Denník psychiatrického pacienta

Môj milý denníček! Znovu píšem tak, ako mi kázala teta v bielom plášti, ktorej musím hovoriť Frau Doktor, lebo chodím za ňou do Rakúska hihihi. To aby ma nevideli svine hlúpe zákerné, čo ma volili a teraz niečo frfľú.

Moja robota sa mi veľmi páči. Občas rozprávam hlúpostičky pred kamerami, často píšem statusy a najčastejšie si fotím dôležité veci. Nech nezabudnem. Napríklad rannú kávičku, motorku, ponožky. Mám dokonca auto so šoférom. A to auto má tmavé sklá!!! Je to super, lebo si môžem v ňom kedykoľvek nepozorovane poplakať, keď sa vraciam z pandemickej komisie.

Tešia ma habaďúry s kamošmi, s ktorými som spolu opisoval blbé texty diplomoviek na pomocnej vysokej škole v Šamoríne, už ani neviem načo vlastne slúžili. S kamarátmi mám totiž dôležitú úlohu pokrájať koláč. Konečne môžeme slušne podeliť to, čo si doteraz delili iní, tí zlí. Pucipajtáši ma za to milujú.

Je smutné, že neslušní obyvatelia nepochopili moje posranie, doparoma škrtám a opravujem na poslanie. Je to údel velikánov. Ani Šóne Náci to nemal ľahké, aj na chrobákovi Truhlíkovi sa iba smiali. A pritom bol tak milý! Truľovia nerozumeli jeho odkazu, že aj hlúposť je dar Boží.

Minule mi po terapii prišiel podať tabletky ujo klaun. Vraj chodí vedľa na oddelenie k deťom. S ním som si konečne rozumel. Keď sa zbavím Borisa, bude predsedom parlamentu on. Pozorne ma počúval, niekedy zahíkal od prekvapenia, hoci nerozumie slovensky a stále sa mi klaňal. A to by mali robiť všetci, myslím to klaňanie.

Zajtra ráno si dám kakavko a porozmýšľam, čo zakážem. Možno chodiť do práce, možno peniaze a možno školy. Aj tak sú to iba zbytočnosti zbytočnosti zbytočnosti zbytočnosti zbytočnosti… Doparoma, to zase tie hlasy v hlave.

Počas vládnutia mávam príjemné pocity. Ak rozkazujem, som úplne rozjarený. Ale keď zakazujem, vzrušuje ma to. Teta doktorka zatiaľ o tom nevie. Chceme ju prekvapiť na večierku na maškarnom plese. Spolu s ostatnými pacientmi chystáme vystúpenie súboru: JA budem dirigovať, Veronika hrať s bábkami, Borisko tancovať, Riško poponúka veselý biely prášok, Marika zaspieva podľa nachystaných nôt, Ivan má dokonca noty z Ameriky! No a našminkuje a očeše nás Brani.

Po maškaráde sa večer doma poprechádzam v uniforme Napoleona. Doniesol mi ju Ježiško, písal som mu list. Mýlim si ho síce s Budhom, Krišnom a Chaplinom, no to nevadí. Hlavne že mám tie háby. Manželka tvrdí, že mi prezlečenie fakt sekne a vypadám v ňom mužne. Keď v ňom spím, konečne sa v noci nepocikávam. Prospieva mi aj dudlík pri zaspávaní.

Musím končiť, môj denníček, prišla sms do klauna. Vraj nemám zabudnúť na antidepresíva či ako sa to volá. Má o mňa starosť. Asi si Borisa nechám a vymenujem klauna za prezidenta. To nám všetci budú závidieť!!!

P.S.: Minule mi ufon, ten čo ma navštevuje v sne, povedal, že som úžasný. Tak predsa je to pravda!