Kapitulácia Arménska je ďalšou zo série malých prehier západu

Ozbrojeným konfliktom tejto jesene sa stala bezpochyby vojna o neuznaný štát Náhorný Karabach, územie až donedávna kontrolované Arménskom, na ktorom žije 89% Arménov (2015), a z ktorého po vojenských intervenciach zo strany Azerbajdžanu muselo újsť pred vojnou cez 90 000 civilistov. Jedná sa teda o najväčšiu humanitárnu katastrofu na Kaukaze od roku 1994, na ktorú sa západ iba mlčky prizeral.

Ak si zadefinujeme strany konfliktu v politologickej rovine, tak proti sebe stáli dvaja muži/dva režimy. Premiérom Arménska, krajiny, kde je dominantným náboženstvom kresťanstvo a funguje tu slobodná demokratická súťaž, je od roku 2018  Nikol Pašinjan, človek, ktorý bol dlhodobým odporcom proruského autokratického režimu Serža Sarkisjana. Nikol Pašinjan sa dostal k moci po protestoch a zvrhnutí bývalého prezidenta. Počas svojho krátkeho úradovania sa snažil nasmerovať svoju krajinu smerom k západným inštitúciám a hodnotám, preto sa stával pomaly tŕňom v oku Moskve (aj preto sa Arménsko nedočkalo zo strany Ruska žiadnej citelnejšej podpory) . Azerbajdžan, moslimskú krajinu, zasa vedie Ilham Alijev, autokrat, ktorého režim nepozná slobodné demokratické voľby, diskriminuje ľudí na základe etnicity, či náboženstva. Podľa viacerých zdrojov väzní Alijevov režim viac ako 100 opozičných politikov a novinárov. Azerbajdžan vďaka nerastnému bohatstvu (zemnému plynu) dokázal značne modernizovať svoju infraštruktúru a investovať do budovania armády vyzbrojenej najmodernejšími zbraňovými systémami, a takto posilnený, aj za podpory Turecka a džihádistov zo Sýrie, napadol pozície Arménov v Náhornom Karabachu. A tak, ako to už býva v prípade autokratov na spôsob Alijeva, najlepším spôsobom ako odvrátiť zrak od vnútorných problémov (masívna korupcia, prenasledovanie oponentov, …) je vytvoriť si nepriateľa, alebo najlepšie rozpútať s ním vojnu.

Na základe tejto definície by malo byť každému (naivne) jasné, že hlavnou motiváciou západu na dosiahnutie kompromisu v prospech mieru bude boj za hodnoty ľudských práv, slobôd, demokracie, snaha o vtiahnutie do svojho gravitačného poľa nového člena, ktorý sa nám rozhodol ísť v ústrety, oslabenie vplyvu Ruska v tejto oblasti, či dokonca boj proti radikálnemu islamu, ktorý ohrozuje aj nás tak, ako to západ dokázal realizovať v Líbyi, Iraku, či formou „soft power“ naposledy v Bielorusku a Venezuele. Avšak takáto idylická predstava naráža na odpor Erdoganovho Turecka, ktoré so svojou druhou najväčšou armádou v N.A.T.O., nenávisťou voči Arménom a strategickou polohou medzi Ruskom a Blízkym východom má výrazný hlas a je stále hráčom, s ktorým si to západ nechce/nemôže až tak úplne pokaziť, preto mu neustále toleruje hriechy, za ktoré by iné krajiny upaloval (o tom, aké pomery v Turecku vládnu, a ako sa táto autokracia správa voči ostatným štátom, by sa dalo písať na ďalšie desiatky strán…). Impotentná reakcia politikov európskych krajín, ktorí v podstate nič okrem veľkohubých vyhlásení nepriniesli, zasa raz umocnila presvedčenie o tom, že boj za ľudské práva a demokraciu je len účelovým „politickým papekom“, ktorým sa šťuchá do nepohodlných krajín … nepohodlných pre záujmy N.A.T.O. (rozumej najmä pre geopolitické a obchodné záujmy U.S.A).

Západ mal opäť raz možnosť ukázať, že to s bojom za demokraciu, ľudské práva a slobody myslí úprimne, mohol Arménsko, ktoré sa rozhodlo vykročiť smerom k nám, dostať z ruského područia, no namiesto toho ho nechal krvácať a stať sa závislým na rozkazoch z Moskvy. Aký obraz to vytvára v hlavách opozičných politikov, prenasledovaných rôznymi autokratickými a diktátorskými režimami, ktorí by chceli raz smerovať k nám a zdieľať naše hodnoty nechám na mysli čitateľa. Obávam sa, že takéto „naše“ prešľapy môžu byť čím ďalej, tým viac kontraproduktívne a nasmerovať budúcich potencionálnych spojencov smerom k našim konkurentom a rivalom v zápase o globálnu dominanciu.