Akosi sa nám náš svet mení…

Dlhý je zoznam krajín, kde ľudia protestujú proti vláde, proti obmedzovaniu osobnej slobody pre Covid-19, proti korupcii, proti vojne, za práva pracujúcich, za práva žien, za práva detí (aj nenarodených), proti sociálnej nespravodlivosti, za ochranu planéty atď. Do tohoto zoznamu by som však našu republiku dopísal len s prižmúrením očí.

Médiá majú podstatný vplyv na náš pohľad na protesty. Pre manipulovanie verejnosti sa teraz dostáva najväčšia pozornosť protestom v Bielorusku. Načo by sa malo písať, či hovoriť o tom, že napríklad v Izraeli sa aj strieľa a sú aj obete, že vo Francúzsku sú obušky a vodné delá v stálej permanencii.

Náš „kariérny diplomat“, dnes minister, navrhuje poskytnúť rebelom v Bielorusku 750 000 eur, vieme prečo – lebo je to akt protiruský. Spomenul som „kariérny diplomat“, to je v jeho prípade charakteristika naozaj presná, ide mu o kariéru. Každým gestom chce ukázať, že je absolútne protiruský, že je absolútne proamerický a tým ponúka svoje služby v nejakej nadnárodnej inštitúcii. Žiarivý vzor má vo svojom predchodcovi na ministerskom kresle Lajčákovi.

Protesty na Slovensku boli zatiaľ len málo efektné, možno teraz, keď sa zobudili odborári, sa situácia zmení. V Bratislave sa fenomén M z TT poistil sprísnením podmienok na zhromažďovanie, ale nielen vo futbale možno meniť taktiku. Na každej ulici, či námestí možno dodržať limit a prejavy prepojiť elektronicky. A tu si hneď môžeme položiť otázku, kto financoval pri protestoch „Za slušné Slovensko“ tribúny, ozvučenie, zátarasy… Mňa ako občana to zaujíma.

Ale treba sa aj poučiť. Z takej nuly, ako bol Šeliga na barikádach, je dnes podpredseda Národnej rady (nedochôdča Farská sa zatiaľ odmeny nedočkala). Keďže na každého staršieho politika by sa našlo niečo negatívne, treba nájsť takých mladých ľudí v „mobilovej“ mládeži, ktorí nesnívajú svoj nereálny americký sen o luxusnom živote s nádhernou vilou na pláži, s úžasným autom, s jachtou, ktorí vedia, že USA je najzadĺženejšou krajinou sveta, že 40 % ľudí tam žije pod hranicou chudoby, že sú tam ohromné rasové problémy, že je to krajina, ktorá má na svedomí milióny ľudských životov v nezmyselných vojenských dobrodružstvách.

A že v tej krajine žijú ľudia, ktorí mocou peňazí majú neuveriteľný vplyv na život ľudstva celej planéty podľa ich predstáv, ktoré sú vzdialené od potrieb drvivej časti svetovej populácie. Mnohí schopní ľudia nemajú záujem vstúpiť do politiky, lebo vedia, že v politike nie je všetko „čisté“, mladým zase často chýbajú nezdeformované informácie o minulosti. Tie im potom chýbajú pri hodnotení napríklad vojnovej Slovenskej republiky, či éry socializmu.

Dnes preto ani neuveria, že zdravotníctvo bolo naozaj zadarmo, že sa mohlo stať to, že môj kolega Tibor Huságh dostal päťizbový byt od štátu zadarmo, keď sa mu narodili trojčatá a nebol členom komunistickej strany. Alebo, že ľudia v roku 1939, šťastní, že vznikla Slovenská republika, dávali dobrovoľne svoje zlaté prstene, aby vznikol prvý slovenský národný poklad. Aj moji rodičia to urobili, hoci žiadne bohatstvo nemali, ale radi opatrovali prstene (duralové?), ktoré dostali ako protihodnotu, bolo na nich napísané „Slovenský štát ďakuje“.

Ja ďakujem mojim rodičom, že vštepili do mojej duše lásku k vlasti, k prírode, k národnému folklóru, k duši slovenského národa. Tým som bohatý a šťastný človek. To dnes mnohým mladým ľuďom chýba. Len niekedy, keď hráme nejaký významný zápas vo futbale, či v hokeji, sa v nich zobudí vedomie, že niekam patria a kričia Slovenskóóóó, Slovenskóóóó! Škoda, že len vtedy…