom. Týmto šachovým ťahom mali spôsobiť, že Zifčákovi už nikto nebude veriť. Všetci z neho budú mať strach…To bol cieľ, ktorý zaručuje jeho izoláciu a mlčanie…Ďalšou možnosťou je, že bývalí disidenti dostali strach, aby sa v prípade predlžovanej väzby psychicky nezrútil a nepovedal skutočnú pravdu. Preto sa radšej postarali o to, aby bol porušený zákon a Zifčák prepustený na slobodu.

  1. Vo vyšetrovacom tíme bola osoba, ktorá zasadala aj vo vojenskom obvodnom súde.

A jednoducho len s komunistami a ŠtB sympatizovala. Táto osoba mohla mať na ďalšie osoby, sediace v senáte obvodného súdu určitý vplyv a mohla ich presvedčiť, že dôvody na Zifčákovu väzbu pominuli. Zifčák mal po prepustení šancu zmiznúť za hranice a požiadať niekde o azyl. Prečkal by tak – ako sa hovorí – najhoršie časy…

Záleží len na čitateľovi, ktorú z alternatív si vyberie. Jedno je však isté. Zifčák bol 10. mája 1990 i s porušením zákona prepustený z väzby a jeho prepustenie ihneď v nasledujúci deň bolo bohato komentované oznamovacími prostriedkami. Po jeho prepustení sa niekto mocný staral o jeho bezpečnosť. Prečo?

Dňa 12. mája 1990 dostal náčelník OS ZNB v Bruntále príkaz z vyšších miest, aby zariadil okamžite presťahovanie Zifčáka z jeho trvalého bydliska na iné miesto. Stalo sa…Bol odvezený do bezpečia, kde zostal štrnásť dní . Z čoho mal ten niekto tajuplný strach? Obával sa skutočne o jeho život? A prečo vlastne keď by sa všetkým hodila tentoraz jeho skutočná mŕtvola? Tentoraz bohužiaľ pravá? Konšpirátori si zrejme uvedomili včas, že sa Zifčák poistil. Prvou veľkou poistkou bola skutočnosť, že dodnes nikto nepozná jeho spolupracovníkov pod pravými menami. Druhou poistkou je jeho výpoveď 30. marca 1990. Tá totiž šachuje všetkých! Týmto ťahom sa síce za istých okolností dopustil predpokladu trestného činu krivej výpovede, ale na druhej strane od seba oddialil nebezpečie najhoršie – fyzickú likvidáciu! Stal sa nebezpečným človekom, ktorý mnoho a na všetkých vie. Začali za ním prichádzať najrôznejší páni, ktorí chceli vedieť, ako to skutočne vlastne 17. novembra bolo. Začínajú zďaleka…o športe, o rodine, o koníčkoch, ale nakoniec vždy zaznie jedno a to isté. Píšu mi…opakujem nechcem žiadnu publicitu…!

Zhodou okolností ma najčastejšie kontaktujú pred rôznymi výročiami či významnými akciami…Nikto z neho nič nedostal. Preto sa opakovala v období volieb nová zbesilá kampaň, v ktorej viedla televízia. Hrali na jeho psychiku…Nikto presne nevie, ako to pred a pri 17. novembri  bolo, ale všetci s určitosťou „vedeli“ a „poznali“ pravých vinníkov, ŠtB, KSČ, generála Lorenca, plukovníkov Bytčánka, Vykypěla, podplukovníka Daniševiča, majorov Houbala, Šípka, Suchého, Šestáka, kapitánov Jarocha, Marečka, Havlíčka a nakoniec v poradí, šajbu najmenšiu poručíka Zifčáka. To sú hlavné čarodejnice, ktoré by mali prísť na nové hranice na vrcholkoch Jeseníkov…Konečne by bolo vypudené to pravé zlo, čo otravovalo a škodilo…Jedného diabla sa už na potešenie veľkého publika upáliť podarilo. Štěpána…Polienko na hranici prikladali i tí, ktorí sa ho donedávna báli alebo mu pätolízačsky podliezali. Ktorí ho oslavovali ako senátori v Ríme svojho Cézara, aby o chvíľu ho nechali preklať dýkami vrahov…Sfanatizovanému davu, ktorý chce svoj chlieb a hry, nestačí iba Štěpán. Od inkvizície požaduje nové obete. Prečo mu ho nedať?

Doslov študenta Růžičku

Táto kniha bolo napísaná v roku 1990 a doplnená v priebehu roku 1991. Osoby, ktoré v nej vystupujú a ktoré sme nedávno poznali ako popredných disidentov a predstaviteľov čs. opozície, dnes sedia v kreslách poslancov, politikov, štátnikov, diplomatov. Sú dnes novými mocnými…Rovnako sa tak aj správajú.

Je celkom možné, že táto kniha osobnej výpovede bude nimi prijatá ako Rushdieho „Satanské verše“ iránskymi duchovnými. Čo už! Verejnosť si už konečne zaslúži, aby videla aj za kulisy diania, ktoré zmenilo náš svet. Zaslúži si počuť aj druhú stranu. Prečo jej túto možnosť neposkytnúť?

V knihe som použil množstvo faktov, z ktorých mnohé dnes už nemôžem dokumentačne podložiť. Niektoré boli skartované, niektoré opäť ležia v uzamknutých sejfoch ako predtým…Ale všetko som osobne prežil, pretrpel a hádam mám právo oznámiť verejnosti túto svoju pravdu a výpoveď. Skutočnosti a javy ako som ich videl z druhej strany zrkadla.

Keby sa mi predsa len malo niečo nečakaného prihodiť, napríklad autohavária, bude lepšie, keď sa v týchto riadkoch o nej bude vedieť dopredu…Cieľom tejto knihy bol pokus objasniť pravdepodobné pozadie 17. novembra 1989. Či sa mi to aspoň trochu podarilo, ponechám na čitateľovi. Použil som mnoho materiálov, pochádzajúcich zo sejfov ŠtB. Využil som magnetofónové nahrávky zo schôdzok s disidentmi aj autentickými osobami, ktoré sa medzi opozíciou pohybovali a udržiavali s ňou priateľské styky. Boli to tajní spolupracovníci ŠtB aj profesionálni spravodajci čs. rozviedky a kontrarozviedky. Na záver by som chcel čitateľov upozorniť, že mená figurujúce v tejto knihe nie sú vymyslené, sú pravé. Teda aj informácie v nej uvedené sa musia brať tak, ako boli ŠtB spracované. Ak niekto po prečítaní knihy dôjde k názoru, že údaje v nej sú vymyslené, nesmie to zvádzať na mňa, ale predovšetkým na pramene, odkiaľ tieto informácie prichádzali…V tejto knihe sú použité aj informácie pochádzajúce z operatívnych zväzkov osôb, ktoré boli podľa vtedajších zákonov rozpracované čs. kontrarozviedkou z dôvodu ich vtedajšej protištátnej činnosti proti bývalej ČSSR. Tieto operatívne zväzky boli označené buď krycím názvom alebo číslom, pod ktorými boli vedené. Údaje z nich a ich čísla pochádzajú z obdobia, kedy som s nimi ako kontrarozviedčik pracoval. Inými slovami tým chcem otvorene povedať, že ich nemám a že viem, že ich ani mať nesmiem!

Operačný zväzok: ADAM, TOMIS, DOKTOR, KŘIŽÁK, DONÁT, ZEDNÍK, SKLADNÍK, ANTON, NIKOLA, KNĚZ, DANA, SETR, BUDITEL, VĚNO, RUDÝ – 47734, CHARTA 77, PRAVICE, OBRODA, MIREK -42534, PTÁČEK – 18407, HUBERT – 37029, CATO 12402, z nových ČERT a osobné zväzky čísla: 10637, 18092, 0124021, 0124021, 0127556, 0127631, 0126272, 0121771, 617364.

Na úplný záver si neodpustím slová jedného z veľkých bojovníkov za ľudské práva a za nezávislosť Indie, Mahatmá Gándhího:

„Môžu ma biť, môžu ma dokonca i zabiť, ale keď ma zabijú, dostanú iba moje mŕtve telo, poslušnosť však nie“.

 

V Prahe, dňa 20. novembra 1990

V Bruntále, dňa 1. septembra 1991

Ludvík Zifčák, ale tiež i Milan Růžička

 

Doplnky k Pamätiam

 

Už po prvých dvoch dieloch publikácie Špíglu je redakcia zavalená listami a telefonátmi. Väčšina z nich obsahuje poďakovanie, že sme sa odvážili prispieť k objasňovaniu udalostí, ktoré zmenili náš život i tak nekonvenčne, že sme dali hlas aj človeku z druhej strany.

Mnohí z Vás nám poslali drobné doplnenia, svoje názory subjektívne i objektívne, svoje spomienky…Z tých sme sa pokúsili doplniť posledný, tretí diel spomienok. Tieto slová už nie sú autentické slová Zifčákových Pamätí, ale sú to slová vaše, našich čitateľov, ktorými doplňujete dejiny našej vlasti za posledné dva roky. Veríme, že aj túto poslednú časť si prečítate so záujmom a pozornosťou.

Tajomná sanitka na Národnej

Ku kľúčovému bodu scénara patrí, aby študent Růžička alias poručík Zifčák si ľahol na dlažbu Národnej triedy a tým iritoval davy k vystúpeniu proti totalitnému režimu, ste si mohli v predošlom texte prečítať mnohokrát. Dovolíme si stručne pripomenúť autentické slová Zifčákových Pamätí:

„…všetko bolo naplánované tak, aby Růžička pri prvom strete s Bezpečnosťou spadol pred očami Matějkovej na zem a predstieral ťažké zranenie. Bol si istý tým, že Matějková urobí všetko, čo bude od nej žiadať…“

„…To že Růžička si mal ľahnúť na zem, malo ešte iný význam. Ľudia okolo skutočne na vlastné oči videli, že na zemi skutočne niekto leží a zo správ, ktoré na verejnosť prenikli sa neskôr domnievali, že šlo skutočne o ubitého študenta…Účel tejto akcie nebol v tom, aby Růžička bol dopravený do nemocnice, ale naopak, aby vydržal na zemi ležať čo najdlhšie. (Z Národnej triedy bol odvážaný až medzi poslednými…)“

Niekoľkokrát je v Pamätiach riešený aj problém tajnej sanitky. Ani okolo nej, ako nám píšete, nebolo všetko normálne, bežné…

„Po chvíli sa pri nich objavila sanitka, do ktorej ho naložili,“ píše sa v Pamätiach. „Matějková sa tlačila do sanitky, chcela ísť s ním, ale niekto z prítomných jej to zakázal.“ Pri sanitke stála ešte jedna osoba, naklonila sa k nemu… Růžička jej do ucha šepol, že je všetko v poriadku. Odpoveďou mu bolo súhlasné kývnutie hlavou a letmý úsmev. Jej úloha sa skončila…“

Rovnako ako vy, sme si aj my kládli otázku: Bola to Růžičková? Váňa? Či tajomný pán Albert zastupujúci disent? Alebo niekto z krajskej pražskej správy ŠtB, ktorá sa údajne mala podieľať na „vnútrostraníckom“ puči mladej garnitúry proti starcom? Bola to tajná kontrola rovnakého komanda, ktoré strážilo parkovisko pred ÚV KSČ či „sprevádzalo“ zástupcov Hegenbarta JUDr. Kružíka v tajomnom bielom favorite až na hranice Prahy do Průhonic?

Odpoveď na túto otázku Zifčák vo svojich Pamätiach nedáva. Ale niečo sa nám predsa len zistiť podarilo. Posádku tajomnej sanitky, ktorá odviezla študenta Růžičku do nemocnice Na Františku…

Pripomeňme si ešte slová Pamätí:

…To, že na mieste, kde ležal „zranený Růžička zastavila sanitka, patriaca ministerstvu vnútra, nebolo podľa pripraveného scénara. Skôr to bol malér! Zhodou okolností dvaja príslušníci ŠtB, ktorí robili  blízko miesta, kde ležal Růžička, operatívny prieskum zbadali, že ich známy poručík Ludvík Zifčák, zostal po zásahu poriadkových jednotiek nehybne ležať.

Poznali ho a domnievali sa, že je na tom veľmi zle. Z vlastnej iniciatívy privolali sanitku a zariadili prevoz Zifčáka do nemocnice. Z tohto náhodilého faktu potom v žurnalistických kruhoch vznikla obrovská fáma, že „vnútracke“ sanitky odvážali hromady mŕtvol do neznámych márnic…“

Potiaľ slová Pamätí. Kto bola tá neznáma osoba, ktorá kývala so spokojným úsmevom, že úloha je splnená, sa nám zistiť nepodarilo. Ani mená dvoch bývalých príslušníkov ŠtB, ktorí pre Zifčáka privolali sanitku  ministerstva vnútra. Podarilo sa nám však zistiť posádku tajomnej sanitky, lekára, ktorý Zifčáka nakladal a „poskytol“ mu „prvé ošetrenie“. Predložíme vám aj autentické svedectvo vodiča tohto vozu rýchlej záchrannej služby FMV.

Dôstojník ZNB, MUDr. Vojtěch Engelmann bol vtedy lekárom Pohotovostného pluku VB v Prahe – Hrdlorezoch. V ten historický deň bol so svojím sanitným autom odvelený do akcie na Národnej triede v Prahe. Spomína…I keď sa mu niektoré detaily vytratili z pamäte, mozaiku Zifčákovho odvozu sa mu v spolupráci s vodičom podarilo zostaviť.

Na Národnú triedu sme pri Spálenou ulicou a hneď u Maďarskej kultúry sme uvideli biely mercedes záchrannej služby, tlmočíme jeho skrátené spomienky. Vozidlo bolo obklopené klbkom vzrušených ľudí. Ženy mali v očiach slzy, chlapi zatínali päste. Niekto vzrušene volal: Odvezte ho! Potrebuje do nemocnice! Okolo bola dlažba ako po boji. Potrhané transparenty, tyče od plagátov, zdrapy novín sa melancholicky naháňali po vyprázdňujúcom sa javisku Národnej triedy, ktorá vojde do dejín ako Smolný alebo Zimný palác v Petrohrade…Ako Špalíček na Můstku, v ktotrom teraz sídli štáb Dienstbierovho Občianskeho hnutia…

Keď sme prišli k podchodu na Národnej triede, pokračuje vo svojich spomienkach  dôstojník ZNB doktor Engelmann, práve nakladali zraneného človeka. Dnes si už absolútne nedokážem vybaviť, či nosítka, na ktorých bol zafixovaný ležali v sanitke rýchlej pomoci alebo boli ešte na dlažbe chodníku. Kolega zo záchranného mercedesu mi povedal, že toho človeka je treba previezť do nemocnice Na Františku. Prevoz vraj je zaistený. Keď sme sa nad oným mužom skláňali, niekto z hlúčka, ktorý nás obklopoval povedal, že dostal od policajtov nakladačku do hlavy. Nie…nie…nie…krúti hlavou doktor s poetickým menom Engelmann. Nespomínam si kto to bol. V tej dramatickej situácii som iba jednoducho započul vzrušený hlas, ktorý ku mne doľahol cez klbko ľudských tvárí sprava.

Potom mi kolega z rýchlej záchrannej služby z mercedesu povedal, že pacient je na nosítkach zafixovaný, vyšetrený a zistená je jeho totožnosť. Preto som jeho totožnosť nezisťoval. Súhlasil som, že ho prevezmem do sanitky. Ako náhle mi ho s nosítkami naložili, zhruba som ho rýchle vyšetril. Zistil som, že má zrýchlený tep, dýcha s ťažkosťami. Zorničky boli normálne…Žiadne vonkajšie známky na odkrytých častiach tela nemal. Pozvracaný nebol. Reagoval iba na hrubšie taktilné podnety, to znamená napríklad na pevné stisnutie ruky. Na otázky odpovedal neadekvátne. Počas jazdy, asi v polovici cesty sa mi zdalo, že nemôžem nahmatať tep. Vyzval som vodiča k rýchlejšej jazde a uvažoval som o použití nepriamej srdečnej masáži. Počas asi dvadsiatich sekúnd som tep opäť nahmatal. Tak sme pokračovali v plynulej rýchlej jazde. Počas prevozu som s pacientom trochu komunikoval. Vypadlo z neho niečo ako: Kde som? Počas prevozu sa zdravotný stav pacienta nijako nemenil. Ani k lepšiemu, ani k horšiemu. Na Franišku som ho potom s vodičom odniesol na nosítkach na ambulanciu, kde som prítomného lekára zoznámil so zranením pacienta, zdôraznil som jeho porušené vedomie. Pripomenul som, že bol napadnutý na Národnej triede, že nič bližšieho nevieme, že ho len prevážame!

Zaujímavé je, že počas celej doby okrem dvoch slov pacient neprehovoril, bol v bezvedomí. Keď sme po niekoľkých minútach z ambulancie odchádzali, pacient si na nosítkach sadol. Lekár z nemocnice Na Františku  mu hovoril, že to hádam nebude také hrozné!

Doktor Engelmann akoby tušil, že je dôležité vedieť čas, za ako dlho previezol poručíka Zifčáka, vlastne teraz ešte študenta Růžičku, ihneď spontánne odpovedá: Za osem minút…!

Zaujímalo nás, čo všetko sa dialo pred odjazdom, keď doktor Engelmann naložil Růžičku do svojho sanitného auta. Či s ním niekto hovoril, dával mu pokyny kam má či nemá ísť…Zvlášť kto mu nariadil, že pacient nesmie byť prevezený do nemocnice vnútra na Mičánkach. Neviem, povedal doktor Engelmann. Zaznelo to z hlúčika, ktorý stál okolo nosítiek s pacientom…

Potom sa s veľkým prekvapením dozvedáme, že tomu bolo trochu inak. Doktor Engelmann takto hovoril, pretože sa okolo neho začali točiť podivní ľudia a dokonca sa mu niekto neznámy vlúpal i do bytu! Po naliehaní pripustil, že s naložením Zifčáka to bolo trochu inak! Všetko bolo ako popísal, len keď zastavili pri sanitke značky mercedes, pritočil sa k nemu človek, o ktorom vedel, že je pracovníkom ŠtB. Poznal ho z videnia, nepoznal ani jeho hodnosť, ani meno. Tento človek sa ma bez súvislostí opýtal, či zajtra pôjdeme na futbal…Zabudol som podotknúť, že sa hlavne poznáme z futbalu. Hneď na to mi potichu povedal, že ten človek je od nich. Dostal nakladačku do hlavy a nesmie sa dostať do našej vnútrackej nemocnice na Mičánkach. Spolu s mojim známym tam boli ešte dvaja muži, ktorých som nepoznal…(Asi to boli dvaja príslušníci ŠtB, ktorí robili operatívny  prieskum a našli s najväčšou pravdepodobnosťou Zifčáka). Na to, že patrili k môjmu známemu z futbalu usudzujem, že s ním hovorili, aj že počuli o čom sa my dvaja rozprávame. Potom ma všetci traja dôrazne upozorňovali, že ho nesmiem zaviesť na Mičánky, do našej vnútrackej nemocnice. Ž na nosítkach leží ich človek! Pozrel som sa na neho. Biela tvár v svetle žiariviek. Zdalo sa mi, že je v hlbokom bezvedomí…Keď sme ho naložili a ja som už sedel v kabíne vedľa vodiča, môj známy ešte pristúpil a dôrazne opakoval: Ten človek nesmie prísť na Mičánky! Skôr ako sme sa pohli, výhražne zasyčal: Keby si ho náhodou poznal, tak na to vo svojom vlastnom záujme zabudni!

Keď sme prišli do nemocnice Na Františku, bolo všetko tak, ako som rozprával prvýkrát, len s tou zmenou, že za nami zastavilo osobné auto s tými dvomi mužmi, ktorí boli v podchode na Národnej triede s mojím známym. Ale keď si teraz no to spomínam, hlavu za to dať nemôžem, že to boli tí dvaja, čo pri podchode stáli s mojim známym z futbalu. Asi sa chceli presvedčiť, kam Zifčáka skutočne vezieme…

Samozrejme nie sme takí naivní, aby sme sa nespýtali, či rozkaz na odvoz istého človeka sanitkou z Národnej triedy do nemocnice Na Františku nedostali dopredu…

Doktor Engelmann povedal, že nie, skutočne nie! Rozkaz na jazdu na Národnú triedu dostal od JUDr. Zdráhalu vo veľmi všeobecnej podobe. Pravdepodobne zaznel v rádiu jeho volací znak „Léčivo 116“. Za žiadnu cenu nemôžem potvrdiť, že mi môj šéf nariadil rádiom ísť na určité miesto Národnej triedy a naložiť určitého človeka. Pokiaľ si dobre spomínam, mali sme ísť na Národnú triedu bez označenia detailov, že je tam treba ošetriť. Nie, krúti hlavou mladý doktor. Okrem môjho futbalového priateľa mi nikto nenariaďoval, že o prevoze tohto pacienta nemôžem hovoriť. Dojmy z prevozu toho muža však boli tak silné a mimoriadne, že som sa o tejto príhode zmienil svojmu otcovi. Ten poznamenal, že sú to veľmi zvláštne a mimoriadne okolnosti. Potom som sa zmienil ešte o svojom podivnom pacientovi z Národnej triedy svojmu susedovi v dome Vlastíkovi Jekovi. Myslím si, že pán Jek mal nejakú väzbu na ŠtB, neviem však akú…Hovoril som s ním o tejto udalosti v okamžiku, keď som zistil, že sa mi niekto pokúšal vlúpať do bytu. Poprosil som ho vtedy, aby mi prezrel byt, či tam nie je niekto cudzí. Prezrel byt, všetko popozeral a povedal, že je všetko v poriadku. Potom som mu rozprával o udalosti na Národnej triede. Odpovedal mi, že to je udalosť natoľko závažná, že by si ju mal riešiť každý sám. Pán doktor sa potom priznal, že za ním boli v Pohotovostnom pluku VB aj členovia Nezávislej tlačovej študentskej agentúry, ktorí u nich „ pohotováku“ natáčali na video. On sám im o udalosti na Národnej nepovedal…Nie, nikdy som nedostal rozkaz či pokyn previezť niekoho tajne na určené miesto na ošetrenie. Ani som sa nedohováral s vodičom sanitky, s Leošom Vrškom. Je pravda, že sme sa o tom asi po mesiaci od 17, novembra bavili. Začal on, že vraj bol prepodivný prevoz raneného. Či si spomínam, ako sa tam pri nakladaní motali nejakí podivní ľudia. Až teraz si spomínam, že som sa s ním o tejto udalosti bavil ešte raz…Nie, nie o podivnom človeku, ktorý sa pokúšal vlúpať do môjho bytu som sa s vodičom sanitky nerozprával. Hádam by som ho dokázal i popísať, ale možno že sa mýlim a nepodarilo by sa mi to. Stretnutie s ním bolo dielom okamihu. Vracal som sa domov, vystúpil som z výťahu a videl som, ako s mojim susedom Divokým hovorí nejaký človek. Keď som otvoril dvere výťahu a vystúpil pán Divoký na mňa tomu človeku ukázal a povedal, že ja som Engelmann, nazývaný Mengele!

Pamätám si na túto scénu zvlášť preto, že ma sused Divoký prezýva z čudnej srandy  hanlivou prezývkou Mengele. Vždy sa hnevám a on to vie, ale vždy ma tým hecuje! Ten človek mi nesúvisle koktal, že by potreboval hovoriť s mojou manželkou, ona vraj vie o čo ide. Ako vyzeral? Normálne všedne, ale zdalo sa mi, že v jeho reči znie moravský prízvuk! Potom sa z ničoho nič otočil a bez toho, aby sa predstavil, chcel ísť do bytu, ale to som mu nedovolil. Viac ako hodinu som sa díval z okna, ale ten divný človek nevyšiel z domu von. Ako vyzeral? Vek asi cez šesťdesiat, s kufrom a vpredu bez zubov…samozrejme manželky som sa pýtal, s akými ľuďmi sa stýka a popísal som jej človeka, ktorý ju u nás v byte hľadal. Na druhý deň som o neho v schránke našiel odkaz. Bolo to písmo prváka alebo človeka, ktorý vyšiel z prvej triedy pomocnej školy…

Pán doktor sa ešte vracia k minúte, keď priviezli Zifčáka sanitkou do nemocnice Na Františku. Po chvíli intenzívneho spomínania si spomenul na značku vozidla, ktorým prišli tí dvaja neznámu muži z Národnej triedy. Bol to fiat, čo je podobné žiguli alebo opačne. Asi fiat 125…Neboli na ňom žiadne znaky Bezpečnosti a číslo mal normálne, civilné.

Kategoricky prehlasujem, rozhneval sa, keď mal priznať svoju predchádzajúcu známosť s poručíkom Zifčákom, že som nevedel o koho na nosítkach ide. Nepoznal som poručíka Zifčáka z Pohotovostného pluku VB ani odinakiaľ…Ako som sa na Národnú triedu so sanitkou dostal? To je podivné, o tom som mnohokrát premýšľal. V deň 17. novembra  som mal voľno, pretože som potreboval odviezť domov dcéru. Bol som na jazdu určený ja i keď tam boli ešte dvaja, traja ďalší lekári. Samozrejme že poznám, pritakáva, keď ide o to, či pozná bývalého veliteľa Pohotovostného pluku VB pplk. JUDr. Zdráhalu. Poznám ho samozrejme! Niekoľkokrát som ho liečil…Rozhovor s lekárom Pohotovostného pluku VB nebo zaujímavý. Uviedol, že pripúšťa, že volací znak „Léčivo 116“ mohol byť i volací znak „Hradlo 1“, čo bol znak veliteľa „Pohotováku“, pplk. JUDr. Zdráhalu. Volal však v každom prípade sám Zdráhala, nech už bol znak akýkoľvek. Jeho hlas poznám, uisťuje nás MUDr. Engelmann.

Čo bolo v ten deň zvláštne? Ešte pred zákrokom na Národnej triede som bol so sanitkou poslaný na križovatku Hybernskej s magistrálou. V autobuse VB došlo k výbuchu slzného granátu. Ošetril som viac ako tridsať príslušníkov. Potom som sa vrátil na stanovisko v Hybernskej. Dlho sme čakali, bola nám zima, strašná zima…Po dlhom čakaní sme počuli z rádia, že v priestore Mikulandskej, kde je aj uzávera VB, sú stlačení ľudia. Šiel som za kapitánom Rolákom, ktorý bol veliteľom kolóny a pýtal som sa ho, či tam nemáme ísť. Povedal, že iba na rozkaz. Ten som po chvíli, ako som už popísal, dostal. Priamo hlasom pplk. Zdráhalu. Tak sme vyštartovali, naložili Zifčáka a odviezli do nemocnice Na Františku…

Môj hlas tak dôverne nepozná…

…povedal bývalý veliteľ Pohotovostného pluku Verejnej bezpečnosti v Prahe-Hrdlořezoch podplukovnk JUDr. Břetislav Zdráhala. Je pravdou, pokračuje, že som bol istým dôstojníkom svojho útvaru požiadaný o vyslanie sanitného vozidla do priestoru Národnej triedy, ale je to už dávno a absolútne všetky detaily mi vypadli z pamäte. Ja sám som tam rádiostanicu nemal a naviac, prax bývala taká, že všetky žiadosti či návrhy som tlmočil na riadiaci štáb, ktorý vec zariadil. Pravdou je, tú doktorovi Engelmannovi neberiem, že sa každej akcie Pohotovostného pluku musí zúčastniť aj naša sanitka a mám teda za to, že s ňou i MUDr. Engelmann.

Ja som mal v ten večer na starosti toľko vecí, že mi v pamäti detaily o odvoze nejakého zraneného z Národnej úplne zmizli. Navyše, v mieste nasadenia síl nášho pluku vždy sanitka bola. Ak si doktor Engelmann spomína, že počul z rádia môj hlas a pokyn, aby odišiel so sanitkou pre zraneného, musí sa určite mýliť. Ja som žiadne pokyny rádiostanicou nevydával, okrem niekoľkých ojedinelých prípadov. Môj volací znak bol „Hradlo 1“, ale na tomto znaku v ten večer vysielal veliteľ práporu môjho pluku, major Soudup. Znovu opakujem: Domnievam sa, že doktor Engelmann nepozná tak dobre môj hlas, neprišiel so mnou často do styku a navyše, hlas je v éteri skreslený…

Veliteľ práporu major Soudup si tiež nespomína na detaily, ale  v jednom si je istý. On žiadne sanitné vozidlo nevolal. Vie o tom, že z Národnej si sanitku žiadali, dokonca jej príjazd niekoľkokrát urgovali, ale on ju nevolal ani neposielal…Z mojej rádiovej kóje nikto vysielať doktorovi Engelmannovi nemohol. Na stanici bola neustála prevádzka a ten kto volal, absolútne nemôžem povedať, že to bol veliteľ podplukovník Zdráhala, tak by musel preladiť vysielačku na 51 kanál a iba tak by mohol volať doktora Engelmanna, presnejšie povedané veliteľa kolóny, ale na tomto 51 kanáli vysielanie počula celá kolóna, každý voz…

Vodič potvrdzuje alibi

Práporčík Leoš Vrška, vodič sanitného vozidla Pohotovostného pluku VB v Prahe si na udalosť večera 17. Novembra spomína len ťažko. Napriek tomu sa pokúsil…Ako včera vidí, že doktor Engelmann nebol po celý čas pri nakladaní zraneného z Národnej. Hovoril s nejakým mužom, o ktorom mu neskôr povedal, že to bol jeho spolužiak. Nebolo to dlho, bola to len sekunda, pretože on Vrška medzitým vyliezol na svoju sedačku v kabíne. Doktor vyskočil dozadu a videl som cez okienko, že sa venuje pacientovi. V tej chvíli prišiel k môjmu oknu neznámy muž a vypálil na mňa otázku, kam zraneného vezieme. To ma naštvalo. Odsekol som mu, že do toho mu nič nie je. Doslova som povedal, že je mu po tom h…houbeles!

Na moju odpoveď neznámy reagoval slovami, pozri sa ty si našinec, tento človek nesmie do našej nemocnice na Mičánkach! Na nič som sa už nepýtal a odpálil som z Národnej do nemocnice Na Františku. Ako  zranený vyzeral? Jeho stav bol podľa mňa stále rovnaký. Rovnaký keď sme ho nakladali i keď sme ho Na Františku vykladali. Stále bol v bezvedomí alebo to tak aspoň vyzeralo. Avšak predtým, ako sme odišli z ambulancie Na Františku a zranenému sa začal venovať tamojší lekár, nastal v jeho stave rapídny obrat. Keď mu zmeral na zápästí tep, položil mu ruku pod hlavu a povedal: Nebude to také hrozné, vstaň! Pomohol mu sa posadiť a keď si sadal sám, posadil sa mimo nosidiel a tým mi umožnil zbaliť ich a odniesť do našej sanitky…

Dostala som obuškom do chrbta!

Podarilo sa nám získať nielen prepis videozáznamu, ktorý s jednou z protagonistiek 17. Novembra 1989, Drahomírou Dražskou natočilo niekoľko disidentov. Máme aj jej spomienky, z ktorých uvádzame aspoň časť:

Keď som manifestovala na Národnej triede 17. Novembra 1989, naraz sa ku mne rozbehol červený baret a niekoľkokrát ma udrel obuškom cez chrbát. Potom ma kopol priamo do brucha. Bola to taká bolesť, že som sa zrútila. Stalo sa to v podchode pri Mikulandskej ulici.. Tam som sa na zemi krútila od bolesti. Tam som sa stretla s Mirkou Litomiskou, ktorá sa ma pýtala, čo sa mi stalo. S Litomiskou som sa samozrejme nepoznala. Bola na manifestácii so svojim kamarátom. Vyzvala ma, aby som okamžite šla k lekárovi. Dokonca sa snažila s priateľom zastaviť nejaké auto, ktoré by ma k lekárovi odviezlo. Bola to dodávka a Mirka išla so mnou do nemocnice na Karlovo námestie. Cestou mi rozprávala, že je chartistka, že pozná ľudí z Charty 77 a tí to tak vraj nenechajú, taký masaker! Nadávala na policajtov, ktorí uskutočnili surový zákrok a rozčuľovala sa nad tým, čo sa stalo.

V tej chvíli ma napadlo, že by som nejako mohla Charte pomôcť, keby som jej povedala, že pri zákroku došlo k usmrteniu študenta. Preto som Litomiskej povedal, že som tam bola s kamarátom Martinom Šmídom, študentom matematicko-fyzikálnej fakulty UK v Prahe. To meno ma len tak mimochodom napadlo. Predpokladala som, že sa ľudia nad zabitým študentom rozzúria a ja tak pomôžem Mirke a chartistom. To že som povedala, že je študentom matfýzu, pramení z toho, že som mala na tejto škole bočák.

Nie, to by ma nikdy nenapadlo, že na tej škole študent s takým  menom skutočne študuje! To som sa dozvedela až omnoho neskôr…Môj nápad bol impulzívny a bol hlavne zapríčinený tým, že nás esenbáci na Národnej napadli. Preto som to povedala Mirke…! I to, že tam ležal zabitý a prikrytý štátnou vlajkou. Ale aj to všetko som si vymyslela. Videla som síce, že tam červené barety kopali a mlátili nejakého chlapca, ale nepadol na zem zabitý, ani ho nikto neprikryl našou štátnou vlajkou. Ten skutočný chlapec potom vstal a niekam sa odtackal…To všetko čo ma momentálne napadlo, som rozprávala Mirke Litomiskej, aby to aj ona šírila ďalej medzi ľudí. Aby sme čo najviac ľudí naštvali proti policajtom a rozzúrili ich proti vláde. Kedy som jej to všetko navykladala? Predsa keď  ma viezli do nemocnice, potom keď sme v nemocnici čakali a keď ma odprevádzali na autobus. Áno chceli ma tam nechať. Doktor mi povedal, že tam musím zostať na hospitalizáciu. Zostala by som, ale som mala strašný strach, že esenbáci budú prehľadávať nemocnice a zatýkať zranených demonštrantov! Nechcela som sa im dostať do rúk. Už raz som takú skúsenosť získala. Niekedy v januári 1987 ma vypočúvali v Zbuzkovej ulici…Neviem, čo to bolo za oddelenie, ale sídlilo v poslednom poschodí. Vypočúval ma nejaký príslušník…Bol v civile a bol strašne sprostý a hrubý…Nie jeho meno nepoznám. Čože oni hovoria svoje mená? Chcel dostať zo mňa mená ľudí, ktorí užívajú nejaké drogy…toxické látky. Dokonca sa snažil zo mňa dostať, kde som získala drogy…Po skončení výsluchu si ma vyfotografovali. Ako nejakého zločinca…! Zo všetkých strán. Musela som sa otáčať ako „holub na báni“! V dobe keď prebiehal tento výsluch, uplynul mesiac od mojej liečby na tom…no…na tom zvláštnom oddelení…Ako som zistila, že ma vypočúval eštebák? No predsa, že bol v civile a nie v uniforme!

Okrem tohto výsluchu som s esenbákmi nikdy do styku neprišla, až na tej Národnej triede v Prahe, keď som dostala obuškom a ešte ma jedno zviera nakoplo priamo do brucha! Keď sme sa s Litomiskou a jej priateľom pri autobuse rozlúčili, vymenili sme si obe telefóny.

Ráno 18. Novembra ma Mirečka zavolala a pýtala sa ma ako mi je. Povedala som jej, že idem znovu do nemocnice a dohodli sme sa, že sa opäť stretneme. Stretli sme sa pred nemocnicou. Mirka sa ma znovu pýtala ako to bolo s tým Martinom Šmídom. Znova som jej potvrdila, že ho policajti na Národnej triede zabili. Keď som s tým už raz začala, musela som pokračovať. Nerozvádzala som však tú historku, aby som sa nezaplietla. Rozprávala som jej stručne len to isté…Niekedy popoludní ma Mirka opäť volala, tentoraz do práce na Oblastnú správu telekomunikácií a pýtala sa ma, či ma môže na konci pracovnej doby navštíviť, mohlo to byť tak okolo desiatej večer…Prišla ku mne na pracovisko s nejakým pánom, ktorého mi predstavila ako Payneho. Chceli, aby som išla s nimi k pánovi Paynemu do bytu. Je to vraj priamo oproti kaviarni Demínka. Keď sme k nim prišli boli v byte dvaja bratia Paynovci a manželka jedného z nich. Starší z bratov Paynovcov na mňa naliehal, aby som im podrobne zopakovalo všetko, čo viem o zabitom Šmídovi. Prosil ma, že si to nahrá na magnetofón. Chvíľu som sa zdráhala, ale potom som im to skutočne zopakovala a nahrala na magnetofón. Všetko o tej hrôze na Národnej, aj to čo som si vymyslela o zabitom študentovi Šmídovi, mojom kamarátovi, ktorý zostal na dlažbe mŕtvy pod štátnou vlajkou. Jeden z bratov Paynovcov mi niekoľkokrát opakoval, že toto moje rozprávanie overí a pokiaľ bude pravdivé, bude treba, aby sa to všetci ľudia dozvedeli…Čo s mojou výpoveďou urobia, nepovedali, ale vedela som, že moje informácie sú v správnych rukách. Paynovci i Mirka Litomiská na to vyzerali…

Pred rozlúčením sme sa s Mirkou dohodli, že sa stretneme opäť v nasledujúci deň. Chcela som kuť železo, kým bolo horúce a keď som sa už dala do vymýšľania, nehovorím klamania, pretože to bolo k dobru veci, tak som stále trvala na svojom…Skutočne sme sa stretli v nedeľu ráno pred modlitebňou. Hlavným dôvodom ich stretnutia so mnou bolo, aby si overili smrť Martina Šmída na Národnej triede. Bola som s nimi chvíľočku v nejakej modlitebni, ale o Šmídovi sme sa nerozprávali. Potom ma požiadali, či by som nešla na kávu k nejakým Bendovcom. To vám poviem, to bola kávička! Žmýkali ma ako mokrú handru. Ten zľava, ten sprava, každý chcel detaily. Ako upadol Martin na dlažbu, koľko červených baretov sa nad ním skláňalo…Koľko búchancov som dostala ja. Do hlavy, do chrbta, kam mieril kopanec do brucha…Úplne sa mi z nich robilo zle. Veď boli všetci ako úchylní…Zabudla som povedať, že tam prišla nejaká pani, ktorá o sebe podivne prehlasovala, že sa volá Šabatová, ale je pritom manželkou známeho disidenta Uhla. Veľmi som tomu nerozumela, nebýva zvykom, že sa manželka volá inak…Pani, ktorá si údajne hovorila Šabatová, mi predstavil pred modlitebňou starší z bratov Paynovcov. A k Bendom sme šli spolu so Šabatovou iba preto, aby sa dozvedeli všetko o Šmídovi. Najviac na mňa v byte Bendovcov naliehala pani Šabatová. Hlavne chcela vedieť adresu brata Martina Šmída. Najprv som im povedala, že im adresu brata zatiaľ nepoviem. Veď Martin Šmíd, ktorého som si vymyslela hádam ani žiadneho brata nemal. Ako som im mala povedať jeho adresu, keď neexistoval? Vyhovárala som sa, že som bratovi sľúbila, že ich adresu nikomu nepoviem. Keď sa ma vypytovali ako Martin Šmíd vyzerá, plynulo som bájila: Už ani neviem, čo všetko som im narozprávala. Boli to však samé bláboly. Keď žiadny Šmíd neexistoval, ako som ho mala presne popísať. Neurobila som to ani vtedy, ani pri výsluchu vtedajších policajtov. Mnohokrát sa ma vypytovali, kde a kedy sme sa s Martinom zoznámili. Odpovedala som im, že sa poznáme z detstva. Hrávali sme sa na pieskovisku. Najskôr na policajtov a zlodejov, potom na maminku a otecka…poznáte to! Ako je vzrušujúce zaliezť niekam do krovia a tam mať svoju vlastnú „domácnosť“. Jednoducho maminka a otecko…Veľmi sa mi to s Martinom páčilo…Tiež som im rozprávala ako k nám chodil na Veľkú noc s korbáčikom…Keď sme mali päťnásť naposledy som s ním bola na diskotéke a potom to medzi nami skončilo. Viac sme sa nevideli…! V byte u Bendovcov som sa zdržala najmenej hodinu. Tak ma tam všetci vypočúvali, že som bola rada, keď sme s Mirkou odchádzali. To sme ale nevedeli, že na nás pred domom čaká eštébacka kontrola! Samozrejme, že nás zastavili, vypytovali sa kde sme boli, prečo sme boli u Bendovcov, čo sme tam robili. Jednoducho sme si obidve zavarili! Najhoršie bolo, že som so sebou nemala občianku a oni povedali, že musím ísť s nimi. Aby vraj zistili moju totožnosť! Preklínala som Mirku, bratov Paynovcov, Šabatovú aj s Uhlom a najviac aj neexistujúceho Martina Šmída, ktorého som si vybájila…Potom ma naložili do auta a odviezli na stanicu na Námestí mieru. Tam ma vypočúvali. Jeden bol v uniforme, druhý v civile. Určite to bol zase eštébák…

Zober všetkých čert, hovorila som si, keď som sa neskoro v noci vracala domov. Všetkých! Tých aj tých! A navyše tiež priblblého Martina Šmída…!

Ako bol odhalený Zifčák…

„Poručíka Zifčáka som poznal iba administratívnou cestou,“ hovorí bývalý plukovník Chmelíček.“ Osobne som ho nevidel“, konštatuje pri spomienkach na onú dobu okolo 17. Novembra 1989. „Keď ma navštívila parlamentná komisia s niekoľkými študentmi a ukázali mi niekoľko fotografií vrátame fotografie Zifčáka, musel som konštatovať, že táto tvár mi je neznáma. Pokiaľ hovorím o tom, že Zifčáka poznám len administratívne, tak si spomínam, že okolo 10. Až 12. januára 1990 za mnou prišiel môj nástupca, podplukovník JUDr. Jaroslav Novák, poverený vedením Správy ZNB hl. mesta Prahy a Stredočeského kraja a povedal mi že pri vyšetrovaní identity študenta Růžičku a poručíka ŠtB Zifčáka, prišiel na to, že ide o jednu a tú istú osobu. Hovorím vám znova, verte mi, dušuje sa pán plukovník „že keď mi študenti z parlamentnej komisie ukázali fotografiu poručíka Zifčáka, že som nevedel o koho ide. Nepoznal som ho! Odpovedal som im pravdivo.“

Potom bola medzi oboma funkcionármi ministerstva vnútra rozsiahla diskusia, čo urobiť s týmto zistením. Totožnosti študenta Růžičku, alias poručíka Zifčáka sa dožadovala aj Vojenská prokuratúra Praha. Zistilo sa, že občiansky preukaz študenta Růžičku bol pridelený poručíkovi ŠtB L. Zifčákovi.

„Keď podplukovník Novák odišiel, zavolal som si plukovníka Macenaura, ktorý vtedy pôsobil ako zastupujúci šéf ŠtB v Prahe. Teda bol formálne môj podriadený. Nariadil som Macenaurovi, aby zistil, čo vlastne Zifčák na Národnej triede robil! Pýtal som sa na to preto, že študenti z parlamentnej vyšetrovacej komisie aj Vojenská prokuratúra Praha chceli vedieť kto je a čo robí poručík Zifčák! Hneval som sa už skôr na to, že nejaký dôstojník ŠtB používal krycie meno Růžička a vydával sa za študenta. Plukovník Macenauer sľúbil, že všetko vyšetrí a podá mi objasňujúce hlásenie. Plukovník Macenauer mi skutočne všetko vyšetril a objasnil mi, že študent Růžička je v skutočnosti poručík Zifčák, príslušník 2. odboru Správy ZNB (rozumej ŠtB!). Od všetkých som chcel vedieť, čo poručík Zifčák v dave na študentskej demonštrácii 17. Novembra a zvlášť na Národnej triede robil. Na to ma pobádalo naliehanie nielen študentov parlamentnej komisie, ale aj Vojenskej prokuratúry Praha, ktorí sa dožadovali výsledkov vyšetrovania. Ich otázky čím ďalej, tým viac smerovali k tomu, čo na Národnej triede robil. Vtedajší zastupujúci šéf ŠtB Prahy, plukovník Macenauer, na všetky moje otázky odpovedal, že úsek vnútorného spravodajstva neriadil, nezodpovedal zaň. Ďalej mi naznačil, že sa pýtal na Zifčáka a dostal odpoveď, že do davu na Národnej triede vyslaný nebol.“ (Ani nemohol byť vyslaný pretože pracoval už niekoľko mesiacov ako spravodajca v neformálnych štruktúrach. Aj podľa rozkazu, aj podľa vtedajších právnych predpisov!).

Vytkol som Macenaurovi, že ak však Zifčák na Národnej triede bol, majú v ŠtB pekný bordel! Povedal som mu, že ak Zifčák nebol na Národnej triede služobne, mal byť podľa stupňa pohotovosti vo svojej kancelárii. Požiadal som ho, aby mi povedal, či mám Růžičku študentom označiť, rovnako tak logicky aj Vojenskej obvodnej prokuratúre Praha. Macenauer mi vtedy odpovedal, že úsek vnútorného spravodajstva neriadi a že má predbežnú informáciu: Zifčák nemal v dave čo robiť!

„Vynadal som mu, pretože som bol značne rozrušený. Ak pracoval Zifčák ako spravodajca, nemal v dave čo robiť a keď, tak to mali hlavní funkcionári ŠtB vedieť a brať do úvahy a nie zatĺkať! Ak Zifčák nebol v dave na Národnej triede služobne, mal sedieť v kancelárii!“ – opakoval šéf krajskej správy a mýlil sa. Zifčák ako operatívec a spravodajca v nezávislých štruktúrach mal síce čo robiť na Národnej, ale inak ako si všetci šéfinkovia, ktorí o ňom nevedeli, mysleli. Nebol obyčajným operatívcom. Nebol človekom, ktorý mal sedieť na zadku v kancelárii, ale naopak! Mal sa pohybovať medzi disidentami, opozíciou a mal tam naopak „betónovať“ svoje postavenie.

„Na moju otázku či mám a ako Růžičku alias Zifčáka prezentovať komisii a študentom mi Macenauer odpovedal šalamúnsky, že sa mám rozhodnúť! V tej dobe som mal informácie – tajuplné a neúplné informácie o Zifčákovi od troch osôb- Od dôstojníka Daníka, kapitána Jarocha a majora Šípka. Po tomto nanajvýš zaujímavom rozhovore s plk. Macenauerom som požiadal o rozhovor u vtedajšieho 1. námestníka pána Průšu. Požiadal som kapitána Jarocha, aby pánovi 1. námestníkovi Průšovi vysvetlil, čo je zo Zifčákom, aký záver urobíme. Po krátkej besede bol urobený záver, že Zifčák bude vypovedať na VOP Praha ako Růžička. Pripomínam však, že študenti hľadali Růžičku ako mŕtveho!!! Hrozilo nebezpečenstvo, že ak by sme neoznámili včas, že Růžička existuje a je živý, že by 6. správa vydala prehlásenie, že Růžička bol zabitý. Neskôr som sa ešte raz spojil s Macenauerom a povedal som mu, že som celú vec vybavil. Opätovne som sa ho pýtal či vie, prečo bol Zifčák na Národnej triede. Vynadal som mu, že sú pekní amatéri, keď im študenti rozkryjú metódy a formy práce!“

Charta a študentský 17. November

Celé tri diely publikácie Špíglu sa zaoberajú udalosťami pred a po 17. Novembri. Vráťme sa teda k meritu veci. Dne mnohí bývalí disidenti tvrdia, že sa nepodieľali na príprave tohto kľúčového dňa našich súčasných dejín. Podieľali! Vypočujme si slová jedného z účastníkov takejto kľúčovej porady, pána Miloša Rybáčka, ktorý na tejto schôdzke zastupoval Demokratickú aktivitu mládeže…

„…K schôdzke študentov v rámci nezávislých iniciatív Demokratickej aktivity mládeže a hnutiu STUHA pred 17. novembrom 1989 skutočne došlo. Stretli sa na nej predstavitelia DAMU, hnutia STUHA, tiež zástupcovia Charty 77. Túto poradu zvolala a pripravila Ľudmila Vítkovičová a jej cieľom nebolo nič iného ako ujasniť si ďalší postup študentského hnutia. Na presný dátum si už nepamätám, ale viem určite, že to bolo asi tak štrnásť dní pred 17. novembrom:“ Spomína Miloš Rybáček.

„Porada sa uskutočnila v súkromnom byte Pavlíka Kumpošta, blízko stanice metra Želivského. Ak sa nemýlim, v ulici U vinohradskej nemocnice. Zhromaždilo sa nás tak tridsať, štyridsať…V byte bola parádna tlačenica…!Za Demokratickú aktivitu mládeže sme tam boli traja: ja, Pavel Kumpošt a Lída Vítkovičová. Za hnutie STUHA potom Martin Klíma, bratia Bendovci. Jiří Diensbieer mladší a Daniel Ryl. Ten tam bol tiež za DAMU. Za filozofickú fakultu tam bol Roman Růžička. Ten ale nemal nič spoločné s Růžičkom – Zifčákom! Poznám ho mnoho rokov! Ďalej tam boli, ak si dobre spomínam, dvaja, traja chlapci z ekonomky a ešte tak osem, desať študentov, ktorých mená som nepoznal. Za Chartu 77 tam bol Ivan Havel, brat pána prezidenta, Hana Marvanová, Václav Malý, ten kňaz, Heŕman Chromý a myslím, že i Pavel Šumichrast, ktorý tam bol za Chartu i za HOS. Ten to poriadne pomáhal rozbehnúť na DAMU. Nie nespomínam si, že by tam bol Růžička-Zifčák, ale hlavu za to dať nemôžem! V mene Nezávislého študentského hnutia tam nehovoril nikto…hádam sa nemýlim…

Stretli sme sa, aby sme prerokovali budúcnosť študentských hnutí i ich eventuálne spojenie do jednej organizácie. O manifestácii 17. Novembra sa hovorilo len okrajovo. V tomto zmysle sa prerokovával obsah letáku, ktorí spísali predstavitelia hnutia STUHA a na ktorom bolo uvedených 17 kontaktných adries tohto hnutia. Pamätám sa, že Martin Benda na tejto schôdzke obchádzal ostatných účastníkov, zoznamoval ich s letákom a upresňoval tie kontaktné adresy.

Tam na tejto schôdzke v byte Pavla Kumpošta sa dopracoval do definitívnej podoby leták, ktorý sa potom rozdával na Albertove…Inak sa o 17. novembri nehovorilo…“ (Ale, ale, a čo tam robilo skoro štyridsať osôb, vrátane hlavných disidentov Charty 77 v čele s Ivanom Havlom, Hanou Marvanovou, kňazom Václavom Malým a ďalšími? Tí iba ticho počúvali? Komu a prečo to chcú organizátori nahovoriť? Tam sa práve veľmi podrobne hovorilo o priebehu a organizácii manifestácie k 17. novembru…! pozn. redakcia).

„O smere a cieli pochodu sa vôbec nehovorilo,“ píska si stále svoju obohranú pesničku pán Rybáček. „Viem, že sa tieto otázky preberali, ale myslím si, že inokedy, nemôžem si však na podrobnosti spomenúť…Boli prejednávané dva varianty: Pochod z Albertova na Vyšehrad a druhý – z Albertova do Opletalky…Schôdzky pri pomníku Máchu sa zúčastnili skoro všetci, ktorí boli v byte u Kupošta.

Pretože ľudia stále prichádzali, myslím, že nás tam nakoniec bolo tak päťdesiat, šesťdesiat…“(To už je ale pekná schôdza že? pozn. redakcia. Toľko ľudí a oni sa len tak rozprávali o letáku, ktorý chceli obaja Bendovia a Dienstbier junior rozdávať na Albertove.)

„Chartisti,“ končí svoje bájky Rybáček, „boli na schôdzke ako hostia a ich úlohou bolo nám poradiť a odovzdať svoje bohaté skúsenosti…!“ Potom na úplný záver vypovedá Miloš Rybáček zaujímavú vetu:

„Dohovorili sme sa, že sa stretneme opäť v stredu po 17. novembri a už bez chartistov.

Aj sme sa stretli. Boli tam obaja Bendovia i Milan Růžička, Zifčák…!“

Nie, nie pán Rybáček! Růžička-Zifčák sa zúčastnil skoro všetkých schôdzok a keď nie on, tak jeden, dvaja z jeho spolupracovníkov.

„Na schôdzke sa podpisovala prezenčná listina…“ (parádna konšpirácia, že? V hlbokej ilegalite sa zíde šesťdesiat disidentov a urobia si prezenčnú listinu, ktorá sa nakoniec stratila!)

„Neviem kto ju vzal, jednoducho sme ju vôbec nenašli…!“ hovorí pán Rybáček. „Určite sa tam zapísali všetci chartisti…!“

A to je bodka. Všetci, zvlášť chartisti vedeli, že je koniec totalitného režimu. Že všetko ide podľa pripraveného scenára, konečne, štrnásť dní pred 17. novembrom už mala Charta 77 „kúpnu zmluvu“ dávno vo vrecku. Dohovor o odovzdaní a prevzatí moci nadobudol „právnu moc“.

Mŕtvola na Národnú triedu bola pripravená, figúrky rozostavené. Posledné pokyny na predstavenie mali ešte dostať hlavní protagonisti, študenti. Všetci a tí z DAMU zvlášť! To oni ako prví vyhlásili štrajk na protest proti masakru, pri ktorom „zahynul“ ich kolega. Martin Šmíd!

Preto tiež vyrazila k Pavlovi Kompoštovi hlavná garda Charty: Ivan Havel, Malý, Marvanová, Šumichrast a ďalší. Preto sa tam zišli aj budúci politici a poslanci juniori: bratia Bendovci, Dienstbier…!

Ale to je už iná kapitola! Dospelí, starší a skúsení chartisti aj príslušníci opozície sa so študentmi stýkali nielen v hlavnom meste v Prahe, ale aj na iných miestach.

Nasledujúca spomienka Jany Soukupovej je z Brna. A v Brne rovnako ako v Prahe sa dr. Jaroslav Šabata študentom venoval…

Za totality som patrila k skupine dr. Jaroslava Šabatu a môj byt slúžil na zhromažďovanie ľudí z nezávislých štruktúr. Dr. Šabata si ich ku mne pozýval…Študenti sa v Brne zhromažďovali okolo redakcie časopisu Revue 88 a Revue 89. V čele tohto časopisu stáli Roman Ráček a Jirka Voráč…“Samozrejme“ spomína Jana Soukupová, „medzi množstvom ľudí, ktorí sa u mňa schádzali – a niekedy ich bolo viac ako tridsať! – sa objavovali aj študenti. Ale Růžičku či Zifčáka nepoznám…! Jeden študent sa k nám vtieral. Predovšetkým v klube na Šelepovej ulici sa hlásil k študentom filozofickej fakulty. Bol tam niekoľkokrát aj počas študentskej stávky a vyhlasoval, že je predstaviteľom Nezávislého študentského zväzu z Prahy. Viditeľne sa snažil nejako zapojiť do štrajku, ale neuspel. Na škole už totiž boli vytvorené vlastné štruktúry. Pokiaľ si spomínam na filozofickú fakultu dochádzal tak dvakrát týždenne a jeho návštevy trvali až do Vianoc 1989…Pri svojich návštevách chcel, aby sme spolu s pražským Nezávislým študentským zväzom založili nejakú podobnú organizáciu. Nikdy však nepôsobil nejako agresívne, nijako nám túto spoluprácu nevnucoval…“

Post skriptum

Kniha je dopísaná. V jej záverečnej časti sme si dovolili úprav veľmi málo. Literárna verzia Pamätí vznikala za pozornosti novej ŠtB – FBIS-u rovnako ako na samom začiatku, kedy Zifčáka a Daňka naháňalo komando FIS. Keď vojenská prokuratúra nariaďovala nové a nové domové prehliadky len, aby sa zmocnila Pamätí.

Aj my poznáme meno náčelníka odboru FBIS, ktorý sa redakciou Špíglu zaoberá. Poznáme i meno referenta, ktorý nás má „na starosti“. Poznáme krycie meno i číslo ich donášača. Avšak v intenciách vyjadrenie hlavného vojenského prokurátora, plukovníka JUDr. Křiženeckého sa domnievame, že Zifčákove Pamäte majú právo uvidieť svetlo sveta.

A tak hádam najlepšie celú trilógiu Pamätí muža dvoch tvárí i náš doslov môžeme zakončiť citátom Mikiho Waltariho, citátom, ktorý presne a pregnantne vystihuje nielen situáciu v Egypte 4000 rokov pred narodením Krista:

„A tak bolo a tak bude! Kto mal moc predtým, má ju zas. Kto mal veľa, má ešte viac a kto podporoval faraóna a dával za neho život aj majetok, je nakoniec poslaný do baní alebo je hodený krokodílom.“

 

Koniec

Varovanie

Vážení čitatelia - diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne. Viac o povinnostiach diskutéra sa dozviete v pravidlách portálu, ktoré si je každý diskutér povinný naštudovať a ktoré nájdete tu. Publikovaním príspevku do diskusie potvrdzujete, že ste si pravidla preštudovali a porozumeli im.

author photo

Ivan Štubňa

O AUTOROVI

Vyštudovaný psychológ so skúsenosťami v oblasti podnikania, zahraničného obchodu, pôsobiaci niekoľko rokov v zahraničí a na ústredných orgánoch štátnej správy.
Záujmy: cyklistika,vysokohorská turistika, liečivé bylinky...a investigatívny blog

AUTOR V ČÍSLACH

Počet článkov: 380

Celkové hodnotenie: 24.18

Priemerná čítanosť: 2409

icon Top za 7 dní

iconNajnovšie z HS

icon Najčítanejšie z HS

  • POČASIE NA DNES

    FOTO DŇA

  • Vybrali sme

    Personalizované propagácie poháňané umelou inteligenciou nastavenou na revolúciu v nakupovaní, tvrdia experti z Promocodius

    0icon

    Bratislava 18. mája 2024 (PR článok/Foto:Screenshot)   Vo svete, kde je personalizácia kľúčom, sa podniky čoraz viac obracajú na technológie, aby zvýšili zapojenie zákazníkov. Najnovší…

    Slovenky odštartujú Zlatú Európsku ligu súbojom proti Azerbajdžanu

    0icon

    Slovenské volejbalistky odohrajú cez víkend úvodné zápasy nového ročníka Zlatej Európskej ligy. Na prvom turnaji v Osijeku sa v sobotu stretnú s Azerbajdžanom (15.00 h)…

    Servítku s Messiho zmluvou s Barcelonou vydražili za 760.000 libier

    0icon

    Servítku, na ktorej argentínsky futbalista Lionel Messi podpísal svoju prvú zmluvu s FC Barcelona v roku 2000, vydražili za 760.000 libier (približne 888.000 eur). Aukciu…

    Šimečka bol vypovedať na Národnej kriminálnej agentúre

    0icon

    Predseda opozičného Progresívneho Slovenska (PS) a podpredseda parlamentu Michal Šimečka podal trestné oznámenie v súvislosti s vyhrážkami smrťou, ktoré prišli jemu, jeho dcére i partnerke.…

    Mečíř oslavuje 60 rokov: "Vážim si každý turnaj, ktorý som odohral"

    0icon

    Bojnice/Bratislava 17. mája 2024 (TASR/HSP/Foto:TASR-Pavol Zachar)   Od roku 2022 zastáva pozíciu prezidenta Slovenského tenisového zväzu (STZ) a šéftrénera Národného tenisového centra (NTC). Slovenskí športoví…

    Kucka bude pokračovať v Slovane aj v nasledujúcej sezóne

    0icon

    Slovenský futbalový repezentant Juraj Kucka bude pôsobiť v Slovane Bratislava aj v nasledujúcej sezóne. Klub o tom informoval v piatok na svojej oficiálnej stránke.

    Ostrý odkaz Roberta Kaliňáka. Čo bude nasledovať?

    0icon

    Bratislava 17. mája 2024 (HSP/Foto:Screenshot)   Spoločenský zmier sa nedá postaviť na falošnej politickej korektnosti. Ak sa chceme posunúť vpred, bez tohto to nepôjde, vyhlásil…

    Generálny prokurátor Žilinka prelomil mlčanie a vyjadril sa k vyšetrovaniu atentátu

    0icon

    Bratislava 17. mája 2024 (HSP/ Facebook / Foto: TASR - Martin Baumann)   V súvislosti so spôsobom informovania verejnosti a vyslovovania názorov po vražednom útoku…

    Lintnera aj Surového zaujala hra Pospíšila:"Je výborný, energický"

    0icon

    Výkony slovenských hokejistov majú stúpajúcu tendenciu a vygradovať by mali vo štvrťfinálovom zápase. Uviedol to bývalý reprezentačný obranca Richard Lintner, ktorý ocenil zlepšenie v hernom…

    Názory bezpečnostných analytikov na atentát sa líšia. Zdeněk Charvát mnohých prekvapí

    0icon

    Bratislava 17. mája 2024 (HSP/Foto:TASR-Alexandra Moštková)   Uplynulých 24 hodín prinieslo viacero kritických reakcií bezpečnostných analytikov na pôsobenie príslušníkov Úradu na ochranu ústavných činiteľov pri…

    Vášeň v Tebe

    Auto Trendy

    Reklama

    Armádny Magazín

    TopDesať

    FOTO DŇA